Strážca, 69. kapitola

69. kapitola

  Roztriasla som sa. Nechcela som, aby to spozorovala. Snažila som sa ovládať, no aj tak som strácala kontrolu. Bolo to jedno.
  „Pozri, Bianka. Všetko ti vysvetlím. Od začiatku."
  S námahou som sa postavila a stála na mieste. Opierala som sa o múrik. Nehýbala som sa. Obávala som sa, že by som zletela k zemi.
  „Fajn. Môžeš hovoriť. Aj keď ti to nijak nepomôže. Máš približne desať minút. Vtedy začne pôsobiť ten liek, čo som ti dala. Asi tak o päť minút sa nebudeš môcť hýbať vôbec. Uvidíš, aké to je."
  „Ale ja som nič nespravila!" skočila som jej do reči. „Oliver mi chcel ublížiť! Nevyšlo mu to! Toto je spôsob, ako sa mi pomstí aj napriek prehre! Musíš vedieť, že by som ti nikdy neublížila!"
  „To ti mám veriť? Tvoju láskavosť a mierumilovnosť? Veď si sa pokúsila zbaviť aj jeho! Vyhrážala si sa mu! To on ma prebral do nového života. Nezabil ma on, to ty."
  Rozprávala naučené nezmysly. Toto jej vtlačil do hlavy len niekto skúsený.
  „Nie, pozri sa. Tušíš koľko rokov má Oliver?" Nič nevravela. „Vlastne ani ja... Ale stovky! On nie je človek!"
  „Neklam!" začala sa ku mne približovať.
  Dvere vedúce na strechu ťažkopádnym zavŕzganím oznámili príchod ďalšieho človeka. Tuším sa večierok presúva na strechu... Nechcela som si ani predstavovať, kto z nich vyjde. Bianka mi vložila do hlavy chrobáka. Podarilo sa Oliverovi nejakým zázrakom utiecť?
  Môj tep sa upokojil. Vošiel Alan. On ju určite presvedčí.
  „Bianka." Kráčal k nej.
  „Alan, čo tu..?" Bianka sa naňho zúfalo pozrela. Mala som pocit, že sa každú chvíľu rozplače. Pripadala som si ako v nekonečne sa opakujúcom filme.
  „Veríš mi, že?"
  Prikývla hlavou.
  „Všetko, čo ti hovorí Kornelia je pravda. Oliver... Oliver nie je ten, za koho sa vydáva."
  „Už aj ty?" skríkla? „Všetci zrazu milujeme Korneliu? Ona je tá zlá! Všetkých nás zničí pre svoju zábavu!   Povedal mi to! Vôbec nie je tým človekom, na ktorého sa hrá..."
 „To nie je pravda," zastavil jej príval slov. Evidentne toho mala na jazyku veľa. „Ver mi. Som ako ty."
  „Som ako ty?" zopakovala, „Čo tým myslíš?" Behala pohľadom na mňa a na Alana.
  „Hlavne sa upokoj. Ona za nič nemôže. Všetko ti vysvetlím."
  „Prestaňte konečne! Obidvaja! Veď ma zabila!"
  „Pomsta nič nevyrieši," kráčal k nej. „Postupne ju oľutuješ. Lenže svoje činy nezmeníš. Všetko sa odrazí v tvojom novom živote..." Nevedela, o čom rozpráva. Ja som pochopila, čo naznačoval. Bianku vytvoril Oliver, aby ho nahradila... Ale prečo?
  „Počúvam."
  Presvedčil ju.
  „Pred mnohými rokmi som stretol Olivera. Tiež ma lžou donútil umrieť a potom ma premenil ako teba.   Umrel som a ty tiež, v tom sa nemýliš. Ale žiješ ďalej. A je na tebe, ako nový život začneš. Si predurčená pomáhať vyššej sile. Získala si schopnosti, aby si ľuďom pomáhala a nie ubližovala. Ak sa jej pomstíš, zomrieš navždy. Všetko dobré v tebe umrie a tvoj zvyšok života bude len utrpením. Všetko, čo spoznáš, bude bolesť."
  „Klameš! Prečo by mi Oliver klamal? Veď sme na tom boli rovnako..."
  „Chcel zabiť Korneliu, preto som ju ochraňoval."
  „Takže ty si Korneliu len ochraňoval pred Oliverom?" začínalo to vyzerať, že ju Alan nalomil.
  „Ak chceš, pomsti sa, ale za následky neručím. Ak pôjdeš so mnou, pochopíš ma."
  Rozplakala sa: „Aj tak je príliš neskoro. Dala som jej do pitia lieky. Zomrie!"
  Prečo ma táto správa už vôbec nerozhádzala?
  „Môžeš ju zachrániť. Môžeš sa rozhodnúť, kým sa staneš. Len sa musíš sústrediť na to, že ju chceš zachrániť..."
  Myslím, že práve začal, proces, na ktorý ma upozornila. Ochabli mi nohy aj ruky a padla som na zem. To ju presvedčilo. Začala konať. Registrovala som, ako sa ku mne priblížila. Kľakla si a chytila mi ruku.
  „No táák. Poďme. Nemyslela som to vážne. Preber sa!"
  Pocítila som bolesť hlavy. Bolo to ako poriadna rana palicou. Potom sa mi zahmlilo pred očami. Videla som len tmu. Okolo mňa zavládlo ticho.
  Nejaká sila v mojom vnútri ma donútila otvoriť oči.
  Rýchlo som sa posadila a zhlboka sa nadýchla.
  Nemala som čas zisťovať, čo presne sa mi stalo. Ihneď som sa obrátila k Mime. Upokojila som svoj zrýchlený tep.
  Dýchala pokojne. Dokonca sa prevrátila nabok a zamrmlala zo sna: „Rob so mnou čo chceš."
  Zasmiala som sa cez vystrašený výraz.
  Skontrolovala som Bianku. Alan ju zodvihol zo zeme a ona mu položila hlavu na rameno a objala ho so slovami: „Vďaka."
  Viem, že práve nastal ten najnesprávnejší moment, kedy by ma niečo také malo trápiť. Lenže, keď som uvidela Bianku v Alanovom objatí, opäť, takmer som k nim prišla a odtrhla ich od seba.
  „Musíme sa porozprávať," povedal jej Alan.
  „Mhmm," prikývla a potiahla nosom. V kabelke som našla vreckovku a podala jej ju.
  „Mrzí ma to, Kornelia," prijala ju. „Fakt som si myslela, že si ma odstránila, lebo som toho o Alanovi vedela priveľa. Presvedčil ma, že si ich chceš oboch iba pre seba, vyrovnať si s nimi účty... Ani na sekundu som nezapochybovala..." fúkala. Fakt som netušila, čo také jej Oliver mohol narozprávať...
  „Myslím, že presviedčanie ľudí ide Oliverovi naozaj dobre. Sama som to zažila. Tiež som mu verila... Len ma zaujíma, čo presne ti o mne povedal?"
  „Kornelia, teraz nie je vhodná doba," upozornil ma Alan. Nevšímala som si ho. Potrebovala som to vedieť. Čo ak skrýva Oliver nejaké eso v rukáve aj po smrti?
  „A mohla by si mi povedať, kedy za tebou prišiel?" dokončila som otázku.
  „Kornélia..." Ignorovala som Alanove napomínanie a dívala sa na Bianku. Tá si vymenila veľavýznamný pohľad s Alanom a až potom sa obrátila ku mne.
  „Dobre teda," povedala. Alan obrátil hlavu k oblohe. Očividne nechcel, aby som ju vypočúvala. Vážne, čo mu vadí na tom, že sa chcem brániť?
  „Ja... Vlastne ani neviem, kedy to bolo. Je to zvláštne, ale takmer nič si nepamätám. Len, že mi povedal, že ma chceš zabiť ty a potom si spomínam až na jeho pomoc. Stála som v dlhej bielej miestnosti. Tam prišiel on a všetko mi vysvetlil. Moju smrť a náš spoločný plán pomsty, ktorý vymyslel. Nevedela som o čo ide jemu, ale súhlasila som. Zobudila som sa doma v posteli až dnes ako každý deň... Ale niečo bolo iné," rozplakala sa.
  Alan pozrel opäť na mňa. Jeho výraz už nebol ustarostený, ale nazlostený.
  „Prepáč, nechcela som ťa rozrušiť. Ďakujem ti. Pomohla si mi."
  Vôbec mi nepomohla. Ale chápala som, že je rozrušená. Kto by nebol?
  „Kedy vstane Mima?" zmenila som tému.
  „Každú chvíľu," odpovedal mi Alan. „Odídeme, aby nás nezbadala. Musíš ju nejako prehovoriť, že sa jej to len snívalo."