zuby a roky

tŕpnu mi nohy
a topánky čo prešli mesto
sa zmenšujú

tlačím si pohár
o čelo
nebolí to
ani nehreje

okruh pôsobenia
sa mení na posledné miesto

tam ma nikto nenájde
a tvoje vlasy na starobu
zrednú

naše spoločné dni
naše hodiny
budú obiehať okolo slnka
a umrú

všetko sa nakoniec opustí

a popol, ktorý vznikne
bude korenie

alebo sneh

nevedno kam

tu

samota leží pod oknom
v izbe ktorá nemá dvere

klepe na steny
tvrdo
tak akoby nemala prsty

a ja sedím.