Akadémia (Kapitola 25. Večera)

„Ideš?" spýtala sa Rachel s hlavou vytŕčajúcou zo zatvorených dverí. Telo už mala vo vnútri.

     Ešte raz som sa obzrel za niťou vychádzajúcou z môjho pupku a smerujúcou kamsi do lesa. „Idem."

     Prešiel som cez dvere bez akýchkoľvek problémov. Akoby tam vôbec neboli. Na druhej stane už Rachel obletovala strop a prechádzala cez steny so smiechom.

     Mohlo byť niečo po pol jedenástej, no nikto v hale nebol. Len Harriet sedela, ako zvyčajne, za svojím okienkom a znudene si čítala akúsi knihu. Ona snáď nikdy nespí.

     „Jupí," vískala Rachel. „Nebola som tu, odkedy som zomrela," zvolala s nadšením, prekľučkovala niekoľko stien a až nakoniec zastavila predo mnou. „Kam pôjdeme najskôr?"

     „Nad tým som ešte nepremýšľal. Problém bol dostať sa vôbec dnu. Ale myslím, že viem, kam sa chcem pozrieť."

     Preleteli sme cez schodisko na poschodie a odbočili vpravo. Druhé dvere sprava - Hensteinova kancelária. Mňa však zaujímali tie ďalšie dvere. Kancelária Susan Cravenovej.

     Prešli sme skrz dvere. V miestnosti bola tma. Automaticky som sa načiahol za vypínačom, než som si uvedomil, že mi ruka cezeň prešla. Idiot, zanadával som si v duchu.

     „Čo tu vlastne hľadáme?" spýtala sa Rachel vznášajúc sa vedľa mňa.

     „Neviem... a aj tak by sme nič nevideli." Otočil som sa na odchod, keď v tom zasvietila kľučka.

     „Len pokoj, lebo ťa to vtiahne späť do tela... Nikto nás tu neuvidí," upozornila Rachel.

     Dvere sa otvorili a dnu vošla Cravenová. Zažala svetlo, prešla k stolu a vzala si pomerne veľkú tašku prehodenú cez operadlo stoličky.

     Jej kancelária bola približne rovnako veľká ako Hensteinova, no rozmiestnenie poličiek, knihovničiek a zvyšného nábytku bolo celkom iné. Napravo od stola mala poličky s chaoticky rozmiestnenými predmetmi. Vlastne v celej miestnosti bol neporiadok. Po zemi boli porozhadzované listy papierov a kníh, z ktorých sem-tam trčala lyžička, či obal z čokolády, ktoré slúžili ako záložky.

     Profesorka podišla k poličkám, vzala si do tašky zopár vecí, ktoré mi nič nehovorili a nejaké nádoby s divnou hmotou. Stiahla zips a vyšla z dverí. Letel som za ňou.

     „Počkaj!" kričala za mnou Rachel, keď som sledoval Cravenovú ako odchádza zo školy. „Ktovie, kam ide. Nemôžeš byť od svojho tela príliš ďaleko, lebo by si sa doň už nemusel vrátiť."

***

     Damián sedel na zemi a opieral sa o strom. Hľadel do prázdna a sem-tam zaškúlil na Filipovo bezvládne telo, či sa už náhodou nezačalo hýbať. Vyzeral znudene. Chcel pomôcť, aj keď vedel, že toto musí Filip zvládnuť sám.

     Vstal, vzal do ruky luk, druhou rukou vytiahol šíp z plecniaka. Priložil ho k luku a natiahol tetivu. „Ukáž sa!" zasipel, len čo započul slabý zvuk šliapnutia na konár. Namieril hrot šípu medzi stromy, odkiaľ zvuk počul a vyčkával so zatajeným dychom.

     „Predo mnou sa neschováš!" zakričal a jeho hlas sa roztrasene niesol lesom. Niekde v diaľke zbadal šmuhu, ktorá sa vzápätí stratila medzi stromami. Niekto tadiaľ prebehol. Niekto neľudsky rýchly.

     „Ale, ale, ale... Viem, že ma zbožňuješ, ale večeru si mi nosiť nemusel," zaznel sladký ženský hlas.

     Niekto potľapkal Damiána po pleci. Strhol sa a otočil. Stála tam žena. Mladá žena. Mohla mať nanajvýš dvadsaťpäť rokov, odetá v dlhých krvavočervených šatách s čiernou čipkou a korzetom. Jej kučeravé plavé vlasy sa zdali ešte jasnejšie vďaka doslova bielej pokožke. Damián ich poznal. Poznal tie vystúpené lícne kosti. Tie dlhé riasy lemujúce veľké červené oči. Tú dokonalú postavu chladnú ako kameň. Bola nádherná.

     „Ty?" sykol Damián. Navzdory jej dychberúcej kráse ju neznášal. Vlastne to bolo vzájomné. Od začiatku sa nemali v láske, no nevedeli prečo.

     Nezaujato si prezrela načierno nalakované nechty. „Áno ja. A práve včas. Začínala som byť smädná." Pozrela na Filipovo telo ležiace na zemi a oblízala si pery.

     „Jeho sa ani nedotkneš, rozumieš?!" rozčuľoval sa Damián a zaujal obranný postoj.

     „Pche, hovoríš akoby si mi v tom vedel zabrániť," povedala pochybovačne a prevrátila očami.

     Damián sa po nej vrhol. Schmatol ju za krk a pritlačil ju o najbližší strom. „Vypadni!" zavrčal.

     Žena ho od seba odsotila jednou rukou, akoby nevážil vôbec nič. A už kľačala nad Filipovým telom pripravená nasýtiť sa.

***

     Ležala tam v celej svojej kráse. Ako dýchala, prikrývka sa dvíhala a znova klesala. Nespala. Vyzerala, že premýšľa a veľké modré oči upierala do prázdna. Bola nádherná.

     „Prišli sme sem niečo hľadať, alebo obzerať spolužiačky?" podpichla Rachel.

     „Fajn, veď už idem." Obzrel som sa po izbe. Sidney tu nebola, no napriek tomu som počul zvuk jej hoboja. Žeby sa mi to len zdalo?

     Prešli sme skrz stenu. Nasledoval som melódiu. Pridala sa k nej ďalšia. Gitara? Znelo to akoby presne pod nami. Nechal som svoje telo prepadnúť podlahou.

     Objavili sme sa v inej izbe. Chlapčenskej. Bola tu aj Sidney, ako som predpokladal. Stála pri okne a hrala. Vedľa nej sedel Sébastien na posteli a brnkal na akustickú gitaru. Snažil sa s ňou zladiť, no nezdalo sa, že by mu to vychádzalo.

     Zvuk hoboja doznel. „Mal by si sa viac snažiť," zabrdla Sidney a usmiala sa. Podišla k nemu, vzala mu gitaru a položila ju vedľa neho na posteľ. Sadla si mu do lona a objala ho.

     „Čo to robíš?" spýtal sa, keď ho pustila. „Ja predsa chodím s Evou."

     „Veď nič zlé nerobíme." Sidney mu vzala tvár do dlaní a pohladila ho po lícach.

     „Poďme odtiaľto preč! Nebavím sa," fňukala Rachel.

     „Súhlasím. Vypadnime." Vrhol som na Sébastiena ešte jeden znechutený pohľad a prešiel som cez dvere.

     Kam teraz? Nemôžem prezrieť každú izbu a hľadať dôkazy o démonovi. Musí tu byť iná cesta. Miesto, kde je kopa informácií. Alebo aspoň osoba rovnako zasvätená do všetkého ako Henstein... Jasné! Riaditeľňa.

***

     Žena sa zohla nad Filipov krk. Priam cítila ako mu nadskakovala krčná tepna. Oblizla si vrchnú peru natretú červeným rúžom a odhalila dokonalé biele tesáky. Priložila ich k Filipovmu krku, keď v tom niečo zacítila.

     Rýchlo sa spamätala a uvedomila si, že jej z ramena trčí šíp. Zvalila sa na zem a začala sa rehotať ako šialená.

     Damián využil situáciu, schmatol Filipove telo pod pazuchy a ťahal ho preč svojou nadprirodzenou silou s rýchlosťou šelmy.

     Keď boli dostatočne ďaleko, prehodil si Filipove ruky okolo svojich pliec a otočil sa tak, aby mohol jeho bezvládne telo niesť na chrbte. Rozbehol sa. Vedel, že ich žena ucíti na kilometre ďaleko a je rovnako rýchla ako on. Možno rýchlejšia. Musel niečo vymyslieť, kým sa Filipovi nevráti vedomie.

     Nanešťastie sa pred nimi objavila obrovská skala. „Shit," zanadával Damián. Zložil telo z chrbta, podišiel k skale a začal do nej zúrivo udierať päsťami. „Shit! Shit! Shit!" Čo teraz?! Späť ísť nemôžeme a tá šialená ženská sa tu čoskoro objaví, hovoril si Damián v duchu. Boli v pasci.

     Začalo mu rýchlejšie biť srdce a on vedel, čo to znamená. Zosunul sa k zemi a začal zťažka dýchať. Nie! Teraz nie! Upokoj sa! Musíš sa upokojiť! prikazoval si. Do tváre sa mu nahrnul pot. Naklonil hlavu a priložil ju na chladnú skalu. Bolo to príjemné.

     Damián otvoril oči. Niečo si všimol. Zaostril a zbadal, že v jednej vypukline v skale niečo nesedí. Zívala tam čiernota. Prišiel bližšie a načiahol sa. Nič tam nebolo. Skoro sa prepadol dnu.

     „To bude stačiť," zamrmlal. Odtiahol Filipove telo do skaly a prešli cez priechod.

     Na druhej strane sa objavila lúka ohraničená stromami. Po oboch stranách vstupu ležali dve menšie skaly. V strede lúky sa rozprestieralo jazero. Nad ním sa vlnilo akési farebné svetlo. Ponášalo sa na polárnu žiaru.

     Damián preskúmal les mnohokrát, ale na toto miesto nikdy nenarazil. Akoby sa mu objavilo práve, keď ho potreboval.

     Teraz len dúfať, že ho neobjaví tá prekliata upírka, pomyslel si Damián. Filip, už sa konečne preber...

***

     Vojsť do riaditeľne bolo rovnako jednoduché, ako vojsť do ktorejkoľvek inej miestnosti. Ťažké závesy na protiľahlej stene boli zatiahnuté, miestnosť osvetľovala len stolová lampa. Za kancelárskym stolom z mahagónu sedela riaditeľka. Vypĺňala nejaká tlačivo. Preletel som k nej, aby som zistil, o čo ide. Žiadosť o okamžité prepustenie študenta zo školského zariadenia.

     „Čo to má znamenať?" spýtal som sa skôr sám pre seba. Vražda profesora musela spôsobiť veľké nepokoje nielen pre študentov, ale aj pre ich rodičov.

     Ruka riaditeľky sa roztriasla. Jej kamenná maska zjemnela až sa skrivila od plaču. Po jej lícach začali stekať slzy. Skryla si tvár do dlaní a lakťami sa opierala o stôl. Vzlykala.

     Rachel prešla k nej a priložila ruku na riaditeľkinu, aj keď vedela, že ju nemôže cítiť. „Neplač mami," prehovorila chrapľavým hlasom a rozplakala sa tiež.

     „Mami?" spýtal som sa šokovane. „Riaditeľka je tvoja mama?"

     Pozrela na mňa a prikývla. Zopár sĺz jej stieklo z líc a dopadlo na stôl. Neprepadli sa pod neho, ostali na povrchu.

     Riaditeľka si odtiahla ruky z uplakaných očí. Takmer ihneď si všimla zopár kvapiek na stole. Dotkla sa ich. Boli mazľavé, ale číre. Ako lepidlo.

     „Ektoplazma," zhodnotila riaditeľka zlomeným hlasom a utrela si vlhké líca chrbtom dlane. Mávla rukou k zásuvkám pod poličkami vedľa dverí do neznámej miestnosti. Jedna zo zásuviek sa otvorila a vzniesla sa z nej akási drevená doska, ktorá pristála na stole.

     Do dosky boli vyryté a načierno nalakované písmená anglickej abecedy, číslice od nula po deväť a slová yes, no a goodbye. Na vrch bol položený kovový predmet pripomínajúci trsátko.

     „Čo to je?" chcela vedieť Rachel.

     „Špiritistická tabuľka. Slúži na komunikáciu s duchmi," odvetil som.

     Riaditeľka priložila ukazovák a prostredník pravej ruky na „trsátko" a jemným pohybom ľavej ruky zapálila sviečku, ktorá stála na stole oproti lampe. Živel ohňa! uvedomil som si.

     Rachel sa na mňa najskôr spýtavo pozrela, no potom sa dotkla kovového predmetu na tom istom mieste, kde riaditeľka. Jej prsty síce prešli cez riadtieľkine, ale zastavili sa na predmete.

     „Cítim to!" zvolala prekvapená Rachel.

     „Moje meno je Anne McGunt. Je tu niekto?" spýtala sa riaditeľka s opäť dokonalo neutrálnou tvárou.

     Rachel sa na mňa zahľadela. Prikývol som. Posunula cíp predmetu k slovu yes.

     „Je vás viac?"

     Posunula predmet o kus dozadu a hneď na to späť ku yes.

     „Koľko?"

     Predmet sa prisunul k číslovke dva.

    "Môžete mi prezradiť vaše mená?"

     R-A-C-H-E-L.

     Riaditeľkine oči sa rozšírili od prekvapenia. „Rachel, dieťa moje, kto je s tebou? Je to profesor Henstein?" vyzeralo, že sa znovu rozplače, no neurobila to.

     no. F-I-L-I-P.

     „Nemáme veľa času, spýtaj sa, čo vie o démonovi," pobádal som ju.

     Nepočkala na riaditeľkinu odpoveď. Predmet sa začal kĺzať po tabuľke v mne neznámom jazyku.

     „O tom nemôžem hovoriť," povedala rázne. „Pán Hranecký, ak ste to vy a využívate moju dcéru proti mne, tak s tým okamžite prestaňte!"

     „Odkáž jej, že chcem pomôcť s pátraním a mám zopár faktov, ktoré by mohli pomôcť."

     Rachel poslúchla a napísala, o čo som požiadal.

     „Ja... Nemôžem veriť nikomu."

     „Napíš toto: Henstein ma poveril, pátraním po Svetle, lenže ja mám zopár vodítok k démonovi. Stretneme sa zajtra po pohrebe."

     Len čo dopísala posledné slovo, priložil som svoje prsty na predmet a posunul ho k slovu goodbye, skôr, než by začala protestovať.

     „Teraz sa musím vrátiť do svojho tela. Ako to urobím?" obrátil som sa s otázkou k Rachel.

     „To nie je nič ťažké. Buď budeš nasledovať čiaru k telu, alebo sa nechaj vtiahnuť."

***

     „Filip, tak už sa konečne preber!" Damián zatriasol Filipovým telom.

     „Kde ste drahí moji?" prehovorila zvodným hlasom. Bolo to ďaleko, ale Damián ju počul.

     Blíži sa! Cíti nás, hovoril si Damián.

     Je tu!

***

     Otvoril som oči a posadil sa. Prvé, čo som zaregistroval bolo akési svetlo pripomínajúce polárnu žiaru nad jazerom. Vtom som si uvedomil, že nie som na tom istom mieste, kde som bol predtým, než som odišiel zo svojho tela.

     Damián sa pozeral na skalu s beznádejným výrazom v tvári.

     „Čo sa deje?" chcel som vedieť.

     Damián sa na mňa pozrel. „Konečne si sa prebral. Musíme odtiaľto zmiznúť, ide po nás šialená upírka. Teda hlavne po tebe."

     „Čože? Ako dlho som bol preč?"

     „Na to nie je čas. Ako sa odtiaľto dostaneme?"

     „Odtiaľto sa nedostanete," prerušila ho upírka. „Aspoň nie živí."

     Odrazu sa akoby rozmazala a už stála pri Damiánovi. Schmatla ho za krk jednou rukou, zdvihla ho a jednoducho ho hodila do jazera.

     Otočila sa ku mne. „Nehýb sa a nebude to bolieť. Sľubujem."