Horkosladko

Flaubert veril, že očakávanie
je najčistejšia forma rozkoše a najspoľahlivejšia.
A zatiaľ čo veci, ktoré sa vám naozaj stanú,
vás vždy sklamú, tie ktoré sa nestanú, vám nikdy
nezovšednejú, sú nezabudnuteľné,
vryjú sa horkosladko do srdca...

 I.

Delete.
Asi tak by som začala. V poslednom čase tento kláves patrí medzi moje obľúbené a najčastejšie. Rozmýšľam nad tým, že ak by sa dal vrátiť čas, či by sa to stalo znova. Či existuje také niečo ako osud. Že udalosti si na vás počkajú, stoj čo stoj vás neobídu. Alebo sú udalosti viazané na čas a všetko vyplýva z toho, že je práve správny čas? Ak zmešká udalosť svoj časový úsek, tak sa nikdy nestane? V tom prípade osud neexistuje. Osud ako sled udalostí, ktoré na vás striehnu. A pokiaľ nie je správny čas, nie je ani správna osoba?

Volám sa Tereza. Tereza Kudlová. A tak ako ostatní si ťahám za sebou motúz minulosti. Niečo, čo už nezmením, nie je to súčasnosťou, no stále to preráža do prítomného bytia. Napriek dôležitosti „tu a teraz" prenášame si skúsenosti, sú súčasťou nás. Aj na základe toho sa rozhodujeme práve v prítomnosti a do istej miery si vytvárame budúcnosť. Záleží na tom, ako vôľa a okolnosti spolupracujú.

Teraz je jeseň. Aj vtedy bola jeseň. Neznášam toto ročné obdobie, ale ono si ma vždy akosi nájde. Stretli sme sa v kníhkupectve. Mesto bolo ponorené do chladného vzduchu so septembrovou vôňou a medzi knihami sa dalo príjemne zohriať. Stál za mnou a dnes už viem, že ma ticho pozoroval. A ja som čítala. Viem si predstaviť ten jeho pohľad. Má ho doteraz. Skúmavý so štipkou pobavenia. Pritom vždy nakloní hlavu mierne nabok. Držala som v rukách knihu, ktorú napísal. Nevedela som to. Len som si prezerala literatúru od autora, ktorý nám mal prísť prednášať o súčasnej literatúre. Nepoznala som ho. Aj keď bol z nášho mesta. Dnes už mám prečítané všetko, čo napísal Daniel Kolman.
Ako si tak listujem v mojich starých zápiskoch, zaujímavé je, že si pamätám takmer každú vetu, ktorú povedal. Nie však doslovne. Čas to všetko skresľuje. Ale podstata ostáva. Podstata môjho vnímania.
Vtedy nepovedal nič. Len prišiel ku mne bližšie, uprene na mňa hľadel, kým som nezachytila jeho oči. V tom momente to až zabolelo. Usmial sa a odišiel. Niečo sa vo mne pohlo. Zanechalo stopu. Akoby orgány v mojom tele zmenili miesto a vrátili sa do pôvodného stavu. Vtedy len na pár minút. Neprikladala som tomu význam. Dnes to vidím ako stav rozbitého pohára s kúskom zabodnutého a zabudnutého črepu vo mne. Tú knihu som si vtedy nekúpila.

Druhýkrát sme sa videli priamo na prednáške. Skôr by som povedala, že videla som len ja jeho. On ma viac - menej neregistroval v dave. Spoznala som ho hneď, ako vošiel do učebne. Myšlienkami som sa vrátila do kníhkupectva. Kruh pamäťových vláken sa uzavrel. Jeho prejav, pokojný tón hlasu, výraz tváre, všetko to spojené s prvým pohľadom umocňovalo moju pozornosť.
„Mám dojem, že sme sa už stretli," oslovil ma na konci prednášky.
Aké „originálne" na spisovateľa. No aj tak ma to zaskočilo. Miestnosť sa pomaly vyprázdňovala a ja som sa pričlenila k poslednej várke študentov. Zastala som. V náručí som zvierala pár knižných zväzkov.
„V kníhkupectve," vyšlo zo mňa sucho.
Chvíľu mlčal. Potom opäť zdvihol zrak ku mne: „Pravdepodobne sa budeme stretávať častejšie. Určitú dobu tu budem zaskakovať za profesora Bralného. Zatiaľ len ako hosťujúci profesor," neviem, či sa mi to zdalo, no tuším, že to bol náznak žmurknutia.
Mal oči ako búrka. Bolo v nich niečo temné. Nevýpovedné. No keď sa usmial, takým tým hravým spôsobom, zastrelo to celú búrku. Odpovedala som skrátenou verziou úsmevu a ušla.

II.

Často zadržím dych na dlhú chvíľu. Akoby som chcela navodiť stav umierania. Zadržím dych, zabijem emócie. Snažím sa tak zachytiť okamih, aby nenastal ďalší. Takto dokážem navodiť pocit a spojiť ho s vizuálnou predstavou.
Bola neskorá noc. Nedeľa. Niečo po dvanástej. Smerovala som z mesta na sídlisko, od Kláry, spolužiačky. Premýšľala som nad slovami z knihy Dezilúzia bytia. Od neho. Desila a fascinovala ma zároveň. Chcela som jej rozumieť. Chcela som rozumieť jemu. A zrazu kráčal smerom ku mne. Pod svetlom nočných lámp sa postupne vynáral z tmy. Smiešne, že práve on. Z celého množstva obyvateľov mesta. V tom prázdne a tichu. Začínam veriť, že myšlienkami si priťahujeme udalosti. Keď som čítala jeho knihu, v mysli sa mi z neho vybavoval kúsok po kúsku. Detail za detailom. Jeho chôdzou, držaním tela som si nebola istá. No aj tak, môj radar rozpoznal, že je to on. Okrem zdvihnutého obočia, nedal na sebe vedieť prekvapenie, že ma stretáva.
„Je skoro polnoc. Kde sa tu berieš?" začal mi rovno tykať.
„Idem domov. Z mesta."
„Ja tiež. No opačným smerom," naznačil cestu ukazovákom.
„Aké je tu ticho, však? Nikde nikoho niet," pokračoval.
„Každý už spí v posteli," nič múdrejšie zo mňa nevyšlo.
„Nie každý. My sme tu," usmial sa.
„Čítala som vašu knihu - Dezilúzia bytia."
„Tvoju," opravil ma. V tom momente akoby so mnou uzavrel nemý pakt tykania.
„Pripomenulo mi to myšlienku Schopenhauera. Tú s tou vôľou. Aby sme sa úplne oslobodili od potreby chcieť mať, vlastniť."
„Je to možné," prikývol, akoby hneď vedel, o čom rozprávam, „takmer v celej mojej tvorbe sa opieram o túto myšlienku. Celkom sa s tým stotožňujem. Len škoda, že je to nereálne. Tá potreba je v každom z nás príliš hlboko zakorenená. Ide o istú ľudskú podstatu. Nevieme to úplne odstrániť, no môžeme sa k tomu aspoň priblížiť."
„A práve chceme to, čo nemôžeme mať, čo nedokážeme akosi uchopiť," nadviazala som.
„Práve preto nás to tak láka. Ak to nedosiahneme, spôsobuje nám to bolesť. Dá sa to preniesť aj do medziľudských vzťahov," uškrnul sa.
Náhle sa mi zahľadel so očí. Dlho, mlčky. Úplne mu stmavol pohľad. A tak sme tam chvíľu stáli bez slov. Možno aj bez myšlienky. Tá atmosféra dychčala toľkým napätím, že by sa dala strihať nožnicami, priam sekať sekerou. Muselo to však nejako skončiť. Na konci v tej tme ostal len úsmev a sladkohorké "dobrú noc". Ach, keby sme tak mali možnosť nazerať druhým ľudom do hláv. Všetko by bolo omnoho jednoduchšie.

S týmito náhodnými stretnutiami som sa zverila Kláre. Zo všetkých mojich spolužiakov mi bola najbližšie, aj keď sme boli úplne rozdielne. Jej racionálnosť ma niekedy udivovala. Vždy, keď som mojím teoretizovaním ubzikla niekde mimo, stiahla ma späť na pevnú zem. Ako správna kotva.
Pamätám si, ako mi Klára vravela: „Nepozdáva sa mi nejako. Je na ňom niečo čudné. Ten jeho samotársky životný štýl, neznačí nič dobré. Drž sa od neho ďalej."
Mala pravdu. Väčšinou ju mala. Uvedomovala som si to už vtedy, len pripustiť to, to išlo ťažšie.
Spomínam si, že ľudia z môjho okolia sa ním začali zaoberať čoraz častejšie. Jeho meno bolo frekventované hlavne v rámci našej univerzity. Myslím, že väčšinou to bola pravda, niekedy tú pravdu trochu prikrášlili. Pokiaľ ľudia nemajú vhľad do života iných a nemajú dostatočné informácie, z princípu začnú do toho vŕtať. Následne tvoria, pretvárajú, domýšľajú.

III.

Októbrové počasie sa asi zbláznilo. Teplota bola na jeseň až príliš vysoká a babie leto akoby nás chcelo spasiť až začiatkom októbra. Sedela som na lavičke pred univerzitou a chytala posledné teplé lúče v tenkom kabáte s knihou v ruke. Niekedy ma to udivuje, no viem sa tak zahĺbiť do písmen, že vypínam skutočný svet. Vyrušil ma až jeho tieň.
„Môžem?" spýtal sa zdvorilo a prisadol si. Rýchlo som sa poobzerala. Zistila som, že všetko navôkol, na čom by sa dalo sedieť, je obsadené a prikývla na znak súhlasu. Samozrejme, keď už sedel. Vytiahol z tašky knihu, zaujal podobnú polohu ako ja a čítal aj on. Ešte pár riadkov som zvládla, no podstata mi začala unikať, strácala som sa. Zrakom som kŕčovito objímala stále tú istú stranu, celá nesvoja. Po pár tichých minútach mi pohľad ubiehal práve do tej susediacej knihy, hoci bola v dostatočnej vzdialenosti.
„O čom čítaš?" premohla ma zvedavosť.
„O smutných veciach," usmial sa, „o pokazenom mlieku, o prázdnom pohári, o tom, kto koho chce a nechce, o zdochnutých rybičkách, o mastnom oku na polievke, o depresii, o sebatrýznení, o ľahostajnosti ,o túžbe a bolesti... o živote," pokračoval.
„Detailný popis... A radosť?"
„Aj tá sa tam nájde. Len v menšej miere. No každá z tých vecí, v sebe nesie dve stránky. Pozitívnu aj negatívnu."
„Veď na to sa spolieham," uškrnula som sa.
„Len to vidíme v danej situácii jednostranne. Jeden by povedal, že len túžba znie tak, hmm... kladne, a pritom nás vie pekne rozožierať zvnútra, však? A samotný smútok je niekedy ako obranný štít. Vtedy sa cítiš bezpečne, máš pocit, že horšie to už byť nemôže , len dobré. Smútok či nostalgia nás inšpirujú a podnecujú k tvorbe . Aspoň mňa často," skonštatoval.
„Čoho je v tej knihe najviac?" zaujímalo ma.
Chvíľu sa zamyslel a pozrel na mňa: „Bolesti."
„Akosi máme v živote málo tých emočných výkyvov v pozitívnom smere," vzdychla som si.
„Najčastejšie sa pohybujeme v emočnej rovine. V normále. Rovná priamka," povedal.
„Ako smrť?" napadlo ma.
„Metaforicky by sa to tak dalo nazvať."
„Ako keď sa v živote nič nedeje. Stereotyp. Rutina... Čo je lepšie, extrémy hore-dole, či rovná čiara?"
„Je to asi individuálne. Komu čo vyhovuje."
„A tebe to vyhovuje ako?" zaujímalo ma.
„V rovine. Horizontálne. Sem-tam vertikálne," obrátil hlavu nabok, pozrel sa mi do očí a zasmial sa.
„Neprekvapuješ ma," mierne som pokrútila hlavou. V tej chvíli som mala pocit, že ho poznám večnosť.
„Čo čítaš ty?" zmenil tému.
„Sigmunda Freuda ."
„To je ťažké čítanie na takéto skoro letné počasie. Prečítaj mi niečo!" vyzval ma.
„Čo také?"
„Čo ťa zaujalo?"
„Ten, koho pery mlčia, odhaľuje tajomstvo končekmi prstov; zrada preniká zo všetkých pórov, a preto je ľahko riešiteľnou úlohou dostať do vedomia aj tie najskrytejšie psychické procesy."
„To znie príliš poeticky na Freuda, nie?" zamyslel sa.
„Množstvo vecí vyznie úplne inak, keď sú vytrhnuté z kontextu," usmiala som sa.

IV.

Tatiana Vanenková bola skrátka pojem v našom ročníku. Táňa. Taktiež bola v druháku ako ja. Mali sme spoločných zopár prednášok a seminárov. Som celkom tolerantný človek a vychádzam takmer s každou ľudskou povahou, jediné čo neznesiem, je prirodzená neprirodzenosť. A ona bola taká. Mala prirodzene vtieravú povahu. Akúsi mačackosť v sebe. Presne mierenú, navlas vypočítanú zdvorilosť. Akoby neustále vedome, či nevedome (to už ja neviem) sledovala cieľ a prirodzene neprirodzeným spôsobom si vyšliapala cestu k nemu. Hľadala chodníčky ku každej osobe, ktorá ju zaujala alebo jej mohla byť určitým spôsobom prínosná. Mala som z nej pocit, že za všetkým niečo sledovala. Sekundárny cieľ bol tesne v pätách primárnemu.
Ak som mohla, snažila som sa jej vyhnúť. Konverzácia s ňou ma vyčerpávala, aj keď bola len zdvorilostná. Proste mi sala energiu.
Často som ju vídavala zhovárať sa s Danielom. Aj vtedy po prednáške pri bufete. Stála som v rade na niečo pod zub pár metrov od nich. Neviem, či som mala vtedy väčší odpor k samotnej situácii, k Táni, či k nemu. On nahodil ležérny postoj slovného lovca, ramenom opretý o stenu, nohy prikrčené, hlava sklonená, uši a oči nastražené ako v Červenej Čiapočke. Hladný vlk. Ona stála celkom blízko pri ňom. Ako lovkyňa nezaostávala. Dívala sa mu priamo do očí, bez ostychu. Intenzívne. Zabodnutá do jeho tmavomodrých dúhoviek horolezeckými mačkami. Usmievala sa. Dvaja lovci. Ako som ich tak dlhšie pozorovala, ich rozhovor bol na celkom veselej úrovni, no neverbálna komunikácia bola úplne o niečom inom. Bojovná, podmanivá, ako z prírodopisného dokumentárneho filmu. Táňa vystihla každú príležitosť, ako sa ho letmo dotknúť. Rameno, zápästie, znova rameno...
Ako som sa dostala na rad, kúpila som, čo som potrebovala a hneď odišla .
Chcelo sa mi totiž zvracať.

V.

Jedného dňa po prednáške, akurát som vychádzala z dverí, zastavil ma Daniel s tým, že som si vybrala zaujímavú tému na seminárnu prácu a že ak by som chcela, má množstvo literatúry, ktorá by mi mohla pomôcť. Nech sa v najbližších dňoch zastavím u neho v kabinete. Vraj mi ju prinesie z domu.
Na to, že to bola jedna z mojich najdôležitejších seminárnych prác a bol koniec novembra, pričom termín odovzdania bol v polovici decembra, som bola v úplnom literárnom počiatku. Popravde, nemala som nič. Len zopár slabých kníh z knižnice, ktoré aj tak nezachytávali podstatu.
Nie som z tých ľudí, čo si všetko nechávajú na poslednú chvíľu, no tieto mesiace akosi nevydalo.
Rozhodla som sa ísť za ním nasledujúci týždeň poobede, keď mi skončili všetky prednášky. V tom čase sa tam vyskytlo zopár ďalších študentov stojacich v provizórnom rade pred jeho kabinetom. Videla som to tak na dve hoďky, možno menej, možno viac. Tak som si tam sadla na zem, oprela sa o stenu a vytiahla knihu z batoha. Veď nejako vyčkám. Pri čítaní šiel čas pomerne rýchlo. Zaznamenala som už len posledného študenta. Asi niekoho z vyššieho ročníka, poznala som ho len z videnia, no to, ako odišiel, som nepostrehla. Ostala som sedieť na zemi úzkej chodby. Dvere sa otvorili. Vtom vyšiel Daniel. Nevidel ma. Otočený chrbtom ku mne zamykal dvere. Stále si ma nevšimol. Až keď bol na odchode, vstala som zo zeme, on spomalil chôdzu a otočil sa.
„Ahoj," pozdravil ma prekvapene, pričom zdvihol obočie, ako to často zvykol.

„Ahoj, ja... prišla som si po tie knihy, čo si mi sľúbil... ehm... ak ich máš tu," zaváhala som. Nebola som si istá, či si spomenie. Vlastne, v tomto období som si nebola istá už ničím. Zablúdená. Bez jednoznačných rozhodnutí. Bez pevného smerovania.
„Áno. Viem, mám ich tu," poukázal na dvere kabinetu. Pohol sa smerom k nim a začal odomykať.
„Poď ďalej."
Bez slova som vošla v miernych rozpakoch.
„Sadni si," povedal priam rozkazovačne.
„Nie ďakujem, postojím."
Ostala som stáť pri stole. Akurát som si na stoličku položila môj červený batoh. Zamieril k policiam. Obrátil hlavu smerom ku mne a pozrel na mňa s otáznikom.
Zo skrinky vybral kôpku piatich kníh a predložil mi ju na stôl.
„V každej som ti poznačil pasáže, ktoré by si mohla použiť."
„Ďakujem, no nemusel si."
„Rád," zahlásil šeptom, priam dôverne a pristúpil bližšie ku mne, čo ma vykoľajilo.
Podal mi knihy. Naše ruky sa letmo dotkli. Aby som sa aspoň na chvíľu vyhla očnému kontaktu, poprezerala som si materiály. Písala som seminárnu prácu o tom, do akej miery autori vo svojej tvorbe vychádzajú z vlastného života.
„Predpokladám, že sa budeš zameriavať na tú vzťahovú stránku."
„Pravdepodobne."
„Ľúbostná téma je tá najkomplikovanejšia a zároveň najzaujímavejšia," podotkol.
Mlčala som. Nabrala som odvahu a pozrela mu priamo do očí.
„Čo by ste napísali vy, slečna Kudlová. Akoby znel váš príbeh?" pristúpil ešte bližšie.
„Neviem. Obávam sa, že môj život je málo dramatický na to, aby bol námetom na román. Niekedy je to tak, že to, čo človeka najviac láka, je pre neho devastujúce. Mal by sa od toho držať čo najďalej. A preto stojím pevne na zemi... Aspoň sa pokúšam stáť," vyšlo zo mňa. Snažila som sa neuhnúť zrakom, všetko sa vo mne neskutočne chvelo. Nenávidela som sa v tom okamihu.
,,Ja ti nemôžem dať to, čo by si potrebovala, čo by si chcela, Tereza," zamieril priamo.
„Ako vieš, čo chcem?"
„Chceš mňa. Vidím ti to na očiach."
„O tom by som musela vedieť najskôr ja, nie?"
„Vieš to."
„Mýliš sa," obranne som sklopila zrak, ako keď zatvoríte knihu, z ktorej sa dá čítať. Už dávno som mala utiecť, no namiesto toho som tam stála, nemohla sa ani pohnúť, moje nohy boli z olova. Dotkol sa mojej brady, čím ma prinútil zdvihnúť hlavu a vzpriamiť zrak.
„Teraz si vravíš, aký som si istý a domýšľavý, však?"
Prikývla som.
„Budem musieť ísť," iné východisko som z tej situácie nenašla.
Tentoraz prikývol on.
„Ďakujem za knihy. Keď to budem mať hotové, vrátim ti ich," to bolo to posledné, na čo som sa zmohla.
Stál na mieste. Ani sa nepohol. Ja som sa musela obrátiť. Slzy som mala na krajíčku. Plná rozhorčenia, rozrušenia, hnevu či akéhosi poníženia som každým rýchlim krokom predychávala skutočnosť.

VI.

Nevidela som ho zopár dní a dúfala, že ho dlhšie neuvidím. Vyhýbala som sa mu. Nechodila na jeho prednášky. Sviatky boli predo mnou a popri mne sa tiahla neodovzdaná seminárka, na ktorej bolo treba makať. Stiahla som sa do svojho pracovného vesmíru. Aj keď všetko šlo akosi pomaly, práca, učenie. Myseľ mi stále ubiehala. Do jednotlivých vecí som sa musela dokopávať. Mala som rozčítaných viacero kníh naraz a ani jednu nie a nie dočítať. Tuším, že sa zo mňa vytratila všetka odvaha sveta. Ešte nikdy som nebola taká zbabelá. Ak mi ostal nejaký ten voľný čas popri povinnostiach, venovala som ho Kláre. S Klárou som sa cítila ako-tak bezpečne a hlavne som to bola ja. V tom období sa stala jedinou dôveryhodnou osobou.
S rodičmi som obmedzila konverzáciu na bežné každodenné rutinné veci, keďže som s nimi stále musela bývať. No bola som už dávno dospelá. Môj osobný život bol môj osobný. A priepasť nepochopenia sa pootvárala už len pri drobných maličkostiach.
Keď som konečne mala všetky vysokoškolské predvianočné dátumy vybavené, seminárne práce odovzdané, nastal čas na oddych. Hoci som mala Vianoce v tom čase dosť na háku, nejaké tie darčeky pre najbližších bolo potrebné nakúpiť. Tak som so sebou vzala Kláru, nech spojíme príjemné s užitočným.
Vonku už poriadne mrzlo. Všade navôkol voňali prvé snehové vločky. Nostalgické farebné svetlá prerážali skoré zimné stmievanie a mesto si kupovalo svoje čaro. S Klárou sme ležérnym tempom vychádzali z knižnice, kde bolo potrebné odovzdať posledné rukojemnícky držané kúsky literatúry, z ktorých sme páčili múdrosti do našich prác. Mali sme zamierené priamo na námestie. Cestou sme stretli Táňu, ktorá mala úsmev od ucha k uchu (ako vždy) a sršala vianočnou eufóriou. Odporné. Zdvorilo a neúprimne sme si zapriali pekné sviatky a pokračovali ďalej v ceste. Nálada mi hneď klesla na bod mrazu. Mohla som v tej chvíli konkurovať počasiu. Klára so sympatiami voči Táni bola na tom približne rovnako ako ja, no asi brala na to nejaké lieky, aby sa nedala otráviť jej aurou. Chceli sme si tú náladu zdvihnúť o pár teplých stupňov nad nulu, tak sme zamierili k stánkom s vianočným punčom. Po dvoch punčoch už sme mali aj takých pätnásť stupňov nad nulou. A šlo sa na nákupy. Človek ide aj dušu vypľuť, keď skoro dve hodiny zháňa a blúdi po obchodoch. Namiesto chvíľ oddychu a pokoja, sa sviatky stávajú čoraz viac vyčerpávajúce a ubíjajúce. Všetko potrebné bolo nakúpené. Pre mňa aj Kláru. Nakoniec sme zašli do potravín, aby sme cestou naspäť niečo dobré zjedli. Ja som ostala stáť pri sladkostiach, Klára sa oddelila a smerovala k pečivu. Ona sa mi síce stratila z dohľadu, no vtlačil sa mi tam niekto iný. Daniel. Punč vo mne nabral odvahu a vyštartoval za ním. Nevidel ma. Jemne som mu položila ruku na rameno. Zareagoval. Zdvihol obočie. Prvé stotiny času ostal prekvapený.
„Ahoj, dlho som ťa nevidel."
„Pracovala som," snažila som sa pôsobiť čo najodmeranejšie.
„Seminárnu prácu mám hotovú. Už len ti vrátim knihy."
„To neponáhľa. Nepotrebujem ich momentálne."
Chvíľu sme mlčali, kým každý z nás nazbieral tých pár slov, ktoré nám zaspali niekde v žalúdku.
,,Mrzí ma to," najprv sklopil zrak a následne sa vrátil do mojich očí.
„Čo konkrétne?"
„Nemal som byť taký... priamy. Neskôr som nad tým doma rozmýšľal. Istotne som ťa vtedy zaskočil."
Zhlboka som sa nadýchla.
„Mal si pravdu. Chcem len teba," povedal za mňa ten punč a pravdupovediac ma šokoval. V tom momente som to chcela vziať späť, no, bohužiaľ, to už nešlo.
„Budem vedieť," stihol povedať.
„Ideme?" prerušila nás Klára.
Prikývla som jej na znak súhlasu. Ona ho pozdravila. On jej taktiež kývol na pozdrav. Postavila sa predo mňa, akoby na obranu. Potom na neho škaredo pozrela. Následne zmraštila obočie a ešte horšie pozrela na mňa.
A tak sme sa vzdialili. Asi v tej najlepšej chvíli.

VII.

Treba sa pohnúť z miesta. Niektoré veci hodiť za hlavu, povzniesť sa. Prečo ja, blbá, som tak nekonala vtedy? Aha, už viem prečo. Niekedy vopred tušíte, že to, čo idete spraviť je totálna somarina. Môže to mať katastrofálne následky, prinajmenšom prúser osobný, v horšej verzii prúser verejný. Ten verejný sa môže uskutočniť hneď alebo si na vás počká aj o takých desať rokov. No proste nedá mi to. Neexistuje východisko. Podčiarkujem neexistuje. To, čo zahodíte do záchodu a spláchnete, má len jednu cestu. Splachovaciu. Všetko, čoho sa to týka, vidí len tú jednu rúru. Nič iné. Aj ja? Veď poznáte to s tým osím hniezdom.
V jeden piatkový večer, už bolo po vianočných sviatkoch, no pár voľných novoročných dní som mala ešte pred sebou, vzkrslo mi v hlave, že by som mala ísť Danielovi vrátiť tie knihy. Akoby to nemohlo počkať. Napoly zámienka, napoly bol na vine ten Veľhad kráľovský, ktorého som zhltla v ten večer ja, namiesto toho, aby on zhltol mňa. V hrudi ma dusila silná potreba si niektoré veci vyjasniť, upratať, ukončiť. Uviesť vety na správnu mieru. No musela som to spraviť. Okamžite. Jednoducho musela. Predstavila som si Kláru. Zavrhla som myšlienku na Kláru. Opäť som si predstavila Kláru, čo by mi povedala, ako by sa tvárila. Viem čo aj ako. Na chvíľu som si ten načisto sebadeštrukčný čin rozmyslela. Nakoniec som pozrela na kôpku kníh na stole, navliekla si džínsy, biele tričko a hnedý sveter. Veď nemám čo stratiť. Vrátim mu knihy. Tak som ich nahádzala rýchlo do vaku. Vysvetlíme si nedorozumenie spôsobené prenášačom hormónov a koniec. Svet bude jasný a čistý. Ja aspoň vypľujem toho hada z hrude.
Ten moment, keď som vošla do stále pretrvávajúcej, ťažko odchádzajúcej zimy, bol krutý. Mala som si na seba prihodiť ešte zopár kúskov oblečenia, usúdila som. Smer - Danielov byt. Vedela som kde býva. Približne. Neďaleko školy. Vedel to snáď každý . Keďže v budove univerzity by som ho v tento čas nenašla, bola to jediná pravdepodobná možnosť výskytu. Riskla som to. Cestou, ktorá nebola až tak dlhá, som v myšlienkach tvorila slohovú prácu, ktorú som mu potom chcela excelentne odprezentovať .

Bod 1. : v prvom rade ma mrzí, že sme sa ocitli v tomto bode otáznika. Za rohom je už len výkričník. Tým pádom by sme sa mu mali vyhnúť.
Bod 2. : neviem, čo presne sa medzi nami odohráva, no každý ďalší krok, nie je dobrý nápad.
Bod 3. : fúú, teraz to najťažšie. Z mojej strany sa vyskytli (neviem ako) určité emócie, asi nejaký druh náklonnosti k tebe . Pravdupovediac, netuším, čo s tým. A vzhľadom na našu momentálne pedagogickú situáciu, vzhľadom na tvoj prehnane aktívny sexuálny život a moju neperspektívne možnosti... budem rada, ak medzi nami ostane čisto len ten pedagogický vzťah.
Bod 4. : čiže najrozumnejšie bude, ak si teraz podáme ruky, poďakujem za knihy a vrátime sa o pár krokov dozadu.
Hotovo. Už mu to len takto povedať.
Čoraz viac mi bola väčšia zima. Keď som dorazila pred ten správny vchod, skrehnutými bruškami prstov som prešla po zvončekoch a hľadala priezvisko Kolman. Tma všade navôkol bola príčinou slabej viditeľnosti na čokoľvek čitateľné, no zachránilo ma pár lúčov zo vzdialenej nočnej lampy. Našla som. Zazvonila som. Čakala som. Keby tak nebol doma. Spadol by mi kameň zo srdca, že to všetko môžem odsunúť. Začalo mi prudko búchať srdce.
„Áno?" ozval sa.
„To som ja, Tereza Kudlová."
Nastalo pár nekonečne hluchých sekúnd a ja som myslela, že zomriem.
„Poď ďalej. Na tretie poschodie."
Došiel mi dych, teraz už naozaj zomriem.
Vyšla som hore a on tam už stál vo dverách. Len tak. V modrom tričku a v šedých teplákoch. Ako človek. Dostatočne príťažlivý človek.
„Prišla som ti vrátiť knihy," prvý plán bol na ceste.
Nečakane sa mi vak zošmykol z pleca a klesol na dlážku. Kľakla som si k nemu, začala postupne vyberať knihy a podávať mu ich do rúk. Tváril sa pobavene. A mne bolo hrozne.
„Čo tu šaškuješ? Nechceš ísť dnu?"
Vstala som zo zeme a vkročila.

VIII.

„Pomohli aspoň?"
„Čo?" nedoplo mi.
„Tie knihy... či ti niektoré pomohli?"
„Ó, áno, jasné, ďakujem ešte raz," táto diagnóza sa volá zástava mozgu, vážení.
„Budeš niečo piť?"
„Nie. Ďakujem. Nezdržím sa."
„Nalejem ti aspoň džús," usúdil a pobral sa smerom do kuchyne. Mala som trochu času, aby som si to tam u neho prezrela. Stála som vo veľkej miestnosti. Z každej strany bola obklopená vysokými policami, ktoré praskali ťarchou kníh od výmyslu sveta. V strede miestnosti sa nachádzal obrovský pohodlný gauč v hnedých tónoch a pri ňom malý stolík. Na všetko si spomínam iba matne. Detaily si neviem vybaviť. Nevidela som poriadne, pretože celá izba bola v tme, len mierne presvetlená malou lampičkou v rohu. Pracovný stôl s počítačom stál vzadu pod oknom. Sadla som si na gauč. Vošiel do miestnosti a niesol dva poháre džúsu. Položil ich na stolík. Rázne som sa postavila.
„Prečo si prišla?"
„Už pôjdem. Len ti ešte potrebujem niečo povedať."
„Počúvam," zdvihol obočie.
Opatrne som sa mu pozrela do očí. Už sa v nich stmievalo. Hľadala som slová, ktoré som zbierala po ceste. Všetky sa mi zasekli v krku. Hlava prázdna. Prosto bohapusté nič.
„Nejde to," povedala som rozochvene.
Zrazu bol tak strašne blízko. Prudkým pohybom mi schytil sánku, objal ju celú mohutnou dlaňou a prisal sa mi na pery. Živelne, žiadúco. Nemohla som sa nadýchnuť. Oboma dlaňami som sa zaprela o jeho hruď s pokusom odtlačiť ho. Chcela som ho zastaviť. Ale márne. Bol oveľa mocnejší než ja. Strácala som silu v rukách. Poddala som sa na malý okamih. Moje telo ma zradilo. Prestalo bojovať. Vnútorne som však stála na križovatke. Nebola som rozhodnutá pre zelenú, neustále mi blikala oranžová. Pritisol si ma ešte pevnejšie k sebe. Na bruchu som cítila jeho vzrušenie. Jednou rukou ma pevne zvieral okolo pása a druhú mi vsunul rovno pod tričko. Vlákna mojej bielej čipkovanej podprsenky ten nápor nevydržali. Naliehavo, bez náznaku jemnosti mi zvieral prsia. Ešte stále som sa nemohla nadýchnuť. Perami a jazykom mi postupne vysával život z tela. Celá som sa chvela, jednak od strachu, a jednak od vzrušenia. Strhol ma na gauč. Prudký nádych. Troma bleskovými pohybmi ma obnažil od pása nahor. Rovnako seba. Zamieril na gombík na džínsoch. V tom mi zablikala červená.
„Nie," vydýchla som zo seba roztrasene.
„Nie. Nemôžem," zopakovala som hlasnejšie. On ma však nepočul. Oči mu zaliala prázdna čierňava. Hľadel na mňa, no jeho pohľad bol neprítomný. Akoby bol niekde úplne inde. Zápästia som mala zakliesnené za hlavou v pevnom zovretí jeho dlane, aby som sa nemohla brániť. Druhou rukou mi surovo zvliekol zvyšok oblečenia. Snažila som sa vymaniť zo zovretia, no nevládala som. On bol čoraz silnejší a ja čoraz slabšia.
„Prosím, nie!" skríkla som žalostne. Nevidel ma. Nepočul ma. Vypol obraz. Vypol zvuk.
Vnikol do mňa príliš prudko, príliš hlboko. Celým telom sa mi rozliala bodavá bolesť. Opakovane do mňa vrážal. Kompletne ma vypĺňal. Neprestával, až kým nevyvrcholil. Všetko sa to udialo rýchlo a neprítomne. Po chvíli ležiac na mne sa zháčil a odtiahol sa. Vyzeral, akoby sa vrátil späť do reálneho sveta. Ale tá búrka z jeho očí stále nezmizla. Ja som bola v šoku. Triasla som sa na celom tele.
Vložil si hlavu do rúk a zúfalo na mňa pozrel: „Toto si chcela?" zmätene zvýšil hlas.
Mlčala som. Nechápavo na neho hľadela. Horúce slzy mi stekali po lícach. Bol z toho takmer rovnako mimo ako ja. Len sedel. Skoro sa nepohol. S hlavou v dlaniach a pohľadom do zeme nadobúdal vedomie.
Pravdepodobne si začal uvedomovať situáciu.
Chaoticky som začala zbierať kúsky môjho oblečenia z dlážky a obliekať sa.
A na stole ostali dva nedotknuté poháre pomarančového džúsu.
Úprimne, vôbec si neviem vybaviť, ako som sa dostala domov. Spomínam si iba, že som sa ukryla do sveta mojich perín a zaspala na sto rokov.

IX.

Nemohla som to povedať nikomu. Dokonca ani Kláre. Čo by som povedala? Sama neviem. Hanbila som sa. Ostal vo mne totálny zmätok. Okrem toho, že skartovačka rozsekala celé moje vnútro, každá bunka tela prešla bolesťou do úsporného režimu. Akoby každý jeden kúsok tohto tela nepatril mne. Zvláštne.
Pár bezpečných dní som strávila medzi štyrmi stenami mojej izby. Ale čo ďalej? Pred sebou som mala skúškové obdobie. Musela som sa učiť. Aspoň tak ako to šlo. Termíny tlačili a ja naopak som nebola schopná si natlačiť do tej hlavy nič. Úplne odmietala všetky slová. Jediné po čom túžila, bolo prázdno. To sa sem-tam pretlo s myšlienkou, spomienkou či detailom z toho večera. Dookola som si rekapitulovala všetky rozhovory s Danielom, od začiatku až po drsný koniec. Každý pohľad, gesto, slovo. Nikam to neviedlo. Napodiv, necítila som odpor ani nenávisť. Skôr akýsi hnev a roztrieštenosť.
Spravil sa mi uzol na srdci, ktorý mám dodnes.
V deň mojej prvej skúšky som bola vystresovaná najmä z obavy, aby som ho v škole nestretla. Ešteže som žiadnu skúšku nemala s ním. To by som skolabovala. Aj tak. Mala som hrozný strach. Asi jedna desatina môjho ja utopená v podvedomí ho potrebovala vidieť. Zo zvedavosti? Z nepopísateľne silného nutkania?
Šla som priamo tam, kde som mala. Obzerala som sa. Nikde nič, čo by sa Daniela mohlo hoci len týkať. Našťastie, celé dopoludnie sa obišlo bez ujmy na mojom psychickom zdraví. Nestretla som ho. Na skúške som sa snažila podať čo najlepší výkon, v rámci možností, a šla som domov. O pár dní druhá skúška prebehla veľmi podobne. Napísala som, čo som vedela a s vedomím, že s ním nesmiem prísť do kontaktu, som sa pobrala čo najďalej od budovy.
Na tretíkrát som také šťastie nemala. Rovno vtedy, keď som sa začínala cítiť ako tak istejšie, práve v ten moment, kedy sa mi ho podarilo úplne vytlačiť z mysle, keď som sa prestala obzerať, hľadela prevažne do zeme... zrazili sme sa. Srdce mi vyschlo. Postavil sa mi priamo do cesty. Položil mi ruku na plece.
„Tereza, mali by sme sa porozprávať," vychutnal si moje meno na jazyku.
Fu. Žiadne, Tereza, mohli by sme porozprávať? Rovno mali?! Ovládol ma hnev.
„Neskôr. Možno," odvrkla som a obišla ho bez jediného dotyku.
Bol čas sa poponáhľať na skúšku.
V rozrušení som sa skláňala nad papierom s otázkami. Čisté okno. Nebola som schopná sa sústrediť. Prvé minúty sa pod perom neobjavil ani náznak písmena. Potom som sa donútila čo-to napísať. Avšak veľa toho nebolo. Nestačilo to. Nesadli mi otázky. Navyše mi v hlave tikala časovaná bomba. Pokiaľ ihneď neopustím túto miestnosť, vybuchnem. Vstala som, prehodila si cez plece môj červený batoh, odovzdala nedokončenú prácu a v rýchlosti vybehla z dverí. Behom som upaľovala kadeľahšie. Samozrejme, skúšku som musela opakovať potom ešte raz.
Zamierila som do knižnice. V tej chvíli sa stala najbližším útočiskom. Mala som tam jedno obľúbené miesto, vzadu, medzi policami, kde väčšinou nikto nezavítal, keď som si v kľude chcela niečo prečítať. Najmenšia pravdepodobnosť votrelcov. Žeby literatúra o poľnohospodárstve nebola dostatočne atraktívna? Potrebovala som byť úplne sama. V ušiach mi dunelo. Ticho znásobovalo ozveny kričiace z diery, kde predtým niekedy tancovalo srdce. Nohy už neboli schopné ma udržať. Opretá o policu som sa zošuchla na zem. Rozplakala som sa.
Čo sa to vlastne so mnou deje? Nútila som si vyčistiť hlavu. Uvažovať triezvo. Mala som nejaké očakávania, ktoré som si nechcela priznať? Predstavovalo som si všetko inak? Sľubovala som si od toho niečo viac? Nebola som si toho vedomá. Ako sme sa vôbec dostali do tejto situácie? Bola som na vine ja? Ja som to vyprovokovala? Najhoršie na tom bolo to, čo ma neskutočne desilo, že stále ma niečo k nemu ťahalo. Nejakou zvrátenou silou.
Milovala som ho. Tým najbizarnejším spôsobom. Napriek tomu, aký bol. Akým vedel byť. Aj v rozpore s tým, čo mi spravil, ako sa ku mne zachoval. Keď sa raz budem musieť obhajovať pred sudcom mojej hlúposti, čo poviem na svoju obranu? Nevedela som to vtedy, neviem to ani dnes.

X.

Začal sa letný semester. Zrnká piesku, ktoré zo mňa ostali po skúškach, som postupne z liepala časom a slinami. Pod vplyvom posledných udalostí ma ovládla chrípka jak šľak. Čiže pravou nohou som sa najďalej dostala od postele do kuchyne a ľavou na záchod. Vysoké teploty, ktoré vykazovalo moje telo, vyresetovali realitu dostatočne. Dokonca sa mi zdalo, azda sa mi to snívalo, že stojím na javisku s pocitom nahoty. Môj chabý odev tvorili len obväzy v plnej kráse. Buď som bola múmia alebo ma preoperovali z chlapa na ženu. Alebo naopak? (Asi pozerám veľa filmov). Mala som zafačované dokonca aj ústa. Nemohla som hovoriť, ledva dýchať. Rozzúrené publikum do mňa hádzalo zhnité paradajky. Miestami sa hystericky smialo. V ten deň som nadobudla kečupový pocit na jazyku. To bol teda prestrih.
Keď som konečne pozbierala čriepky mojej stratenej existencie, nastal čas ísť opäť do školy. Chcela som začať odznova.
A čo Daniel? Od tej nepodarenej skúšky som ho nevidela. Avšak ťahala som si so sebou myšlienku na to, akoby vyzeral náš ďalší rozhovor. V hlave mi blúdili otázniky. Koľko sa toho v ňom ešte skrýva, čo nepoznám? Prečo je taký, aký je? Pán citovo nezaangažovaný. Z čoho pramení ten jeho chlad? Čo sa skrýva hlboko pod povrchom? Po čo túži? O čo mu ide?
Stop. Stop. Škrtám sa. Veď predsa som chcela začať odznova.
Vôňa rannej kávy. Táto jediná čuchová predstava ma ťahala do školy na prednášku. S Klárou sme sa už dlhšie nevideli, tak sme sa dohodli, že ešte kým začneme so študentským dňom, zájdeme do bufetu na kávu a vysoko čokoládový croissant. Bolo ráno ako každé. Až na to, že som zaznamenala väčší rozruch pred univerzitou ako zvykol byť. Polícia? Čo tu robí polícia? Prešlo mi mysľou. Pozastavila som sa nad tým na pár sekúnd a nechala moment odplávať. Rýchlym krokom som mierila rovno do budovy. Ešte ani zďaleka neprichádzalo teplo a februárový mráz štípal až v kostiach.
Ja som prišla načas. Ako sme sa dohodli. Klára meškala. Nezvykla meškať. Pozrela som na displej mobilu. Nič. Príde. Objednala som zatiaľ dve horúce kávy a dva croissanty. Usadila som sa a sladké raňajky na tácke položila na stôl. Hltavo som sa do toho pustila. A vyčkávala. Onedlho sa dovalila s charakterom tornáda.
„Si predstav..." vyblafla na mňa bez pozdravu.
Kývla som hlavou na znak zvedavosti, nech pokračuje. Ona namiesto slov si odhryzla veľký kus a zapila ho kávou. Očividne to čo prinášala, potrebovalo stráviť.
Keď dožula, začala: „Tá polícia čo je tu...," ešte prehĺtala, „zatkli Kolmana," dokončila stručne. Chvíľu mi trvalo, kým môj mozog rozanalyzoval správy. Nestihla som zareagovať, respektíve, môj tupý výraz hovoril za všetko.
„Preto meškám. Zbierala som informácie," žmurkla na mňa.
Začala som byť samé ucho.
„Údajne ho obvinili zo znásilnenia."
„Kto? " doširoka som roztvorila oči, moja tvár naberala všetky farby sveta. Ostala pri zelenej.
„Sa podrž... že vraj Ťáňa Vanenková."
Po chrbte mi prebehol mráz a žalúdok nasadol na kolotoč. Mlčala som. Klára so záujmom sledovala moju reakciu. Musela som vyzerať viac než rozrušene.
„No podrobnosti neviem. Taktiež sa po škole vraví, že si to vymyslela," pokračovala Klára.
„Veď ako ju poznáme, nečudovala by som sa, keby to nebola pravda. Vždy musí dosiahnuť to, čo si zaumieni. Aj cez mŕtvoly. Ale udať ho? On je síce divný. No toto sa mi na neho nepodobá. S tým jeho kukučom, môže mať takmer každú, na ktorú si spomenie. Podľa mňa to nemá za potreby. To je už silná káva," pokrčila čelo a zošpúlila pery. Tak začudovane, ako to len ona vedela.
V ústach sa mi rozplývala sladká chuť po čokoláde. A to horké v živote musíme často iba prehltnúť. Chcelo sa mi zvracať. Tentoraz už naozaj. Dlhšie som to v sebe neudržala.
O pár dní Daniela Kolmana zbavili obvinenia. Nič nenasvedčovalo pravdivosti verzii príbehu, ktorý podávala Tatiana Vanenková. Šírili sa po škole fámy, že všetko bolo vykonštruované z akejsi jej ženskej ješitnosti. Vraj preto, že ju odmietol.