PÁD NA DELPHINUS 5/5

Motal sa so slúchadlami od iPodu po zaľudnených chodbách. Stále ho pozorovali. Uvažoval, či by vôbec reálne bolo možné medzi nich zapadnúť, aj keby si to skutočne prial.

Čakal, kedy už bude pol druhej, aby mohol ísť čakať na Bellatrix. Ako tak lenivo a bez cieľa prekladal nohu cez nohu, stalo sa niečo naozaj neočakávané a desivé.

Ozval sa ohlušujúci treskot, tak prenikavý, že úplne zakryl jeho hudbu a zabolel ho v ušiach a na niekoľko chvíľ, akoby sa celé plavidlo ťažkopádne naklonilo na bok. V jedinom okamihu telom narazil do tvrdej zeme a odkotúľal sa k stene.

Zaplavil ho pocit dezorientácie, ktorý v ňom vyvolal hrôzu.

Okamžite si slúchadlá nechal spadnúť na tričko a preľaknuto sa pozeral okolo seba.

Všetci ľudia, ktorí sa v chodbe nachádzali s ním, sa teraz, oveľa rýchlejšie ako on, zbierali z podlahy.

V hale sa strhli vzrušené hovory a ozvalo sa aj zopár ženských výkrikov.

Gabriel sa nemotorne zdvíhal a vtedy sa ozvala ďalšia príšerná rana a loď sa s hrozivo znejúcim zapraskaním a dutým zvukom stlačeného kovu prehupla späť do rovnej polohy. To ho ale opäť zrazilo na podlahu.

Teraz počet znepokojených výkrikov vzrástol.

Do paniky sa spustil ohlušujúci vysoký zvuk pripomínajúci sirénu. Za ním nasledoval umelý hlas:

„VOTRELEC NA PALUBE! URÝCHLENE SA ODOBERTE DO SVOJICH KAJÚT!...VOTRELEC NA PALBUE! URÝCHLENE SA ODOBERTE DO SVOJICH KAJÚT!...“

Ľudia sa okamžite hlučne rozbehli do všetkých strán. Hneď ako stál na nohách, z oboch strán do neho začali necitlivo narážať utekajúce telá.

Srdce mu pracovalo na vysokých obrátkach, nevedel, čo robiť, iba sa chvíľu nechal unášať davom.

Obával sa, že vo vypätí, do ktorého sa práve dostal, sa nedokáže sústrediť natoľko, aby našiel cestu späť do svojej kajuty. Ešte stále s tým mával problémy.

Jeho strach sa tým značne zväčšil.

„Prepáčte,“ – schmatol kohosi za rameno, ale človek mu okamžite vykĺzol.

„Potrebujem...pomoc!“

Lenže v hluku jeho rozochvený hlas úplne zanikal a jeho nižšia postava sa medzi nimi načisto strácala.

„Môžete ma niekto zobrať k sebe do kajuty?!“

Nedokázal zabrániť ani tomu, aby ho so sebou ďalej neunášali.

Objavila sa medzi nimi ďalšia chodba ústiaca z tej, v ktorej bol. Nemal tušenia, či ho dav so sebou zoberie priamym smerom, alebo zahne do ďalšej chodby. Ale zdalo sa mu to byť dosť narovnako.

„...VOTRELEC NA PALUBE! URÝCHLENE SA ODOBERTE...“

Nakoniec cítil, že s nimi bude utekať rovno, ale keď míňal bočnú chodbu, pohľad sa mu na malú nádejnú sekundu spojil so známymi hnedými očami.

Neváhala ani okamih. Jej ruka vystrelila a zrazu cítil, ako pevne chytila jeho ruku. Silno ho k sebe strhla. Vrazil do niekoľkých ľudí a ocitol sa pri nej.

„Čo sa to...,“ začal, ale nemal šancu dokončiť vetu.

Pustila sa do behu. Ním šklblo a musel ju nasledovať.

„Očakávali sme, že sa to môže stať!“ vyrazila zo seba Bellatrix, s napätým pohľadom upretým pred seba.

Ani na chvíľu jeho ruku nepustila. Prstami mu obopínala zápästie tak pevne, až mu takmer zastavovala prúdenie krvi. Šikovne kľučkovala pomedzi ľudí, smerujúc si ním do svojej kajuty.

„Ale čo sa stalo?!“ skríkol.

„Prechádzame cez militantnú zónu! Všetky planéty v tejto oblasti sú vo vojne! Napadli nás!“

„Napadli nás?!“ zhrozil sa.

Sotva jej stíhal. Keby ho nedržala, už by sa jej stratil.

„Neboj sa, nestalo sa to prvýkrát! Náš veliteľský tím je povestný svojou schopnosťou rýchlo spacifikovať nepriateľa! Jediné, čo musíme spraviť my, je uzatvoriť sa v kajute!“

Utekali ďalej. Vrážalo do neho čoraz viac ľudí. Mal čo robiť, aby zabránil ich rozdeleniu.

Prestávala sa mu tá hustnúca ľudská vlna pozdávať.

„Bellatrix...ja myslím...že niečo nerobíme dobre...“

Bellatrix náhle prudko zastala a on jej vrazil do chrbta. Jednou rukou ju objal okolo pása a pritiahol si ju na hruď, lebo inak by spadla. Ich ruky sa nerozpojili, jej prsty pustili jeho zápästie a spojili sa im dlane.

„Všetci utekajú do protismeru,“ – pochopila aj ona.

A zrazu sa pred nimi objavila prázdna chodba.

Posledná dávka ľudí už utekala za ich chrbtami. Obaja automaticky vzhliadli k stropu.

Oválna lampa vinúca sa z poza rohu niekoľko metrov pred nimi sa začínala napĺňať červeným dymom.

„Musíme sa niekomu pozvať do kajuty,“ meravo podotkla Bellatrix.

„Dobrý nápad!“ vyrazil zo seba Gabriel.

Spoza rohu na podlahu dopadol zavalitý tieň. Ich tváre teraz klesli. S rozširujúcimi sa očami sledovali, ako sa tieň pozvoľna zväčšuje.

Spojené dlane sa im spotili. Pomaly spolu krok po kroku ustupovali a on si jej chrbát stále držal zľahka opretý o hruď.

Na podlahu stúpla noha. Vyzerala ľudsky. Bola v jednoduchej úzkej topánke s hrubou podrážkou.

Gabriel od nej stúpal vyššie a čím viac z tvora videl, tým intenzívnejšie cítil, ako mu z tváre mizne farba a telo mu zachvacuje takmer až mŕtvolný chlad.

Postava odetá v bledej priliehavej kombinéze pripomínala ľudské telo, len ruky mieriace na nich akúsi dlhú futuristickú zbraň boli mramorovo biele, mohutné ramená boli príliš vysunuté dopredu pod náporom zavalitého a na prvý pohľad neprirodzene širokého chrbta, čím rovnako zvláštne pôsobil aj hrudný kôš. Gabriel jej vykúkal z poza ramena a uvažoval, že by si mal Bellatrix presunúť za seba, lenže bol meravý hrôzou z pohľadu, ktorý sa mu naskytol. Jediné, čo dokázal bolo koordinovane s ňou ustupovať, akoby si ten pohyb bleskurýchlo zautomatizoval.

Na masívnom bielom krku tvora bola hlava pripomínajúca človeka očami, nosom a ústami. Tam to končilo. Bola papierovo biela a črty mala tak hrubé a rozliate, pery nepríjemne mäsité, že tvor už viac ako čosi zdravé pripomínal niečo znetvorené.

Cúvali teda ďalej, hoci Gabriel sa obával, že ak bude na mimozemšťana treštiť oči ešte nejaký čas, nakoniec stuhne na mieste celý a ona s ním viac nepohne.

Zabodol do nich sivé oči s príliš rozšírenými zrenicami a bez akéhokoľvek výrazu v hrubej tvári zdvíhal zbraň.

„Nechcem ho dráždiť nejakými hlasnými výkrikmi...“ na pol úst mu šepla Bellatrix, „ale...ZA MNOU!“ skríkla.

Ani len nemal na výber (nie že by chcel postupovať inak ako ona), zasa ho strhla za ruku. Zvrtli sa a vyrazili na spiatočnú cestu chodbou práve vo chvíli, keď im nad hlavami prebleskla oceľovo modrá žiara, ktorá skončila v lampe, ktorá v tom mieste okamžite vybuchla a posiala podlahu iskrami. Z lampy sa vyvalil červený dym.

Obaja skríkli, ale aspoň utekali o niečo rýchlejšie.

Za nimi duneli ťažké, ale prekvapivo rýchle kroky.

„...VOTRELEC NA PALBUE!...“

„Myslím, že neutečieme!“ – Gabrielov hlas sa pohyboval v dievčenských výškach.

„Viem!“ súhlasila a zrazu ho kamsi stiahla.

Vbehli do výťahu, kde ich zastavila až stena. Obaja do nej bolestivo vrazili tvárami. Okamžite sa obrátili.

Sledovali, ako sa vypuklé dvere nenáhlivo zasúvali.

Chrbtami opretí o bielu stenu začali netrpezlivo hypnotizovať každý inú časť dverí, akoby ich mohli zrýchliť silou vôle.

Gabriel zažil ďalší zážitok s časom. Tentoraz sa mu zdalo, že sa natiahol ako guma, ktorá sa už nedala stiahnuť späť.

Medzera medzi dverami bola už sotva 30 centimetrov, keď sa pred nimi objavila úzka hlaveň striebornej zbrane.

Vyletel z nej modrý záblesk. Zasa vykríkli a zviezli sa spolu po stene k zemi.

Dvere sa uzavreli práve včas. Zbraň ich nezasiahla, ale povrch dverí sa mierne prehol a viditeľné predelenie dverí sa s vlnou horúčavy úplne vytratilo.

Potom nastalo ticho.

Hlas ohlasujúci votrelca aj poplašný zvuk zmizli. Dvere ich dokonale uzavreli pred všetkým znervózňujúcim a nebezpečným.

V malom priestore, v ktorom sa cítil ako modlivka v zaváraninovej fľaši, čo nebol stokrát uvoľňujúci pocit, sa ozývali iba ich rozrušené výdychy a nádychy.

Do nosa mu udrel pach spáleniny.

„Dvere sa zliali do seba,“ znepokojene prehovoril. „Sme vo výťahu uväzneny.“

Zrazu k nemu obrátila tvár. Rýchlo na ňu pozrel. Čelo sa jej perlilo potom a ešte bola nezdravo pobledlá, ale náhle sa na neho usmiala.

„Dopadlo to s nami najlepšie ako mohlo.“

Cítil, ako z neho postupne opadáva obrovský strach.

Vďačne jej hľadel do očí.

Bol nesmierne rád, že sa v dave našli. Vlastne sa mu ani nechcelo veriť, že sa im to podarilo.

„Sme dobrý tím,“ povedala.

Ešte sa dokázal iba jemne pousmiať. Pocit, že mohol zomrieť, že mohli zomrieť spolu, ho ešte ochromoval.

Neprestával jej hľadieť do očí.

Dobrý tím – zopakoval si v duchu jej slová.

Náhle mu napadlo, že votrelec mohol pokojne zasiahnuť iba ju. Mal na to najväčšiu príležitosť, keď v chodbe stála priamo pred ním. A on by bol bez nej načisto stratený. Zhaslo by aj posledné svetlo jeho existencie, ktorá tu, s ňou, vlastne nikdy nemala existovať.

Usmievala sa a možno iba preto, aby ho upokojila.

Stisol jej ruku.

Iba pred chvíľou spolu v hrôze utekali pred hroziacou smrťou, teraz boli doslova zaliati vo výťahu, oni dvaja – dobrý tím – a jemu práve napadlo, že ak to po tomto všetkom, čo si spolu zažili, nespraví, tak si to jednoducho neodpustí.

A zrazu privieral oči a približoval k nej tvár.

Zvážnela. Jej úsmev sa vytratil a možno sekundu, dve, sa aj jej tvár blížila k jeho, ale tesne predtým, ako sa ich pery dotkli, sa prudko odvrátila.

Gabriel prekvapene otvoril oči. So zaťatým výrazom hľadela do strany. Vymanila si ruku z jeho ruky.

Dotknuto sa od nej odtiahol, ale iba preto, že cítil, ako medzi nimi náhle ona vytvára odstup.

Dostával ďalší kopanec od života. Už ho to riadne deptalo. Kam sa podela jeho niekdajšia istota, že aspoň niečo má občas pevne v rukách?!

Nevedel, čo povedať, ale ťaživé ticho sa nepríjemne predlžovalo.

Nakoniec prvá prehovorila ona. Keď na neho pozrela už mala na tvári miernejší výraz.

„Nerozumeli by sme si,“ priamo povedala. „Máš...úplne odlišný prístup k...ku všetkému...Si úplne iný...“

„Pretože som sa narodil o tisíc rokov skôr ako ty, Bellatrix!“ popudila ho.

Cítil sa byť zahnaný do kúta. Niekde na mieste plnom beznádeje, nenávratna a bez možností zmeniť svoj život.

„Nemôžem za to, že som skrátka tak zúfalo zastaraný!“

„O dobu, z ktorej si, nejde...,“ ticho namietla.

Zatvárila sa mrzuto, že ju nechápe.

„Nie? A čo teda ide, ak nie o to, že som už dávno mal byť obrátený na prach?!“

„O tvoj prístup! Ak by si sa aspoň snažil prispôsobiť...,“ povzdychla si a podráždene pozrela na zem. „Lenže tebe robí problém ešte aj prezliecť sa do našich šiat!“

Nerozumela, že prispôsobiť sa by znamenalo pripustiť, že sa nevráti, znamenalo by to nechať sa umrieť taký aký je, nechať za sebou všetko, čo mu patrí, jeho život, osobnosť, pretože všetko tu bolo iné, všetko si vyžadovalo zmeny, aj používanie vecí, chcelo to zmeny celého jeho myslenia!

Chcel čosi zlostne podotknúť a zistil by, o čo ide, až keď by mu slová vychádzali z úst, lenže práve vtedy sa mu za chrbtom ozval akýsi sykot.

Zľakol sa a okamžite sa pritlačil o stenu vedľa nej.

Nad zatavenou časťou dverí vyšľahol modrý plameň a súvislo zliatu časť oddelil. Dvere sa odsunuli.

Objavilo sa medzi nimi niekoľko mužov z veliteľského tímu. Medzi nimi aj Rasalas.

„Som rád, že ste v poriadku,“ nepresvedčivo povedal.

Gabriel mu prekvapivo nič neodvrkol. Výnimočne bol celkom rád, že ho vidí.

Niektorí k nim natiahli ruky, práve tie, na ktorých nemali pripevnené nenápadné zbrane.

Doľahol na neho stav polo neprítomnosti. Veľmi nevnímal ruky, ktoré jemu aj jej pomáhali na nohy.

Odvracala do neho zrak.

Tak od nej odvracal zrak aj on.

Na druhý deň ju márne čakal pred herňou. Neprišla.

Bolo mu jasné, že ak sa má dostaviť do veliteľovej kancelárie, neznamená to nič dobré. Ale snažil sa pristupovať k pozvaniu s pokojom.

Lenže keď ho Rasalas doviedol k Enifovi, jeho zdanlivý vnútorný pokoj sa rozptýlil na hviezdny prach. Veliteľ sedel za oblou časťou stola a za ním meravo stál jeho veliteľský tím. Ako keď prišiel prvýkrát.

Zostal chvíľu ticho stáť a pohľadom prechádzal ich tváre. Ich oči neboli zvedavé ako vtedy. Buď sa perfektne kontrolovali, pripomínajúc neživé figuríny, alebo pôsobili ako Merope. Sledovala ho súcitným pohľadom a uprene, akoby mu sama chcela povedať na diaľku a bez slov, čo sa mu chystal vyložiť veliteľ.

Rasalas sa pripojil k tímu. Schoval si ruky za chrbtom a ako jediný sa vyhýbal Gabrielovmu pohľadu.

Gabriel sa pohol a s vážnym výrazom dosadol do kresla oproti veliteľovi.

50 dní – zovrelo mu hruď – 50 dní a žiaden pokrok!

Jeho terajší čas zostal nezmenený, časopriestor neohnutý.

Veliteľ Enif mu pozrel do očí.

„Gabriel,“ oslovil ho, ako ho vždy oslovoval – pevne, aby jeho pozornosť nikam neodbiehala.

Dlane mal spojené na lesklej doske stola.

Gabriel vedel, že od neho môže očakávať stručnosť a zrozumiteľnosť.

„Po zvážení mnohých možností ohľadom tvojho návratu do minulosti, ktorá je tvojou prítomnosťou, sme dospeli k jednoznačnému záveru.“

Veliteľ sa na niekoľko sekúnd odmlčal. Predpokladal, že Gabriel sa začne hneď živo vypytovať, lenže chlapec sa v posledných dvoch týždňoch veľmi zmenil.

Mdlo na neho hľadel a odovzdane čakal na verdikt.

„Ak mám byť úprimný,“ pomaly pokračoval veliteľ, „väčšina možností zostala iba v teoretickej rovine. S ľútosťou ti musím oznámiť, že v praktickej rovine sme zlyhali, Gabriel.“

Teraz to povieš a bude koniec. Neodvratný – napadlo Gabrielovi. A moja prítomnosť bude aj pre mňa iba minulosťou, ako pre vás.

„Ak sa jedného dňa vrátiš domov, bude to opäť iba náhoda. A bude aj náhoda, ak sa vrátiš presne do toho istého časového obdobia, z ktorého si prišiel.“

Gabriel mierne sklonil tvár.

Viacej už jeho slová nevnímal. Boli nepodstatné. Bolo nepodstatné, že ho informoval, že výskum bude ďalej pokračovať, že bude pokračovať po celý jeho život...

Jeho život...

Jeho život...

Posledné dve slová sa k nemu neustále vracali ako ozvena.

Na zamatovo čiernu dosku stola cupla jedna slza, ktorá Enifovu reč zastavila.

Gabriel tvár pozvoľna opäť zdvihol. Bola celkom bez výrazu. Iba po lícach mu stekali slzy.

Pozorovali ho, zatiaľ čo on ich už teraz cez slzavú rúšku takmer nevidel.

Ticho vstal od stola. Nechcel, aby ho ktokoľvek nasledoval, keď sa pohol k výťahu a veliteľ Enif to vycítil. Keď sa za ním Rasalas s Merope automaticky pohli, jediným pohybom ruky ich zastavil.

Gabriel vstúpil do výťahu.

Dvere sa zasunuli a po mokrej tvári mu prešiel scaner.

Ozval sa jednoliaty hlas.

„Kam si želáte dopraviť sa, študent Gabriel?“

Gabriel sa až vtedy prebral z ubíjajúcej letargie. Prudko vzhliadol k nenápadnému bodu nad dverami.

Takže teraz už je definitívne zaradený medzi posádku Delphina?! Teraz už ho prinútia prispôsobiť sa?!

Študent Gabriel. Azda už je aj zapísaný na nejakú...ľahšiu školu!

„Domov,“ šepol.

„Oblasť – domov – neexistuje,“ odvetil studený počítačový hlas.

Kajuta mu prišla chladná a temná. Chladnejšia a temnejšia ako obvykle.

Stál pri okne a objímajúc si ramená pozoroval nekonečnú hĺbku pred sebou. Okolo lode sa rozprestieralo bezhraničné vzduchoprázdno, uprostred ktorého bol, so svojím žiaľom, malý a nedôležitý. Jeho smútok bol iba zrnko, ktoré v kozme neznamenalo ani toľko, čo drobný úlomok meteoritu na veky vekov sa šinúci vo vodách vesmíru. Kdesi, na pohľad blízko, ale v skutočnosti nepredstaviteľne ďaleko, videl fialovú planétu, ktorá mu prišla vyhasnutá a nepoužiteľná. Vyzeralo to, že Delphinus smeruje priamo na ňu.

Pohľad zabodol do fialového bodu a premýšľal, čo všetko sa v jeho svete zmenilo na pustatinu.

Už nikdy nezažije letnú búrku. Elektrinu vo vzduchu a následne chladivý dážď na rozpálenej pokožke. Nezažije matkinu ustaranú tvár, keď sa na neho hnevá, ani jej úsmev, keď je iba taký bežný deň. Nezažije vlastnú posteľ, vo vlastnej izbe, vlastných priateľov...

Vyrátavaním dojmov, o ktoré nadobro prišiel by strávil dni, ba aj týždne.

Skľúčene uvažoval, či mu život ešte poskytuje nejaké možnosti.

Niektoré mu predsa napadli.

Hodím sa do vzduchoprázdna – pomyslel si.

Náhle sa vystrel, akoby ho šialený nápad skutočne začal nadchýnať.

Alebo....

Obrátil sa vesmíru chrbtom.

Strnulo kráčal k spálni.

Prázdnymi očami sledoval, ako sa s jemným zvukom odsúvajú dvere skrine.

Siahol do nej. Nenáhlivým plynulým pohybom pohladil zopár kusov oblečenia. A pri konci radu chytil jeden vešiak.

A vytiahol ho.

O niekoľko minút sa jeho ruka natiahla k červenému tlačidlu pri dverách cudzej kajuty.

Bol prekvapený, že sa mu nechveje.

Dvere sa odsunuli. Objavila sa medzi nimi ona, tak rýchlo, akoby ho čakala.

„Ahoj,“ – pozdravil s vážnym výrazom.

Pohľadom zhodnotila jeho krémové nohavice a rovnako sfarbené dlhé sako, z pod ktorého mu vystupoval tvrdý vysoký golier bielej košele.

„Ahoj.“

Bellatrix sa usmiala.

Ustúpila.

Gabriel vošiel do kajuty.