Gaštanové kapučíno

Pokojné ráno narušil silný jesenný dážď. Opäť, ako každý deň som vstala do práce. Nechcelo sa mi, ale gaštanové kapučíno nepočká. Po ľahkých cereálnych raňajkách a krátkom upravení si svojho výzoru som vyšla zo svojho činžiaka do upršanej ulice. Ďaleko v parku bolo počuť šušťať opadané lístie a cupkať dážď. Bolo vidieť obchodníkov, ako otvárajú svoje obchody a ako autá privážajú tovar. Za malým kvetinárstvom trčala zelená budova. Bola to moja práca. Zastala som pred nadpisom „GAŠTANOVÉ KAPUČÍNO“ a vošla dnu. Ešte som sa vrátila a prevrátila som tabuľku „ZATVORENÉ.“ Vošla som do malej útulnej kuchyne a obliekla som si zásteru. Prichádzali prví zákazníci na našu špecialitu a v kuchyni ešte stále nikto nebol. Ako vždy. O chvíľu prišiel kuchár a opäť chcel , aby som mu zhltla výhovorku, že sa zdržal v zápche. Kaviareň sa zapĺňala. Tučná bohatá pani si sadla k oknu úplne dopredu, aby mohla pozorovať ľudí, ktorí prešli okolo kaviarne a potom ich ohovárať. Stále tu sedí. A hneď prišiel aj mne známy starý pán, ktorý si zas sadol dozadu, aby si prečítal noviny a napil sa teplého kapučína. Do kaviarne vošla mladá slečna. Sadla si k stolu pre dvoch, objednala si kapučíno a netrpezlivo vyklopkávala po stole. Čakala. Po nejakom čase vošiel do kaviarne mladík a prisadol si k nej. Po chvíli pozorovania som zistila, že ju chce požiadať o ruku. Toto sme tu ešte nemali. No, ale všeličo sa môže stať, ak si človek dá gaštanové kapučíno.