Za zrkadlom 13. kapitola

Spisovateľ/ka: Annaru | Vložené dňa: 2. apríla 2015
http://citanie.madness.sk/view-49358.php

Pred očami som mala akési útržky snov. Dievčatko so smaragdom v ruke, jej usmievavú žiariacu tvár plnú radosti; čiernovlasý chlapec, ktorý jej vtisol bozk na čelo. Špliechajúca voda a radostný smiech sa striedal so ženským hlasom, ktorý opakoval: „Zisti, kto naozaj si!“. Tie slová sa mi zarezávali do uší a mysle, boli ako hypnóza, ktorou sa ma snažila doviesť k pravde.

Prekrývali sa s útržkami mojich vlastných spomienok. Moment, kedy mi ruka prešla do Denianovho tela a dotkla sa jeho chladného srdca. Cítila som, ako ma mrazí čo i len pri letmom dotyku; vzápätí som držala srdce útočiaceho Pertula – vrieskal a snažil sa ma udrieť, no skôr než čokoľvek podnikol rozplynul sa na prach. Ten sa mnohokrát znásobil a napokon nadobudol podobu Cerruna, ktorý sa na mňa díval svojimi zelenými očami a tváril sa pri tom veľmi skormútene.

Spoza neho sa vynorila Tarna, mračila sa na mňa. Schytila do ruky meč, hrotom mi mierila medzi oči a sústavne opakovala: „Zbabelec! Klamárka!“ Jej hlas sa mi otriasal v hlave, nútil ma plakať a sústavne sa ospravedlňovať.

Cúvala som pre ňou dozadu, keď v tom som pocítila ostrú bolesť, ktorá sa mi zahryzla do chrbta a rozrástla sa po celom tele. Započula som šepot: „Skap, Penghrian!“ Obzrela som sa a cez slzy som zahliadla Denianovu vyškierajúcu sa tvár. V ruke zvieral dýku zmáčanú mojou krvou a pripravoval sa na ďalšie bodnutie.

„NIE!“ zakričala som na plné hrdlo.

 

Náhle som precitla. Sprudka som otvorila oči a ledva lapala dych.

Chvíľu som bola zmätená. Trvalo mi, než som si uvedomila, že všetky tie hrôzy boli len nočná mora. Snáď najhoršia, akú som kedy mala.

Pohľadom som blúdila po priestore okolo mňa a urovnávala si myšlienky. Vzápätí som začala skúmať, kde to vlastne som. Toto miesto som nepoznala. Sprvu som si myslela, že sa dívam na koruny stromov a flóru lesa, no nevidela som ani náznak oblohy a všetko bolo akosi až príliš symetrické...

Nad hlavou sa mi klenuli precízne vytvarované klenby z konárov, obrastených ťahavou rastlinou v rozkvete. Drobné belasé lupienky sa jemne hojdali akoby vo vánku. Pôsobilo to upokojujúco. No nedávalo mi to žiadnu odpoveď na moju otázku.

Všade na vôkol sa vznášala vôňa jari – sviežej zelene, kvetov, dažďa...

Chcela som pohnúť hlavou do strany, no na prekvapenie, vôbec sa mi to nedarilo. Spanikovala som. Nedokázala som ovládať ani jediný úd! Nehybne som ležala na neznámom mieste a dokonca necítila...

Bolesť je preč! – uvedomila som si v zápale bezbrannosti. Nevedela som, čo ma vykoľajilo viac. Hoci som sa tešila, že ma nesužuje bolesť, zároveň som sa desila, že som ako socha. Až na moje viečka.

Čoraz viac som však prepadávala strachu. Netušila som kde som, ako som sa sem dostala a čo sa so mnou stalo. Prečo sa mi to stalo už po druhý raz?! Snažila som sa rozpomenúť, čo sa dialo naposledy, keď som ešte bola pri vedomí. No jediné, čo sa mi vynorilo v mysli, bolo putovanie na koni do neznáma.

Žeby sme už dorazili tam, kde ma chcel odviezť Cerrun? Kde to ale som?A kde je on? Hoci som mohla aspoň mierne uzavrieť jednu zo starostí, ktorá ma desila, vynorila sa ďalšia. A stále sa k nej pridávali tie predošlé. Nebolo mi o nič lepšie.

Cítila som, ako sa mi do očí predierajú slzy. Kričalo zo mňa zúfalstvo a strach. Čo sa to so mnou stalo?!

Prešli dlhé minúty, ktoré sa mi javili ako mučivé hodiny, než som započula čísi hlas. V tom zápale emócií mi chvíľu trvalo, než som si uvedomila, že je to Cerrun. Náhle sa mi jemne uľavilo – stále tu je.

„Konečne si sa prebrala,“ odvetil s úľavou. „Vystrašila si ma, spala si dva dni.“ Vytreštila som oči. Koľko?! Vôbec mi to tak nepripadá. „Myslel som, že sa nepreberieš...snáď už nikdy!“ Nebol ani trochu sarkastický. Znepokojovalo ma, čo ho nútilo to povedať.

„Čo...“ Sotva to slovo vyšlo z mojich úst, nehovoriac, že môj hlas znel skutočne zachrípnuto. Skúsila som to ešte raz: „Čo sa stalo?“ Veľký rozdiel v tom nebol, najmä keď mi preskočil hlas a vydala som len prvú a poslednú hlásku. Pokúsila som sa odkašľať si. „Čo sa stalo?“ zopakovala som už po tretí raz.

„Čo sa stalo?“ zopakoval otázku a uisťoval sa tak, že počul správne. „Vlastne nič. Pokračovali sme v ceste, dorazili sme, odniesol som ťa sem, všetkých ostatných som oboznámil so situáciou a všetko som im patrične vysvetlil. Problém nastal vo chvíli, keď som ti chcel vymeniť obväz a vyčistiť ranu.“

Zamračila som sa – bol to jasný a jednoduchší spôsob komunikácie z mojej strany – chcela som tým naznačiť, aby mi to objasnil.

„Nebude sa ti to páčiť,“ odhadoval vopred. Len som sa znovu zamračila – chcela som, aby pokračoval. „Iste, máš právo to vedieť.“ Zhlboka sa nadýchol: „Máš v sebe otravu. A to aj napriek tomu, že som ti ranu čistil a dával ti na ňu najúčinnejšiu bylinu, ktorú v tejto krajine dokážeš nájsť. Ver mi, nikoho to nezaskočilo tak ako mňa!“

Pohľadom som blúdila všade naokolo. Nerozumela som tomu, no najmä som sa obávala, čo to znamená a čo so mnou teraz bude!

„Trápilo ma to, dával som si to za vinu... No potom mi čosi zišlo na um: Čo ak sa ti otrava dostala do tela počas bodnutia? A predsa to vyvracal fakt, že sa na tebe neukázali žiadne príznaky už na začiatku toho nešťastia. Neuveríš, ako dlho som nad tým premýšľal. Vlastne, ani teraz si nie som istý svojou teóriou – ale je to, to jediné, čo mám.“

„Takže?“ hlesla som, mysliac pri tom, aby mi svoju teóriu predostrel celú.

„Zaujíma ťa to viac, ako to, že sa nemôžeš pohnúť?“ spýtal sa a nadvihol obočie. Venovala som mu kamenný výraz. Isteže ma zaujímajú obe veci!

„Teraz neviem, čo mám z toho pohľadu vyčítať, takže to skúsim inak. Chceš najskôr vedieť, prečo sa nevieš hýbať?“ Súhlasila som. Bolo to rovnako dôležité a preto je skutočne jedno, čo sa dozviem skôr.

„Ranu sme ti obliali vývarom z listov Tellu – to je strom,“ objasnil. „Spôsobuje znehybnenie, oslabenie nervového systému a spomalenie obehu krvi a činnosti srdca. Netrvá to však nonstop – už teraz tie účinky slabnú, ako tak na teba pozerám.“ Premeral si ma pohľadom a následne si vzdychol.  

Nerozumela som, prečo to robia.

Zrejme tú otázku vyčítal z mojich očí, pretože pokračoval vo vysvetľovaní: „Snažíme sa tak zabrániť tomu, aby sa ti infekcia šírila rýchlo telom. Dúfame, že tak získame čas. Čas, za ktorý prídeš na to, ako sa tej otravy zbaviť. Je to totiž otrava...“ odmlčal sa a zhlboka sa nadýchol, no už teraz mi bolo takmer do plaču a uvedomovala som si, že nech povie čokoľvek, je to zlé. „Otrava čiernou mágiou. Proti ten nemáme žiadny liek. Nevedela proti nej bojovať ani sama Stvoriteľka. To temno sa tu objavilo vo chvíli, keď sa proti nám vzbúrili Penghriáni. Vďaka nemu zabili aj ju.“

Zalapala som po dychu,  v mysli som mala prázdno. Náhle mi zostalo zle od žalúdku. Len postupne som si dávala do súvisu jeho slová a nechcela im veriť.  Čo to vraví?! Ja zomriem?! Do očí sa mi hrnuli slzy. Už to nezvládam – nedokážem znova premýšľať nad smrťou, najmä ak viem, že tentokrát to už rozhodne neprežijem. Ako by aj áno? Ako hovorí Cerrun – ani sama Stvoriteľka nemala moc, ktorou by bojovala proti temnu. Podľahla mu a zomrela! A to teraz čaká aj mňa!

Slzy sa mi prúdom valili po spánkoch a padali mi do vlasov. Vzlykala som a v hlave si opakovala: Nechcem zomrieť! Nechcem!

„Pokoj, upokoj sa,“ chlácholil ma Cerrun. „Si posol. Nájdeš spôsob, ako sa uzdraviť.“ Nevedela som, či sú to len plané reči, ktorými sa ma snaží utíšiť a vzbudiť vo mne aspoň nejakú nádej, alebo či hovorí pravdu a ja mám skutočne nejakú možnosť ešte žiť. No stále som mala na pamäti smrť Stvoriteľky, a vôbec fakt – akú už len ja môžem mať moc, či vedomosť, ktorou by som sa zachránila?

„Všetko to spôsobila tá dýka. Keď ťa ňou bodol, musela byť nasiaknutá temnou mágiou. A čo sa týka toho, že jed začal pôsobiť až neskôr... domnievam sa, že to začalo až vo chvíli, keď si vyčarilo to kúzlo. Možno si minula až priveľa energie, ktorá zabraňovala temnu, aby napadlo tvoje telo.“

Takmer som nevnímala jeho slová. V hlave som mala iba skutočnosť, že kedykoľvek môžem zomrieť, upadnúť do nekonečného spánku, opustiť tento život bez ďalšieho poznania, skúseností, radostí či menších strastí. Všetko bude čoskoro preč... Nebude ani žiaden posol, ak som vôbec niekedy nejakým skutočne bola. Nikdy sa nevrátim domov, neuvidím mamu, nenavštívim priateľov... Zomriem tu, v tejto zavšivenej krajine plnej mágie, v tejto diere, do ktorej ma poslali bez môjho vedomia! Prečo?! Čo také zlé som v živote vykonala, že musím neustále trpieť?!

Nič som necítila, a tak ani len netušila, že ma Cerrun hladí po vlasoch.

 

 

 

Vzduchom sa odrazu niesla akási energia. Cítila som ju na pokožke aj napriek tomu, že moje telo bolo úplne nehybné a neschopné zachytiť akýkoľvek dotyk; i moje vnútro vnímalo tú zmenu atmosféry. Ešte aj kvety nado mnou sa akoby vytočili za zdrojom tej sily.

Videla som, ako Cerrun otočil hlavou do strany a náhle vstal. „Lucantus!“ zvolal prekvapene. „Nevedel som, že prídeš. Ešte sa necíti najlepšie... Najmä, keď už vie o svojom stave...“ Hovoril o mne. No netuším komu.

„To je v poriadku. Chcel som ju len vidieť.“ Ten hlas bol pravou ukážkou tenoru. Hlboký a upokojujúci. A zároveň veľmi odmeraný.

Pohľad mi behal splašene po okolí, prebádal všetko, kam len dovidel, no i tak som stále nemala možnosť zahliadnuť toho muža. Alebo Grepheliana? Chcela som vidieť do tváre osobe, ktorá si ma zrejme prišla iba poobzerať ako zviera v zoo. Som snáď atrakcia?! Dievča, čo sa nevie pohnúť a je na pokraji života mu príde ako predmet na obzeranie?!

Náhle vo mne stúpala zlosť.

„Už si sa dosť pokochal?!“ odsekla som ostro a drzo. Prekvapilo ma a zároveň potešilo, že znovu raz môžem normálne rozprávať a môj hlas je silný.

Nastalo ticho, bolo len cítiť tú neznámu energiu. Nebola nepríjemná, no veľmi silná. Doposiaľ sa mi nič podobné v tejto krajine nestalo. No môže to byť pokojne spôsobné aj tým, že než som zabila celú tú svorku Pertulov, nebola som vôbec schopná cítiť niečiu energiu. Čosi tá skúsenosť vo mne odomkla, odhalila a posilnila ma... a zároveň ma zrejme priviedla až k samotnej smrti. Priam vidím, ako si na mňa už ostrí svoju kosu.

„Zdá sa, že odvar prestáva účinkovať, chlapče. Mal by si sa o ňu patrične starať. Je to náš posol.“ Posledné slovo vyslovil s akýmsi pobavením a zároveň pohŕdaním. Akoby pri pohľade na mňa neveril, že by som nejakým mohla byť. No nemohla som sa mu čudovať – sama som tomu nevedela veriť. A ak pripočítam fakt, že tu ležím bez pohnutia, v trupe mám bodnú ranu, smrť na dohľad a celkovo pripomínam úplnú trosku, tak mám rovno niekoľko dôvod, prečo by mal o mne pochybovať.

„Iste, postarám sa o ňu,“ uistil ho.

„Kto vlastne si?“ neubránila som sa zvedavosti, najmä ak sa priestorom stále niesla tá zvláštna energia.

„Ou, aké nezdvorilé správanie pred tak ctenou osobou...“ odvetil sarkasticky. „Moje meno Lucantus je, syn Stvoriteľky a prvý Grephelian.“

„Syn?!“ vyhŕkla som náhle.

Muž sa len smial. No Cerrun sa ku mne nahol a rýchlo mi vysvetľoval. „Prví, ktorých stvorila sa stali jej deťmi.“ To tvrdenie v sebe malo akúsi logiku a zároveň ľudskosť. No i tak sa mi stále nechcelo akosi veriť, že by jedna žena stvorila svet a všetko v ňom, vrátane ľudí.

„V poriadku, rozumiem.“ Hoci som to povedala, nebolo tomu tak.

„Zrejme by som cteného posla mal nechať oddychovať. Nikto z nás nechce, aby sa pominul skôr ako potrebujeme...“ Irónia a sarkazmus, pohŕdanie a nedôvera – jediné veci, ktoré sa dali z jeho slov zachytiť.

Krátko na to sa sila energie začala pomaly vytrácať, slabla, kvety sa znova len jemne hojdali akoby vo vánku; mne akosi odľahlo. Ten muž bol konečne preč.

„Čo proti mne má?!“ vyštekla som.

„Proti tebe nič. To ja mu ležím v žalúdku a preto neverí ničom, čo urobím, vrátane toho, že som priviedol skutočne posla.“

„Ty?“ spýtala som sa neveriacim hlasom. „Nerozumiem prečo... Neprídeš mi ako niekto, kto by robil problémy...“

„Nespravil som nič. To Stvoriteľka. Uprednostnila ma pred ním a on to dodnes nevie stráviť.“

„Uprednostnila?“ to slovo malo mnoho významov, v hlave som mala niekoľko predstáv, ku ktorým sa mohlo viazať...

„Zverila mi dôležitú úlohu aj napriek tomu, že som bol ešte len dieťa. A hoci som teraz už o čosi starší, stále som príliš mladý na čosi tak podstatné, čosi, čo si vyžaduje zodpovednosť. A pri pohľade na teba nadobúdam pocit, že to nerobím až tak správne...“

Zamračila som sa. Mrzelo ma, že mu nemôžem vidieť do tváre, že nemôžem pohnúť hlavou a tak zistiť čo hovoria jeho oči. „Čo s tým mám ja?“ nerozumela som.

Vzdychol si.

„To je teraz jedno. Dôležitou vecou zatiaľ zostáva fakt, aby si sa nejako vyzdravela. Budem ti musieť ranu znova obliať vývarom z Tellu. Jeho účinky v tvojom organizme pomaly začínajú slabnúť. Nemôžem dovoliť, aby sa to temno rozšírilo po celom tvojom tele. Nesmie sa ti dostať do srdca inak...“ Nemusel pokračovať, vedela som čo by to znamenalo. „Nebudeš sa znovu môcť ani len trochu pohnúť, nebudeš môcť hovoriť.“

 „Počkaj!“ vyhŕkla som. „Ale ako mám vôbec prísť na to, ako sa zachrániť, keď tu budem neustále len tak ležať?! A ako vôbec môžeš vedieť, že pre mňa existuje ešte nejaká nádej na život?“

„Neviem.“ Pichlo ma pri srdci. „No verím v to. Verím, že si silná, silnejšia než bola Stvoriteľka. Ty nájdeš cestu,“ povzbudzoval ma.

„Ale ako?!“ nerozumela som.

„Pozri, viem iba toľko, že tam vonku neexistuje nič, čo by ti pomohlo. Ty sama si pre sebe liek, musíš tú znalosť hľadať v sebe. Ak sa tak nestane, iné riešenie nejestvuje.“

Z jeho slov mi bolo do plaču, no zároveň som bola vytočená a pohoršená, cítila som úzkosť a beznádej. Ja si neviem pomôcť, musí mi pomôcť niekto iný! A keďže taký nik neexistuje, je jasné, že smrť si ma napokon nájde a mne nezostane nič ako sa jej len poslušne odovzdať – z tej skutočnosti ma mrazilo.

 

 

Len som tak nehybne ležala, oči som mala zatvorené, no bola som bdelá. V hlave som mala množstvo myšlienok, snažila som sa dostať k niekoľkým záverom, rozlúsknuť niekoľko orieškov záhad a nejasností, zanalyzovať všetko, čo som sa dozvedela.

Najmä mi v mysli utkveli záhadné rozhovory s Cerrun. Tento Grephelian predo mnou čosi tají, cítim to. Zväčša sa vyhýba priamym odpovediam a rád mení témy rozhovorov... Najmä toho o mne vcelku dosť vie. Kto to naozaj je? Alebo sú takýto všetci Grepheliani?

Jednou z vecí boli jeho oči, ktoré tenkrát na krátko zasvietili v tme. Ďalšou bola skutočnosť, že jeho úloha od Stvoriteľky má zrejme čosi spoločné so mnou. A to nehovorím o tom, že vie veci ako to, že by som mala byť silnejšia ako Stvoriteľka, že by som mala liek na otravu hľadať v sebe, v svojej mysli, a vôbec, že otravu spôsobila dýka, ktorá už bola nasiaknutá temnou mágiou.

Kedy sa tak stalo? Kedy sa dýka dostala do styku s temnou mágiou? Predtým, než som ju dostala? Alebo žeby... Iste! náhle mi to došlo.  Bodla som ňou toho Pertula! Tie tvory sú stvorené z čarou čiernej mágie! Tam sa to všetko odohralo!

Bola som potešená, že som rozlúskla aspoň túto záhadu... A zároveň som bola sama na seba naštvaná! Sama si môžem za túto pohromu! Iste, sčasti za to môže Denian, pretože ma bodol! Vlastne, môže za to iba on! Iba on! Ako ho len nenávidím!

Desí ma spomienka na jeho chladné srdce. Vo chvíli, keď sa ho končeky mojich prstov dotkli, myslela som, že len snívam, že sa mi to len zdá – neverila som, že by jeho srdce mohlo byť skutočne zľadovatené, nehybné, nehýriace životom, netlčúce v pravidelnom rytme... Obávam sa, čo to všetko mohlo spôsobiť. Žeby tiež čierna mágia? Nemám v tomto tvrdení žiadnu istotu, no zároveň nemám ani iné vysvetlenie.  

Bolo správne, že ma Cerrun odviedol z toho tábora, čo najďalej od neho... Hoci sa mi teraz cnie za Tarnou a snažím sa nemyslieť na to, ako ma kdesi v duchu preklína alebo naopak, ako sa o mňa nebodaj strachuje, viem, že odchod bol správnym riešením situácie.

Dúfam, že im Raphu všetko vysvetlil. Neviem, aká je to osoba, či sa mu dá veriť, no verím Cerrunovi. Ak povie, že je to vierohodná osoba, musí to tak byť.

Sama sebe sa však čudujem, že Cerrunovi plne verím, hoci cítim, že má predo mnou tajomstvá, ktoré sa ma týkajú. Nemôžem si však pomôcť, je to presne to isté ako s tou ženou, ktorá sa mi prihovára. Hoci neviem, kto to je a ako vyzerá jej tvár, robím všetko tak, ako mi káže. Znie to zvrátene a detinsky – verím obom ako naivné malé dieťa. No cítim, že je to tak správne, hovorí mi to môj šiesty zmysel. Rovnaký, ktorý mi našepkával, čo robiť, keď nás napadli tí Pertuli.

 

 

Sníval sa mi sen. Bola v ňom Beltia, jej tvár vyzerala mladšie, no stále mala ten vľúdny pohľad a láskyplnosť v očiach. Videla som ju, ako sedí pred svojím domom, slnko jej mení vlasy na zlatistý závoj, ohrieva jej ruky, v ktorých drží ihlu a bielu látku.

Ruka jej behala sem a ta, tvorila a usilovne pracovala, nechávala svojej fantázii voľný priebeh, menila ju na skutočnosť... Pozorovala som ju z blízka, priam som cítila tú radosť a energiu, ktorá z nej vyžarovala.

„Ayrela, zlatko, poď sem!“ volala na niekoho. Takmer vzápätí mi pred očami prebehlo malé dievčatko s dlhými vlasmi, to, ktoré som už vo svojich snoch nejedenkrát videla. „Mám pre teba darček,“ zaštebotala Beltia. „Čo na ne hovoríš?“

V oboch rukách zvierala biele šaty, jednoduché, no za to veľmi prekrásne. Mali jemne nadýchané rukávy, okolo pása drobnú mašľu – vyzerali ako čerstvo napadaný sneh.

„Sú krásne, teta Beltia,“ odvetila detským hláskom. „Môžem si ich hneď obliecť? Prosím, prosím,“ žiadala.

Žena sa iba jemne zasmiala a súhlasila. „Som rada, že sa ti páčia.“

 

 

Sen sa náhle zmenil. Slnko zmizlo. Všade naokolo zavládla šero, pochmúrna atmosféra, zaplavil ma desivý a úzkostlivý pocit, dostala som strach. Zmätene som sa obzerala, stromy sa tiahli do výšok, pomedzi kmene sa zakrádala hmla. Pošúchala som si ramená, naskočila mi husia koža.

Keď som sa náhle obzrela, kúsok predo mnou sa zjavilo drobné svetlo. Čím viac sa približovalo, tým väčšmi som rozpoznávala horiacu fakľu. Nejasné obrysy postavy, ktorá ju niesla, sa pomaly vyjasňovali až odhalili ženu. Mala na sebe jednoduché šaty zahalené plášťom, ktorého kapucňu mala prehodenú cez čiernu šticu dlhých vlasov.

Náhle zastala, dolný hrot fakle zabodla do zeme a chvíľu len tak nehybne stála a hľadela pred seba. Akoby skamenela, nevedela som, čo sa deje. Až keď jej telo omotal zelený plameň, ktorý sa miešal s čiernym a pred ňou sa začala tvoriť akási šmuha, pochopila som, že zrejme čaruje.

 

 

Nečakane sa obraz zmenil.

Trvalo mi, než som sa stihla spamätať.

Temný les aj s nocou boli v okamihu preč. Vystriedala ich osvetlená izba, plná vône dreva a sušených kvetov. Cez okno presvital jemný lúč svetla zo zapadajúceho slnka a vrhal miestnosťou rôzne tiene.

Najväčšmi ma však zaujali dve postavy – ženy, sediace za stolom.

„Ako to myslíte, že tu musí zostať?“ spýtala sa čiernovlasá. Hlavu mala sklonenú, v hlase sa jej odrážala slabosť a bezmocnosť.

„Renebell, musíš mať na pamäti, že to nebola moja voľba. To Odraz života si ju vybral. Ja ho musím len poslušne nasledovať. Mám ho v úcte, dal mi všetko čo mám...“ Hnedovláska sa načiahla a jemne stisla druhej žene ruku, ktorú mala len tak ledabolo položenú na stole.

Znova ona, skrslo mi v mysli. No i tentokrát som nemala možnosť vidieť jej tvár – sedela mi chrbtom. Vedela som, že by bolo zbytočné sa snažiť ju zazrieť,  a tak som len stála na mieste a počúvala ich záhadný rozhovor.

„Iste, ja to viem. Ale prečo práve ju? Prečo moju dcéru?“ Do očí sa jej začínali tisnúť slzy.

„Drahá Renebell, neber to ako čosi zlé, ber to ako dar, česť, že práve tvoja dcéra dostala takúto výsadu.“

Čiernovláska potiahla nosom. Následne jemne mávla rukou a okamžite sa v nej objavila látková vreckovka; vyfúkala si nos. „Ach, Stvoriteľka. Viem, že sa tým nič nekončí, že ju môžem vidieť kedy len chcem... No skutočnosť, že bude čímsi viac, že už nebude jedna z nás... Neviem sa s tým úplne zmieriť. Akoby už nemala byť viac mojou dcérou...“

„Isteže bude tvojou dcérou!“ nástojila hnedovláska. „No jej poslanie už nebude také ako to tvoje. Bude mať vlastnú cestu a tou bude musieť kráčať... Stále však bude tvojím dieťaťom. Tak som ju stvorila a taká navždy zostane.“

 

 

Znova raz som sa ocitla uprostred toho temna, pochmúrnosti a strachu. Hmla ma obklopovala akoby ma chcela pohltiť. Žena s kapucňou na hlave neustále odriekala akési slová – zaklínadlo. Okolo rúk jej iskrilo.

Čím dlhšie rozprávala, tým väčšmi som spoznávala jej hlas. Bola to tá istá žena s toho domu, žena menom Renebell. Nepôsobila však na mňa viac krehko a zarmútene. Jej hlas bol pevný, plný sily, šíriaci hrôzu a strach.

Naskočila mi husia koža.

Slovám z jej úst som nerozumela, no rozumela som, že to čo robí, nie je nič dobré. Cítila som z toho priveľa energie, no bola veľmi zvláštna, ťažilo ma pri srdci, ťažko sa mi dýchalo, čosi mi neprestajne zvieralo žalúdok, jemne sa mi občasne zatočila hlava.

O čo ide?

Bola som zmätená.

Mohla som len hľadieť, ako sa za pomoci jej slov pred ňou zjavuje zelený obrys kruhu. Plápolal ako oheň, no nesálalo z neho žiadne teplo. Kruh sa postupne menil, zelený plameň sa menil na zelené žiariace kamene pokreslené ornamentmi. Priestor uprostred sa premieňal na spleť čierno-smaragdového dymu.

Náhle jej mrmlanie skončilo. Len stála a hľadela na svoje dielo. Na tvári sa jej vytvoril úškrn, po ktorom nasledovali slová: „Vzala mi všetko! A teraz jej vezmem všetko ja!“

Spisovateľov komentár k príspevku

svoje názory a postrehy píšte prosím do komentára, prípadne na mail sasachan.sasa@gmail.com - ďakujem :)



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
9 bodov - odporúčam
Chvíľu som si myslela, že čo ak je Denian zlý? Veď musel z neznámych príčin zabiť matku, nikto nevie prečo, je na ňu nepríjemný. Žeby naozaj len preto, že jej neverí? No neviem, neviem. A veru, nechcela by som nehybne ležať a nemôcť sa pohnúť, byť odovzdaná napospas neznámym. Joj, no, zaujímavéééé.  
Spisovateľ/AutorRaniya Pridané dňa1. júna 2015 23:27:33
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8