Moje ruky nepostoja

Ja už nie som dieťa malé mojich  rodičov.

Chcem ísť niekam neustále, nežiť o ničom.

Už mám na to ukázať sa, čo mám na pláne.

Robiť, čo chcem, čo ma baví, čo mi pristane.

Včera som bol, lebo som chcel, technik notbuku.

Dnes som šantil na bicykli, spadol na ruku.

Teraz snívam, čo ma čaká, čo chcem vyrábať.

Budem  sa hrať na vojaka, ako stráž chcem stáť.

Ale to je trochu nuda, ruky nestoja.

Potrebujú niečo chytať, tie sa neboja.

Zajtra pôjdem píliť stromy, ako otec môj,

Je to ťažké? Vyskúšam to, a to stoj čo stoj.

Každý večer, keď si líham, snívam o práci,

čo ma bude dlho baviť, sa mi zapáči.

Mama na mňa denne volá: „Prestaň snívať už!

Ber si knihy, uč sa, driluj. Len tak budeš muž!"

Neviem, či jej veriť môžem, hoci by som mal.

Keď mňa radšej baví iné, notbuk, volejbal,

stále hrať sa na technika, šprtať s káblami,

a nie hľadieť do nudných strán, pchať sa pojmami.

Na druhý deň päťka svieti  v knižke pre žiaka.

Mama na mňa prísne hľadí: „Si  to odflákal!"

Takto veru nedosiahneš, čo v živote chceš,

s prázdnou hlavou, syn môj milý, chlapom nebudeš!"

Asi pravdu mama vraví, knihu otváram.

Kým si päťku neopravím, som na to len sám.

No a večer, keď zaspávam, opäť snívam sen.

Keď opravím všetky známky, robiť niečo chcem....