Za zrkadlom 18. kapitola

Spisovateľ/ka: Annaru | Vložené dňa: 27. apríla 2015
http://citanie.madness.sk/view-49455.php

18. kapitola

 

Kdesi tam v diaľke sa ešte zrejme odohrával boj. Ktokoľvek mohol v tejto chvíli prichádzať o život; pokojne sa mohla jedna zo strán vzdať; Cerrun už môže v tejto chvíli byť skutočným väzňom v tmavej cele...

Moju myseľ, rovnako ako oči, však zamestnalo čosi iné, čosi, čo bolo len necelých päť metrov priamo predo mnou. Na nič iné som nedokázala myslieť. Na nič z toho, čo sa dialo v diaľke...

„Čo to je?“ spýtala som sa zamysleným hlasom. Môj pohľad spočinul na obrovskej, jemne fosforeskujúcej zvislej ploche. V tomto memente som ju vedela prirovnať jedine k akémusi atypickému gigantickému zrkadlu. Jeho oblý, hrubý, široký rám pokrývali rôzne rytiny. Čím dlhšie som na ne hľadela, tým väčšmi som spoznávala akéhosi draka, fénixa, človeka, nymphu; no zbadala som i kadejaké iné zvláštne bytosti, ktoré mi na prvý pohľad nič nehovorili.

Čo bolo však najúchvatnejšie a najväčšmi dych berúce, bol samotný povrch „zrkadla“. Rozčerená hladina jazierka zafírovej farby – to bolo najvýstižnejšie. Nedalo sa v ňom vidieť odraz lesa, či mňa, no mihotalo sa v ňom jemné svetlo i tiene. Akoby to bola brána do iného sveta, vesmíru; do útrob ľudskej fantázie či snov; akýsi éterický priestor.

Odraz života. Srdce celého Serentusu. Predmet, ktorý ma obdaril mocou, rovnako ako Ayrelu.   

Takže som v cieli, pomyslela som si. Konečne som tam, kde ma celý čas posielala...

„Prečo som sem mala vôbec prísť?“ nerozumela som. „Po celý čas som premýšľala, aký zmysel má sem ísť, hľadať ho. No nevedela som, čo iné robiť. Videla som to, ako jediné riešenie toho, ako sa odtiaľto dostať, ako sa vrátiť späť domov.“

Nemôžeš sa tam vrátiť, odvetila po chvíli.

„Čože? O čom to hovoríš?“ Význam jej slov sa mi nepáčil. „Chceš povedať, že som tu naveky uviazla?!“ opäť raz som bola podráždená.

Neuviazla.

„Tak potom, prečo nemôžem odísť? Bojíš sa snáď, že by som o tomto miestne niekomu povedala?“ hádala som. „Ak je to jediný problém, môžem ťa uistiť...“

O nič také sa nestrachujem. Dôvod je úplne iný. Skutočnosť je taká, že sa tam nemôžeš vrátiť... pretože si tam ani nikdy nebola.

V istom momente som pochopila, čo mi povedala a nemohla som sa prestať smiať. „Si vtipná,“ odvetila som medzi dvomi nádychmi. „Skús nejaký reálnejší dôvod.“

Neklamem ti. To by som si nedovolila.

„Táraš nezmysly,“ obvinila som ju. Na tvári sa mi zračil vážny výraz. Vnútro mi však hlodala neistota.

Dôvod, pre ktorý si mala prísť je jednoduchý. Musíš sa dozvedieť pravdu – zistiť, kto si a čo sa skutočne stalo.

Mračila som sa, snažila som sa o všetkom rozumne uvažovať, neunáhliť sa. „Ak mi máš čo povedať, prečo si to neurobila hneď prvý raz, keď si sa objavila v mojej hlave?“

Jedna z vecí je, že na prvý raz by to pre teba mohla byť príliš veľká rana. A jednak nie som dosť silná, aby som s tebou udržala kontakt na veľkú vzdialenosť. Čím ďalej si bola od Odrazu, tým bolo pre mňa ťažšie sa s tebou spojiť. No i tak sa mi podarilo nadviazať kontakt len na krátke okamihy, kedy som ti musela pripomínať, že najhlavnejšie je nájsť Odraz života. Najtenšia bariéra medzi našimi mysľami bola najmä keď si spala.

Zatvorila som oči a jemne pár ráz pokrútia hlavou do strán. „Je toho priveľa,“ priznala som.

Je to len začiatok všetkého.

Sťažka som si vzdychla. „Dúfam, že sa napokon nezbláznim,“ zamumlala som. „Fajn,“ pozrela som pred seba, ako keby stála predo mnou, „čo mi teda musíš povedať? Akú pravdu?“ Teraz alebo nikdy – zaumienila som si. Nech povie čokoľvek, budem schopná tým lžiam ešte odolávať.

Pravdu o tom, kto si. Začnem na úplnom začiatku. V prvom rade by si mala vedieť, že...že si sa narodila tu. Rovnako ako všetci ostaní, aj ty si sa zrodila z mojej moci a bol ti daný osud. No zakrátko si ma povolal Odraz života, rovnako ako teba. Zmenil tvoj osud a daroval ti, čo nikomu doposiaľ...

„Mne? A ja že som sa narodila tu? Ty si hádam zošalela! Alebo skôr ja...“ Počúvam tu akýsi hlas, ktorý nepatrí k žiadnemu telu. Možno ani nie je skutočná!

Len ma počúvaj...

„Prečo by som mala? Aký dôkaz máš o tom, že som z tohto sveta?! Jasne viem, že som z iného sveta, sveta, kde ma moja matka zanedbávala, jediná osoba, na ktorú sa dalo spoľahnúť bol môj kamarát Filip... Som zo sveta, kde som vyrastala, chodila do školy, spoznávala množstvo vecí, trpela i milovala...“ Stúpala vo mne zlosť.

Prosím, vypočuj ma. Všetko ti patrične vysvetlím.

„Prečo by som mala?!“ vyštekla som.

Nezdá sa ti čudné, že vieš čarovať? Nechceš vedieť, ako je možné, že to dokážeš? Netúžiš poznať pravdu o tom, ako si sa ocitla v tom väzení?

Prečo musím uznať, že má pravdu a že skutočne prahnem po odpovediach? „Máš jediné šťastie, že to skutočne chcem vedieť. Sama neviem prečo, no skutočne ma to trápi. Takže,“ zhlboka som sa nadýchla, „počúvam ťa.“

Som rada. Ak by tvoja myseľ nebola pripravená vnímať, bolo by toto všetko zbytočné.

Kto povedal, že som pripravená vnímať?

Tvoje telo je strážcom nesmiernej moci, jedinečnej schopnosti, ktorá ťa robí nie len výnimočnou, no i veľmi potrebnou pre Serentus. A to najmä v dnešných časoch.

„Čo je to za moc?“ zaujímala som sa. Z nejakého dôvodu som však jej odpovede bála. Netušila som, čo mám čakať.

K všetkému sa dostaneme. Nadviažem však na to, čo sa dialo, keď ťa Odraz života obdaroval novým osudom a mocou s ním spojenou. Keďže si bola len novorodenec, zostala si so svojou matkou, ktorá sa o teba starala, než ti bolo päť rokov.

Chytila som sa za čelo a na chvíľu zatvorila oči. Takéto lži sa nepočúvajú dva razy dobre. Ale zrejme proti tomu nič nezmôžem.

Vtedy si už bola dosť veľká, aby si zostala so mnou a ja som ťa mohla učiť ovládať a správne využívať tvoju moc. Nik iný nevedel, čo za schopnosti máš a aj keby hej, nevedeli by ťa naučiť ovládať ich. Ja jediná som mala s Odrazom spojenie, ktoré mi umožňovalo prijímať od neho rady a informácie. A najväčšmi som vedela porozumieť tvojej moci.

Čím dlhšie som ju počúvala, tým väčšmi sa mi v mysli objavovali vidiny, ktoré som mala v spánku. A tým väčšmi sa mi to prestávalo páčiť.

Tvoja schopnosť je – obnovovať. Dokážeš veci vrátiť do ich pôvodnej podoby, zbaviť ich temnej mágie. Ak bolo čosi vytvorené temnou mágiou a nepatrí to do nášho sveta, tvoja moc sa postará o to, že to čosi navždy zmizne.

„Počkaj, počkaj!“ stopla som ju. „Hovoríš, že mám rovnakú moc, akú mala Ayrela? Ale ako to je možné? Vôbec ničomu nerozumiem... Nemýliš si ma s niekým?“ Dúfala som, že to celé je len jedno veľké nedorozumenie... Hoci sama som veľmi dobre vedela, že to nie je možné. Dva razy som čarovala, v sne som dokázala prijímať Ayrelinu energiu a mierne sa ňou vyliečiť a posilniť...

Určite si ťa s nikým nemýlim. Telepatické spojenie dokážem mať iba s tebou... Ayrela.

To meno sa mi ešte hodnú chvíľu ozývalo v hlave. Počula som správne? Nezdalo sa mi to iba? „Ako si ma to oslovila?“

Je to pravda. Ty si Ayrela. Dieťa so zmeneným osudom, s mocou obnovovať, posol, ktorý mal znovu priniesť nádej ľudom Serentusu. Si dieťa, ktoré Penghriani pred pätnástimi rokmi odviedli, nevediac, kto si a akú máš moc. Nikto o tebe nič nevedel, len ja.

„Nie, nie, to nie je pravda...! Klameš!“ obviňovala som ju. Neustále som to dookola opakovala, znovu a znovu. Moja myseľ neprijímala predstavu, že som z tohto sveta, že som sa narodila z kúzla, že mám akúsi jedinečnú moc... Nič, čo doposiaľ povedala, mi neprišlo ako skutočnosť.

Prosím, Ayrela, ver mi. Neklamem, nikdy by som to nedokázala. Najmä nie tebe. Jediný zločin, aký som na tebe spáchala, bolo, že som na teba zoslala kúzlo. Kúzlo, ktoré v tvojej mysli vytvorilo dokonalú ilúziu, tak dokonalú, že si mala pocit, že je tvojím skutočným životom. Myslela si si, že žiješ v tom druhom svete, že v ňom vyrastáš, že ľudia okolo teba sú skutoční...

„NIE!“ zvreskla som. „Už nechcem počuť ani slovo! Mlč! Buď ticho! Klameš! Si iba hlas v mojej hlave, nie si skutočná! Ani tento svet!“

To nevrav, Ayrela.

„Prestaň ma tak oslovovať! Volám sa Sandra!“ vrieskala som, v očiach ma začínali štípať slzy. Cítila som sa tak bezradne.

Nie, nevoláš. Tvoje meno je Ayrela, dala som ti ho ja. Nemôžeš sa volať Sadra, pretože to je moje meno. To môj život si žila, žila si v mojich spomienkach, ktoré som o čosi upravila. Nezdalo sa ti náhodou čudné, že Denian sa nápadne podobá na tvojho najlepšieho kamaráta?

„Klameš,“ trvala som si na svojom. Snažila som sa ju čo najmenej vnímať, no nebolo to jednoduché, keďže jej hlas bol priamo v mojej mysli.

Urobila som to zámerne. Chcela som, aby si tu spoznala aspoň jednu tvár. Chcela som, aby si v ilúzii najväčšmi dôverovala osobe, ktorej máš dôverovať aj v tvojom skutočnom živote. Denian je ten, s kým máš spätý osud...

„Prestaň,“ prosila som ju cez slzy. Už sa to nedalo zniesť.

Lenže po tom, čo som na teba zoslala to kúzlo, aby som ťa chránila pred Penghrianmi a ich čiernou mágiou a aby som ti dala čas dospieť a nabrať na sile, bolo na Deniana zoslané temné zaklínadlo. Nedokázala som už nijak zmeniť to, čo som ti raz vložila do mysle. Vyčítala som si tú chybu. Trápilo ma už len to, že až sa raz prebudíš, už tu nebudem... A napokon sa stalo ešte toto. Nevedela som, čo to temné kúzlo s ním urobí, no vedela som, že musím rýchlo konať a nájsť niekoho, kto ti bude stáť po boku, pomáhať ti a chrániť ťa.

„Cerrun,“ hlesla som. Odrazu pri myšlienke naňho sa mi myseľ začínala vyjasňovať. Toto jediné je zatiaľ pravda, skutočne ma má ochraňovať. A teraz je sám väzňom a potrebuje moju pomoc. Musím mu nejako pomôcť. „Ako mu môžem pomôcť?“

Jednoducho. Musíš prijať kto si, musíš v sebe znovu objaviť svoju moc. A ja ti s tým všetkým pomôžem. Len mi musíš začať veriť.

„Ale to nie je také jednoduché. Najmä keď mám v hlave jasné spomienky na život v druhom svete... Nedajú mi uveriť tvojim slovám, stále ma presviedčajú, že mi klameš.“

Ale to s Cerrun je pravda, sama to vieš. A ten zvyšok taktiež. Len je treba, aby som ti z mysle odstránila pozostatky tej ilúzie, v ktorej si bola uväznená pätnásť rokov. To nie sú spomienky. Tvoje skutočné spomienky ti s radosťou navrátim. Časť z nich si už videla, všakže? Cerrun si svoju úlohu plnil skvele.

„On o tom celý čas vedel?“

Áno, o všetkom. To čo som mu nepovedala priamo, zistil zo spomienok uchovaných v rastlinách.

Nebola som nahnevaná, sám mi povedal, že toho vie viac, no nie je ten správny, kto by mi to mal povedať. Teraz rozumiem, čo tým myslel. A hoci mi to hovorí ktosi, kto má na to právo a kto mi vie objasniť všetko do úplných detailov, tak i napriek tomu mám problém veriť.

„Ale ako môžem vedieť, či mi práve teraz nevložíš do mysle ilúziu? Čo ak mi daruješ spomienky, ktoré nikdy neboli moje?“

To sa nemôže stať. Prečo by som také čosi robila? Ak by si skutočne nebola Ayrela a ja by som sa nesnažila vrátiť ti tvoje vlastné spomienky, tak by si tu predsa nikdy nebola. Prečo by som sa ťa snažila presvedčiť, že si Ayrela, ak by si ňou skutočne nebola? Ako by tomuto svetu mohol pomôcť niekto, kto nemá magickú moc? Ešte k tomu od samotného Odrazu života. Si skutočne Ayrela. A teraz je čas, aby si si na všetko spomenula.

Mračila som sa, uvažovala som nad jej slovami... A napokon som si musela priznať, že to má akúsi logiku. Ak by som nebola Ayrela s mocou obnovovať, bolo by zbytočné, aby som tu bola.

„Ale ako je to možné? Ako to, že som si po celý čas myslela, že je to skutočný život, skutočný svet, v ktorom žijem?“

Vsunula som ti svoje spomienky, premietali sa ti v mysli do úplných detailov, a tak si nadobudla pocit, že je všetko reálne. Musela som to urobiť, aby sa nikdy nestalo, že sa prebudíš skôr ako máš. Skôr, ako budeš dospelá a silná.

„A ako som napokon vedela, kedy sa prebudiť?“ Stále to v sebe malo akési trhlinky.

V momente, kedy som sama prešla do tohto sveta. V spomienkach si prišla do momentu, kedy som vstúpila do zrkadla a objavila sa v Serentuse. A keďže tieto spomienky ilúzia nezahŕňala, prebudila si sa.

Krútila som hlavou, celé to bolo čudné.

„Ale prečo som bola v tom väzení?“ nerozumela som. „Ak tvrdíš, že o mne nik nevedel, prečo ma väznili?“

Toto, bohužiaľ, netuším. Jediné čo ti môžem povedať je, že si sa narodila ako Penghrian a dodnes deň ním neustále si. A taktiež, že moje kúzlo ťa chránilo pred zabitím. Môžem sa iba domnievať, že ako Penghrianku mali potrebu nechať si ťa na blízku, hoci netušili, čo za kúzlo bielej mágie je na tebe zoslané.

„Zvláštne,“ poznamenala som. „Ale veď si tvrdila, že mi to objasníš,“ spomenula som si na jej nedávne slová.

Nie, povedala som, že teba to zaujíma a že to chceš vedieť. No pravda je taká, že u mňa odpoveď nenájdeš. Budeš ju musieť hľadať u samotných Penghrianov...

To nebude také jednoduché. Zrejme sa budem musieť vzdať predstavy, že sa niekedy dozviem odpoveď. Momentálne, však nebola až tak dôležitá. Na povrch vyplávalo množstvo iných vecí, z ktorým sa mi mierne krútila hlava.

„Skutočne som tá Ayrela?“ uisťovala som sa, stále mi to akosi nešlo do hlavy. „Nedokážem stráviť fakt, že všetko, čo som pokladala za svoj život, bola len ilúzia. Všetko bolo také reálne... A zároveň nie.“ Už predtým som spomínala, že vzťah mojej matky a mňa, nebol práve ideálny. Vlastne mi na nej nikdy nezáležalo. A keď si to spätne všetko prehrávam v mysli, celý ten môj život bol akýsi strojený. Jednoducho som nadviazala priateľstvá, no i vytvárala nepriateľov. Pre väčšinu som bola takmer až neviditeľná... Čas stále plynul jednotvárne. Žiadny z pocitov, o ktorých som čítala v knihách, som necítila až tak intenzívne... Až teraz si začínam uvedomovať, že všetko bolo akosi umelé. No i tak to bol môj život, v ktorom som strávila pätnásť rokov. Trištvrtina môjho života bola len lož – z toho zistenia ma až pichlo pri srdci.

Všetko môže byť razom preč. Budeš mať iba svoje skutočné spomienky.

„Všetko bude preč? Všetky moje spomienky...?“

Nie sú to tvoje skutočné spomienky, nebol to skutočný život. Len ilúzia.

„Fajn, ale i tak je desivé predstaviť si, že o ne prídem.“

Nebudeš si pamätať na nič z tej ilúzie. Nebudeš cítiť žiadnu stratu. Jediné, čo si z toho celého odnesieš je fakt, že si tvrdo spala celých pätnásť rokov a bola si uväznená.

„Nič? Vôbec nič...?“

Verím, že to musí byť ťažké, no maj na pamäti, že to nebolo skutočné. Nemôže ti chýbať niečo, čo ti ani nikdy nepatrilo a čo si skutočne neprežila.

Jej slová boli tvrdé, no pravdivé. „Keď to urobím, budem mať moc, ktorou všetkým pomôžem, vrátane Cerruna a Deniana?“ ujasňovala som si.

Áno, presne tak. Je načase vrátiť Serentusu jeho skutočný život, rovnako ako tebe. Ste si vo veľa veciach podobný.

„Hovoríš o tejto krajine ako o človeku,“ poznamenala som pobavene.

Možno nie ako o človeku, no táto krajina je viac ako sa na prvý pohľad zdá. Budeš tomu plne rozumieť, len čo bude všetko tak, ako má byť.

„Táto úloha náleží mne, všakže? Mám všetko obnoviť a napraviť,“ odhadovala som.

Správne. Takže si pripravená prijať svoje skutočné ja?

„Daj mi ešte chvíľku, stále som úplne nestrávila, že som niekto iný, než za koho som sa mala. Skutočne na to všetko zabudnem? Na ten druhý svet, na tých ľudí, na svoje meno...?“

Nebolo to tvoje meno. Ale áno, na to všetko zabudneš. Vravím ti – nebudeš pociťovať žiadnu stratu. Len z tvojej hlavy odstránim tú ilúziu. Teda presnejšie povedané, urobí to za mňa Odraz života.

Pohľad som znova uprela na obrovské zrkadlo s rozčereným zafírovo-modrým povrchom. Jeho veľkosť ma mierne desila a zároveň ohurovala. „Ak by to nebola len ilúzia, nestane sa mi nič?“

Je to len ilúzia... Ale iste, nestane sa ti inak nič.

Vedela som, že to hovorí len preto, aby ma upokojila a vzbudila vo mne aspoň miernu dôveru. Dúfala som však, že zároveň hovorí pravdu.

Zhlboka som sa párkrát nadýchla, potriasla rukami; po chrbte mi prešiel mráz. Nebolo to také jednoduché, ako by si niekto myslel. Samotná skutočnosť, že doposiaľ som žila v ilúzii, bola desivá a ťažko sa jej len tak verilo, nie to ešte bezhlavo sa nechať v rukách Odrazu života.

No ak je to všetko pravda, ak som Ayrela a som z tohto sveta a vlastním moc, ktorá by mohla týmto ľudom pomôcť... V tom prípade som ochotná to risknúť. Chcem im pomôcť, urobiť vo svojom živote aspoň jednu správnu a užitočnú vec, chcem byť ľuďmi chcená a cítiť sa potrebná. Chcem zažiť pocity, ktoré som v tom druhom živote nikdy nemohla cítiť. Pretože to bola len ilúzia...

„Poďme na to!“ vyhŕkla som zo seba náhle.

Teší ma, že si sa rozhodla. Prosím, vstúp do Odrazu života.

„Vstúpiť? Ako do nejakých dvier?“ ujasňovala som si.

Áno. Prejdi do sveta všetkej sily a múdrosti. Prijmi svoje skutočné ja.

Po celý čas, než som sa rukou dotkla jeho povrchu, som mala obavy. No čo zlé sa môže stať?

Mám v sebe otravu a zrejme čoskoro zomriem. Nič už nie je horšie ako smrť. A keďže môj koniec príde skôr, než by som si želala, bolo by skvelé ten zvyšný čas stráviť užitočnejšie, než sa len moriť v otázkach, prechádzať z miesta na miesto a snažiť sa nájsť cestu... Domov?

Podľa toho čo vravela Stvoriteľka, všetko to bola len ilúzia. Všetko, čo som považovala za svoj život, bola lož. Iste, bolí už len letmé pomyslenie na to. Ale ak skutočne napokon na všetko zabudnem a nebudem pociťovať stratu... Za skúšku nič nedám.

 

Všade navôkol bolo množstvo pestrofarebného svetla. Farby na seba jemne nadväzovali, akoby som bola v záplave samotnej dúhy. 

Pocítila som jemný tlak v hlave a zatvorila som oči.

Prehovoril ku mne Odraz života. Nebol to žiaden jazyk, ktorý poznám, no i napriek tomu som mu plynulo rozumela. Bol to jazyk srdca, šlo skôr o vnímanie vzájomných pocitov. Bolo to zvláštne, no čím dlhšie som ho vnímala, tým to bolo pre mne prirodzenejšie.

Vracal mi späť moju moc. Pripomínal mi, kto som, kým som bola a kým mám byť.

A práve v tej istej chvíli sa mi z mysle začali vytrácať spomienky – pozostatky ilúzie, ktorú na mňa Stvoriteľka kedysi uvrhla, aby ma chránila, aby sa uistila, že budem spať, než budem dospelá a fyzicky a psychicky zdatnejšia. Bohužiaľ, tento čas ma obral o všetku silu, najmä som zabudla, ako ju používať. No Odraz mi všetko pripomenul.

Z mysle sa vytrácalo všetko to nedôležité, všetka lož, v ktorej som dlhé roky žila, ktorú som snívala. Postupne som vnímala, ako odchádzajú spomienky na falošné detstvo, roky v škole, priateľov, matku...

Všetko to nahrádzali moje skutočné spomienky. Nebolo ich veľa, no boli ozajstné, hovorili o tom, kto v skutočnosti som, pripomínali mi, kým mám byť. Cítila som, že ku mne patria, oveľa väčšmi než tie druhé. Konečne som sa začínala cítiť úplná. Toto som bola skutočná ja. Konečne som prišla na to, kto v skutočnosti som.

 

 

Stála som opäť raz na pevnej zemi, chrbtom k Odrazu života. Viac som sa nemusela strachovať o otravu v mojom tele – konečne bola nadobro zažehnaná. Moja vlastná energia sa o všetko postarala.

Hľadela som do prázdna a všetko si v hlave urovnávala.

Pamätala som si na všetko, čo sa stalo, odkedy som sa prebudila v pevnosti Penghrianov.

Bola som až pridlho uväznená, pridlho som strávila čas v spánku. Krajina trpela a teraz je čas napraviť to. Moja moc viac nepozná hraníc. Som ochotná chrániť Serentus – krajinu stvorenú za zrkadlom.

Spisovateľov komentár k príspevku

svoje názory a postrehy píšte prosím do komentára, prípadne na mail sasachan.sasa@gmail.com - ďakujem :)



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8