Spoveď zbabelej ženy

Spisovateľ/ka: Monna Blackhead | Vložené dňa: 7. mája 2015
http://citanie.madness.sk/view-49501.php

Obrázok 1

 

  „Ok, idem na to." Zašepkala som si do ticha chodby, položila na stôl formulár a pustila som sa do prvej strany. „Meno.. To nie je ťažké. Júlia.. Do riti, ešte aj to blbé pero ma sere." Poklepala som tuhou po stole, v nádeji, že sa nejakým zázračným spôsobom doplní atrament, alebo možno len stečie na hrot. Skúsila som to znova. Priložila som pero na snehobiely papier a potiahla ho. Keby tak tá zasraná náplň mala vôľu spolupracovať, určite by sa objavilo úhľadné „J". No lenže to by som sa nemohla volať Júlia Schremzs, musela by som byť niekým iným, mať viac šťastia, viac možností. Pousmiala som sa nad tým... „No tak schválne, nech ma trafí šľak, ak sa mýlim."
  No lenže ja sa málokedy mýlim, akože sa volám Júlia Schremzs. Preto mi tretí pokus vyšiel dokonale. O niekoľko minút som stála poslušne nastúpená pred dverami kanclu, z ktorého vykukla staršia obézna pani a s úsmevom mi oznámila, že sa mi určite ozvú.
„Sľubujete?" Opätovala som úškľabok. Tetuška nechápavo pokrčila nosom, no ďalšie otázky mi nepoložila. A to urobila dobre. Zamávala som jej na diaľku, vynechala ostatné zdvorilostné frázy, ktoré by možno niekto v takej situácií očakával a zamierila na parkovisko.
Boj s polonefunkčným centrálom, (teda vlastne s polofunkčným, akože som optimista) som vopred vzdala a odomkla si kľúčom. Pohľad sa mi potkol o preliačený zadok môjho milovaného desať ročného auta a vybavil sa mi moment, keď do mňa na kruháči vpálil ten senilný dedo, čo mal na svedomí bibinku tohto nespoľahlivého tátoša. Len zázrakom sa mi podarilo hneď naštartovať. Nebudem klamať, že ma to nepotešilo. Malé úspechy tvoria veľké víťazstvá, toľko Julkina životná filozofia. Síce ničím nepodložená, ale človek niečomu musí veriť.
  Vyštartovala som s dobrým pocitom a zamierila rovno do obchodu. Tradičná trasa môjho nákupu. Liehoviny, polotovary, pečivo, občas sladkosti. Dnes aj sladkosti. Veď som si ich zaslúžila, zvládla som úlohu. Vypísala som ten debilný formulár a mám právo na odmenu. Stojac v uličke s vínami som nakukla do peňaženky. Finančný limit na jeden deň som už prešvihla. Sedem eur nebolo veľa, takže nebol problém rozšupnúť sa. Keď som ostala bez práce, utešovala som sa tým, že som nejaká ekonómka, dokážem si prachy zadeliť, ale moja prázdna buxa dokazovala opak. Ostávala otázka, či si vziať víno alebo rožky. „Pôjdem sa najesť k otcovi." Zamrmlala som si popod nos a do košíka starostlivo uložila najlacnejšie Rosé, aké som našla. Prefrčala som do vedľajšej uličky a k vínku prihodila čokoládu. Moja misia bola ukončená, bol čas zaplatiť. Za všetko. Za to, čo som posrala v celom mojom drbnutom živote.
O hodinu a pol som sedela v garsónke môjho tatíka a vstrebávala jeho pohľady.
„Julka, chutí ti to? Pridám ti ešte?" To sa ma opýtal tesne po tom, ako som dojedla štvrtú knedľu.
„Uťahuješ si? Ešte trocha a prasknem." Otec varil Segedín podľa maminho receptu. Vyrážalo mi dych, ako mi ju tá chuť pripomínala a ešte väčšmi to, že som mala nos na chvíle, kedy ho pripravoval. Robil to len zriedka, veď žil sám už šesť rokov. Boli sme na tom vlastne rovnako, len s jediným rozdielom... Že jeho obdobie utápania sa v chľaste bolo úspešne ukončené, zatiaľ čo to moje ešte len začalo naberať na obrátkach.
„Čo robota? Už máš?"
„Dnes som bola na konkurze." Odvetila som pravdivo.
„Áno? Teším sa z teba." Poštípal ma do líca. Keby tak vedel... „A kedy sa ti ozvú? Dúfam, že to dostaneš."
„No tati, obávam sa, že neozvú." Pozrela som do prázdneho taniera, zapichla vidličku do posledného kúska kapusty a zmierila sa s tým, že ostanem navždy tá čudáčka, čo za bieleho dňa slope a vyžiera vlastného otca. Čo už, niekedy nám neostáva iné, ako sa zmieriť. So všetkým.
„Prečo by sa neozvali? Vyštudovala si s červeným diplomom, máš dobrú prax, vyzeráš k svetu, povedz mi, prečo by si na niekoho nezapôsobila?"
„To nerieš. Myslím si, že hľadali niečo... Hmm.. Ako by som to?... Iné." Hodila som na neho psie oči a posunula k nemu prázdny pohár. Na jeho dne sa zaleskla posledná kvapka sirupovej vody. Normálne ma tým vysmiala do ksichtu. Už taká pokročilá doba a moja maličkosť prijímala H2O s nejakým ovocným bazmekom? Nemožné, nereálne... „Víno nemáš?" Otec ma prevŕtal pohľadom.
„Mám."
„Tak?"
„Čo táák?"
„No že či mi naleješ..." Postavil sa, pristúpil k starej ošarpanej linke, pozrel mi do očí a s pokojom Angličana povedal. „V žiadnom prípade." A do toho nakazeného pohára cvrkol zopár kvapiek sirupu a zalial ho ľadovou vodou. Ako inak. Bol to otec. Vychovával ma aj napriek tomu, že som mala dvadsať deväť rokov a ja som tomu rozumela. Dieťa ostane pre rodiča vždy len dieťaťom a on bol ukážkový rodič. Nezlámal nado mnou palicu, ani po maminej smrti, i keď by som si to občas zaslúžila.
Keď mi položil pod nos orosený pohár, neostávalo mi iné ako jeho obsah nasilu vypiť a poďakovať. Vstala som, vybozkávala otca, nabalila som si niečo zo skvostného vrcholu jeho kulinárskych schopností aj na doma a pobrala sa do auta.
Pri štartovaní mi napadlo, že chuť toho hnusného sirupu prebijem žuvačkou a keď som siahla do vrecka, vylovila som nejaký neidentifikovateľný papierik. Pohľad sa mi oprel o pokrčenú dvacku a novembrové ticho pred panelákmi, prebodol môj smiech. „Tati, ty si proste top." Bankovka síce neodpovedala, ale obe sme vedeli, ako sa ocitla v mojom kabáte. Dotácia prišla v pravej chvíli, od jediného muža, čo ma nikdy nesklamal.
  Príchod do môjho bytu ma ešte vždy fascinoval. Voňal po lacnom parfume a preplakaných nociach. Dýchal všetkým tými sklamaniami, ktorými som prešla a vyzeral, akoby som sa doň práve nasťahovala, i keď mi patril už štyri roky. Nie vždy býval taký prázdny. Voľakedy bolo na chodbe pompézne zrkadlo, nie len tie dva háčiky, ktoré po ňom ostali. Keď som pravou rukou bojovala so zipsom na vyšmatlaných čižmách, palcom ľavej som po nich mimovoľne prešla. Prázdne miesto v kúte patrilo starožitnému stojanu na dáždniky a polovica mojej postele, ktorá už desať mesiacov nepocítila teplo ľudského tela, bola Rišova. Myslím, že som pred pár týždňami zopár krát prebodla nožom jeho matrac, ale po vytriezvení som nenabrala odvahu sa o tom presvedčiť. S chľastom som vždy nadobudla odhodlanie, ktoré potom odchádzalo ako sen, spoločne so všetkými konštruktívnymi nápadmi, ako ďalej fungovať.
Nechcela som na to myslieť. Vyhrala som svoj boj so šálom, s bolestivým úškľabkom som ho zavesila na háčik a zašla do obývačky.       Napadlo mi, že je načase vyvetrať, ale namiesto toho som sa zvalila na pohovku, stlačila červené tlačidlo na ovládači a popri tom ako Norma vyznávala lásku Juanovi, som si naliala víno. Vývrtku aj pohár som mala vopred pripravenú. Mali na stole svoje čestné miesto pri ovládači a vreckovkách. Ako inak, to bol balíček prežitia osamelej ženy. Do toho nejaká zmrzka a sem tam jedlo určené do mikrovlnky. Varenie ma prestalo baviť rovnako ako desiatky iných vecí, po tom ako odišiel ten zmrd z mojej postele aj môjho života.     Skôr ako som sa absolútne stihla oddať mojej depke, mi zazvoni mobil. „Klára" blikalo meno na displeji. S neveľkou vôľou som prijala hovor.
 „Požičovňa mŕtvych detí, prosím."
 „July, to nie je vtipné."
 „Nebuď úzkoprsá, ja sa celkom bavím."
 „Zlatko, musím ťa sklamať, to čo ty nazývaš humorom, bohužiaľ, nikto okrem teba ako humor nechápe." Ostala chvíľka ticha, vedela som čo príde a aj keď som sa tomu snažila všemožne vyhnúť, žena na druhom konci, bola jediná, kto sa so mnou ešte dobrovoľne nadrapoval, i keď to nedávalo zmysel.
 „Narážaš na nejakú konkrétnu situáciu?" Klára sa sarkasticky zasmiala. Nečakane to zabolelo.
 „Slečna Pekala, akoby som len mohla? Netušila som, že si sa dala premenovať, ale je to zvučné meno. Serafína Pekala, kde si to, do prdele, zobrala? Keď mi volala Cibériová z agentúry, skoro som zošedivela.
 „Bolo to v jednom fajn filme... Zlatý kompas, poznáš?" Smiala som sa... Potichu... Presne som vedela čo príde.
 „Áno? A do kolónky rodinný stav, bolo nutné napísať, že je mimoriadne zúfalý?" Smiala som sa zas, tento krát nahlas...
 „Ale veď som neklamala." Bránila som sa.
 „Nie? Tak potom ma teší, že spoznávam prvú zúbkovú vílu v mojom živote, lebo to si mala uvedené, ako svoje posledné zamestnanie. July, pochop, že takto to nepôjde. Nechcem byť zlá, ale toto bolo posledné seriózne zamestnanie, ktoré som ti dokázala posunúť. Mám ťa rada, ale končím. Naozaj budeš musieť prehodnotiť svoj prístup. Pre Kristove rany, ako si mohla napísať, že si študovala na Rokforte, fakulta Bystrohlav? To už prekročilo všetky medze. Tá ženská z agentúry, so mnou prerušila kontakty. Sme v háji. Naozaj."
 „Mrzí ma, že som ťa sklamala. Odpusť." A zahanbene som položila, skôr ako mi stihla niečo povedať. Mobil som na protest zabodla medzi matrace a odpila si z vína. Chutilo mi. Príjemne vychladené, zanechávalo výraznú chuť na jazyku a vôňu malo lahodnú, ako letný vánok. Myslím si, že človek by si mal práve v takomto momente uvedomiť, že jeho túžba po chľaste sa mení na závislosť. Keď prestáva piť, aby zahnal bolesť a začína preto, lebo mu to chutí. A mne teda chutilo viac než dosť.
Vypila som sotva pol fľaše, keď sa mi podarilo zaspať. Prebudila som sa na zvonček pri dverách. Ten zvuk bol desivý, neznášala som ho, no boli momenty, keď som potrebovala v blízkosti mojej prázdnej telesnej schránky, pocítiť teplo spriaznenej duše. Vytackala som sa zo svojho brlohu a otvorila. Neprekvapilo ma, že sa mi do dverí nahrnul Miro. Bol to syn môjho brata, no v mojom byte mal niečo, ako prechodné bydlisko. Človek ako on sa často nevidí a to si nerobím srandu. Som síce troska, no nejako ma ešte neopustil zmysel oceniť dobro, keď mi zaklope na čelo.
 „Čo máme jesť?" Prvá otázka, bola vždy rovnaká. Mal šestnásť, bol to večne hladný adolescentný blázonko. Hej, hej... Blázon... Presne preto sme si tak rozumeli.
 „Jesť? Nejaký Segedín od deda, by sa v chladničke našiel."
 „Na parádu, tak už aj ohrievaj, žena. Hladný som." Zohla som sa po jeho tašku, ktorú rovnako ako vždy, šmaril do stredu chodby. Pleskla som ju na čestné miesto toho nakazeného stojanu na dáždniky a rezkým krokom zamierila do kuchyne. Pri otvorenej chladničke, som zhodnotila momentálny stav. Štyri knedle, nejaká omáčka, pol fľaše vína, čokoláda, pár zemiakov, koreniny, dve sáčkové polievky, lístkové cesto zamrazené v časoch Márie Terézie, nejaká polozoschnutá paštéta, teda vlastne poločerstvá (akože som optimista) a vrece cibule. Sama sebe som odsúhlasila myšlienku, že ak mi bude hroziť smrť hladom, cibuľový koláč ma zachráni. Naložila som na tanier všetok Segedín, ohriala ho v lenivej mikrovlnke a položila ho Mirkovi priamo pod nos. Samozrejme, v obývačke. Kto v tejto dobe jedáva v kuchyni ako normálny človek, no nie? Rišo by ma za to zabil. Rišo by toho chlapca vyhnal, okamžite by mu vsunul na kolená servítku a bez váhania mu vytrhol príbor z ruky, len aby tú zasranú knedľu krájal pravačkou. Lenže... Rišo tu nebol a so mnou omrvinky padajúce na ten príšerne drahý stôl, vôbec ale vôbec nepohli. Keby sa tam teraz nenapchával, v záchvate sebadeštrukcie, by som tam okamžite vysypala celý smetiak a sadla si k tým odpadkom s blaženým úsmevom. Zakričala by som si do prázdnej miesnosti, „Vidíš ty chuj?" a rozmazala zvyšky horčice po nádhernom gravírovanom skle. No lenže to som nespravila. Neurobila som nič, len som čumela na Mira a premýšľala, čo všetko sa v tomto špinavom svete nedá. Moja odvaha siahala iba po hranice mojej fantázie. Teda donekonečna. Lenže to bolo len v mojom svete. V mojich surrealistických predstavách žitia v krajine Kebybolokeby... Mimoriadne pekné miesto, to sa musím pochváliť. Tam som mohla bodať do matracov o sto-šesťsto a nikto ma neobviňoval, že som blázon.
 „Akoto, že nie si v škole?," spýtala som sa dôležito.
 „Nehrabe ti tak trochu? Sú štyri hodiny." Pozrel na mňa tým odporným pohľadom, čo ma vždy bodol hlboko v hrudi. Boli to tak trocha fantómové bolesti, lebo na tom mieste voľakedy žilo moje srdce. Avšak, bolo mi násilne odstránené, preto ma tá bolesť vždy tak zaskočila.
 „Jasné, veď viem. Len proste strácam pojem o čase."
 „Som si všimol," precedil cez zuby a hodil si do úst ďalšie sústo. „Konkurz? Dobrý?" Pokrútila som hlavou a zahanbene pozrela na poloplnú (akože som optimista) fľašu vína.
 „Nie veru, posrala som to. Už mi nikto nedá robotu."
 „Čo si urobila tento krát? Zasa si svojmu šéfovi povedala, že je to prasačí ksicht a keď predá svoju fotku, ako obrázok na obal bravčovej konzervy, stane sa z neho bohatý muž?" Bolestivo som sa zachichotala a načiahla sa za vínom. Premýšľala som, či mám zaklamať.
 „Bože, veď to bola pravda! Vieš ako hrozne ten chlap smrdel? Ale dnes to bolo o inom. Zlyhalo mi pero. Je to posratá klamárska prepisovačka." Túto polopravdu som okamžite zaliala sladkým dúškom. Ešte vždy ma udivovalo, aké je chutné.
 „Jasne. Pero. Chceš si vôbec nájsť robotu?" Otázka na mieste. Chcela som si vôbec nájsť robotu? Možno tie desiatky zbabraných pohovorov, boli len náplasťou pre okolie. Môj spôsob, ako odstrániť otázniky, čo sa mojej rodine drali z hrdla, vždy keď sme sa stretli. Spôsob ako zalepiť senzory zraku všetkým, ktorí až príliš dobre videli môj úpadok. Nikto sa na ňom nechcel podieľať a ja som tomu rozumela. Zrazu všetci vedeli, čo je pre mňa najlepšie, kam mám ísť, čo robiť, čo si obliecť, s kým sa stretnúť.. Vedeli, ktorá hudba sa mi páči, ktoré jedlo mi chutí. Prečo to nevedeli v deň, keď som sa zamilovala do Riša? Do jeho čokoládových očí a smiešnych polodlhých vlasov. Do jeho vydrbaného úsmevu a vrások na čele. Bože... Ako som len milovala tie vrásky. Vystúpili mu na čelo zakaždým, keď sa mu niečo nepozdávalo, keď bol zamyslený nad dobrou knihou, keď čítal noviny. Niekedy som ho len tak pozorovala pri spánku a prstom kopírovala miesta, na ktorých sa nachádzali. Niekedy som naschvál položila mokrý pohár na stôl bez podložky. Vedela som, že sa bude mračiť a že opäť zvraští čelo. Toto šialenstvo som nazývala láskou. Len k nemu som ju naozaj cítila, pre všetky tie drobnosti, ktoré tvorili náš svet. Našu malú bublinu neviditeľnosti, v ktorej sme sa ohadzovali penou, pri umývaní riadu, podgurážení robili kotrmelce pred telkou a demolovali nábytok. Celé hodiny klábosili len tak o ničom, pred tým ako sme zaspali. Pozorovali z balkóna ľudí a tipovali ich životné príbehy. Oblečení sa sprchovali v ľadovej vode a potom sa až do rána milovali... Bože môj, ako môže človek takto milovať? Tak, že srdce kričí o pomoc, aj keď je tá osoba sotva centimeter od vás, lebo ten strach, že to skončí, je horší ako smrť. Tak, že sa musíte štípať do líc, aby ste uverili, že to nie je sen, že ten cit, čo vám zaplavil život a celé vaše bytie je skutočný. Tak, že samotná myšlienka na milovanú osobu, rozžiari váš deň a pritiahne k vám neopísateľné šťastie. Lebo to robí láska. Láska ide ruka v ruke so šťastím. Láska nepozná slová ako neúspech, či trápenie. Láska nemá hranice, nekladie si podmienky a nedovolí, aby smútok zatienil jej svet. Tak by to malo vyzerať, nie? Tak to aj vyzeralo. Ešte v dobe, keď sme boli zamilovaní. Keď ma Rišo strážil, ak sa mi náhodou podarilo zaspať pri telke. S nehou jemu vlastnou mi skladal okuliare, poprikrýval mi každý kúsoček tela, ktoré zbožňoval. Nechával mi na chladničke zamilované odkazy, vždy pred odchodom do práce. Obliekal mi pyžamo a šteklil ma na chodidlách... To bol jeho spôsob prejavovania citu. A boli sme šťastní. Neviem, či má zmysel klásť si otázku, či by som do toho išla, aj keby som vedela, ako dopadneme. Teraz, keď tu tak sedím, čumím na náš prázdny byt, na naše mŕtve kvety a chladničku bez odkazov, mám tendenciu presviedčať sa, že nie. Ale omyl. Malo to zmysel aj za túto privysokú cenu. Za šancu prežiť niečo také nadpozemské, sa draho platí a ja som zaplatila všetkým, čo som mala. Doslova a do písmena. Ešte aj to posraté zrkadlo z chodby si zobral so sebou, keď posledný krát treskol dverami na „našom" byte.
 

Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8