O chlapcovi

Keď som toho chlapca uvidel, vedel som, že sa niečo zomelie.

Je to dávno alebo bolo to dávno, neviem, no hoci to je (bolo) dávno, pamätám si na to, ako keby sa to odohralo len včera. Sedel som na autobusovej zastávke na rohu Veternej (naozaj tam počas jesene a jari strašne fúka, vzduch ňou frčí ani cez komín) a Piatej vo Floortowne. Tak som tak sedel a čakal, sám, nikde ani nohy (osobne nič proti samote, môže byť dokonca užitočná) a pozeral sa ako popŕcha, ako ľahučké kvapky dopadali na striešku a cupitali mi nad hlavou. Oproti cez cestu ma nechutne provokoval zelený blikajúci neónový nápis Bar u Rosie. Nechcel som prejsť, otvoriť ťažké sklenené dvere, sadnúť si za pult, objednať si hrejivú whiskey z jedinej príčiny. Hovoril som so, že môj odvoz musí každú chvíľu doraziť a že keby som sa tam náhodou usalašil, veru netuším, či by som sa dokázal vrátiť späť do psieho nečasu. Plus treba pripomenúť, že Bar u Rosie neviedla Rosie (zomrela ako osemdesiat deväťročná, keď sa snažila pokoriť vchodové dvere svojho nie práve prosperujúceho podniku – dostala infarkt....aspoň sa to vraví), ale jej (ne)podarený syn Hugo Moskovic (ktorý rozhodne najbližších pár desaťročí podobný problém ako jeho mama určite mať nebude – výška: rovné dva, váha: sto dvadsať, svaly: Stallone, IQ: sliepka). No, nie žeby som ho nemiloval, ale.....ale pravdu povediac, trochu som sa ho bál. Viete, keby som sa tam uňho teda zastavil vypýtal si niečo na pitie (trebárs i nevinnú sódu), Hugo by sa na mňa škaredo pozrel, vyceril zlaté zuby (mimochodom, divím sa, že ho niekto ešte nezastrelil a normálne mu ich nevytrhal) a napol by biceps – má na ňom vytetovanú zlú lebku. Jednoducho, som také dačo nepotreboval.

Preto som sedel na zastávke, v zime a daždi, začínal sa cítiť vskutku mizerne. Ako mizéria narastala, počal som sa nadávať v duchu na ten sprostý autobus, potom na sprostého autobusára – postupne som osprostel všetkých jeho príbuzných - , že toľko mešká.

Nakoniec nedorazil.

Vďaka Bohu za to, a za chlapca.

Áno, ten chlapec. Poviem vám, hneď sa mi zdal akýsi čudný. Totiž, zatiaľ čo som strávil na tej nevďačnej zastávke celé veky, slušne sa rozpršalo(niežeby lialo, ale kvapky už zďaleka necupitali, ale dupali). A on, on si ku mne príde úplne suchý. Čestné skautské, neklamem. Žiaden dáždnik či pršiplášť. Ani tenisky (nič belšie som jakživ nevidel, priam žiarli.....nadpozemsky) nemal mokré. Zrazu čučal pri mne a ja som absolútne netušil odkiaľ sa dorútil(a že utekal, keď ho mraky netrafili, hoci strelivom nešetrili).

„Dobrý deň,“ vystrel svoju mladučkú ruku (hádal som mu na desať).

Váhal som. Stále som sa divil, že nemá jediný vlások vlhký (moje racio nikdy nepredávalo kožu lacno), a tak pokrýval moju tvár výraz totálneho idiota alebo muža, ktorý po prvý krát zočil ženu v Evino rúchu. Rozmýšľal so tiež, či by jeho matka uvítala, že sa synáčik zdraví s neznámymi ľuďmi na ulici, predovšetkým s vandrákmi ako ja.

Pridlho som však neodolal a podal som mu svoju špinavú, zvrásnenú, životom unavenú ruku.

„Ahoj.“

Kontrast bol neuveriteľný a úžasný zároveň. Akoby mi pritom potrasení predal časť zo seba – naplnil ma elánom, optimizmom a......sakra, snáď i nádejou.

„Volám sa Jake,“ predstavil sa.

„Ahoj, Jake. Ja som Tom.“

Spoznal som najlepšieho kamaráta – aspoň sa to tak spočiatku javilo.

„Mám jedenásť,“ začal Jake náš rozhovor, no ja som okamžite nereagoval. V hlave mi stále vŕtalo, prečo vôbec nie je mokrý a to dôležitejšie – prečo mi na ňom začínalo záležať viac než by som chcel, hoci som ho poznal iba tridsať sekúnd. Áno, bolo to tak. Ihneď ako som Jakea zbadal, cítil som, že som ho mal stretnúť a že ma silno ovplyvní.

Musím tiež dodať, že ten cit vyplýval aj z toho, že Jake vyzeral na......na zožratie. Hovorí sa, že všetky deti sú nádherné. Ale on, on bol očarujúci. Tie gaštanové vlasy, dokonale učesané, zaguľatená opálená tvárička bez vrásky (bolo by smiešne, keby nejakú mal?) a dve zelenkavé kukadlá, do ktorých hľadiac som sa takmer rozplakal.

A to cool oblečenie. Strieborná retiazka s krížikom hompáľajúcim sa na krku, žlté tričko, na ktorom bolo nažehlené mečom prebodnuté srdce a nápis LOVE FOREVER, hnedé kraťasy, aké nosia decká v lete do kina, a na nohách pár belasých ponožiek a spomínaných tenisiek (značka Heaven).

Skrátka – vyzeral božsky.

Teraz mi napadlo, že i keď jeseň už pomaly finišovala a my sme sa nachádzali na Veternej, nefúkalo (alebo prestalo práve vtedy, keď sa ukázal Jake) a Jake sa na rozdiel odo mňa ani trošičku netriasol.

„Mám jedenásť,“ zopakoval (asi si uvedomil, že som až príliš dlho ticho).

„Myslel som, že desať,“ povedal som akoby na ospravedlnenie.

„Každý si to myslí,“ usmial sa.

„Aj tvoji rodičia?“ snažil som sa byť vtipný, lebo mi celá tá situácia pripadala absurdná – Jake sa predsa nemal baviť s bezdomovcom, ale mal byť doma, robiť tam radosť, písať si úlohy alebo sa hrať na počítači. A nie-

Jake sa odvrátil. Pochopil som.

„Prepáč mi.“

„Čo?“ pýtal sa s pohľadom umiestneným na bar.

„Tú hlúpu otázku. Ja-“

Skočil mi do reči: „Pane, vy nemôžete vedieť o mojich rodičoch nič. Nechajte to tak, je to v poriadku.“

Trápne – odpísaný jedenásťročným chlapcom. No ako sa neskôr ukázalo, zďaleka to nebolo naposledy.

„Prosím, pokojne mi tykaj,“ navrhol som mu, ale zaraz som sa pokarhal, lebo som sa zľakol, či si to nevysvetlí zle. Nechcel som, aby odišiel.

Obavy boli našťastie zbytočné.

„Ďakujem ti, Tom,“ odvetil Jake.

Vnútorne som sa zaradoval a náklonnosť k nemu sa prehĺbila. Získal som si jeho dôveru a toto poznanie mi pomohlo zahnať pochybnosti, či Jake ostane a že ma nepokladá za žiadneho úchyláka.

„Prečo si tu?“ ťažila ma otázka. „Neverím, že preferuješ pofľakovanie sa po daždi a zahadzovanie sa so šupákmi pred svojim koníčkami.“

„A ty? Prečo tu sedíš a robíš zo seba šupáka?“

„Mám na to objektívne dôvody,“ snažil som sa vykrútiť (a keďže som pritom pozeral do zeme, vyzeralo to dosť úboho.)

„Fajn, uzavrieme dohodu. Keď mi o sebe niečo pekné porozprávaš, odpoviem,“ navrhol Jake.

„OK,“ neváhal som (zvláštne – nechápem, z akých pohnútok som sa rozhodol tak rýchlo).

„Ale musí to byť zaujímavé,“ dodal Jake.

„Jasné,“ prisvedčil som.

A pustil som sa teda do svojho životopisu (sami posúďte, či za niečo stojí.)

Moja maličkosť sa prvý krát nadýchla pred dvadsiatimi deviatimi rokmi (s presným dátumom vás nebudem obťažovať).

Narodil som sa v Angel Woods, miestnymi i mnou pyšne označované za mestečko (v skutočnosti to dedinôčka ako vyšitá, taký väčší zapadákov). Angel Woods ležalo (za moment sa dozviete, prečo už neleží) asi šesťdesiat kilometrov od severne od Floortownu a malo dve výnimočnosti – do zániku v ňom populácia nikdy neklesla ani nestúpla cez päťsto obyvateľov (nejaký zelenáč chcel napísať o tomto fenoméne, ale keď to oznámil šéfredaktorovi, ten ho tak vysmial, že na ten nápad radšej zabudol) – dokonalá stagnácia. Po druhé – celé mestečko (odpustite mi) tvorila iba jedna jediná pekne kľukatá ulica.

A teraz k tomu, prečo môj sladký domov nejestvuje. Angel Woods mal dosť podstatnú chybu – založili ho rovno na ropnom poli. A čo horšie, oni na to prišli. Štartujúca firma Oil&Gas Corp. poslala odborníkov a tí samozrejme nález potvrdili. Nastal obrovský hum-buk. No mne sa to javilo akési neuveriteľné – tiahlo mi síce vtedy len k šestnástim, nesvetaznalý, ale Angel Woods a čierne zlato? Vypustil som to z hlavy, pretože platili slušné odškodné a ja som bol mladý, nezáležalo, kde budeme bývať. Potom sa teda dorachotili stroje (časť zatiaľ vysťahovali do Floortownu), zrovnali Woods zo zemou, nastavali pár vrtov a začali ťažiť (po príchode do Floortownu som neustále sledoval v správach, ako sa bude dariť Oil&Gas Corp. a hádajte – o pol roka skrachovali a ako dôvod uviedli vyčerpanie zdrojov).

Ale k veci. Vyrastal som s rodičmi, s dvoma staršími bratmi a s dedkom v klasickom rodinnom dome – s poschodím, s priestrannou verandou, s garážou, s malou predzáhradku, ktorá nepostrádala ihličnatý strom, perfektne pokosený trávnik a laťkový plot (v meste vlastnil takýto typ domu každý, líšili sa akurát farbou) – v strede Angel Woods. Musím sentimentálne poznamenať, že sa mi páčil.

Najbližších nebudem ktovieako rozpitvávať. Myslím si, že sme boli slušná a usporiadaná família – rodičov som rešpektoval, príliš sme sa nehádali a bratom som závidel ich vek a z neho vyplývajúce postavenie v sociálnom rebríčku. A čo dedko? Najväčší frajer a macher, akého som kedy poznal – on bol totiž brutálny optimista. Napríklad, raz mu vo vlaku ukradli peňaženku s päťdesiatkou, s dokladmi a s lístkami do kina. Namiesto toho, aby sa v súlade s etikou rozzúril, on sa usmial a povedal, že sa mu to hodí, pretože fotky na dokladoch mal veľmi staré, bankovku ošúchanú, pokrčenú a v pravom hornom rožteku natrhnutú a na ten film aj tak pôvodne neplánoval ísť, rád ostane doma s vnukmi. A verte alebo nie, keď dedko ležal na smrteľnej posteli (dostala ho cukrovka), od ucha k uchu sa ceril a pri tej príležitosti mi pošeptal:

„Smrť je predsa začiatok.“

Sila, však?

V takomto prostredí som vyrástol – čo poviete, celkom solídne a priznám sa, že ma naozaj ovplyvnili, lebo....ale nie, pekne po poriadku.

O prvých osemdesiatich štyroch mesiacoch vám toho veľa neprezradím, pretože si na nič zvláštne nepamätám. Nebol som na žiadnej operácií, neprežil som žiadnu katastrofu či nehodu, nenaučil som sa hrať Mozarta či Beethovena – nudný, podpriemerný začiatok, vôbec nie vzrušujúci (možno iba to, že keď som mal dva, plietol som si otca s mamou, jemu som hovoril mamina, a jej tato).

Po siedmich rokoch som nakoniec dospel do veku, keď som sa uráčil rozmýšľať, keď sa mozog aktivoval natoľko, že bol pripravený na zdĺhavé štúdium. A tak sa celá rodina vybrala „skriňou“ (v skutočnosti to bolo auto, starší vnímavejší bratia mu pridelili prezývku a mňa príšerne štvalo, že som to nechápal) prvé septembrové ráno do Angel Falls (bez vodopádov), kde sídlila najbližšia základná škola. Škola samotná bola fajn, učitelia boli fajn, kamaráti (tí traja – patril som k utiahnutým typom) boli tiež fajn. Základkou som prekĺzol bez vážnejších potiaží (nie ako bifľoš, skôr sa mi zdalo, že sa niet, čo učiť), a preto najmä vďaka tomu a prostrediu, v ktorom som žil, pučala vo mne falošná idea, žeby som nemusel prísť na svet zbytočne, žeby som mohol dačo zmeniť (k lepšiemu alebo k horšiemu, na tom nezáležalo, hlavne sa zapísať do dejín).

Elementárnu školu vystriedala stredná, rovnako v Angel Falls, a pohodlnosť, pokoj a bezstarostný prístup vystriedali ubíjanie, stres a nútené mučenie. Zmena bola taká náhla, že som na ňu nestihol reagovať – po ôsmich týždňoch zmätenosti som mal na konte slušný výsledok – štyri päťky a tri štvorky. Samozrejme, môj prospech neostal bez odozvy a rodičia, dozvedajúc sa o synovom počínaní od niektorej z profesoriek, bleskurýchle so mnou namašírovali do riaditeľne a očakávali okamžité vysvetlenie (opantávala ich totiž dezilúzia, že som ktovieako nadaný žiak). Riaditeľ im bez okolkov a veľmi chladne (volal sa Frost) vysvetlil, že chyba je vo mne a v tom, že štúdiu nevenujem pozornosť. Ale oni opakovali – veď ho každý boží deň vidíme s hlavou ponorenou do kníh, zošity má rozťahané po celom dome a stále si kupuje nové a nové učebnice. Frost potom vyrukoval s tým, či nie je škola nad moje sily (v skutočnosti by najradšej povedal, či nie som príliš sprostý). No oni zasa – kdeže, veď nedávno bol na inteligenčnom teste a namerali mu IQ 93 – žiadny Forrest Gump. Frost naveľa rozhodol, že najosožnejšie pre študenta číslo 123 (normálne všetko osadenstvo očísloval, ako vo väzení) Toma Spadea jr. bude, ak začne chodiť na sedenia so školskou psychiatričkou, doktorkou Stephanie Farnettovou, ktorá, ako pevne veríme, dokáže rozlúsknuť tento neľahký oriešok.

Počas tých sedení som prežil u doktorky najzábavnejšiu a zároveň najdesivejšiu kapitolu, a keďže vás nechcem ochudobniť, tak vám o tom porozprávam.

Frost mi naordinoval dve hodiny týždenne – prvú v pondelok pred a druhú v piatok po vyučovaní. Ale mne to od samého začiatku pripadala ako absolútne mrhanie času. Vedel som presne, v čom je príčina neúspechu – škola bola ťažká, učitelia nevľúdni a nevrlí, neochotní otvorene diskutovať. Navyše: mnohí chlapci si už našli objekt ich záujmu, rozumej dievča, kým ja som kvôli plachosti, introvertnosti a strachu mohol o takom niečom iba snívať. Ani som im nezávidel – i to bolo príliš obtiažne. Idealistický náhľad sa proste pretvoril na realistický.

Myslím si, že nemám dobrú pamäť na ľudí, ale na doktorku Stephanie Farnettovú asi nikdy nezabudnem. Jej výzor, charakter a správanie boli voľačím výnimočným a určitým spôsobom ma ohromili. Hneď ako som ju uzrel, vedel som, že s ňou bude psina a i keď vzhľad a prvý dojem bývajú často klamlivé, tento krát som nepochyboval. Typ človeka, akým bola S.F. sa len tak ľahko nevidí.

Ale po poriadku. Nasledujúci pondelok od Frostovej intervencie som sa s malou dušičkou a so zmiešanými pocitmi vybral za doktorkou. Bál som sa jej, nenávidel som rodičov a riaditeľa, radoval som sa, lebo som dúfal, že sa tým preslávim po škole ako najblbší žiak s vysokým inteligenčným kvocientom, ktorého nedala do late ani psychologička. Mal som trochu problém s nájdením kancelárie (jej podnik zriadili iba o niečo skôr – ako reakcia na stúpajúci počet depresívnych detí – a ja som sa stal prvým zákazníkom). Omeškal som sa o päť minút a vskutku zmätený som zaklopal na dvere.

„Ďalej!“ ozvalo sa zvnútra.

Zmrazilo ma. Hlas bol dosť hlboký a hlučný a chvíľu som sa domnieval, že jeho pôvodcom je muž.

„Ďalej!“ ešte hlasnejšie.

Radšej som už neváhal a vstúpil som dnu.

Pohľad, ktorý sa mi naskytol, ma do značnej mieri prekvapil – za ťažkým dubovým stolom (v takej malej miestnosti vyzeral priam komicky) sedela na otáčacej stoličke asi šesťdesiatročná žena s nafialovo zafarbenými vlasmi, s cigaretou v ústach (v budove sa nesmelo fajčiť, no evidentne ju to netrápilo) a so zelenými okuliarami na nose. Hrbila sa nad dajakými zložkami, ktoré boli rozhádzané spolu s množstvom kníh a papierov nielen po stole, ale i po zemi (kartotéka a miniatúrna knižnica, ako som si stihlo všimnúť, praskali vo švíkoch).

„Vy ste pán Spade, že?“ vytrhla ma zo zadumania, pozerajúc sa na mňa cez okuliare (domyslel som si, že tie hrubočizné sklá potrebuje na čítanie).

Keď som si uvedomil, že mi zavykala, zarayil som sa. Napadlo mi, že táto doktorka bude extrémne staromódna, suchárska a vážna. Že hoci svoju prácu robí ktovie koľko desaťročí, od začiatku ju nenávidela. Že sa jej určite hnusí zapodievať sa fakanmi, ako som bol ja, a riešiť ich nedôležité patálie, lebo fotrovci fakanov sa o to nedokážu postarať sami. Ako keby ona.....

„Hej, haló, ste tam?“

Precitol som.

„Super. Prosím, sadnite si,“ ukázala na dve umelohmotné stoličky pred sebou.

Zvolil som si bielu.

„Kým začneme....,“ povedala a vstala od monštruózneho stola a otvorila plastové okno. „Zbavujem sa tohto zlozvyku.....,“ potiahla si, „od osemnástich, keď som čakala syna.....,“ vyfúkla kúdoľ dymu cez nos. „Žiaľ, neúspešne. Neprekáža vám to?“

„Nie,“ neklamal som – otec doma hulil ako továrenský komín, bol som trénovaný.

„Fajn,“ dodala a sadla si späť do koženého popraskaného kresla. Potom z tej hŕby dokumentov vytiahla môj záznam a pár minút ho úporne študovala, pričom si neustále dačo šomrala. Keď skončila, ohorok hodila do preplneného popolníka. Zo zásuvky vybrala krabičku nikotínových náplastí a jednu si pleskla rovno na hruď pod béžový sveter so slovami „ďalší pokus.“ Škatuľku dala naspäť, zásuvku zavrela a seriózne sa na mňa pozrela.

„Pán Spade, tušíte, prečo ste tu?“ opýtala sa, nespúšťajúc zo mňa dravé oči.

„Nie,“ zaluhal som, lebo chcel zistiť ako zareaguje a či ma odhalí.

„Chyba,“ odvetila nekompromisne a na nachystaný list čistého papiera nakreslila dva stĺpce. Do ľavej hlavičky napísala „SPRÁVNE“, do pravej „NESPRÁVNE“ a hneď si do pravého stĺpčeka naznačila čiarku (neskôr som sa dozvedel, aký to má význam: takto môže rozpoznať ľudský charakter - riešenie každého problému pozná človek sám a týmto spôsobom ho ona k nemu privedie.)

„Tak znovu,“ pokračovala. „Prečo ste tu?“

„Pravdepodobne pre nevýrazný prospech,“ odvetil som úprimne.

„Výborne. Konečne sa pohneme,“ dodala s úsmevom a urobila čiarku v ľavom stĺpci. „Teraz, čo si myslíte, prečo máte zlé známky?“

„Neviem.“

Pravý stĺpec. „Naozaj?“

„Asi sa dostatočne nesústredím,“ tápal som.

„Lepšie.“ Ľavý stĺpec. „Znamená to, že vaša myseľ poletuje sem-tam?“ spýtala sa a chaoticky zakrúžila prstami vo vzduchu.

„Niečo také.“

Ľavý stĺpec. „Nad čím teda dumáte?“

Pokrčil som plecami.

Pravý stĺpec.

„Dobre, nad mnohými vecami,“ odvrkol som a dal som sa do bľabotania o samých nepodstatných somarinách, ktoré sa mi preháňali hlavou. Keď som sa však dostal k téme dievčat, zrazu mi skočila do reči.

„Taký mladučký a už myslí na.....,“ no namiesto dokončenia vety si zapálila tretiu cigaretu.

Zase som si pomyslel, či azda nie je prehnane konzervatívna alebo ortodoxná, či-

„Nehanbíte sa,“ prerušila mi niť piskľavým hlasom. „Uvedomujete si, čo by sa stalo môjmu synovi, keby mi vo vašom veku, čo i len mrkol na hocijakú dievčinu? Ja by som sa neovládla, vyhodila ho z domu, vydedila a povedala mu, že nech si robí, čo chce, nech si naháňa sukne. A to napriek tomu, že ho milujem. A ešte čosi by som mu......,“ nasledovali výhražné výlevy preplnené oplzlými slovami, bez ktorých sa iste zaobídete.

Upokojila sa po dvadsiatich minútach a dvoch krabičkách.

„Ospravedlňujem sa. Občas sa mi to stáva.“

„V pohode,“ povzbudil som ju, no v skutočnosti som vôbec v pohode nebol. Ten výstup ma vystrašil k smrti kde-tu som cítil klepotanie vlastných zubov. Nerozumel som tomu, prečo tá ženská na mňa hulákala. Až dnes, keď píšem tieto riadky, mi došlo, že doktorka Stephanie Farnettová bola proste vyšinutá (veď sa aj vravieva: každý psychiater je sám cvok) – a v tom je tá prča.

„Náš spoločný čas uplynul,“ uzavrela sedenie, pozerajúc sa na náramkové hodinky. „Uvidíme sa v piatok.“

Vstal som.

„Dovidenia, pán Spade.“

„Dovidenia, pani doktorka.“

Vyšiel som rýchlo von, oveľa labilnejší než pred tri štvrte hodinou.

Konzultácie sa podobali ako vajce vajcu. Jedinou obmenou bolo, že zakaždým, keď ju chytil amok, spomenula iného príbuzného – preto som sa postupne podozvedal o všakovakých prehreškoch a pokleskoch jej syna, dcér, manželov, tiet, strýkov, neterí, synovcov, bratancov,......A výsledok týchto diskusií – stratil som milióny nervových buniek v mozgu, takmer som ohluchol a nádherne som si doničil pľúca. Ale to, že sa zlepšenie nedostavovalo, milej pani doktorke neprekážalo. Ba ani Frost brvou nepohol, vždy len kývol rukou, tvrdiac, že pani Farnettová potrebuje viac času (no ja osobne som sa z dôveryhodného zdroja informoval, že Frost je s ňou vzdialene spríbuznený a že jej niečo dlhuje, a preto ju musí v škole zniesť). Keby trpela iba osobnosť, to by sa dalo vydržať. Ale horšie to bolo so známkami – vďaka neodznievajúcej apatii a existenčným problémom, ktroré neodstránil ani profesionál, po dvoch mesiacoch som sa premenil na trosku s podpodpriemernýmí výsledkami (domov som nosil samé päťky, pričom otec s mamou tvorili skvelý tandem – jeho záchvaty zúrivosti plus jej záchvaty plaču).

A pokračovalo by to ďalej, netuším dokedy, keby sa u nás neudiala smutná udalosť – smrť milovaného dedka. Paradox. Miesto toho, aby som bol zarmútený, ma jeho posledné slová naplnili povzbudením. Tá metamorfóza bola úžasná. Nie som schopný ju opísať či vysvetliť, asi akýsi boží zásah. Podstatné je, že som sa naštartoval a začal makať ako mula. A kupodivu úspešne – podaril sa mi vyhnúť hrôzostrašným reparátom na konci roka.

Nasledujúce ročníky prebiehali schematicky, monotónne a bez nezvládnuteľných ťažkostí. Našťastie som už nemusel počas štúdia navštíviť doktorku Stephanie Farnettovú (pokiaľ si správne pamätám, Frost ju po troch vyhorelých kanceláriách vyhodil, dlh-nedlh, príbuzná-nepríbuzná).

Ku koncu tohto obdobia, keď mi tiahlo k osemnástim, započal som sa z ničoho nič premýšľať a rozjímať nad vecami ako je život, svet, ľudia, smrť, budúcnosť, osud, cieľ......Nastalo u mňa niečo ako tvarovanie osobnosti. Zaujímalo ma tiež, či sa mám o svoje podeliť. Ak áno, s kým? S rodinou nie – po dedkovom skonaní nikto , kto by prichádzal do úvahy neostal. S odborníkmi nie – skúsenosti s doktorkou Farnettovou pochovali akúkoľvek dôveru voči nim. S priateľmi nie – deväťdesiat percent z nich duševnými hodnotami, inetelektom alebo filozofiou bez milosti pohŕdali. Tak s kým? Dumal som a dumal, a po pár prebdených nociach mi svitlo – napíšem to na papier a vydám ako knižku, nech sa o mne dozvie každý. Rozhodol som sa aj napriek tomu, že som k literatúre (ako správny stredoškolák) nemal práve pozitívny vzťah. Niežeby som kritizoval kúsky ako Nahí a mŕtvi či Hlava XXII, lenže mnohým z diel, predovšetkým poetickým, som nerozumel. Ale na tom nezáležalo, lebo ja som sa plánoval zamerať hlavne na prostoduché realistické poviedky a novely všetkých druhov (i keď v návale inšpirácie.....). Predostrel som ambície rodičom a oni sa pustili do prednášky o tom, že bez potrebného vzdelania si ľahko nezarobím, že som neskúsený, že neviem, čo robím a podobné reči. No nakoniec som sa požehnania dočkal. Zbalil som si haky-paky, rozlúčila sa s famíliou a zamieril do Floortownu, kde som si rezervoval skromný jednoizbový byt (predtým som si ešte zabezpečil v papiernictve tri ceruzky HB=2 1/2, dva poznámkové bloky a gumu).

Prechod z malej dedinky Angel Mountains (zabudol som spomenúť, že potom čo našli vo Wodds ropu, presťahovali sme sa do rovnakého domu v Mountains) do mesta, akým je Floortown, bol oslobodzujúci., niežeby sa mi zázemie nepozdávalo, ale túžil som po nezávislosti. A po veľkomestskom živote – v porovnaní s Falls, Woods alebo Mountains mi pripadal Floortown ako metropola, hoci nemal populáciu väčšiu než desať tisíc. I byt mi pripadal impozantný, akoby niečo z neho vyžarovalo. Asi preto, že patril iba mne (nie doslovne, býval som v podnájme), že sa s ním s nikým nedelím, že v ňom môžem robiť všetko, čo srdce ráči. Teda, v rámci finančných dispozícií – keďže som venoval čo najviac času písaniu, nepracoval som, žil som z podpory. Byt som obdržal čiastočne zriadený a za nejaké tie úspory som si kúpil ostatné potrebné veci. Aj tak som nepožadoval nič mimoriadne – na tvorenie a premýšľanie a fantazírovanie mi bohato postačoval stôl, stolička a gauč.

Na druhý deň po príjazde som si išiel obzrieť okolie. Činžiak sa nachádzal v pomerne pokojnej štvrti na Edwardovej ulici. Oproti nemu sa týčil moderný drevený baptistický kostol a vľavo bola situovaná knižnica, ináč samé bytovky, okrem pekárne, na výklade ktorej sa usmievala staručká pani s bodkovanou zásterou a s miskou koláčikov v rukách, a sgrafitom na čele. Nie príliš inšpiratívne prostredie, ale to bolo jedno, lebo v hlave som mal niekoľko skvelých nápadov. Plus, v samote sa mi idey núkali ako na bežiacom páse. Ihneď v ten večer som sa dal do práce.

Nasledujúce dni, týždne, mesiace pôsobili až neuveriteľne stereotypne. Ráno som vstával o deviatej, naraňajkoval som sa, umyl si zuby a písal asi do dvanástej. Potom som sa prechádzal asi hodinu v neďalekom parku (zistil som, že človeku sa na vzduchu lepšie dumá). Nasledoval kalorický obed (pizza, hamburger, párky, vždy buď objednané alebo polotovar), polhodinová siesta a opäť písanie. Večeru som si dožičieval rovnako bohatú, praženicu alebo vyprážaný syr (divím sa, že za tú dobu, čo som tam pobudol, som zásadne nepribral) a keď mi na konci mesiaca zostalo pár drobných, vyrazil som do kina na film (strašne starý, nízkorozpočtový alebo pol roka po premiére). Mimochodom, o zábavu som mal postarané vďaka prenosnému tranzistoru.

Pracoval som na troch dielach súčasne – básnickej zbierke, románe a divadelnej hre. Znie síce bláznivo, ale išlo mi to slušne. Bol som hotový asi po pätnástich mesiacoch. Zdá sa vám to málo? Doplním teda, že zbierka obsahovala slabých dvadsať sonetových básničiek, dráma dve dejstvá a román sa scvrkol na sto šesťdesiattri stranovú novelu. Ale bavilo ma to. A aký som bol hrdý, že som to zvládol, že som vytvoril niečo, ako som tajne dúfal, duchaplné, niečo, čo by mohlo osloviť davy alebo aspoň kritiku. A práve tu sa vynára odpoveď na otázku, prečo som to robil.

Sklamem vás – čisto zo sebeckých dôvodov, ako sláva, peniaze, závisť okolia a iné svetské cnosti.

Ale poďme ďalej. Za účelom pogratulovania si k úspechu zobral som našetrené úspory a vyrazil do centra. Necelé štyri hodiny trvalo, kým som preliezol všetkých sedem barov (vrátane Rosienho) v meste. V každom som si šupol dve martiny s olivou, vykrikoval názvy svojich dielok, rehotal sa a robil nemravné návrhy barmankám a v poslednom i barmanovi. V piatom som si uľavil na ženských toaletách, zo šiesteho ma musel vyviesť vyhadzovač. Pýtate sa, ako si to môžem po toľkých panákoch pamätať. Nepamätám. Totiž, hneď v prvom lokály som ponúkol jednému chlapíkovi, že ak pôjde so mnou, dostane stovku na ruku. Ponuku prijal a druhé ráno ma navštívil a pekne mi porozprával, čo som vystrájal. Ešte mi aj poďakoval za najodviazanejší večer, aký kedy zažil (naozaj nevyzeral, že by viedol búrlivý život).

Tento príbeh by nebol ničím výnimočný, keby sa nestalo to, čo sa stalo. Zvláštne je tiež, že je to jediná vec z tej noci, na ktorú si spomínam.

Čo sa odohralo? Stretol som bezdomovca. Ale to nie je všetko, ja som sa s ním porozprával. Bol som už na ceste domov, keď so ho zbadal a rozhodol sa, že bude ďalší človek, s ktorým sa podelím o šťastie a ktorého oboznámim o „deťoch“. Pristúpil som k nemu. Ležal v roztrhaných handrách schúlený v dekách, pred sebou tabuľku s nápisom „POTREBUJEM NAJESŤ“. Spal, ale ja som sa príliš nerozpakoval zobudiť ho. Otočil sa ku mne, šomrajúc a mračiac sa, no okamžite čo postrehol zväzoček bankoviek v mojej pravej ruke, vyčaroval nádherný dvojzubý úsmev. Posadil sa, narovnal tabuľku, začal ma prosiť a presviedčať: sám pane, pomoc, choroba, hlad – začal prosto žobrať (kto kedy povedal, že žobranie má pevnú pracovnú dobu).

Nemalo to však význam, pretože som si bol istý, že mu tie peniaze – celý zväzok – dám, hoci som vedel, že ich minie na alkohol alebo inú pliagu. Tak som aj spravil. Rozplakal sa, ďakoval a žehnal mi, a keď som sa od neho pomaly vzďaľoval, stále za mnou kričal, že som mu zachránil zadok, že sa za to dostanem do neba, že ak budem dačo potrebovať, nech vyhľadám Stanleyho.....

Ale prečo? Prečo som ten zvyšok peňazí daroval absolútne neznámemu človekovi? Chcel som urobiť radosť, vytrhnúť ho z núdze, dať mu to a dúfať, že sa vydá správnou cestou? Alebo som chcel dobrým skutkom podplatiť Boha, aby mi niečo odpustil? Alebo som Mu chcel ukázať, že som dokázal voľačo, čo sa vyrovná samotnému Jeho konaniu?

Netuším, ale veľmi som si nepomohol, pretože to, čo sa mi prihodilo vo vydavateľstve o tri dni (toľko trvalo, kým som vytriezvel z opice), sa nedá nazvať inak ako tragédiou. A zradou.

Po dostatočnom ochladení som sa vybral, plný jemného stresu, do vydavateľstva BOX, sídliaceho na Svetelnej. Mal som sa stretnúť s Josephom Niestom a práve jemu odhaliť ten umelecký poklad. Schôdzku sme si dohodli na pol jedenástu v jeho kancelárií.

Prišiel som ta a u sekretárky sa informoval, že šéf má dôležitý telefonát, že keď chvíľočku počkám, bude sa mi venovať. Nervózny som si sadol na béžovú pohovku a kŕčovito zvieral tri „drahokamy“: zbierku poézie Nočné cítenie (boli to expresívno-subjektívne znelky bez ideí, písané, v kontraste s názvom, popoludní), divadelnú hru Ja (jedna jediná postava, muž, ktorá sa nachádza v priestore ohraničenom zrkadlami, vedie dialógy sama so sebou, pričom sa v druhom dejstve mení na ženu) a konečne novela Vesmír (sci-fi o dobíjaní univerza piatimi členmi posádky kozmickej lode – po prekonaní mnohých peripetií ostávajú nažive len dvaja hrdinovia – Adam a Eva-, ktorí pristanú na planéte podobnej Zemi – nazvú ju Eden).

„Môžete vstúpiť,“ oznámila mi slečna za písacím stolom.

Vstal som a vybral oproti osudu. Nastala pre mňa, ako sa vravieva, hodina pravdy. Buď alebo. Všetko alebo nič. Výhra alebo prehra.

Neisto som vkročil do Niestovej pracovne. Bola slušne zariadená a mala najväčšiu hustotu kníh na meter štvorcový, akú som kedy videl (hneď ma aj napadlo, či ich niekto všetky prečítal). Boss vydavateľstva, Joseph Niesto, bol malý tučný plešatý chlapík vo fajnovom oblečení. Vyzeral v pohode – až na oči, ktoré boli také malé, že z nich človek nedokázal vyčítať, či vás chce Joe pomilovať alebo zabiť. Ukázal som svoje výtvory a on zaštebotal, že obľubuje mladých autorov-amatérov, plných energie schopností vyprodukovať nové umenie. Kecy. Tomu išlo len o peniaze, lebo ako náhle s a zvrtla reč na zmluvu, zvraštilo sa mu čelo a ešte viac zmenšili oči.

Rozlúčili sme sa ale v dobrom a o týždeň si dohovorili ďalšiu schôdzku.

Nekonala sa.

Pán Niesta mi na druhý deň zavolal a oznámil, že prečítal pár stránok z mojich prác a že sa musíme stretnúť, aby sa so mnou o podelil o svoje pocity. Hlas mal veselý, hravý až vzrušený a ja som si naivne pomyslel, že sa mu tých niekoľko riadkov strašne páčilo.

Dohodli sme sa a už o pol hodiny som nedočkavo prestupoval pred dverami jeho kancelárie. Opäť navršoval telefónny účet, avšak asi o polovicu viac (až neskôr mi docvaklo, že nejakému priateľovi z kruhov rozprával o mne). Po dlhšom čakaní som teda vstúpil dnu, ale tento krát nie nervózny ale sebavedomý a šťastný. O chvíľu nato ma usadil a.....zničil.

„Som rád, pán Spade, že ste ma včera navštívili. Možno to netušíte, ale pomohli ste mi. A veľmi,“ lichotil mi, nalievajúc whisky do dvoch pohárov.

„Doobeda nepijem,“ ospravedlnil som sa (vlastne som sa od toho barového incidentu zaprisahal, že sa nedotknem ani rumovej pralinky).

„Ja tiež nie, no z vďaky k vám si doprajem,“ usmial sa a kopol ju do seba. „Výborná,“ zamľaskal, „naozaj nebudete?“

„Nie,“ odvetil som.

„Vaša škoda,“ mykol plecom a kopol do seba aj druhú. „Ale k veci,“ povedal stroho a posadil sa do čierneho koženého kresla.

„Nech sa páči,“ podotkol som pokojne. No vo vnútri som vrel a rozplýval sa. Nie zo strachu z neúspechu, ale.....z pýchy. Ako iste viete sú dva druhy pýchy – dobrá (napr., keď je otec pyšný na syna, pretože sa skvelo učí) a zlá (napr., keď je žena pyšná na svoju krásu, za ktorú nemôže, prirodzene, ak nepodstúpila sériu plastických vylepšení). Mňa zožierala taká i taká, čo bolo asi najhoršie. V tom momente som bol na seba tak hyperhrdý, že som túžil len po tom, aby ma iný obdivovali, aby sa nadchýnali mojimi dielami. Nenažrane som čakal na to, aby ma pán Joseph Niesto informoval, že sa mi splnil životný sen – povzniesť sa nad ostatných, ukázať im chrbát, spraviť ich podpriemernými. Slintal som ako pes po stejku.....

„Vy ste mi včera priniesli tie rukopisy, pravda?“

„Áno,“ prisvedčil som s napätím v hlase.

„Musím vám povedať, že som v tejto brandži zažil všeličo,“ napínal ďalej, „poviedku napísanú pomocou piatich slov, tisíc stranovú básničku o sexe, muža, ktorý mi doniesol dvadsať počmáraných stránok, tvrdiac, že ich autorom je jeho mačka. Plus zopár pokusov o plagiátorstvo, ale vaše-“

-výtvory sú tak geniálne, neuveriteľné, dokonalé a nepreháňam, ak poviem, že ste NAJväčší žijúci literát na svete a že s menším prispením budete mať všetkých pod palcom-

„-výtvory sú tie najkomickejšie, najtrápnejšie a najkatastrofálnejšie koncepty, aké som kedy čítal. Priateľu, neviem, čo vás k tomu viedlo, ale bola strata času. Básničky prázdne ako moja peňaženka, deje nudné, nelogické až smiešne detinské a postavy totálne nezvládnuté. Veru, priateľu, toto,“ ukázal prstom na malú kôpku papierov, „nikto nikde nevytlačí.“

Tušíte, čo bolo najtragickejšie? Ja som tú neverejnú popravu presedel so skríženými rukami na hrudi, s úsmevom na tvári a upretým pohľadom kdesi do neznáma.

„Super,“ vydýchol som, nevnímajúc Niestu.

Zarazil sa: „Asi ste ma správne nepochopili, ja som vás odmietol-“

Zdôraznené „odmietol“ ma konečne prebralo z fantazírovania.

„-ale ako som povedal, v niečom ste mi helfli – keď som to dočítal, stratil som komplex menejcennosti i depresiu.“

„Odmietol?,“ civel som prekvapene na neho.

„Áno. No, priateľu, nezúfajte. Skúste inú oblasť: šport, spev či politiku. Určite sa vám podarí presadiť inde.“

Dvihol sa, chytil ma za rameno a odviedol k dverám ako malé decko. Podal mi Nočné cítenie, Ja a Vesmír a vyprevadil ma zo slovami, aby som to viac neskúšal.

Môžem len tipovať, koľko som stál pred Niestovými dverami, ale keď som úplne precitol, sedel som na lavičke pred vydavateľstvom (pravdepodobne som na chvíľu stuhol pri sekretárkinom stole, ktorú to asi mierne vykoľajilo, a tak ma odviedla von a nechala ma napospas osudu). Ruky sa mi triasli, v ústach sucho a v hlave zmätok.

Čo teraz? drala sa neúprosne na povrch otázka. Nemal som síl s ňou zápasiť, chcel som si plným dúškom vychutnať tú pohromu. Čo teraz? nevzdávala sa. Nereagoval som. Prahol som po pokoji, horúcom kúpeli a......dopekla, komu budem čo nahovárať, po chľaste. Opiť sa. Zabudnúť. Vyvrátiť. Aspoň päťkrát po sebe. Čo teraz? stále neodbytnejšie. Nič, alebo predsa – vzal som tie braky, čo som vypotil, roztrhal ich na cimpr-campr a poslal tam, kam patria – do koša. Čo teraz? bolesť spánkoch sa stupňovala. Neviem, odpovedal som tej mrche.

Dlhšie som to nevydržal znášať – vstal a išiel som. Nezáležalo kam, hlavne čo najďalej od miesta, kde moje trúfalé spisovateľské ambície narazili na múr. Chaos v hlave vystriedal zdravý rozum a ja som si, kráčajúc rozháraným krokom, preberal všetky možnosti, ktorých bohužiaľ nebolo veľa.

Po prvé: vrátiť sa domov. Priznať si chybu. A žiť s hanbou, čo sa v malomestečku nevypláca. Všetci – dospelí, deti, starci, zdraví, chorí, bohatí i chudobní – by na mňa ukazovali, ticho si medzi sebou šeptali, pretriasali ma v nechutných klebetách. Stal by som sa vyvrheľom, odpadom. Muselo by som odtiaľ utiecť preč, čo by ma v konečnom dôsledku vrhlo do rovnakej situácie, v akej som sa ocitol vo Floortowne. Navyše – rodina. Bol by som označený za čiernu ovcu, ešte černejšiu než strýko Phill, ktorý v nemenovanej „vedomostnej“ súťaži, ceriac sa na divákov, otáča hracie panely a vykonáva iné podradné činnosti, pričom „ťažko zarobené“ peniaze míňa na tie „najľahšie“ ženy v okolí. A v porovnaní s bratmi – úspešný podnikateľ, advokát a chirurg - ako mačka pri levovi. Plus: otcova varovanie, že ak si zaumienim vrátiť sa s prosíkom po pár mesiacoch, nech sa neunúvam, lebo by ma síce prijali, no dali by mi to riade „vyžrať“( Biblia mu iba málo hovorila). Kdeže, táto alternatíva sa mi od začiatku nepozdávala.

Druhým (a zároveň) posledným variantom bolo ostať v meste. Skúsiť sa zamestnať. Tu mohlo byť problémom vzdelanie – stredná škola s farebnou maturitou -, ktoré mi maximálne zaručovalo prácu umývača riadu, upratovača alebo hranolkovača u Maca. Okrem toho by som si musel nájsť nové miesto na bývanie, pretože z pôvodného ma domáci nabetón vyrazí, keď zistí, že nemám ani fuka.

Dumajúc som sa dostal o pár blokov ďalej. Zahĺbenému v myšlienkach mi chvíľu trvalo, kým som si uvedomil, kam som vlastne prišiel. Bola to presne tá ulička, kde som nedávno celý rozjarený stretol Stanleyho a nanútil mu peniaze. Ale prečo? Prečo ma podvedomie zaviedlo práve sem?

Nevedel som, ale bolo mi to tri, lebo v sa mi mozgu vynoril geniálny nápad. Prebiehal som očami z jednej strany ulice na druhú, ale ufúľanú krikľavú šiltovku s logom Floortownských Jazdcov nie a nie zazrieť. Len samé čiapky a baranice. No nevzdával som sa. Vyrazil som k najbližšiemu houmlesákovi.

„Čo vás privádza do raja, mladý pane?“ opýtal sa.

„Raja?“ nedalo mi.

„Hej. Veď raj je predsa všade, kde si ho človek urobí,“ odpovedal mi s prázdnym úsmevom.

„OK. Hľadám Stanleyho,“ išiel som priamo k veci.

„Stanley „Bastard“ Steel,“ precedil medzi zuby.

„Bastard?“ spýtal som sa s riadnou dávkou opatrnosti.

„Asi teda nevieš, čo sa včera odohralo,“ povedal. „Ten, ten.....nevďačník stretol pred troma dňami akéhosi týpka, ktorý mu z nevysvetliteľnej príčiny dal cirka päťdesiat šupiek. Strašne sa vychvaľoval, akosi užije – kúpi kopu pitiva, cigár, možno klofne ženskú. Plus los. Los, ktorý si dožičieval vždy, keď naňho mal. A hádaj – vyhral. Jackpot. To by nebolo zlé, dokonca by som mu to prial, keby.....keby nedofrčal na novej limče a nezačal trepať, že sme chudáci, že je konečne von z tej smradľavej diery, že odchádza niekam ďaleko a podobné sprostosti. Tak ma....., že som po ňom chcel hodiť tehlu, no nestihol som. Ale keby sa vrátil,“ uzavrel s ohnivým pohľadom, ukazujúc na malú hromádku červenohnedých kvádrov, „som pripravený, šéfe.“

Moja posledná nádej zhasla ako plameň dohorievajúcej sviečky, ktorý dokonale sfúkol „Bastardov“ charakter.

„A čo si s ním mal, mladý?“

„Ja som jeho „spasiteľ“,“ odpovedal som sucho a vyrozprával mu celý príbeh.

Uľavilo sa mi.

„Som John,“ povedal, podávajúc mi plastový kelínok s ostro zapáchajúcou tekutinou, „ale môžeš ma volať „Kocka“ ako ostatní.“

„Tom alebo idiot,“ prijal som pohár.

„Ak som tomu správne porozumel, teraz si jeden z nás.“

„Asi to tak bude,“ prisvedčil som, paradoxne úplne vyrovnane.

„Na zdravie, život a lepšiu budúcnosť,“ predniesol krátky prípitok.

Len dúšok stačil na to, aby som začal slziť, kašľať a potiť sa. Nič silnejšie som jakživ nepil, ako malá vodíková bomba.

„Pomaly, mladý, pomaly,“ smial sa John, „Voláme to odšťavovač.“

„Čo....obsahuje...,“ lapal som po dychu.

„Z každého rožku trošku: víno na chuť, okenu na arómu a lieh na grády. Mixujeme to v sudoch po litroch a slopeme od nevidím do nevidím. Skúšali sme to aj predávať.“

„Výborné,“ povedal som a logol som si opäť. Rovnaká reakcia.

John počkal, kým sa upokojím, nahol sa ku mne a vážne sa mi prihovoril, ako otec, ktorý ide synovi vysvetľovať sex: „Zapamätaj si, Tom: možno je odšťavovač škodlivé svinstvo, ale keď v zime klesne teplota pod mínus pätnásť, ďakuješ Všemohúcemu, že také dačo existuje. Bez neho by sme dávno pokapali ako odvrhnuté štence.“ Potom sa naklonil ešte bilžšie, akoby ma chcel pobozkať: „Zvykneš si. Budeš si musieť zvyknúť.“

Zoznámil som teda s prvým z mnohých, biednych, ktorí nemali strechu nad hlavou, ľudia s krivými osudmi, nešťastnými manželstvami či zanedbanými detstvami. Neobťažujú nikoho (aspoň nie naschvál), rovnako ako nikto neobťažuje ich. Sú zabudnutí, v tme a iba máloktorým z nich sa podarí vrátiť na svetlo.

No ich život, verte mi, je napínavejší a vzrušujúcejší než život celebrity.

V ten deň som zostal u Johna. Zoznámil som sa s ďalšími, ale ich mená nebudem spomínať, pretože, ako som spomenul, sú jedni z mnohých a beztak vám na tých menách prachmálo záleží, neurazte sa. Prijali ma, no neľutovali. Prečo aj? Po pár týždňoch som zapadol a prispôsobil sa. Áno, nežilo sa ľahko, ale keďže sa John rozhodol (určite nie zo súcitu), že stane mojím patrónom, príliš som si nesťažoval. Hoci sme boli uzavretá komunita, veľmi sme sa nezbližovali. Navzájom sme si pomáhali, ale i tu platilo otrepané niečo za niečo. Išlo.....ale to už je iný, smutný príbeh a ja vás nemienim odradiť.

Všetko sa zdalo byť perfektné až do chvíle, kým ma John nepodrazil.

Pred jedenástimi rokmi prišla akási holywoodska spoločnosť točiť veľkofilm (na názov si nepamätám, ale na sto percent to bola dráma alebo romantický film, lebo som sa dopočul, že má byť bez špeciálnych efektov a s nízkym rozpočtom). Spôsobilo to značný rozruch. Každý sa túžil mihnúť a vytrčiť sa vedľa hviezd strieborného plátna. I John.

Nevydržal som to a rozhodol sa, že odídem. Kam – na tom vôbec nezáležealo. A tak....

„....sedím tu a čakám,“ dorazil som rozprávanie.

S Jakea sa vykľul skvelý poslucháč – pozorne počúval, smial sa i posmutnel, keď bolo treba. Ale čo ma najviac udivilo bol fakt, že naozaj rozumel všetkému, čo som povedal, lenže....bol malý chlapec. Ako mohol....., keď ani John......Divné, nie?

„A čo naša dohoda?“ opýtal som sa sčasti nedočkavo.

Pozrel som Jakeovi do tváre. Usmieval sa. Došlo mi to. Neskoro, ale predsa. Žart. Nič iné. Nemiestny žarrt. Jasné, musel sa bohovsky zabávať. Určite to neurobil po prvýkrát. Chodí hore-dole po uliciach, oslovuje skrachovancov ako ja, ponúkne im diabolskú zmluvu a svojím anjelským kschitíčkom ich donúti vyplakať sa na kolene. Horšie, zdebilniť sa. A ja, naivka, citovo zruinovaný, som mu naletel. Amatér. Otázka zostáva, prečo. Pre srandu. Alebo to je jeho fetiš. Nezáleží na tom, dôležitá je odveta. Áno, pekne ho zmaľujem, aby-

„Svoju časť si dodržal. Rada je teda na mne, že?“ schladil ma.

„Áno,“ odpovedal som.

Otočil sa ku mne a s plnou vážnosťou predniesol: „Som tu, aby som ti pomohol.“

Pomôcť mne?, besnil som v duchu. Ty chceš pomôcť mne? Nie, nie môj zlatý, na to ti už neskočím. Čo si snáď reinkarnovaná Matka Tereza v mužskom podaní? A aj keby si bol, mám pre teba nepríjemnú novinku: mne sa nedá pomôcť. Som totiž najstratenejšia existencia pod slnkom. Jasné, skúsiť to môžeš. Strácať čas je predsa zábava. Nevíde ti to, uisťujem ťa. No a vieš prečo? Pretože-

-neveríš ľuďom, dokonca ani sebe, ozval sa mi Jakeov hlas v hlave.

V tom okamihu ako som ho začul, uvedomil som si, že mám len dve možnosti: buď som sa úspešne zbláznil a najbližších pár rokov strávim s doktorom Chocholouškom, alebo Jake naozaj ovláda telepatiu. Prvý variant mi pripadal akýsi lákavejší. Veď o floortownskou liečebnou zariadení pre duševne chorých sa niesli chýry široko-ďaleko. Zvy-

Si v poriadku, odpálkoval Jake môj sen.

Vôbec sa mi to nepozdávalo, preto som vytvoril jedinú myšlienku, pomaly a zreteľne, aby si ju mohol bez problémov „prečítať“: Prestaň s tým.....je to desivé.

„Prepáč mi,“ povedal Jake zarmútene.

Možno ste toho názoru, že som sa mal ospravedlniť Jakeovi a ponáhľať sa kadeľahšie. Lenže som nemohol, a to z dvoch príčin. Po prvé som ešte stále dúfal, že príde autobus a ja vypadnem z Floortownu. A po druhé sa moja spätosť k tomu malému nevinnému chlapcovi prehĺbila. Už som sa nebál, že je vtom niečo úchylné, ani to nepripomínalo vzťah otca a syna. Bol to vzťah rovného k rovnému. Naozaj som cítil, že sa stal mojim skutočným priateľom.

Pozrel som mu do očí a usmial sa.

„Neviem, ako to robím. Proste sa trochu na danú osobu sústredím a zrazu začujem v hlave ďalší hlas, ktorému môžem odpovedať pomocou myšlienok. Spozoroval som to, keď som mal asi sedem. Ako náhle sa to dozvedeli pestúni – preto som sa odvrátil, keď si spomínal rodičov, nijakých nemám – zbavili sa ma. Skončil som v decáku. No a pred týždňom sa mi začal snívať zvláštny sen: o zastávke. Tejto zastávke. V tom sne som sem prišiel, rovnako oblečený ako dnes, dookola sa poobzeral, z vrecka vytiahol tento papierik,“ Jake vybral z vačku kúsoček kancelárskeho papiera s dátumom, „zbadal som teba, Tom, a pristúpil som. Vtedy sa sen vždy skončil. Opakoval sa zakaždým, keď som išiel spať či si len zdriemnuť. Snažil som sa tomu vzdorovať, no v tom sne bolo niečo, čo ma nakoniec dostalo. Totiž, keď som akože stál za tebou, ako stojím teraz, na chrbte sa ti zjavila ceduľka s červeným nápisom „POMÓC!“. Teda, všetko som správne nachystal a dorazil som sem.“

Vypočul som Jakea pozorne a keďže rozprával s takou hmatateľnou úprimnosťou, musel som uveriť každému jeho slovu: „Preto si bol taký istý, keď sme sa stretli – ty si ma predsa poznal.“

„Nie, do tváre som človeku vo sne nevidel.“

Odvrátil som sa a začal som o tom všetkom dumať. I Jake sa zahľadel na chodník a zvažoval, čo bude nasledovať.

Potom zrazu prehovoril: „Neviem prečo ja, ale som tu, ochotný podať ti pomocnú ruku. Otázne je, či ju prijmeš?“

„V poriadku, keď mi to pomôže,“ odpovedal som suverénne, no vo vnútri mi bolo všelijako. Čoraz silnejšia náklonnosť k Jakeovi mi však nedovolila odmietnuť. „A ako to vlastne bude prebiehať?“

„Ideme sa porozprávať.“

„Nedbám, ale mám jednu podmienku: žiadna telepatia.“

„Spoľahni sa,“ uistil ma.

„Fajn, a o čom sa budeme zhovárať?“

Jake sa opäť natočil ku mne a práve v ten moment sa na sychravej oblohe roztrhlo pár oblakov a celú zastávku zaliali slnečné lúče.

Nadýchol sa: „O tvojej viere, respektíve neviere. Keď si mi opisoval svoj život, občas si sa zastavil, aby si si urovnal spomienky a myšlienky. Ja som z nich pochopil, čo ťa trápi.“

„Takže na to bolo dobré to moje bľabotanie,“ povedal som skôr prekvapene než rozhorčene.

„Ináč by som to nezistil. No pokračujme. Veríš v Boha?“

„Odpoveď poznáš.“

„Áno, ale nepoznám dôvody.“

Nemal som zdanie, ako mi to prospeje, ale nechcel som Jakea sklamať: „Vlastne sú celkom logické. Voľakedy dávno, asi do osemnástich-devätnástich, som veril. Potom mi, ako vieš, nevyšla istá vec a dostal som sa k najponíženejším z najponíženejších. Niekedy vtedy som sa dovtípil, že keby nekonečne milostivý Boh existoval, nedopustil by to. A kopec ďalších zverstiev – vojny, teroristické útoky, prírodné katastrofy, úmrtia detí, AIDS atď. Nie môj drahý, nejestvoval a nejestvuje.“

„Na viere nie je štipka logiky,“ oponoval mi, „vychádza zo srdca, z duše, zo samotnej podstaty ľudskej bytosti. Keď ju máš pevnú, nepotrebuješ dôkazy, ani ti nikto nemôže vyvrátiť. Je to privilégium-“

Skočil som nemilosrdne do reči: „Dovoľ mi zasmiať sa. Aké privilégium? Zo západu, východu, juhu či severu, zo všadiaľ do teba hustia, aby si veril v bytie alebo nebytie vyššej vesmírnej entity, ktorá spravuje celé univerzum. Obrovské kvantá siekt, náboženstiev, organizácií, takých, onakých, no jedno majú spoločné – chcú, aby si sa postavil na ich stranu, zdieľal ich svetonázor. A za tým všetkým je obyčajná žiadostivosť po moci – čím viac prívržencov, tým väčšia moc.“

„Ale je aj iná podstatná viera,“ nedal sa odbiť Jake, „viera v človeka.“

„Robíš si srandu,“ nekontroloval som sa. „Chlapče, ty asi žiješ v inej realite. Nečítaš noviny? Nepozeráš telku? Nepočúvaš rádio? Denné správy o tom, ako manžel zavraždil manželku kvôli nevere, ako nenásytný šéf okráda firmu na úkor zamestnancov, ako opitý mladík šoférujúci nablýskané BMW zrazil matku s dvoma deťmi na prechode, ako sa zakomplexovaná učiteľka mstí žiakom, ako skupinka výrastkov fyzicky a slovne napadla staručkého pána, ako brat brata priviedol prostredníctvom drog do náruče smrti....,“ nadýchol som sa, „a to bol len zlomok. Špička ľadovca. Si snáď až taký naivný, že nevidíš, že vo vnútri každého človeka je hlboko zakorenené zlo, ktoré sa nedá odstrániť. Vždy tam bude, aj u tých najsvätejších, trpezlivo vyčkávajúc na príležitosť. Ó veru, milý Jake, vieru v ľudí som stratil ešte skôr ako vieru v Boha.“

Normálne som sa spotil. A Jake? Ten pri tom mojom výleve ani nežmurkol.

„Teraz už rozumiem, v čom je problém,“ povedal pokojne. „ V uhle pohľadu. Hľadáš v ľuďoch iba ich odvrátenú stránku. Ja viem, že sme zlom naveky ovplyvnený, ale čo jeho protipól – dobro? Je v nás rovnako odjakživa zakotvené. A dôležité je, aby dobro prevažovalo zlo. Okrem toho by som ti mohol vymenovať, hoci žijem krátko, x príkladov, keď človek urobil dačo pozitívne. Lenže ty ich poznáš-“

„Mýliš sa. Konať dobro by nemala byť výsada, ale povinnosť.“

„Nemôžeme byť všetci samaritáni. Osud nejestvuje a Boh nám dopredu nepredurčil cestu.“

„Pripadá mi to akoby si sa snažil ospravedlniť zlo. Nie si náhodou stelesnený diablik?“ pozrel som na Jakea s úškľabkom.

„Nie, ale ty vyzeráš akoby si všetko naokolo videl iba načierno.“

„Mám na to právo,“ zdvihol som podvedome ukazovák. „Nezabúda, čo som si za ten krátky čas vytrpel.“

„Nemáš ale právo byť hluchý vo potrebe odpustenia, ktorá na teba kričí s tvojho vnútra. Nechceš predsa do smrti ostať zatrpknutý voči celému svetu a-“

„Akým právom, keď sme už pri nich, ma poučuješ? Ty, ktorý nevychodil ani päť tried základnej školy, kážeš mne, ktorému život nastavil svoju tvár!“

Posledná veta Jakea poriadne zasiahla, no nevzdal sa a bojoval som mnou ďalej.

„Ako myslíš. Je tu však ešte posledná možnosť – viera v seba samého. Vari si prišiel aj o ňu?“

„Tá suka ma dostala tam, kde som dnes. Moje pošetilé spoliehanie sa na vlastné schopnosti a nikdy neexistujúci talent ma priviedlo do Floortownu a zatĺklo zvyšné klince do rakvy. Nie, ozajstnú a hlbokú dôveru v seba som nemal, bola to ilúzia, fatamorgána, ktorá ma zlákala do tohto hrobu. Možno to ešte nevieš, ale som neschopný babrák.“

„V niečom mal pán Niesta predsa pravdu – každý je na niečo dobrý, len musí odhaliť svoj potenciál. Tak ako ty, Tom Spade.“

Zadívali sme sa do očí. Na Jakeovom čele som si všimol vrásku, ktorá tam určite predtým nebola. Akoby zostarol.

Musíš ísť, zaskočil ma v mysli, a hľadať to, čo ti chýba. Musíš prejsť stovky kilometrov, vyskúšať desiatky vecí a hlavne nájsť seba samého.

Pri tých slovách a pri pohľade naňho som sa takmer rozplakal.

Jake vstal: „Moja misia skončila, tvoja začína. Nezabudni na našu rozpravu a keď budeš mať trochu čas, popremýšľaj o nej.“

„Zbohom, Jake.“

Na viac som sa nezmohol.

Usmial sa a vkročil do krásneho slnečného popoludnia.

Silné opatruj sa mi zaznelo v hlave v niekoľkonásobnej ozvene.