Akadémia (Kapitola 27. VySvetlenie)

Spisovateľ/ka: owixin | Vložené dňa: 27. mája 2015
http://citanie.madness.sk/view-49570.php

Prudko som vstal, stolička za mnou sa s rachotom zvalila na zem. „Ty?!"

„Tichšie! Nemusí o tom vedieť celá škola," zahriakla ma, prevrátila očami a rozhodila rukami.

„Slečna Eliotová, posaďte sa prosím a vysvetlite nám to," požiadala riaditeľka pokojným hlasom a ukázala na stoličku vedľa mňa.

Eva ladnou chôdzou preplávala k stoličke a posadila sa vystretá akoby podľa pravítka, noha cez nohu, ruky zopnuté v lone. Na sebe mala čierny pletený sveter zvýrazňujúci jej ženské krivky, čierne džínsy a rovnako čierne čižmy. Na krku jej visela strieborná retiazka so štvorcovým medailónom. Dlhé plavé vlasy voľne rozpustené na chrbte. Bola nádherná.

Odkašľala si a začala. „O proroctve som sa dozvedela asi pred rokom. Našla som plné znenie v našom rodinnom grimoári, ktorý moja stará mama dlhé roky schovávala. Najskôr som tomu neverila..."

„Kde si ho našla?" prerušil som ju. Obe na mňa zazreli. „No čo, mňa to zaujíma."

„Ako som povedala, najskôr som tomu neverila," pokračovala bez reakcie na moju dôležitú otázku. „No neskôr, keď som si uvedomila svoju rýchlo narastajúcu moc, pochopila som, že je to všetko pravda. Najmladší potomok Eliotovcov vlastniaci grimoár sa mal stať Svetlom a keďže nemám žiadnych súrodencov, logicky som ním ja. Tak som sa prihlásila sem, pretože na tomto mieste sa to malo všetko udiať. Pôvodne - podľa proroctva - malo byť toto miesto kláštor zemných mágov. Nepredpokladalo sa, že tu namiesto toho vybudujú školu, no to je teraz vlastne nepodstatné."

„Prejdite, prosím, k veci," podporila ju riaditeľka a mávla rukou, aby pokračovala. „Prihlásila ste sa a čo bolo ďalej?" nabádala ju.

„Vlastne skôr - ešte asi pred polrokom - som stretla Sébastiena. Celým menom Sébastien Fortier, aby som bola presná. Stretávali sme sa skoro každú noc. Neskôr tvrdil, že sa do mňa zamiloval."

„Slečna Eliotová, mohli by ste vynechať svoje romániky, prosím?" neudržala sa riaditeľka.

„Hovorím to preto, že to má istý zmysel. Podozrievam ho, že démon je on. Ale úplne istá si byť nemôžem," vysvetlila jednoducho.

„Keďže podľa proroctva má démon za úlohu zmanipulovať Svetlo, aby otvorilo hranicu, ako to dosiahnuť lepšie, než cez lásku? Dievča sa zamiluje a urobí preňho všetko," zamyslene som konštatoval a prstom som si poklepkal po brade.

„Presne tak," pritakala Eva. „Lenže ja som na to nenaletela a plne si uvedomujem svoje poslanie. Len sa pri ňom hrám, že som zamilovaná a čakám, kedy sa o niečo pokúsi. No zatiaľ sa nič nestalo."

„Priveľmi riskujete. Ste naša jediná nádej..."

„Lenže som jediná nádej aj pre démonov," prerušila Eva riaditeľku. „Nesmie ma zabiť, kým neotvorím hranicu. A keďže to viem, neurobím to. Osud je teda, konečne, na našej strane."

„Dobre, ale poďme na to z iného uhla," navrhol som. „Čo ak démon nie je Sébastien? Kto ďalší pripadá do úvahy?"

„Viem kam tým mierite, pán Hranecký. Máte na mysli profesorku Cravenovú, všakže?" spýtala sa riaditeľka.

„Presne tak," pritakal som. „Správa sa nanajvýš podozrivo. Ak je ona ten démon v utajení, tak je poriadny amatér. No to, ako manipulovala s telom, ako odoberala vzorky, ako ma napadla, keď som ju sledoval. Keby aj nebola démon, niečo má za lubom."

„Aké telo? Aké vzorky? Napadla ťa?" spýtala sa Eva a prekvapene nadvihla obočie.

„Nestihol som ti o tom povedať, lebo ma pani riaditeľka vylúčila, len čo sa to stalo," vložil som do toho poriadnu dávku sarkazmu a pozrel som na riaditeľku, no tá nepohla ani brvou. Porozprával som Eve, čo som videl a čo sa stalo.

„Veľa o nej nevieme. Učí na našej škole prvý rok," pokračovala riaditeľka.

„To je ono!" zvolal som po chvíli odmlky.

„Čo je ono?" chcela vedieť Eva.

„Kedy sa malo začať napĺňať to proroctvo? Tuším ste to v tú noc, keď ste sa rozprávali s profesorom, hovorili," začal som.

„Proroctvo sa malo spustiť už pred tromi rokmi," odvetila riaditeľka. „Čo tým chcete povedať?"

„Len toľko, že démon tu možno už vtedy bol. Viem, že máte zložky študentov a profesorov. Mohli by sme preskúmať, kto sa sem prihlásil odvtedy až doteraz," vysvetlil som.

„To je dobrý nápad. Bude sa nám lepšie vyberať," súhlasila Eva. „Nás dvoch na zoznam pridajte tiež a ku každému priraďte aj číslo izby."

„Dobre, budem na tom pracovať v noci. Je ešte niečo, čo by sme mali prebrať?" spýtala sa riaditeľka.

„Myslím, že to je zatiaľ všetko..."

„Vlastne," prerušil som Evu. „Čo sa týka Sébastiena, včera, počas môjho ‚mimotelového zážitku‘ som ho videl uňho v izbe so Sidney. Netvárili sa, že sú len kamaráti."

Všimol som si ako Eva silno zaťala ruky v päsť a vstala. „Ako som povedala, to je zatiaľ všetko." Podišla k dverám, otvorila ich a vypochodovala z riaditeľne. Ja som ju nasledoval.

„Eva! Počkaj!" volal som za ňou.

„Na čo mám čakať? Stretneme sa zajtra," hovorila no nezastavila sa.

Schmatol som ju za zápästie a otočil k sebe. „Čo sa deje?"

„Nič sa nedeje. Mal by si ísť. Dnes už aj tak na nič neprídeme," odvrkla.

„Práve preto sa poď so mnou prejsť." Uhla pohľadom. „Vonku už neprší," dodal som.

„Si premočený, mal by si ísť domov." Premerala si ma.

Nastavil som ruku. „Ja to zvládnem."

 

„Jedna vec ma zaujíma. Teda, je ich viac, ale teraz mi napadá len táto," prehovoril som, keď sme vedľa seba kráčali po kamienkovej cestičke.

Zasmiala sa nad mojím bľabotaním. „Len sa pýtaj."

„Odkiaľ poznáš Damiána?"

„Je to trochu zložité. Moja rodina sa pozná s tou jeho, lenže sa rozhodli žiť v ríši smrteľníkov, preto sa už vôbec nestýkame. Naposledy som ho videla, keď som mala asi päť rokov. On si na mňa určite nespomína," vysvetlila. „No spomenula som si na jeho rod vlkolakov a myslela som, že sa mi bude hodiť pár dokonalých uší, očí a citlivý čuch."

„Preto si mu poslala tajomný list aj s drevenou škatuľkou, aby hľadal démona."

„Áno, nechcela som, aby o mne vedel. Chcela som naopak, aby pátral sám."

„Tak prečo si sa priznala teraz?" chcel som vedieť.

„Pretože s riaditeľkou môžem spolupracovať a ty si do toho až príliš zapletený. No nikto iný sa o tom nesmie dozvedieť! Oddnes sa musíme stretávať potajme..."

Zastali sme a otočil som s k nej. „Každú noc v riaditeľni," hádal som.

„Najlepšie by bolo stále na inom mieste." Odhrnula si vlasy z tváre a zahľadela sa na školu. „Zajtra sa stretneme o deviatej večer v C&C. Mal by si vedieť, kde to je. Dám vedieť aj riaditeľke."

„Dobre, prídem," sľúbil som.

Pozrela sa na mňa. Usmievala sa ale jej oči boli plné obáv. „Mal by si ísť, než nachladneš," povedala a vydala sa späť do školy. „Uvidíme sa zajtra."

 

***

 

Bola tma. Mesiac na oblohe sčasti zahaľovali mraky. Niekto práve priletel k cintorínu. Niekto v čiernom habite. Hlavu mal prikrytú kapucňou. Pomaly vykročil odtláčajúc ťažké krídlo brány. Pri pohybe hlasno zavŕzgalo. Postava nechala bránu otvorenú a vošla dnu.

Prechádzala medzi mohutnými stromami k breze. Postavila sa pred ňu a zahľadela sa na plápolajúci oheň zmenšujúcich sa sviečok.

Zložila si kapucňu a mesiac osvetlil riaditeľkinu tvár.

Podišla k stromu a priložila naňho dlaň. V myšlienkach sa jej okamžite vynoril obraz zosnulého. Reiner Henstein. Usmieval sa. Málokedy to robil, no do jeho stromu bol zafixovaný práve takto. Pripadalo jej to neprirodzené.

Keby mi tak dal vedieť, kto ho zabil, uvažovala riaditeľka. Určite už prešiel na druhú stranu, inak by ma už dávno varoval.

Niekto riaditeľke položil ruku na plece. Tá sa okamžite zvrtla a z rúk jej vyšľahli mohutné plamene. Zavial silný vietor a plamene rozptýlil.

„Prepáčte," prehovoril narušiteľ pevným ženským hlasom. „Nechcela som vás vyľakať."

Na sebe mala len svetlomodrú saténovú nočnú košeľu. Jej bosé nohy sa vnárali do trávy vlhkej od dažďa. Škoricovohnedé vlasy dlhé až po pás mala tentokrát rozpustené.

Riaditeľka si kľakla na zem a sklonila hlavu. „To vy mi odpusťte vaše Veličenstvo. Nechcela som vás ohroziť. Ja som len..."

„Tak už dosť! Vstaňte!" prikázala jej kráľovná a pokynula jej.

Riaditeľka poslúchla a oprášila si habit aj napriek tomu, že na ňom nebol ani kúsok špiny, či prachu. „Som paranoidná zo všetkého, čo sa, v poslednom čase, deje naokolo." Premerala si kráľovnú zdola nahor. „Ospravedlňte moju drzosť, ale čo tu robíte v túto nočnú hodinu a takto oblečená?"

„Povedzme, že som zo všetkých hrôz možno viac zničená ako vy. Všetci sa zbláznili. Stráže sú všade. Dokonca aj pri posteli jeden stojí, aby ma kontroloval pri spánku. No, vlastne teraz už leží. Musela som ho uspať, aby som mohla ujsť. Tu, pri rodičoch, mám pokoj," povedala a pozrela sa do riaditeľkiných ustarostených očí. „Čo tu robíte vy?"

„Prišla som sa rozlúčiť," odvetila.

„Ach, dnes bol pohreb, všakže?" hádala kráľovná.

„Áno. Aspoň vieme, že proroctvo naozaj platí a démon je medzi nami."

„Drahá, mali by ste sa trochu vyspať, nevyzeráte práve najlepšie," kráľovná láskavo zmenila tému a vzápätí vykročila k stromom svojich rodičov. Po pár krokoch sa ešte otočila, usmiala sa a povedala: „Nebojte sa, onedlho už bude po všetkom."

Riaditeľka si vzdychla a tiež sa pobrala ďalej. Zamierila do časti, kde boli systematicky zoradené kríky. Tu boli pochované deti.

Podišla k rozkošatenému kríku snehobielych ruží. Zohla sa a privoňala si. Okamžite sa jej v mysli vynoril obraz jej prekrásnej - vtedy len trinásťročnej - dcérky. Pohladila biele lupienky s vyrytým menom: Rachel McGunt. Každý jeden lupienok ho mal. Je tu. V našom svete. Smrť ju nepustila na druhú stranu.

Riaditeľke čosi zašuchotalo pri uchu. „Rachel? Si to ty?" spýtala sa a rozhliadla sa okolo seba, no nik neodpovedal. Na zátylku ju jemne pošteklil chladný vzduch. A znova.

„...móc," započula riaditeľka, no nikoho nevidela.

Čo to má znamenať? pomyslela si. Chlad na zátylku neustupoval. Začala sa jej zmocňovať panika.

„Po-móc." Tentoraz už vedela rozoznať časti slova, ktoré sa jej snažilo dostať do uší.

Živel vzduchu! uvedomila si riaditeľka. „Kráľovná!" zhíkla a bežala na koniec cintorína, kde mali veľmi starostlivo naaranžované živé pomníky šľachtici a predkovia kráľovskej rodiny. Samozrejme, králi a kráľovné boli pochovaní v strede tejto časti a šľachtici a šľachtičné po okrajoch.

Dobehla k vrstve kruhu stromov, medzi ktorými boli pochovaní kráľ a kráľovná tejto ríše. Pod jabloňou bývalej kráľovnej Eleonor ležalo telo jej Výsosti. Nočná košeľa naberala hnedo-červenú farbu. Netrvalo dlho a riaditeľka si uvedomila, že je to krv.

Kľakla si k telu a otočila ho na chrbát. Prvé, čo zbadala, bol šíp trčiaci z kráľovninho ramena. Priložila dva prsty na jej krk a nahmatala pulz. Žije. Vzala kráľovnú pod pazuchy a snažila sa ju odtiahnuť preč. Vtom si všimla ďalší šíp priamo v jabloni. Vyvierala z neho krv. Potom už len začula čísi beh. Útočník je ešte tu.

 

Démon! Musí to byť démon, skrslo v jej v mysli. Tak veľmi sa chcela rozbehnúť za ním a ukončiť všetky tie muky a nespavosť. No nemôže tu ale nechať kráľovnú umrieť. Bola bezmocná.

Spisovateľov komentár k príspevku

Ospravedlňujem sa za omeškanie



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Annaru
9 bodov - odporúčam
Takže tu máme novú kapitolu, napínavé pokračovanie z kúzelného sveta mágov a rôznych bytostí... Čosi sa nám odhalilo, dej sa posunul znova vpred, teraz už len zostáva na hrdinoch, aby prišli na to, kto je ten démon - nemám priveľa tipov, takže som neskutočne zvedavá, kto to napokon bude. Hádam mi to vyrazí dych :P A ten útok na konci bol skutočne neočakávaný :) Ja ani neviem, čo povedať... Asi by som sa len opakovala. Skrátka je super prečítať si čosi takéto ;) Teším sa na pokračovanie. A nevadí, že bude pridané napr. až o mesiac, hlavne, že ho pridáš ;)  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa27. mája 2015 14:15:03
owixin
Ja sa budem opakovať, ale vážne ti ďakujem za každý komentár vrátane tohto. Vždy je to také povzbudivé a dáva mi to pocit, že nepíšem nadarmo :) Čo sa týka démona, už som si vypočul mnohé teórie od Sébastiena po Filipa ako hlavného hrdinu. Ja samozrejme už od začiatku viem, kto ním je a naozaj som zvedavý, na reakcie. Možno vás to všetkých prekvapí, možno nie :D  
Spisovateľ/Autorowixin Pridané dňa29. mája 2015 18:26:48
Annaru
Nemáš za čo ;) Som rada, že tých pár mojich slov ti nejako pomôže... :) No ja verim, že ma v príbehu prekvapí ešte veľa vecí ;) Tak ti prajem veľa nápadov a entuziasmu do písania ;)  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa29. mája 2015 18:45:42
owixin
Annaru, mám jednu otázku: Je tvoje e-mail, čo máš v profile aktuálny? Rád by som ti totiž napísal súkromne.  
Spisovateľ/Autorowixin Pridané dňa23. júna 2015 22:33:48
Annaru
Áno je :) ;) pokojne mi naň môžeš napísať :)  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa23. júna 2015 23:32:20
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8