Uhol pohľadu

Uhol pohľadu.

Milenci sa v parku na lavičke bozkávajú. Postarší pán a mladá štyridsiatnička. V zápale vášne si nevšimnú, že ich ktosi sústredene pozoruje. Staršia pani na nich pozerá z necelých päťdesiat metrov a čosi si zapisuje.

„Macko, kedy povieš o nás, manželke?“ mladá žena sa na chvíľu od svojho milenca odtiahne a zadíva sa do jeho tváre.

„Poviem, poviem, som do teba zbláznený, Adéla. Veď vidíš, ja, tu v parku pred všetkými!“ Ohradzuje sa milenec a chce si k sebe ešte viac Adélu  privinúť. No zrazu si všimne, že ich niekto pozoruje. Preto ju náhle odtlačí od seba. Urazená Adéla sa mu ale vyšmykne, prudko vstane a demonštratívne odchádza.

Po rozchode, muž zamieri k pani čo ich špehuje.

„Ale, ale, pani Nováková, čo to vidím?“

„Pán Rosentall, máte takú dobrú manželku a vy takto.“

„ Viete pani Nováková, keď ona sa cíti taká osamelá.“

„Takých je viac, pán Rosentall“, zahriakne ho pani Nováková. Posadí sa oproti nemu na  lavičku uprene sa zahľadí na Rosentalla a koketne si upravuje vlasy.

„No pani Nováková, taký priateľ by sa vám naozaj zišiel.“

„Myslíte?“ začervená sa pani Nováková a uhne pohľadom.

„To je maličkosť. Každé ráno chodím okolo psieho útulku. Jeden pudlík tam na mňa robí také typické psie oči. Prinesiem vám ho. Že ste to vy.“

„Pudlíííík?“ zalapá po dychu pani Nováková.

„Nebojte sa, urobím vám dobrú cenu.“ zdôrazní pán Rosentall, ukloní sa a odíde.