Zavraždili stromy

Okolo mňa sa dejú čudné veci. Miznú tu veci, ktoré som tu vídala, ktoré tu desaťročia boli, mali svoje miesto , všetko vyzerá inak. Nespoznávam miesta kadiaľ chodím denne, mám zvláštny pocit akoby som bola v inej krajine, či naraz na neznámej ceste.
Začalo sa to tak pred rokom, keď namiesto starých dubov a mohutných stromov ležali na svahu za Ruskovom slnečné panely fotovoltaickej elektrárne. Potichu sa tam ocitli a tvárili sa, že storočné duby tu nikdy neboli a ich čerstvo odrezané pne iba náhodou vytŕčajú spod narýchlo prihrabanej hliny a lístia. Na máloplatné emócie slečny z kontroly životného prostredia a desať sekundových televíznych záberov na policajnú pásku sa rýchlo zabudlo a ja som nechápala,že nikto nesmúti za tou nezvratnou škodou.
Znova ten čudný pocit, keď som si vyšla zabehať na cestu Ďurkov-Bohdanovce.
Podvečer som si obliekla svoje bežecké tričko TermoIntima, nasadila prírodnú bambusovú čelenku a s entuziazmom bežím za dedinou, míňam posledný dom, bežím vedľa poľa , ďalšieho poľa.............. a môj entuziazmus je zrazu ochromovaný čudným pocitom, že to tu nespoznávam. Určite som nezablúdila, ale teraz je tu cesta plná pálivého slnka, moja bambusová čelenka už nestíha piť pot.
Nechápem - tu neboli stromy popri ceste? A na okraji poľa krásna alej starých jabloní ? A vysadené
stromy čerešní? Kde sú ? Nemôžu predsa, len tak zmiznúť, nemôžu predsa len tak opustiť svoj kraj, svoju cestu, ktorú už roky lemujú. Veď tu verne stoja už veky!
Pochvíli som ich uvidela. Zarazila ma tá smrteľná bezmocnosť.
Jedny zoschnuté pripravené na kope, odvedené na transport. Ďalšie vyrezané pri ceste už so zožtnutými listami. S listami , ktoré sa len teraz na konci jari rozvinuli do plnej vegetácie, konáre ktoré už nestihli priniesť úrodu, konáre, ktoré už nebudú hostiť vtákov ...
Chce sa mi kričať" Pomóc, niekto tu vraždí stromy !!!"
Tie stromy, ktoré tu naši dedkovia vysadili na naše blaho - ako vetrolami proti odnášaniu úrodnej pôdy , ako tieň pre pocestného, ako pochúťka pre náhodného chodca, ako okrasa cesty, ako miesto pre odpočinok vtákov, ako krajinotvorný prvok .
Čo to je ? To nikto nevidí, že títo pustovníci popri ceste tu boli najmenej päťdesiat rokov a aspoň toľko by tu ďalej boli, keby im niekto neukradol právo na potešenie vnímavého človeka. Vari už nie je hodnotou krása a úcta k práci predkov ? Už si nevážime tradičné hodnoty ?
Majú cenu len peniaze a právo mocnejšieho, chamtivé krátkodobé zisky ? Jednáme len s ohľadom na dočasný úžitok a nedbáme na svoju budúcnosť a budúcnosť naších malých? Je to len nepraktická nostalgia ?
Taký zásah do krajiny má predsa ďalekosiahlejšie následky než len vizuálnu zmenu krajiny. Všetko to ľudia pred nami vedeli. Mnohí z tých ,čo tvorili krajinu výsadbou stromov sa ani nedožili toho ,žeby jedli z ich ovocia alebo videli ako vyrástli al bránia erózii či miernia nepríjemný vietor . Vedeli však, že ak raz vysadia stromy, tie vyrastú a budú na úžitok všetkým ešte dlho po ich smrti. Ktovie, možno sa obracajú v hrobe...
Keď som na druhý deň vychádzala na cestu opačným smerom, videla som, že táto moderná pliaga v uvažovaní sa šíri ďalej . Ďalšie mŕtve stromy, ďalšie zoschnuté vyrezané konáre , ďalšie posmrtné zisky ...
Táto cesta je posiata neľudským ľudským zásahom. Bojím sa, že sa tak rýchlo nezastaví a múdrosť svojich predkov už nedosiahneme. My nesadíme stromy,my ich len vraždíme.
Sme odsúdení na degeneráciu a aj keď nás nevyrúbu ako stromy, aj tak vyhynieme sami.

P.S. Žbirka : Pri ceste kráčal strom