Na slovíčko s ... mŕtvolou?

Spisovateľ/ka: Linda Oscuro | Vložené dňa: 28. júla 2015
http://citanie.madness.sk/view-49797.php

    Boli iba štyri hodiny ráno, keď mi zazvonil mobil. Kto mi to volá tak skoro? Horko-ťažko som nahmatala nočnú lampičku a zažala ju. Oslepilo ma jej svetlo a do toho ma ešte budila zvučka mobilu -to stačilo na to, aby som dokázala byť v dostatočne bdelom stave.                                                                                                                                                                                                                                                    ,,Prosím?" zamrmlala som.                                                                                                                                                                                                  ,,Anna? To som ja, Zidan!" ozval sa hlas toho najprotivnejšieho človeka, akého poznám.                                                                                                                                                                                                  ,,Na dnes mám voľno!" odvrkla som mu a chcela položiť, ale to by mi to potom určite spočítal, tak som len v polospánku poctivo držala mobil pri uchu.                                                                                                                                                                          ,,Ja viem, ale potrebujem ťa tu. Príď na stanicu!" prikázal mi.                                                                                                         ,,Teraz?" prevalila som sa v posteli, a keďže mi odpoveď bola vopred jasná, schúlila som sa do klbka, aby som si mohla ešte tú chvíľu kým bude rozprávať, vychutnať príjemné teplo v posteli.                                                                                                             ,,Máš dvadsať minút!" povedal a v okamihu položil.                                                                                                                       Ten sa musel zblázniť! Za dvadsať minúť? Veď toľko času mi trvá, kým prejdem od domu k stanici, nie to ešte čas na obliekanie a rannú hygienu!                                                                                                                                                                          Rozzúrene som tresla päsťou do vankúša a odplazila sa z postele. Telo zaprotestovalo únavou. Rýchlo som sa nachystala a už za sedem minút vyšla z domu.                                                                                                                                                       Bolo uprostred zimy a vonku vládla silná snežná búrka. Všetky budovy boli zasnežené a mne neostávalo nič iné, len dúfať, že trafím tú správnu. Vďaka miestnej pekárni s obrovským plastovým chlebom na streche, ktorá stála hneď vedľa našej stanice som nezablúdila. Uzimená a na smrť unavená som vstúpila rýchlo dovnútra a zabuchla vchodové dvere.                                                                       ,,Prišla si o minútu neskôr!" ozval sa Zidan, hľadiac na veľké hodiny v šerifovej kancelárii.                                                                 Za chrbtom som zatínala ruky v päsť, aby som mu jednu nevrazila. Pred týmto útokom, ktorý by sa najskôr skončil mojou výpoveďou v práci a možno aj obvinením za napadnutie policajta, ma zachránil silný úder dvier do chrbta. Nemala som stáť tak blízko, ale možno to bolo skôr dobré.                                                                                                                                                                   Bol to Andrej Bonek, náš nováčik, ktorý sa ešte len zaúčal. ,,Prepáčte mi!" ospravedlnil sa.                                                             Môj hnev v okamihu nahradil úsmev, keď som uvidela na jeho čiernych vlasoch malú snehovú čiapočku, ktorá sa mu cestou sem stihla vytvoriť.                                                                                                                                                                                                 ,,Aj ty ideš neskoro!" prísne naňho ukázal Zidan a ten chudáčik sa až striasol od strachu.                                                              ,,Čo sa stalo?" chcela som vedieť.                                                                                                                                                 ,, Niekto nám sem asi pred dvoma hodinami volal a hovoril, že sa ide zabiť, presnejšie, že ide skočiť z ôsmeho poschodia. Udal nám aj presnú adresu." odtrhol stranu z poznámkového bloku a podal nám ju, ,,Neverím, že to myslel vážne, ale radšej tam choďte!" Naštvane som mu vytrhla lístok z ruky.                                                                                                                                    ,,Myslel som si, že tieto záležitosti má riešiť ten, kto má práve službu, nie?" nesmelo sa spýtal Bonek Zidana.                                       ,,To hej, ale ja tu už toho mám veľa." odpovedal mu Zidan trochu nervózne a odpil si z šálky čaju, čo mal na stole.                       Zatiaľ čo ho Bonek zabával, ja som nenápadne uchmatla kľúče od služobného terénneho auta. Zidan by mi to určite nedovolil a vyhnal by nás brodiť sa snehom cez polovicu mesta.                                                                                                                       ,,Poďme!" zavelila som a vyšla von do mrazu, ukrývajúc kľúče vo vrecku. Podarilo sa mi nájsť v priehradke malú metličku s ktorou som zmietla sneh z predného a zadného skla, nasadli sme a vyrazili na cestu. Búrka už pomaly ustávala a konečne sa dalo vidieť na cestu.                                                                                                                                                                                        Prišli sme k miestu a zaparkovala som čo najbližšie k paneláku. Nikto tam nebol, len jeden chalan, ktorý sedel v snehu a jeho tvár bola veľmi smutná. Ani sa nehýbal, iba sedel na zemi a jeho oči nás pozorovali.                                                                                     ,,Tak fajn, obídeme to tu dookola." povedala som Bonekovi.                                                                                                     Prebehli sme celé okolie paneláku, ale nikde nikoho. Ani žiadne okno nebolo otvorené a ani nikto nebol na streche!                       Vrátili sme sa naspäť tam, kde sme videli toho chalana. Podišla som k nemu.                                                                                  ,,Prosím ťa, nevidel si tu náhodou niekoho? Dostali sme hlásenie, že tu niekto chcel vyskočiť z okna."                                              Ten divný chalan sa stále pozeral pred seba a keď započul môj hlas, pomaly a kŕčovito sa k nám otočil. ,,To som bol ja." odpovedal pokojne a vyrovnane, hoci mu nebolo veľmi dobre rozumieť.                                                                                                        ,,Ty ..." zasekla som sa, ,,To ty si vyskočil z ôsmeho poschodia?" prekvapene som naňho zízala s ústami dokorán.                               Nič neodpovedal, len mu asi trikrát myklo kútikom úst. Na sekundu som pozrela na Boneka a ten mal na tvári rovnako prekvapený výraz ako ja.                                                                                                                                                                           Ten chalan zrazu ľahol na zem a začalo ním triasť. Nevedela som, čo robiť, a tak som sa len k nemu naklonila a pokúšala sa postupovať podobne ako pri epiletickom záchvate, keďže to presne tak vyzeralo.                                                                                        ,,Volaj pohotovosť! Rýchlo!" zrevala som na Boneka, ktorému od strachu vypadol mobil z ruky.                                                           Chlapec sa po minúte prestal triasť a už sa vôbec nehýbal, len jeho oči skúmali okolie.                                                                   Konečne prišla sanitka a ja som sa im rozbehla naproti, zatiaľ čo Bonek  vyplašene kľačal v snehu len necelý meter od chlapca. Zaviedla som ich na miesto a spolu s Bonekom sa vzdialila.                                                                                                        Záchranári len odmietavo krútili hlavami a jedného z nich poslali po niečo do auta. Rozbehla som sa k nemu.                                  ,,Tak čo, ako to s ním vyzerá? Bude v poriadku?" zahrnula som ho otázkami.                                                                                  ,,V poriadku?" udivene na mňa pozrel, ,,Vy určite žartujete! Je už aspoň tri hodiny mŕtvy!"                                                               Myslela som si, že teraz žartuje on, ale jeho výraz bol stále vážny. Zalial ma studený pot.                                                                 ,,To ... to nie je možné! Ešte pred niekoľkými minútami sa s nami rozprával!" srdce mi bilo až v hlave.                                                Teraz bol aj on rovnako udivený ako ja. ,,To sa vám určite len zdalo. Mŕtvy nerozprávajú a tento je úplne kaput už minimálne tri hodiny!" uistil ma a kráčal ďalej.                                                                                                                                                 ,,To sa mi nezdalo! Aj Bonek vám to potvrdí!" ukázala som na toho vyplašeného úbožiaka, ktorý sa celkom bledý triasol v našom teréňáku.                                                                                                                                                                         Záchranár zvráštil obočie. ,,Možno to boli len posmrtné kŕče, posledné zášklby tela." nahlas uvažoval, no vtom naňho zavolali, ,,Prepáčte, musím ísť." v sekunde bol preč.                                                                                                                                Trasúc sa od strachu som sa vrátila k autu. Bonek sedel na sedadle spolujazdca a ja som s trasúcimi rukami naštartovala a rýchlo pálila od toho miesta. Zaviezla som toho chudáka domov, vrátila auto a bez jediného slova išla rovno domov.                                V tú noc som už nezaspala. V tie ďaľšie som sa pravidelne budila v ten istý čas a viac už nezaspala. Každú noc ma budil ten istý sen. Tento príbeh sa stále opakoval...             

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
7 bodov
Čo sa týka formálnych parametrov ako sú slovná zásoba, nadväznosť a súvislosť a textu, IMPO super. Nadpis upúta pozornosť, začiatok zaujme (každý sa v tom neochotnom rannom vstávaní určite nájde) a človek sa do toho potom ľahko začíta. Detaily: trošku ma zarazil výber mena "Zidan" :D. A taktiež nebolo vysvetlené, prečo tam Zidan nešiel sám, keďže mal službu. A keby tam išiel, kto by ostal na stanici "v pohotovosti", keby sa ešte niečo udialo? Prečo Zidan neveril, že to ten človek ktorý ohlásil svoju plánovanú samovraždu, nemyslel vážne? A tiež, poslať tam niekoho po 2 hodinách je dosť neskoro. Možno to Zidan mal oznámiť Bonekovi a Anne už počas telefonovania s nimi. Hoci potom by nemali k dispozícii auto - ktoré im ale Zidan podľa všetkého požičať nechcel - a to je tiež zvláštne, veď bola zima, a aby sa policajti brodili pol mesta peši, nadránom, a ešte za účelom potenciálneho zachránenia ľudského života.. Ďalšia vec, keď tam tí dvaja policajti prišli (za vyššie spomenutých okolností) uvideli chlapca sediaceho v snehu. To samotné znie už dosť podozrivo, človek by čakal že ho oslovia hneď... :) Ale celkovo fajn, ja som sa za celý život nezmohla na napísanie žiadneho príbehu, takže každého "kreatívca" a priori obdivujem.  
Spisovateľ/AutorLesanela Pridané dňa11. januára 2017 20:54:28
Linda Oscuro
Milá Lesanela, viem, že niektoré veci v tomto príbehu znejú nepochopiteľne, ale to len preto, že toto je len taká menšia ochutnávka. Príbehov s týmto dievčaťom mám napísaných viac a keby si si prečítala aj ostatné, ktoré ( ak bude aspoň ako-taký záujem) rada zverejním, našla by si v nich odpoveď na každú nepochopiteľnú vec, ktorú si napísala. Napríklad záhada, prečo im neprišlo divné, že vidia chlapca sediaceho v snehu je ten, že v ich meste je kriminalita na dennom poriadku a bežne nachádzajú rôznych feťákov v takomto stave, ba aj horšom. Ale ďakujem za komentár. :)  
Spisovateľ/AutorLinda Oscuro Pridané dňa11. januára 2017 21:07:03
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8