Archanjel Ariel a bič na čerta

 Archanjel Ariel a bič na čerta.

V jednej čarokrásnej krajine plnej všelijakých divov a čarov žilo množstvo kúzelných bytostí. Všetky sa o prírodu starali s nehou a láskou. Žili tu dokonca aj úplne obyčajní ľudia. Prírodu si vážili a boli šťastní, že tam môžu žiť. Potoky boli plné spievajúcich rýb a lesy plné tancujúcich víl. Zvieratá a ľudia si neubližovali, práve naopak. V lete medveďom muži vyčesali srsť, aby im nebolo tak teplo a ženy z tej srsti na zimu uplietli svetre pre veveričky. Tie zase ľuďom na oplátku pozhadzovali oriešky z najvyšších konárov . Keď sa v noci zotmelo, kvety ľuďom svietili na cestu svojimi hlávkami. Zvončeky na modro, tulipány na červeno. Uprostred tejto kúzelnej krajiny stál obrovský listnatý strom. Jeho konáre siahali až do oblakov. Na úplnom vrchole kvitol strom zlatými kvetmi. Bolo to miesto kam človek už nedovidel, iba veterné víly si o tom šepkali. Tam býval jeden z najväčších anjelov na svete. Bol to Archanjel Ariel. Bol to kráľ lesných duchov a mal na starosti celú našu zem. Keď bolo nejaké zvieratko ranené, alebo nešťastné, poslal tam víly a tie mu svojou láskou vyliečili každú ranu. 

V tejto prekrásnej krajine žilo aj malé dievčatko menom Sára. Celé dni sa hralo s nezbednými malými škriatkami na schovávačku. Keď mala chuť zašla aj do školy prírody, kde lesní duchovia učili o liečivých účinkoch rastlín. Sára aj ostatné bytosti tu žili v láske a harmónii až do chvíle, kým do toho raja neprišiel čert. Bol malý. Mal sotva meter. Špinavý a chlpatý. Zlostne švihal kolo seba dlhým chvostom, na ktorý si občas stupil vlastným kopýtkom. Z čiernych vlnivých vlasov mu vykúkali dva malé rožky. Krajina vôkol neho sa mu páčila a chcel ju celú pre seba. Nenávidel všetkých čo tu žili, lebo videl šťastie v ich očiach a to ho ako čerta veľmi hnevalo. Zlostne pľul okolo seba až jeho jedovaté sliny plné závisti spálili všetky svietiace kvetiny. Medveďom našepkal počas zimného spánku, že ľudia ho len využívajú a že majú veľkú silu, tak nech bojujú. Ľudia začali mať z medveďov strach a začali si robiť proti nim zbrane na obranu. Čertovi to ale nestačilo, chcel z krajiny vyhnať všetkých. Tak sa rozčertil, až ho od zlosti striaslo ako mokrého psa. Vtom z neho vyskákali drobné blchy. Tie sa prilepili na lesných škriatkov a štípali ich až do chvíle, kým neušli z krajiny. Keď víly uvideli, čo sa deje v lesoch, chceli dať vedieť archanjelovi Arielovi, ale čertisko ich predbehol a zadupal zlostne kopýtkami. V tej chvíli všetky víly padli bezmocne na zem. Ťažko dýchali a nohy aj ruky mali ťažké ako z olova. 

Čertovi bolo stále málo a tak skočil do každého potoka. Síra z jeho tela spôsobila rybám šok a tie prestali spievať. Úplne onemeli. Iba jedna jediná vyskočila na breh, aby sa sírou neotrávila. Tam ostala plakať a volať o pomoc. 

Dlho nikto neprichádzal. Ľudia bojovali s medveďmi, víly ležali bezmocne v lese a škriatkovia ušli pred blchami. Našťastie rybu začula Sára. Malé dievčatko o ničom netušilo, kým jej unavená ryba nezaspievala, čo sa stalo. Ryba poslala Sáru za archanjelom Arielom po pomoc a hneď na to skočila do vody, aby nezahynula. Už sa nemohla Sáre ani pozdraviť. Načisto onemela. Iba zamávala chvostom nad hladinou a zmizla. Malá Sára utekala k veľkému stromu čo jej sily stačili. Strom sa majestátne týčil nad celou krajinou. Malá Sára začala vystupovať po schodoch, ktoré sa točili kolo kmeňa. Boli to vlastne stromové huby, po ktorých Sára stúpala čoraz vyššie a vyššie. Trvalo jej to dlho, kým vystúpila až k zlatým kvetom rovno do oblakov. Tam spal pokojným spánkom nič netušiaci Archanjel Ariel. Zakrýval svoje telo vlastnými krídlami, ktoré boli pokryté tým najjemnejším ružovým perím, aké kedy Sára videla. Bol raz tak vysoký ako človek. Vyzeral ako pokojný láskavý obor. 

Okolo neho spali srnky a nič netušiace drobné vtáčiky. Sára neváhala a zobudila Archanjela Ariela.  Povedala mu, čo sa prihodilo. Archanjel Ariel sa hneď pustil do práce. Odtrhol zo stromu tri zlaté kvety a zobral ich do dlane. Dýchol na drobné kvietky a vtedy začali priamo z jeho dlane vyrastať tri zelené byle. Na ich konci vyrástli žlté kvietky. Archanjel Ariel z nich uplietol bič a dal ho Sáre, aby ním čerta vyhnala z kraja. Dievčatko s bičom zišlo dole rovnakou cestou. Keď zbadala čerta, začala sa nebojácne oháňať bičom . Ten na ňu prskal, zuby ceril. Vôbec sa mu nechcelo preč utekať. Práve naopak. Priskočil zlostne ku Sárinke, že na ňu blchy vytrasie, keď v tom- plesk! A ešte raz! Malá Sára uštedrila čertovi dve rany bičom. Ten od bolesti zaskuvíňal a ušiel preč.

Od toho momentu o čertovi v čarokrásnej krajine nebolo ani chyrovať. Sára bič rozplietla a tri zelené byle zasadila neďaleko lesa.

Dnes už v čarokrásnej krajine ryby nespievajú a ľudia sa nekamarátia s medveďmi, ale žijeme tu my. Archanjel Ariel zmenil víly a trpaslíkov na neviditeľných, aby im žiaden čert už neublížil. Nám ľuďom dal zas na čerta bič. Voláme ho repík. Malá Sára vyrástla a stala sa z nej vznešená kňažná, ku ktorej chodili ľudia po radu. Ona sa vtedy obrátila vždy na svojho anjela strážneho a ten jej s láskou celý život vždy verne radil.