výpoveď

Spisovateľ/ka: solzenicyn | Vložené dňa: 1. augusta 2015
http://citanie.madness.sk/view-49812.php

Niektorý ľudia majú nevšedný dar kvôli detailom prísť o celok. Niesom žiaden od Boha daný literát, popisujem len čo sa (mi) stalo. Prepáčte mi pravopis.

Nikdy pred tým som rozchod nezažil a bolo to skutočne strašné. Žiaden spánok, žiadna chuť do čohokoľvek. Keď sa s tým niekto stretol vie o čom hovorím a ak nie nemá zmysel to podrobnejšie rozpitvávať. Bolo to hrozné ako smrť a bolelo to ako infarkt. Každá skúsenosť vás mení a čím je intenzívnejšia tým vás mení viac. Vtedy som zažíval hrozné časi. Stalo sa to v auguste 2007 a vôbec to nebolo nečakané. Jediné čo som vedel bolo, že je to moja chyba. Z informácii, ktoré sa zaoberajú problematikou som vyčítal svoje medzery a nedostatky. Nech je ako je, nehodili sme sa k sebe. Tak ako moji rodičia majú problémový vzťah, ktorý už keď sme boli malí prerástol do povinnosti, aj jej rodičia bojujú s podobnými problémami a mi ako deti svojich rodičov sme spravili podobnú chybu, kedy sme si našli partnera nie zlého, ale takého s korím si nerozumieme. Nerozprával som sa s ňou, neriešil svoje problémy. Veď som ani nevedel čo chcem. Bola to len práca cez týždeň, opak takej ktorú som si vysníval a teda, že peniaze sú len vedľajším produktom, cez víkend alkohol a občas tráva. Nemalo to smer ani zmysel. Som oneskorený vo všetkom. Neskoro som dospel, našiel si dievča a mal prvý vážny vzťah. Naše cesty sa začali rozchádzať dávno pred tým ako k tomu došlo. Ja som nemal nič iba ju a ona mala mňa a svoju budúcnosť. Rozchod bola rana vytriezvenia. Vďačil som jej za veľa. Dostala ma z drog, nie však donucovaním ale tým aká bola - umiernená. Človek si takto uvedomuje tú obetu, bolesť druhého čo mu v konečnom dôsledku pomôže nakloniť váhy. Začne žiť pre niekoho. Je to len časť skladačky. Tá druhá je žiť pre seba. Bolesť postupne ustúpila a nastúpil tento názor. K drogám som sa nevrátil občas som však húlil a menej pil. Dospel som k názoru, že môj život bude podobný životu môjho otca. Zoderiem sa pre svoje deti a zničím pre svoje nešťastie. Všetko plynulo stereotypom. Práca, zábava, nečinnosť a sledovanie času ako ohromnou rýchlosťou ubieha a ja viem čo bude nasledovať. Zbadal som budúcnosť a podvedome prial rozhodnutie.
Pri jednej zo svojich víkendových pitiek som kamarátovi povedal, že potrebujem ísť do kláštora alebo ničo také aby som si usporiadal myšlienky, vyvetral hlavu a zistil ako ďalej. Áno, niečo podobné ma postihlo. Tieto slová boli dôsledkom priateho rozhodnutia. Stretol som sa s človekom ktorému brata pred jeden a pol rokom chytili s veľkým množstvom marihuany ešte však nemal ukončený prípad. Tvrdil že má niečo s počítačom, že sa zastaví aby som sa mu na to pozrel. Všetko to bolo banálne a narýchlo. Jeho žena čakala v dobre že nie naštartovanom aute pred domom a ja som sa mu hrabal v počítači. Nikdy pred tým ten hajzel u mňa nebol. Poznám ho od svojich piatich rokov a večne som mal sním problémy. Je to vykradnutá hlava vyrastajúca bez otca mysliaca len na seba. Taký typ čo vykráda susedov a podvádza kamarátov. Mal som sním veľa zážitkov z partii, občas bol veselá kopa. Zobral som ho k sebe domov a odpovedal mu na otázky okrem iného či mám trávu a kde.
25 januára bol piatok, bol som nevyspaný pretože som riešil hlboko do noci problémy s novo zapojeným internetom a ráno vstával o piatej. Cestou z roboty som stretol svoje sestričky, pobehali sme teda po obchodoch ako inač a šli na nasledujúci vlak. Sedeli sme v meste na stanici vo vlaku keď mi zazvonil telefón. Na druhej strane bola prostredná sestra a hovorila mi že sú u nás policajti a prosila ma aby som prišiel domov. Volal mi aj spolupracovník z roboty, že tiež boli aj tam. Po pravde, neviem veľmi definovať rozpoloženie v ktorom som vtedy bol. Dostal som sa do stavu, kedy mi je všetko jedno aj keď som mal trochu strach. Cesta vlakom bola pomerne rýchla, tých pätnásť minút ubehlo ako voda. Keď sme prechádzali poza náš dom a ja som videl policajtov všade okolo domu, vedel som že prišiel čas na zmenu. Z vlaku sme vystúpili hŕba ľudí vracajúcich sa z práce a škôl. Prechádzal som po ulici okolo modrej dodávky s čiernymi sklami a vedel že sú tu pre mňa. Približne v polovici cesty nás obehli, zastavili, vystúpili z nej kukláči a pred davom ľudí zadržali. Dali mi putá, kľakol som si do dodávky a tých pár metrov ma previezli k domu. Brat ako svedok pobehoval s policajtmi po dvore. Zaviedli ma do záhrady. Stála predo mnou vyšetrovateľka, niekoľko policajtov a Boh vie kto všetko ešte. Hovorili mi niečo ako moje práva či čo, čo tu robia- nič si z toho nepamätám. Keď prišla otázka kde mám drogy povedal som im, že stojíme pred nimi. V zemi bol zapichnutý rýľ a mi sme stáli pri ňom. Deň pred tým som totižto šiel vykopať jeden pohár. Policajt zobral rýľ a začal kopať, no po chvíli to vzdal, že tam nič nieje. Odpovedal som mu že hlbšie. Našiel ich. Neskoršia expertíza dokázala, že šlo o konope s obsahom THC percentuálne od 0,9 do 1,1 v celkovej hmotnosti 1,2 kg. Boli zabalené ešte v baliacej fólii, čo komentoval policajt ako dôvod prečo to nezaňuchal ani pes. Pýtali sa ma na rôzne podrobnosti o pestovaní, kde, ako dlho s kým. Zobrali ma domov a nechali spútaného stáť v kuchyni kým ostatný prehľadávali dom. Bolo to strašné. Celá rodina bola v jednej izbe kým tie kurvy behali po dome a hrabali sa v jej citlivom súkromí. Najmladšia sestra bola v piatom mesiaci, prostredná nevedela pochopiť že momentálne má obmedzené občianske práva, došlo k stretu, ukľudňovaní situácie, plač. Bolo to strašné. Zobrali ma na stanicu. Začala výpoveď. Oproti mňa sedel nabitý policajt s vyšetrovateľkou. Keď ten chruňo vedel že to zo mňa nebude musieť páčiť odišiel a ja som dielo skazy dokončil.
Teraz viem, že keby som bol ticho nebol by som v base 80 mesiacov ale len 20. A vraj priznanie je poľahčujúca okolnosť.
Tri dni na to som bol na súde, kde sa prejednávalo moje vzatie do väzby. Aby som v trestnej činnosti nepokračoval, tomuto návrhu bolo vyhovené. Pred tým sa ma však sudkyňa judr. Alena Šišková spýtala na mená komu som drogy akože predával, že v opačnom prípade prokurátor nebude môcť pristúpiť k dohode o vine a treste a tak mi ho znížiť. Tie mena som vysypal z rukáva.
Svoju situáciu som dosť zľahčoval...?, 240 kilový cigán, ktorého som stretol v Leopoldove a spoznal v ňom človeka, ktorý ma raz zviezol ako stopára z Bratislavy mi povedal že som veľmi dôverčivý.
Policajti ktorý ma eskortovali do väzby ma nazvali malým filozofom, ponúkli ma cigaretou a povedali, že podľa toho čo o mne vedia a čo videli na súde to vidia tak na necelé tri roky. Vystúpil som pred bránou, prebrali ma ďalší.
Vyzlečú vás, všetko prezrú a zapíšu. O všetkom spravia záznam a tiež vám to zoberú. Dajú vám uniformné handry a erárny materiál. Predstavoval som si strašnú dieru no zaviedli ma na hrad (novo vybudovaná budova po vzbure väzňov s najprísnejším zabezpečením) do novej prázdnej cely. Neskôr mi pridelili ďalších dvoch nekonfliktné kamarátske duše, jeden narkoman vyschnutý na kosť a druhý zlodej áut cigán, srandista. Narkomanovi bolo čoraz horšie. Stiahli ho z ulice a tým odrezali od sračiek. Mal zimnicu, bolesti, neustále spal a keď nie tak vyzváňal na hlásku a pýtal si lieky. Po dvoch dňoch nás rozdelili. Ja som šiel na otvorený oddiel tzm. cely boli otvorené od budíčka do večierky, kde boli takzvané ľahšie prípady a prvo-trestanci. V cele nás bolo osem. Človek príde podá si s každým ruku keď je normálny a začne si robiť posteľ a skriňu. Potom si zapáli a odpovedá na všeobecné otázky čím sa hneď zaradí. Ten najzbehlejší - veliteľ izby mi povedal aby som si podal žiadanku na obálku a známku. Pri písaní mojich údajov sa zarazil a povedal „kámo ty máš dnes narodeniny to musíme osláviť". Fakt bolo 29,1,2008 a ja som mal práve 26 rokov. Druhý deň si ku mne sadol, zobral trestný zákonník povypytoval sa ma na niektoré hlavné veci a vyčíslil škody. Paragraf mám zatiaľ 4 až 10 veľmi však záleží čo povedia svedkovia a čo je to za trávu. Povedal mi, že sa to dá uhrať aj na dohodu, čo je skutočne tretina zo spodnej sadzby dole a teda 28 mesiacov, no môže to dopadnúť aj horšie a teda 10 až 15 rokov. Vraj najlepšie bude keď všetko odvolám a všetko spochybním, že som vypovedal pod vplyvom látky a tak podobne. Po dvoch či troch týždňoch mi prišla úradná pošta a v nej prekvalifikovanie paragrafu na 10 až 15, pretože svedkovia mnou nahlásený na súde sú maloletý, presnejšie dvaja z nich.
Už som spomenul svoj oneskorený vývoj. Zo základnej som šiel rovno na internát pomaly 100 kilometrov od domu a prakticky prerušil všetky styky so svojimi rovesníkmi. Cez prázdniny som bol zastrčený len v dedine a hral futbal s chalanmi, poprípade bol na prázdninách 300 kilákov od domu. Že som medzi nimi nemal rovesníka, všetko to boli mladší chalani, nebolo prekážkou. V druhom či treťom ročníku som sa dostal k tráve fajčil som ju ale potajme, až neskôr som do toho zasvätil ostatných - neboli slepí. Bolo to neskôr mal som vtedy už okolo 20 bol som von zo školy a ponevieral som sa len tak po svete bez ilúzii a plánu. Boli to nevinné žúrky po vonku nahúlených chalanov zabávajúcich sa, rozprávajúcich o filmoch, hudbe, kde čom. Nemal som toho veľa, len tak pre seba na rok, ak sme však šli von proste som ich ponúkol, nič som za to nepýtal. Neskôr doniesli oni, keď nemali a ja som nešiel dal som im, doniesli cigarety, občas kilo. Nikdy som si za to nekúpil nový komp, auto, byt, kurvu - „proste veľký Eskobar". Týchto chalanov som povedal ako svedkov na súde, pretože mi mali dokázať že niesom tým za koho ma majú. Zbehlí človek v trestnom práve mi ozrejmil, že to nie je môj najväčší tromf v rukáve, ale guľká v hlave.
Moja výpoveď bola postavená na faktoch, prísne pragmaticky, vecne. Chcel som moju obhajobu postaviť, že nie je mojou chybou, že som sa dostal do situácie kde som a ak aj je, nie je treba v tom hľadať žiaden zlý úmysel. Fajčil som to lebo som mal depky. Ponúkal som to chalanom zadara aby bola zábava, keď som si vypýtal nejaké kilo či cigarety tak iba preto aby to nezneužívali. Vôbec v tom nebol duch podnikavosti. Mám rôzne nadania od prírody som ale antiobchodný tip. Vyšetrovateľku mgr. Moniku Páleníkovú zaujímali fakty. Od kedy do kedy ste sadil a fajčil, komu ste to predával, koľko krát a za koľko... V tomto duchu šla výpoveď. Aby som teda nepokračoval v trestnej činnosti dostal som vyšetrovaciu väzbu. Leopoldov basa je velikí objekt. Proti turecká pevnosť v tvare päť cípej hviezdy. Val vysoký ale desať metrov a široký ale dvadsať. Na dĺžku môže mať aj dvesto metrov. Vygúglite si to. Uprostred je ostnatými plotmi vytvorený obdĺžnik predstavujúci areál väznice. Väzba bola v staršej budove nad ošetrovňou a pod pálkou čo je odvykacie liečenie. Prvý krát som sa stretol s človekom, ktorý nevie písať ani čítať, naučil sa podpísať iba kvôli úradnej pošte. Táto bolestivá procedúra za aplauzu ostatných trvala celú minútu. Maroš mi z úškrnom povedal, že to je nič. Jemu sa vraj stalo, že za ním prišiel človek a hovorí: prosím ťa neviem písať ani čítať, mám ale vonku priateľku a chcel by som jej napísať list. Tak teda ten list na kolene zbúchali a poslali. Keď prišla odpoveď prišiel za ním aby mu ju prečítal. Zobral teda list a začal čítať. Chalanovi po chvíli došlo, že list je v duchu výslovne súkromnom, preto ho schmatol za ruku a došikoval na sprchu aby ich nik nepočul. Keď začal čítať ďalej, milovník mu zapchal za chodu uši aby nepočul ani on. Boli medzi nami však aj bohatý podnikatelia, študovaní ľudia, kde kto. Obrovský prebytok voľného času a zvykanie si na minimum životného priestoru a súkromia robilo s ľuďmi divy. Ty, čo mali peniaze pili kávu a fajčili, ty čo nemali pili faraky - druhý krát zalievanú kávu a fajčili špaky. Kolovala jediná téma a to výklad trestného zákona a poriadku, obhajoba vlastného činu vkuse dookola len bolo treba nájsť nového človeka nepoučeného a ochotného počúvať. Mať nákup či balík znamenalo problém v podobe dotieravého hmyzu schopného čohokoľvek len proste získať. Príde prvý po ňom druhý a po ňom zase prvý, potom tretí. Základ je vytvoriť si také podmienky, aby si človek mohol dovoliť povedať nie. Život je škola, mladosť je o padaní a pády sú o učení. Cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami. Aj keď človek dáva vyslovene nezištne obráti sa to proti nemu. Tento kolobeh sa nemá kde zastaviť. Buď ste svätec, hlupák alebo slabý. Ak ste svätec nemáte žiaden majetok a teda čo je vaše je všetkých, ak hlupák ste vystavený výsmechu a ak slabý ponižovaniu. Veľmi rýchlo si každý uvedomí do ktorej kategórie patrí on aj ten druhý. Vyskúšal som si všetky tri a naučil štvrtú.
Po tom ako mi prišlo prekvalifikovanie dostavil sa za mnou štátom pridelený advokát exofo a oboznámil ma s mojou nezávideniahodnou situáciou. Zle som vypovedal, svedkovia rovnako tak. S ničím sa neokolkoval a vysypal mi na rovinu, že musím hodiť niekoho do pľacu inak dohoda nebude a ja schytám 10 a viac rokov. Na celu som došiel totálne zdevastovaný. Zobral som papier a pero a napísal som sestre list o mojej situácii a obave z trestu. Napísal som jej aký kokot ma zastupuje a že potrebujem právnika.
Dňom, hodinou kedy vám bola obmedzená osobná sloboda vzniká vaša osobná karta do ktorej sa zaznamenáva všetko. Je tam aj záznam či ste vypovedali bez pomoci alebo z pomocou a či ste niekoho utopili poprípade aj seba. Také typy sú vyhľadávané PBS (preventívno bezpečnostnou službou), ktorá mňa, keďže tento záznam mám a ešte pár ďalších z oddielu si vyžiadala. Osamote vám potom bezpečák vysvetlí, že sú na oddiely rôzne živly a praktiky, ktoré je treba monitorovať a teda hlásiť. Pero, papier, obálka, schránka. Tiež vám vysvetlí, že ste v peknej sračke a že za pomoc sa dostavuje pomoc. Neriešil som to, nemám na to povahu. Ako sa poznám, pri prvom pokuse niečo zisťovať by som bol odhalený. Pár dní po návšteve exofa prišiel zas. Pán Peružek mi povedal, že prišiel krajský vyšetrovateľ a že sa bude tak a tak postupovať. Po chvíli vošli dvaja chlapi, jeden zapisovateľ druhý vyšetrovateľ. Pán Masaryk mi po tom ako bola vyťukaná hlavička na stroji položil otázku na ktorú však nedostal odpoveď. Nedal to síce na sebe poznať, ale blízka budúcnosť dokázala, že som im svojím prehlásením spravil škrt cez rozpočet. Povedal som, že včera mi prišiel list od sestry, v ktorom mi píše, že mi vybavila nového právnika a keďže Peružek ním už nieje nebudem vypovedať. Pár dní pred tým alebo po tom som mal aj psychologické vyšetrenie z dvoma pičusmi a na príkaz Maroša som im tam všetko poprel. Štvrtého marca na otcove päťdesiate narodeniny som mal mať druhú návštevu. Ráno mi prišiel povedať policajt že budem eskortovaný do Nitry aby som sa pobalil. Návšteva začala a ja som len pozeral z okna ako chalani idú naň aj ako sa z nej vracajú. Nezrušili ju. Rodina márne stála pred bránou a čakala. „Návšteva bola jednoducho zrušená pre eskortu". Šiel som do skladu, odovzdal veci, zobral tie svoje a hodili ma na celu s jediným nefajčiarom. Po troch hodinách strávených s kresťanským fanatikom tmavej pleti nás vypustili von na chodbu kde boli rozložené deky. Každý si vyhádzal veci na jednu z nich, vyzliekol sa donaha a otočil sa čelom k stene. Rozhádže vám všetko cakom pak, otočte sa, ruky hore dlaňami k nemu, vyplaziť jazyk, nadvyhnuť jazyk, otočiť sa a spraviť drep. Pred bránou pod komínom sme si nastúpili pred autobusom. Hlavný šéf tam začal bliakať, že použije donucovacie prostriedky keď bude treba a ak sa o niečo pokúsi bude zastrelený. Stali pri ňom dvaja s brokovnicami a jeden so psom. Na špaku bol tiež guľometník - no hotový film. Po mene sme si teda nasadli do autobusu bez okien spútaný niektorý po dvoch, iný samostatne, niekto mal medveďa - to je pripútanie k hrubému opasku a spútane aj nohy a tí z tých lepších mali ešte možnosť byť v klietke.
Už keď som bol malý chlapec a sused spôsobil dopravnú nehodu pri ktorej zomreli ľudia, dostal sa sem a ja keď som vždy šiel okolo cítil som ohromnú tieseň. Vyjebaná Nitra. Teraz som bol tu. Nanovo som odovzdal civil a nafasoval háby. To miesto, cela na ktorú som bol zavretý bola jednoducho strašné. Otvoril policajt dvere a ja som vošiel. Tretie poschodie cela číslo 311. Na mňa kuklo v okamihu šesť párov očí. Drobná cela pre jedenásť väzňov s dvoma stoličkami, jedným rozpadnutým stolom, dierou namiesto záchoda oddelenou od okolitého priestoru len meter dvadsať múrikom a plentou a priestor tak nahustený, že dve dvojposchodové postele museli byť spojené. Veliteľ izby, zavalitý cigán zo zničeným pohľadom mi ukázal drobnú skrinku a miesto odpočinku. Po chvíli som bol vybalený a ustlatý. Potom prišiel štandard odpovedanie na otázky, vykladanie príbehu. Hneď vedeli čo som zač, kde ma zaradiť. Keď otázky dozneli a ja som ostal so svojimi myšlienkami, uvedomil som si aké je to hrozné miesto bez apsolutného súkromia aj pri takej činnosti ako je sratie, bez pohybu. Na ten skľučujúci pocit nikdy nezabudnem. Po chvíli sa otvorili dvere a vošli ďalší dvaja - mladý devätnásť ročný cigán a starý kokot. Po tom ako sa vybalili a spravili si postele si mladého nik nevšímal, jeho ksicht však hovoril jasnou rečou: všade som bol, všetko viem a som ťažký raper - trdlo. Starý sa udomácnil okamžite. Začal púšťať hlášku za hláškou, kvetnato opisoval ako v nemocnici sa vydával za návštevu a okradol nejakú babku s klobásami a ako ho ta stará kurva zovrela na izbe aj so svojimi vnúčatami a zavolala ochranku. Prebudenie bolo rovnako hrozné ako samotný príchod. Budíček, obliecť sa, ustlať si a podľa hierarchie dostať sa na hajzel a k umývadlu. A potom, potom nič. Našťastie bola na cele televízia, povinné tele novely teda. Zabíjať čas aby šiel čo najrýchlejšie, to je na takom mieste to podstatné. Z jedným som hrával šach, inému som kreslil ženu. Po týždni sa prvý krát otvorili dvere a policajt vyzval troch posledných čo prišli aby sa pobalili, že idú na inú celu. Tak som sa dostal na celu číslo 306 s troma posteľami. Za týždeň strávený na 311 som bol len raz na hajzli nedostal som zo seba takmer nič. Ak bola cela 311 na hovno, 306 som dostal ako darček od vyšetrovateľa za množstvo informácii odovzdaných pri našom poslednom stretnutí. Bol som zavretý v priestore 10 metrov štvorcových s jedným deckom vzorom ktorého boli nik iný ako Rytmus a Polgary a druhým recidivistom - starým kokotom, ktorého som na nešťastie deň pred naším premiestnením nazval hlupákom, pretože tvrdil že má drahé vodotesné hodinky na ktorých zarosenie na sklíčku je nič iné ako ozdoba. Bol to konfident (špeh, tajný sliedič a informátor pre políciu). Kým som mal tabak a živil som ich bolo ešte dobre, avšak počul som občas šuškanie, niekedy mu kravina vypadla z huby a podobne. O pár dní som sa dostal so starým do potýčky po ktorej mi vrazil a ja som mu nevrátil. Agresivita sa stupňovala. Druhý deň som zo všetkého tabaku balil cigarety, starý penil, chystal sa na útok. Tento krát sa do mňa pustili obaja. Keď urážky skončili a bol som ponížený až až, obom som im podal cigarety a priznal som si chybu. Dni plynuli ja som prestal fajčiť a tak prestali aj oni. Starý si vybavil diáče a prespal aj dni nie len noci. Bol som aucajder, svedok zabávania sa dvoch primitívov. Takto sa vychovávajú konfidenti. Navodia situáciu pri ktorej ide do tuhého a neborák zahnaný do kúta siahne po slamke - PBS - prosím vás pomôžte mi veď ma tam zabijú. Niečo za niečo, za pomoc majú pomocníka. Medzi tým prišiel advokát judr. Kanás, povedal mi že je to totálne v piči, doniesol mi výpovede chalanov a stanovil stratégiu čo spraviť aby nám klesol paragraf späť na 4 - 10. Prišiel aj druhý psychológ robil mi rošacha, IQ testy a iné somariny. Tomu som už neklamal. Bol som v takej odovzdanej pozícii, že som mu vysvetlil všetko ako aj to, prečo som klamal jeho kolegom. Možno povedať, že systém lámania jedinca vopred odsúdeného, ktorý sa snažil zachrániť, tým kurvam vyšiel. Mal som pokec s Masarykom kedy som potvrdil svoju výpoveď, trval som však na tom , že nie som žiaden Eskobar. On trval na tom že najlepšie pre mňa bude prijať dohodu a zobrať 80 mesiacov ak sa náhodou môjmu advokátovi nepodarí zázrak. Právnikovi sa to nepodarilo. Keď som prikývol na ich hru odtiahli aj starého. Stým deckom ma nechali asi tri týždne. Po pravde nebál som sa ani jedného. Neboli nijak stavaný, výška moja okolo170. Už na väzbe v Leopoldove, vlastne v CPZ som nemal strach ale som rozmýšľal nad sebou, svojím konaním a kde som spravil chybu. Z toho rozchodu som bol dosť popletený, hľadal som odpovede v sebe. Či už tu vec prečo ma zavreli a chytili, alebo drobné či väčšie konflikty som spájal do súvisu predovšetkým so svojím chybným konaním. Táto sebaanalýza začala rozchodom s priateľkou. Bol som pohrúžený do seba, okolie som vnímal ako tvrdú učiteľku, pretože stále robím niekde chybu. Tak to bolo aj s tým mladým. Nechcel som sa mu postaviť, byť na čele, chcel som si len žiť vlastný život a čo najviac splynúť s okolím. Chalanisko ale vyžadoval pozornosť. Mal som svoje knihy, počítanie, kreslenie, on nemal nič a nudil sa. Komunikácia medzi nami viazla. Bolo mi ho ľúto a snažil som sa s ním rozprávať no obaja sme pochopili že to nikam nevedie. Bol čas kedy sme spolu dva či tri dni neprehovorili, napätie sa stupňovalo, nervozita rástla. Prišiel konflikt a sním ďalší facák. Nevrátil som ani jemu. Kričal aby som šiel stlačiť hlásku a udal ho, bolo to vyhrotenie situácie. Povedal som mu, že nič také nespravím, že nie je moja ani jeho vina že sa nedokážeme porozprávať, sme jednoducho rozdielny ľudia to však neznamená či lepší alebo horší.
Keď nespolupracujete vytvoria vám v base nepríjemnosti, ak áno pomáhajú vám. Keď videli že si s mladým neporadím ani po odchode starého, podhodili nám na vychádzke týpka - Kopasa, ktorý tvrdil, že čaká tri krát a dosť, že bol veľký mafián a rozprával sa len so mnou. Na mladého to spravilo trochu dojem, bola to psychológia. Po týždni nám dali mladého roztraseného alkoholika a mal sa s kým rozprávať. Neskôr ho pustili prišiel ďalší a po ňom ďalší. Posledný prišiel Roman, komplic veliteľa izby 311. Mal narováši krádež veľkého rozsahu za vyrabovanie vinárni.
Šiel som podpisovať dohodu o vine a treste. Advokát zlyhal, svedok mnou nahlásený - môj sused odmietol zmeniť výpoveď v môj prospech čím by mi padol paragraf. Posralo sa to dôkladne, zabetónovalo. Posadili ma pred mladého namysleného hajzla mgr. Martina Spišáka a čakali sme na omeškaného advokáta. Opýtal som sa ho koľko mi navrhuje a on že sedem a pol. Ostalo mi zle. Povedal som mu že som mladý človek a on ma chce zakopať na toľké roky. Pýtal som sa ho či sa stým nedá niečo robiť a on že nie. Prišiel advokát, začalo sa zapisovať, stanovila sa suma. Advokát vyrukoval na obranu že je to veľa. Veď som sa predsa utopil sám a pri vyšetrovaní som spolupracoval, bez predošlého dočinenia so zákonom, nepokúšal som sa utiecť. Nakoniec sme sa dohodli, že zaplatím štátu pokutu 50 000 sk. do pätnástich dní od vynesenia rozsudku a budem mať 80 mesiacov, v opačnom prípade to bude 90. Prokurátor odišiel, advokát sa ospravedlňoval že sa nedalo nič robiť. Prišiel som na celu a začal fajčiť.
Roman bol celkom normálny. Nemal čo fajčiť ani jesť preto som nejaké tie hlúposti nakúpil no aj pred tým s ním nebol problém. Mladého si nevšímal. Ten postupne chradol a strácal pevnú pôdu pod nohami. Prisám Bohu mi ho bolo ľúto a v nijakom prípade som nemyslel na odvetu, ani vtedy keď sme mali konflikt. Snažil som sa mu ako tak venovať. Nakoniec ho samosudca odsúdil tuším na dva roky a tak šiel preč. Keď som odtiaľ po štyroch mesiacoch odchádzal, Roman mi nadával do magorov v dobrom a radil mi aby som tu dohodu nebral ale šiel pekne na súd a tam dostanem päť rokov. Aj ma prehovoril. Písal som domov aj advokátovi aby prišiel za mnou ešte pred súdom lebo to chcem stiahnuť. Deň pred pojednávaním ma eskortovali späť do Leopoldova. Súdne pojednávanie zrušili na základe žiadosti môjho advokáta z dôvodu kolízii termínov. V base je málo vecí nelogických alebo náhodných, oveľa menej než si to osadenstvo myslí. Mesiac som čakal na ďalšie pojednávanie a popritom všetkým vykladal ako som podpísal dohodu na 80 mesiacov za 1,1 percentnú trávu no idem ju na súde zrušiť. Prišiel deň D, pred dverami do súdnej siene som stretol našich a advokáta. Ten mi povedal že list dostal no aby som neblbol a dohodu prijal inak nafasujem desať. Rodinu tiež tak zmanipuloval, že sa o mňa báli a všetci svorne boli na jeho strane. Môj rázny krok bol rázom preč. Stál som pred skurveným súdom a sudkyni mgr. Miroslave Šulekovej som odpovedal áno na desať závažných otázok o mojej veľkej drogovej činnosti (veľké zviera, bohatý díler s deckými zákazníkmi). Je to plné doznanie viny. Cesta bola divná. Premohol ma smútok a opadla ťarcha. Prišiel som na oddiel, pobalil sa a vystrelili ma na nástupný oddiel. Je to príprava do basy. Prešiel som zdravotnou prehliadkou, znova robil psychologické testy aké som pred tým robil už dva krát. Rovnošata odsúdených ak sa to dá nazvať rovnošatou je iná ako obvinených. V sklade pri prezliekaní sa do vecí som sa stretol s človekom - cigánom 240kilovým, ktorý mi niekoho pripomínal. Pozreli sme sa na seba a mne bolo hneď jasné že sme sa už videli. Neskôr potom na nástupnom pri hre šachu s týmto ksychtom sme preberali svoj pocit. Pýtal sa ma či som v minulosti náhodou nerobil faktúry alebo niečo podobné pretože som mu veľmi povedomí. Nič také to nebolo. Jedna z mála náhod. Rozprával sa s jedným aký významný človek kedysi bol, aké majetky a domy vlastní a že mal aj éčko päťstovku mercedésa. Vtedy mi svitlo. Nejakých štyri, päť rokov dozadu som robil v Bratislave na stavbách. Na strednej som sa naučil cestovať eko - stopom, ktoré som vtedy hojne využíval. Rozpamätal som sa, že raz mi zastavil marcedes, pretože to bolo skutočne len raz, a v ňom bol tento človiečik, ktorý to somnou šprintoval diaľnicou 230, navyše spravil kvôli mne okľuku. Popravde takýchto stretnutí som tu v base stretol za tie roky niekoľko. Ešte na väzbe to bol chalanisko v mojich rokoch, ktorý na mňa pôsobil rovnakým dojmom. Chodil k nám na celu za kamošom hrávať žolíky. Vedel veľmi dobre hrať šach, kreslil grafity a lepky - moja krvná skupina. Hneď pri príchode, keď som ho prvý krát stretol som mu povedal, že sme sa už pri nejakej príležitosti stretli. Bol to len okamih kým mi došlo pri akej a kedy. Po škole keď som sa umáral v depkách a drogách popri tom chodil pracovať po stavbách na čierno, sme sa zišli partia a zložili sa na drogy. Kamarát vybavil auto, mne dali do ruky peniaze, posadili ma do auta a tak začala túra trvajúca 16 hodín s vodičom, ktorého som mal stretnúť o pár týždňov v base a týmto človekom - Jurom. Nechcel sa k tomu veľmi vracať, lebo to z ich strany nebolo veľmi korektné. Bola noc keď sme zastali s autom mimo dediny v tme, vodič sa začal hrať s nožom a mne došlo, že sa niečo deje. Mal som tiež jeden pri sebe tak som sa si s ním začal vyšpárovať špinu z pod nechtov. Auto sa pohlo a aj keď odo mňa nedostali peniaze na tovare nás ojebali. Teraz mi to bolo však jedno. Boli sme tu spolu na jednej lodi. Vykryštalizoval sa z neho charakter, ktorý v čase keď som ho stretol prvý krát trpel dočasnou pokrivenosťou tejto vlastnosti spôsobenou drogami. Na nástupnom v Leopoldove sa to stalo do tretice. Tiež pozerám ksicht, niečo mi pripomína. Pribratejší chalan, dám sa sním do reči. Vysvitne že sa volá Braňo a je z Baťovky. Keď som mu povedal odkiaľ som a svoje meno, odpovedal že odtiaľ pozná jediného človeka a to Jožka. Vraj pred niekoľkými rokmi mu ho dohodil známi aby ho zobral zo sebou na drogové seanse so sebou. Po pár sekundách mi došlo, že je to ten Braňo ktorého mi dohodil Ucho keď som brigádoval v Bratislave. Bol som s ním tri rázy potom cesta do Čiech a nakoniec som stratil mobil. Tu pri tejto hroznej príležitosti o nič lepšej ako vtedy som ho stretol a zistil že si s ním nemám čo povedať.
Prišiel deň D - eskorta do Dubnice. Všetko zbaliť, prezliecť do civilu, filcung, do naha. Do Dubnice nad Váhom som prišiel 19 augusta 2008 a do konca mi ostávalo viac ako šesť rokov. Táto basa nie je veľká a v porovnaní s tým čo som doposiaľ videl pôsobila dojmom rekreačného tábora. Štvorcový priestor obkolesený päť metrovým ostnatým múrom. V areáli sa nachádza šesť barákov, dvojposchodových budov rovnako koncipovaných, z toho päť je osídlených väzňami v každom približne 180 väzňov a jeden je pracovný - šitie obuvi, káble a podobne. Ďalej je tam budova novšie postavená kde je jedáleň s kuchyňou, kancelárie PBS, psychológ, sociálna, energetici, údržba, rôzne študovne, knižnica a pracovisko šitex kde sa šije oblečenie pre väzňov aj pre ZVJS. To že to pôsobilo celkom priateľne bolo spôsobené hlavne množstvom vegetácie. Športový areál bol tiež veľký a pekný. Nové betónové ihrisko a posilňovňa vonku s amatérsky vyrobenými nástrojmi. Na nástupnom nás nebolo veľa okolo pätnásť dvadsať ľudí. Z autobusu sme sa hneď presunuli na zdravotné na prehliadku. Všetci do pol pása holí sme po jednom chodili k doktorke. Vošiel som dnu, povedal meno a na povel pristúpil k stolu. Za stolom sedela útla čiernovláska asi štyridsiatnička na pomery slušne vyzerajúca a starý doktor. Pamätám si z tejto situácie len toľko, že s ňou som sa nerozprával ale s doktorom a otázky boli jednoduché ohľadom zdravotného stavu moje odpovede strohé. Nejako som ju svojím postojom alebo čím vyprovokoval aby mi dala otázku na telo ohľadom rodiny, prípadu, ako to beriem či sa sťažujem. Bola to kontrola človeka ako reaguje na tú hanbu v ktorej sa ocitol, ako sa s tým vyrovnal a či vôbec. Budúcnosť ukázala že som odpovedal správne, nevenoval som jej však žiadnu pozornosť, bol to ako test na papieri a ona bola tým papierom. To nad čím rozmýšľala sa dalo vo vzduchu čítať. Prebehli prehliadky, šli sme do skladu odovzdať civil a nafasovať erár. Ďalšie dni prebehli v duchu pohovorov a nudy. Všetci sme mali samostatné sedenia s psychológom - mladým sráčom, ktorý každému dával otázky na telo pre kontrolu agresie, alebo lepšie povedané poddajnosti. Všetci odtiaľ chodili vytočený. Mňa sa tiež pýtal na drogy, trestnú činnosť a rodinu. Povedal som mu že to znášali a znášajú ťažko, ale tiež aj to, že svet je taký, ja som taký a oni vedia aký som a aj tak ma majú radi. Tiež som mu povedal, aké komické bolo sledovať každého jedného ktorý predo mnou odtiaľ vyšiel nabrúsený a svojím spôsobom som mal trochu obavu, no nakoniec mám z toho sedenia dobrý pocit. Neodpovedal, nezatváril sa len si niečo zapísal a naše sedenie skončilo. Sociálnej som povedal, že mám veľký trest a že spravím všetko pre to aby som bol čo najskôr doma na opušťáku. Pýtal som sa jej na nejaké smernice za aký čas by to bolo možné, čo pre to spraviť. Ocenila môj smer odpovede som sa však nedočkal. Po všetkých tých pohovoroch s bezpečákmi, ekonómami, zo zamestnania a čo ja viem ešte s kým, ktoré trvalo celý týždeň sme nakoniec predstúpili pred komisiu - vtedy jej šéfoval vedúci výkonu trestu Róbert Mudronček a ten nám oznámil kolektívne rozhodnutie miesta pobytu a zaradenia do práce. Ja s troma lúzermi som sa dostal na barák C a na druhý deň sme nastúpili šiť topánky Rieker za mesačnú plácu vtedy boli ešte koruny 40sk.
Ten deň keď som prišiel na izbu si pamätám veľmi dobre. Barák je dvojposchodová budova s rovnou strechou. Nachádza sa tam šesť izieb s pohyblivou kapacitou od pätnásť do dvadsaťosem miest, jedna malá pre desať ľudí, kancelária referenta režimu, pedagógovia, kultúrna miestnosť, športovka a sprcha. Do baráku sa vchádza dvoma dverami umiestnenými na jednej strane vedľa seba. Čo bolo nové na tejto base a veľké plus, ktoré som neskôr počul od veľa úst, bolo ohraničené voľne prístupné priestranstvo od budíčka po večierku s posedením, kde po dlhých siedmich mesiacoch som si prvý krát zapálil cigaretu vonku. Bol to podobný staronový pocit ako keď som prišiel späť do Leopoldova z Nitry kde som srával na francuzákoch - šlapákoch, kedy sa musí človek postaviť na stupáky, stiahnuť nohavice a triafať sa rovno do diery v čupe, namiesto toho aby mal trón len pre seba s cigaretľou a času koľko chce. Izba bola dlhá a úzka. Jedno okno na konci, dve po stranách a ešte jedno na hajzli. Hneď pri dverách botník a válov na vodu so štyrmi kohútikmi. Po stranách bola zastavaná dvojákmi - posteľami, vedľa každej osemdesiatka kocka - skrinka, červená podlaha, kanvica. Izba nebola plná, väčšina v robote boli tam len úľavisti a starý. Privítal nás starý Jožo, začal hneď o treste o jeho treste o živote - expresné spoznávanie. Pýtal som sa ho na šachy, knihy starému to imponovalo ďalšia spriaznená duša. Došiel veliteľ izby, začal kričať, hučať robiť rámus, hneď potom ako sa nám predstavil povedal štandardné frázy o chode a poriadku. Bol to jeho prejav, jeho vyjadrovanie. Pochádzal z Košíc, šialený východniar, podvodník, dejte mi lidi ja to udelám, cigán ale nepriznával sa k tomu. Prišiel do basy s holou ryťou bez zubov, potom si vybavil dôchodok a poslali mu tristo tisíc korún. Každý týždeň chodil s dvoma igelitkami nákupu a mal to tak rozrátane, že kým mu prišiel deň D nemal už nič. Jeho zážitky a bájky o tom ako chľastal vo vyprázdnenom ícečku so Šusterom vtedajším prezidentom SR, s Rezešom, Jeho biznis s veľkými rybami v Dubnici kolujú možno doteraz. Doteraz neviem čo si mám o tých rečiach myslieť. Za jeho chrbtom sa mu všetci smiali no do očí mu to nik nepovedal. Mal nákupy a tak každý držal hubu a krok. Tou svojou hubou sa vedel predať. Robil ústavného knihovníka.
Zase oťukávačky, vypytovačky, sledovanie s kým sa človek baví a ako reaguje. Je to prirodzené, normálna príroda. Mňa zhodnotili ako nekonfliktného, tichého a celkom rozumného preto si ma po pár dňoch stiahli z predných radov kde dávajú nových dozadu do VIP miest. Budíček o piatej v nedeľu o šiestej, práca, rajóny všetko sa dostávalo do koľají. Po nejakých dvoch troch týždňoch prišiel Juro z Leopoldova a tak som mal dobrý pocit že vidím známu tvár. Ešte pred tým som sa Topoľčancov pýtal na Ludvíka, chalaniska ktorého som spoznal naraz s Jurom a ty mi odpovedali že je hore nad nami. Neveril som vlastným očiam keď mi ho potom ukázali. Mal totiž o pol metráku viac. Dostalo sa mu do uši že sa naň pýtam a tok ako člen samosprávy prišiel sa pozrieť. Spoznal ma a ako s Jurom zahrali sme to obaja do autu. Čo tu riešiť. Tu ide o to či je človek normálny, dá sa s ním o niečom porozprávať, Jednoducho niečo z neho mať. Aj oni dvaja keď sa po rokoch stretli niečo tam škrípalo bolo to nasilu. Keď je človek na drogách je mu jedno s kým je dokáže komunikovať aj so psom. Stačí mu ak ten niekto je tam a on si bude mlieť s pocitom že nemelie len tak pre seba aj keď klamným, pretože väčšinou obaja melú len tak pre seba. Tu v mikrosvete takto na triezvo dostane každý realitou po papuli. Vidí ako vrana k vrane sadá, zaujmi a inteligencia sa tu zoskupujú do mini spoločenstiev.
Práca celkom ušla, vlastne veľmi ušla. Po tom dlhom období nič nerobenia mi dobre padlo dostať prácu - zamestnať ruký aj myseľ. Dostal som ihlu vrece podrážok a zvrškov, ukázali mi čo mám robiť a ja som šil. Na dielni nás bolo ale tridsať, samí hurhaj, kávičky, cigaretky, zážitky a podjebávačky. Kúsok vedľa mňa si po pár dňoch sadol nový tiež z nástupného zaradený na šitie asi päťdesiatnik - Maroš. Bol celkom vychudnutý, len veľké ušiská mu trčali z ksichtu. Na dielni bola zábava pri ňom sedieť. Vyhliadol si jedného kanibala, veľmi sprostého, ktorý všemožne na seba upútaval pozornosť na zábavu pre všetkých ale hlúposťou(Kórea vraj susedí s USA). Robo veliteľ izby sa ma pýtal ako mi to ide, či ma to baví a či by som nechcel niečo lepšie. Dal som mu svoje meno a číslo, on to dal brigadírovi na kábloch a tak po vyše mesiaci šitia ocitol som sa na lepši platenom fleku skladania káblov do aut. Bolo na hale menej ľudí, robilo sa po dvojiciach, kľud, pokoj. V rovnaký deň som tam nastúpil aj s Marošom, spolu sme sa zaúčali a sedeli za jedným stolom. Nemal tak rýchle ruky no robota si vyžadovala používanie teplovzdušných pištolí, ktoré boli len dve na hale a tak sa stalo v rade. Mal vynikajúci organizačný zmysel. Sledoval kto kedy končí, koľko má spravené, ako dlho tam bude, všetko to prepočítal ako Napoleon pred bitkou a zabezpečoval nám vždy prvé miesta. Hovoril mi, že za komunistov sa pokúsil ukradnúť lietadlo, chceli jednoducho cez hranice. Zlyhalo to na žene komplica, pretože ju odmietol vziať. Odsedel si desať v trojke v Leopoldove. Či to bola pravda alebo nie, ten človek vedel doktorsky hodnotiť ľudi a situácie. Vedel presne ako docieliť čo si predsavzal, kedy komu čo povedať, kedy sa stiahnuť a kedy zaútočiť. Vzchádzal som s ním dobre, lebo bol tak zhovorčivý ako aj tichý a ako som si neskôr uvedomil, patril k ľuďom s ktorými dokážem nenútene vychádzať, ktorých je však tak málo. Majú dar komunikácie, vedia zaujať aj vychádzať s každým. A bol tiež makiavelista - účel svätí prostriedký, nie cesta ale ciel.
Ešte na šití pri rajónoch som zrejme z handry dostal nejaké svinstvo na ruky - opuchali mi a sčervenali. Šiel som k doktorovi a ten ma predpísal na vonkajšiu eskortu ku kožnej. Bol to divný pocit. Bol som aj rád že tam v čakárni sedím a som medzi ľuďmi. Sedel som tam sám vo väzenskom s putami okolo mňa policajti. Radostné že som tu a ponižujúce že som takto tu. Chodil som k nej s Robom potom aj sám. Niekedy sme tam čakali aj hodinu a ja som si pomaly zvykal na civil. Každý mi závidel tieto výlety, že uvidím svet a ženy. Nakoniec ma to ale začalo unavovať a tie všetky mastičky šli aj do peňazí. Pri poslednom sedení som tej starej doktorke povedal, že maste nezaberajú a dosť stoja, že je veľmi skúsená a erudovaná a či bi nevedela o niečom vedľajšom čo bi to mohlo spôsobovať. Spýtala sa ma na zuby či ich mám zdravé a potom na choroby - chrípky či sa mi často neopakujú a či nemám problémy s mandľami. Obe veci trafila do čierneho. Medzi tým si ma Robo vybral na rôzne pomocné práce s nástenkou, vystrihovaním a kreslením keďže mal na starosti ako člen samosprávy kulturno osvetovú činnosť. Hovoril aby som to nebral ako povinnosť, len nech sa ho držím, poslúcham čo mi nejaké tie drobnosti nakáže a všetko bude dobré. Niekedy pred Vianocami 2008 si ma stiahol bokom z izby a navrhol mi či by som keď jeho pustia nešiel robiť ústavného knihovníka. Bol som z toho mierne v šoku. Dobre som vychádzal s Jožom, hrali sme často šachy, čítali rovnakú literatúru a diskutovali o nej. Viac krát mi povedal, že by to miesto chcel a robí všetko pre to, aby keď Robo odíde nastúpil tam. Robovi som to povedal a tiež že to bude brať ako podkopanie nôh. Odpovedal, že ho tam navrhoval no neprešiel na PBS cez sito, ale ja áno. Ak s tým mám problém nech to teda neberiem, nie je to však rozumné rozhodnutie nakoľko to miesto má veľa výhod - vlastná kancelária, voľný pohyb, po čase osem hodinovka do civilu a po nej päť dňovka. S nepredstieranou radosťou som súhlasil. Knihovňu a teda knihovníka mal na starosti pedagóg Milan Bulík vedúci pedagógov u nás na baráku. Druhý deň si ma zavolal a spravil so mnou menší pohovor. Pýtal sa ma na trest, na rodinu, na to ako chcem pokračovať v base. Všetky tie veci vedel išlo len o to aký bude mať zo mňa pocit. Povedal mi, že po robote budem chodiť s Robom do knižnice na zaúčanie. Šiel som za Jožom, vyzval som ho na partičku šachu a po prehre som mu to povedal. To čo si myslel skryl. Povedal síce, že tam chcel ísť on a teda Robo ho podviedol, ale vysvetlil som mu ako to bolo a tak sme si dali ešte jednu partičku. Tak ľahko to nepreglgol. Aj keď nespravil žiadne úklady, prestal si ma všímať. Práca v knižnici bola jednoduchá. Prišiel som z roboty odhodil žebradlo a klusal s policajtom tam. Robo mi poukazoval čo kde je, aké povinnosti budem mať, rajóny, smeti, kvety. Dával mi triediť, prebaľovať, zoraďovať aj lepiť knihy. Bolo to skvelé. Môžem povedať, že keď som tam ostal vládnuť v opravovaní kníh som sa zdokonalil tak že seno knihu som dal do stopercentného odolného stavu, nie však jeho technikou, tá stala za hovno.
Absolvoval som návštevu krčno-nosného doktora a ten mi povedal že krvné výsledky sú zlé. Mám vraj streptokoka na mandliach čo dokazuje zvýšená hladina niečoho v krvi aj vizuálne zistenie. Problém sa dá riešiť dvoma spôsobmi. Buď začnem brať pendepon - penicilín v injekčnej forme, alebo mi mandle budú musieť vyoperovať. Povedal som mu, že injekcie budú skvelé lebo mám v pláne nastúpiť do novej roboty a hneď dvojtýždňová absencia by bola fatálna. Tak som začal brať tie injekcie, bolestivé injekcie. Po každej ma ryť bolela ešte dva - tri dni. Nie len pri tomto zákroku raz za dva týždne som sa stretával so Zdenou - tou čiernovlasou namyslenou sestričkou, ale aj pri návštevách mesiakry. Mal som v prdeli dva horné zadné zuby čo bolo jednou s príčin mojich kožných ťažkosti a tak som začal navštevovať zubárku. Stará zakomplexovaná alkoholička bola neraz v opojení ak nie vždy. Liečila mi napoly odumretú stoličku. Praskla mi tam plombu a tým zatlačila na nerv. Týždeň som skapíňal, pretože mala službu raz do týždňa. Chodil som k nej so železnou pravidelnosťou raz s tým zubom inokedy s druhým. Raz vypadla vložka inokedy plomba. To s tým nervom malo krutú dohru. Zobudil som sa že som na oko nevidel. Doktor povedal že puchnuť to ešte má kde a predpísal mi novalgin. Do večera som zožral desať, v noci oko nezažmúril a druhý deň behal po baráku a zháňal klepky. Bol som totálne v ryti. V nedeľu ráno po troch prebdených nociach sa mi podarilo presvedčiť svojím zjavom policajta aby som šiel na vonkajšiu eskortu. Nemal som len vačok na dasne ale aj kanál hnisu na pol ksichtu. Zubár mi dal dve injekcie, narezal vačok a vytrhol plombu.
Je komunikácia a komunikácia. Jedna je o tom že človek hovorí k veci a čaká vecné odpovede a tá druhá je medzi riadková. V nej sa hovoria veci zdanlivo nepodstatné len tak mimochodom no v nich sa používajú slová na ktoré druha strana reaguje alebo by mala a keď nie tak sa jej k tomu dopomôže drobnou nápovedou. Robo mi pri lepení kníh hovoril o tom ako je na izbe sranda s chalanmi, že si z neho robia srandu aj keď tam nie je no on to má v piči, že rozjebal veľa prachou, všetko vonku veľa stojí a je tam ťažký život. Na druhý deň pre mňa neprišiel, ani na tie ďalšie. Po pár dňoch si ma zavolal Bulík a ostro sa ma spýtal či to myslím s knižnicou vážne, že ak nie treba to len povedať. Žiarovka mi zasvietila, pedagógovi som povedal jasné a moje absencie tak hodil do autu. Druhý deň som sa spýtal Roba či nepotrebuje niečo z bufetu. Stálo ma to dvadsať eur. Hneď bol zhovorčivejší. Robil si srandu zo mňa, ako to budem zvládať s tou svojou hanblivou povahou keď sa červenám aj pri príchode z hajzla. Hovoril mi o zážitku so sestričkou, ako vyťahovala Zdena niečo so šuplíka a pritom sa prehla rovno pred ním. Upozornil ju že už dlho sedí. Nevedel som čo mu k tomu poveda, faktom bolo že by som ju pojebal. Upokojil ma, že je to fakt dobrý flek, mám si ho udržať, pár mesiacov pred podmienečným prepustením ísť na otvorené a bude mi dobre.
Išlo o to, že ma tam pretlačovala a keďže sa jedná o lukratívne miesto so zodpovednosťou musí tam byť dôvera, obojstranná a tá bez komunikácie nie je možná. Ja som s nimi nekomunikoval. Čo sa deje na izbe, na baráku v robote, čo kto s kým. Nič. Robovím úplatkom si mysleli že sa pôjdem žalovať hore aká veľká krivda sa mi stala a oni prídu ritiery a všetko dajú do poriadku. Lenže niečo za niečo. Mi tebe ty nám. A máme tu komunikáciu, dôveru. Nestalo sa. Robo ma začal plašiť aké to bude pre mňa ťažké, kokotiny. Bol som už pevne rozhodnutý ničomu som ale nechápal. Nemal som tam čo robiť. Hovoril, že na PBS sa na mňa pýtali či sa dá so mnou komunikovať a on ich ubezpečoval že áno. Vraj nemusím byť sviňa, no ak vidím že sa chlapec potápa treba si prihriať polievočku a dopomôcť mu k tomu. Vraj všetko bude dobré.
Roba pustili bez problémov a ja som nastúpil na jeho miesto. V pondelok som šiel na barák, ktorý mal ten týždeň výmenu, podľa zoznamu som knihy vybral, nachystal nové a zaniesol. O mesiac prišiel z väzby mladý lúpežník z Banskej Bystrice, ktorý mal školu na viazanie kníh a tak bolo samozrejme že si ho pedagóg stiahol a Peťo mi pomáhal pri výmenách aj oprave kníh. Barákov z väzňami bolo päť tri po zhruba dvesto a dva menšie kde bola ubytovaná réžia - odsúdený zabezpečujúci chod basy a efkari - so zdravotnými problémami a keďže knihy sa vydávali na spravidla tri týždne, vychádzal mi jeden s pondelkom na veľký barák a stredou na tie dva malé. Robota to nebola ťažká. Jeden určený knihovník na baráku v určený čas zozbieral knihy a žiadanky a spísal ich do kopy. J a som prišiel pre ne, zobral tiež objednávku a po obede som prišiel s novou várkou. Na každý barák to robilo zhruba osemdesiat kníh. Zbytok týždňa som presedel v kancelárii, občas niekoho prijal v čitárni na prezeranie encyklopédii a zákonov, opravoval som knihy ktorých bolo požehnane zničených a tiež prehrabával sa medzi nimi a hľadal skvosty. Wilde, Bellov, Dostojevskij, životopisy. Osemtisíc titulov od rozprávok po náboženstvo.
Pendepóny mi nezabrali. Po dvanástich injekciách som šiel na kontrolu a áslo v krvy bolo zvýšené čo znamenalo že streptokok sa udržal. Poslednú možnosť som už spomínal. Bol som mesiac či dva v knižnici a už som mal ísť na dva týždne do Trenčína pritom som cítil trenie okolo seba. Bolo tam dosť ľudí ktorý čakali na ten flek v neposlednom rade Jožo, ktorý si nikdy neodpustil drobnú intrigu s ja nič úsmevom na tvary, Peťo síce neusilujúci sa no z fachu povolaný a v neposlednom rade moja (ne)komunikácia s vedením. Keď som prišiel s výsledkami od krčného ústavný doktor povedal že operácia je istá a treba to objednať. Povedal som mu, že nechcem prísť o výhodné miesto ktoré som práve dostal, preto nech posunie termín čo najďalej aby si na mňa navykli v opačnom prípade odmietam. Ubezpečil ma že je máj a skôr ako v septembri to nebude. Tak aj bolo. Čas si pomaličky žil svoj život. Knižnica, futbal, barák, návštevy občas som niekomu niečo nakreslil. Rajóny u pohlavárov mi pomali ušli. Nebol som nijak zhovorčivý, nevedel som si vytvoriť kamarátsky vzťah s nikým z ních. Len som prišiel s čatou robošov, rozdelil som robotu a občas niečo pretrúsil na uvolnenie. Na PBS to bolo ťažšie. Potrebujú informácie a informátorov. Ja som mal voľný pohyb, výborný flek z čoho plynú aj povinnosti. Po tom čo Roba pustili zavolal si ma ich šéf Szabo na pohovor. Začal formálne o rodine, mojom treste, predchádzajúcom živote. Odpovedal som mu že rodina je v pohode na návštevy chodia, listy píšu, môj predchádzajúci život bolo fetovanie, robota a ku koncu žena ktorá mi pomohla. O treste môžem povedať len toľko, že veľa ale nejako to prežijem. Zvrtol tému na knižnicu a oddiel. Vravím robota viac než dobrá a izba ujde. Začal konkrétnejšie na tabletky, šikanu, tetovanie hoc čo čo som postrehol. Povedal som mu, že o klepkách neviem každý vie kde robím a kam chodím, preto so mnou o týchto veciach hovoriť nebude. Navyše nie som zhovorčivý typ. Rozprávam sa len s pár ľuďmi aj to veciach ktoré sú v knihách a o šachoch. Jednoducho nekšeftujem a teda nekomunikujem a teda nie som v centre diania. Skutočne o ničom neviem. Čo však môžem povedať je, že dostal ma do basy človek z mojej dediny, ktorého chytili rok a pol predo mnou a aby dostal minimu trestu udal ma. Ak by sa to dalo nech ho tu nedávajú, nechcem toho hajzla vidieť. Moje odpovede im nevoňali. To o Marekovi Šiškovi jeho meno a dôvod prečo ma udal si poznačili, ale moju spoluprácu si predstavovali inak. Medzi matkou a dieťaťom je rovnako silné puto ako sú spoločný kostlivci v skrini. Nasadili na mňa ľudí, ktorí chceli odo mňa drobnú službičku, preniesť nejaké veci, policajti ma drbali za veci za ktoré som nemohol a čakali moje reakcie. Moja pracovná doba bola od ôsmej do desiatej a poobede od jednej do štvrtej. Chodieval som tam ale skôr aj o hodinu a končil spolu so šitexom okolo jedenástej. Na obede som mal svoj stôl ešte z čias Roba pri ktorom som obedoval spolu so smenovníkom a lapiduchom. V kľude sme sa najedli nikým neobmedzovaný, neviazaný žiadnym časom. V čase keď som zle odpovedal na PBS a teda že ja nič ja muzikant, po naobedovaní si ma zavolal Boxér - policajt a pýta sa ma prečo som nešiel so šitexom. Povedal som mu že mám voľný pohyb, nepracujem na šitexe a vždy chodím takto. Nezaujímalo ho to, vraj sa to stalo naposledy a mám sa zastaviť uňho v kancli. Neskôr som sa teda tam zastavil a ten čurák mi hovorí, aby som si vybral trest ak nechcem mať kazeňak. Povedal som mu že budem robiť týždeň rajóny na chodbe aj vonku v koridore.
Policajti si nechajú zadné dvierka. Keď som nastúpil Bulík mi povedal, aby som si skontroloval všetky veci a ktoré tam nemajú byť mám vyhodiť. Mám vraj na to jeden deň, potom za to čo sa tam nájde plnou váhou zodpovedám ja. Nedal mi však zoznam povolených veci. Tiež podobné to bolo s mojím voľným pohybom. Mal som ho ale len po určitých trasách a v určený čas. Údržbár z réžie občas zavítal za mnou do kanclu a poprosil ma či by som mu neprepašoval krém na ruky pre jedného na mojej izbe. Ten jeden bol konfident - tichý pomocník policajtov, robil službu na baráku. Dva či tri krát som mu to zobral no potom som mu vysvetlil že mám fajn miesto a jebem sa mu na to. Ako hovorím moja odpoveď sa im vonkoncom nepáčila, otestovali si ma či je pravda čo hlásam a potom mi už dali pokoj.
Prišiel deň mojej eskorty. Vyradili ma pred tým z knižnice, zaskakoval Peťo. Eskorty sú všetky na hovno. Povedali mi aby som sa na komplet pobalil a tak ovešaný ako vianočný strom som prešiel dvoma filcungamy. Na zdravotnú celu do Trenčína som prišiel až večer. Bol som na cele z troma trojkármi z Královej a Leopoldova. Starí mukli a s nimi sa sedí dobre, Hlavne keď sú z trojky, pretože chcú pokoj a aj ho dajú. Každý si robí to svoje a nestará sa do druhých, vyrovnaný, zmierený väzni hľadiaci si svoje.
Hneď prví deň mi zobrali krv, neurologické vyšetrenie. Na druhý či tretí deň som sa na vizite dozvedel, že moja operácia sa odkladá, pretože mi niečo našli a tak budem brať akési lieky. Nedalo mi to, preto som sa sestričky pýtal keď mi doniesla tabletky, že čo to vlastne žeriem. Odpovedala, že je to na pečeň. Ďalšia vizita ukázala, že doktor má podozrenie u mňa na hepatitídu typu C, preto mi dal tie tabletky. Zhodou okolností som si dával robiť testy niekoľko mesiacov dozadu na všetko a bol som čistý. Ten záznam sa nachádzal v mojej zdravotnej karte, preto som mu povedal nech sa lepšie pozrie. Tabletky stiahli z obehu a v pondelok som putoval do nemocnice. Na druhý deň ráno som dostal diazepan 10mg. A o hodinu prišiel pre mňa policajt. V uvoľnenej nálade som prišiel do čakárne kde sedel človek nosom dohora pričom mu z neho trčali ihlice z každej diery dve. Ja som to mal na háku, skôr som sa na tom bavil, ale policajt ostal zamrazený. Bolo to mladé ucho.
Uviedli ma do ordinácie a posadili do kresla. Do toho okamihu mi bolo všetko jedno - svet gombička, ale keď mi v kresle pripútali ruky, sestrička si namočila uterák, priložila mi ho zozadu na čelo a začala púšťať inštrukcie typu: budete dýchať zhlboka ústami, keď budete mať plné ústa krvy obsah vypľujete do misky a keď potom prišiel blazeovaný doktor tlačiaci stolík s mučiarenským náradím, pochopil som že som asi niečo prepískol. Prvé na čo som v tej chvíli pomyslel bolo, že ten vyjebanec Hruška v Dubnici ma ojebal keď tvrdil že taká operácia je už v dnešnej dobe nič, to len človek otvorí ústa cvak, cvak a je po všetkom. Zobral sklenenú injekciu s hrotom veľkým ako na odber krvy, nabral tekutinu a uštedril mi niekoľko bolestivých rán hlboko do hrdla. Hneď mi ostalo zle. Chvíľu počkal, zobral škrabku, svorkami mi roztiahol ústa a energicky sa putil mi kúsok po kúsku vyškrabávať mandle z hrdla von. Bolo to strašmé. Chŕlil som krv so slinami do misky, upriamoval som raz svoj vnútorný pohľad na predstavenie v ústach, raz vonkajší na policajta, ktorý stál neďaleko od nás oproti mňa a s vydeseným výrazom sledoval cirkus. Podobný pocit človek zažije, keď ide večer na hajzel a maličkom na nohe zakopne o nohu stola. V taký moment nevie či má plakať, alebo sa smiať. Toto drancovanie trvalo tridsať minút. Nakoniec náradičko otlačil preč, dotiahol si zváračku a pár krát mi v ústach niečo zabodoval. Bolo dokonané. Bledý ako stena sadol som si k policajtom v čakárni a započúval som sa do podrobného opisu procesu, ktorý som práve absolvoval. Na prípadné otázky som dokázal odpovedať len posunkami. Celú noc som prebdel a vypľúval sliny s krvou, pretože neustále ich bolo veľa a polikať sa nedalo. Ako naschvál bol na obed rezeň ako doma ja som však ďobol len do mrkvy. Ležal som tam ešte pár dní, nerozprával sa len občas zahral šach s jedným litovcom. Potom ma preložili späť do väzenskej nemocnice a dali samého na celu. Reč sa mi pomalí vracala, mal som pohovor s doktorom na príme, chcel vedieť ako na tom som a či niečo nepotrebujem. Lepšilo sa to a na oblbováky som jebal aj tak. Vysvitlo, že doktor má korene vedľa v dedine a tak sa chvíľu vyzvedal čo a ako. Nič však nepoznal, vraj odsťahovali sa keď bol mladý. Po chvíli ma zaviedli na celu a za ďalšiu prišla sestrička a doniesla mi tabletku veľkú ako celaskón.
Ako som už povedal, bol som sám na cele. Zobral som si papier a pero a začal písať list domov. Ukladám si vetu vedľa vety, po chvíli sa zamyslím, potom píšem ďalej a po chvíli sa znova zamyslím tento krát už na dlhšie. Keď som sa zamyslel po tretie už som písať nezačal, pretože som odletel a prebral som sa až nad hajzlovou misou ako grciam. Tá noc bola hrozná. Ľahol som si, sliny sa mi rinuli a ja som ich musel bolestivo s krvou prehĺtať, keď som nechcel neustale odbiehať. Tým som si však uvoľnil nejakú cievku a krv sa mi rinula prúdom. Tam kde mi chýbali mandle - kus mäsa, sa nahrnula a okamžite zhustla. V hrdle sa mi utvorila ohromná hrča, ktoré som celú noc jednu po druhej postupne vyvracal. Ohromné množstvo krvy som aj prehltol, preto cez hlásku som si u „ohromne milej sestričky" vybavil chladivý gel na hrdlo. Nespal som komplet celú noc. Na vizite som povedal doktorovi, že je všetko ok ale tie tabletky brať nebudem. Pozrel mi do karty a zhrozene rečnícky skonštatoval, kto pre boha mi predpísal stovky tramale. Bol to boj. Krvácanie postupne prestalo a ja som si aj pospal. Ostal som tam na pozorovanie ešte týždeň.
Späť som prišiel chudší o päť kilo. Na nástupnom som stretol aj Peťa a dozvedel som sa, že po týždni zaskakovania ho bez príprav zobrali na eskortu do Bystrice kvôli vyšetrovacím úkonom. Povedal že to bolo prekvapko, myslel si totiž že ma všetko ukončené. Na komisii dali prednosť mne a Peťo šiel tiež kde bol. Mudronček - šéf komisie mi dal jasne najavo, že keby Peťo nemal eskortu späť do knižnice by som sa nedostal. Ešte dlho mi táto náhoda, zásah z neba nedal pokoja. Bol september 2009 a ja som mal pred sebou celých päť rokov do konca trestu, svojím postojom, správaním som sa však snažil do ničoho sa nenamočiť a tak koniec trestu som rátal na podmienečné prepustenie a teda ešte tri roky a štyri mesiace.
Všetko šlo po starom. Knižnica, rajóny, futbal, kreslenie, čítanie. V knižnici som sa preluskával knihami. Jožo smenovník, Doki radiológ študujúci diaľkovo vysokú školu a ďalší Jožo ktorému som vyfúkol miesto mi pomáhali pri výberoch keďže všetci traja dokopi mali 160rokov a boli to skutočne študovaný ľudia s prehľadom v literatúre. S Dokim som si asi najviac rozumel. Smenovník bol príliš konformný a druhý Jožo bol od prírody vagabund. Doki mal svoje muchy, mal reči ktoré som púšťal ušami len tak a keď som počul ako si z jeho reči robia za jeho chrbtom druhý posmech nereagoval som, pretože bol najviac nad vecou s najlepším postrehom.
V januári 2010 prišla veľká eskorta, dva plné autobusy odišli do Šatce pri Košiciach, pretože zriaďovali novú jednotku a potrebovali réžistov na rozbehnutie. Medzi odídencami bol aj Jožo vagabund. Na chvíľu nás bolo pätnásť na izbe no do mesiaca sa to znova naplnilo a postupne dokonca sme začali pretekať. Dokimu sa blížil termín podmienečného prepustenia (PP). Volal ma Nostradamus a hovoril, že PP nepodá kým nebude mať prísľub a istotu z vrchu že prejde. Ja som mu na to len odvetil, že nemusíš mi povedať kedy máš termín, podľa mňa len ti príde pozvánka na pojednávanie a ty bez toho aby si nám čokoľvek povedal o tom kedy alebo čo bez slova vypadneš. Pýtal som sa smenovníka prečo som dostal takú prezývku a on mi na to aby som to nebral negatívne, že Nostradamus bol vo svojej dobe veľmi vzdelaný človek ktorého dobe zle pochopila.
Stále som chodil k zubárke. Najskôr vyčistila, liečila vložkami a potom zle zablombovala. Dva zuby mi robila rok aj to zle. Ešte sa stihla na mňa osopiť že tak často som tam chodil. Zjebal som ju, že nie som žiaden masochista, nemám rád bolesť a ani ona mi nie je sympatická. Som tu lebo to nie je v poriadku. Zaimponovalo jej viditeľne, že som si dovolil na ňu otvoriť hubu aj Zdenu som prebral. Ten zub aj tak nespravila dobre, pustila sa aj do druhého ani ten jej nevyšiel a cestou objavila tretí na ktorom sa tiež vyšantila. Približne vtedy keď odišiel Doki čiže máj, jún 2010 odišla aj ona a vystriedal ju policajtov syn.

TU TO ZAČALO

Stál som vtedy s nákupom uprostred davu pred bufetom, keď okolo nás išli sestričky domov. Je to príroda, ktorá chlapa núti pozrieť sa na ženu nie to v takom prostredí s totálnou obmedzenosťou tohto druhu. Bola pekne nahodená. Mala síce po štyridsiatke ale s postavou vo vysokých červených čižmách, moje obľúbene čierne vlasy na krátko, sukňa, kabátik. Pozeral som po nej ako všetci, keď sa otočila, prebehla po nás pohľadom a zastavila sa rovno na mne. Pozerala mi rovno do očí.
Mal som hrozný sen. Snívalo sa mi, že som mal vo vnútri auta ukritú mŕtvu ženu. S autom som unikal pred ľuďmi, ktorí ma naháňali. Mal som veľmi negatívne pocity, bolo to jednoducho hrozné čo som spravil, unikať pred nimi ale dokedy, žiť s tým. V strede noci som sa prebudil so srdcom búchajúcim ako zvon, úplne preľaknutý a spotený. Bolo to hrozne ráno a aj deň až na ten ďalší ma to prešlo. Časom som naň pozabudol. Doki mal termín ale PP vraj ešte nepodal. Bulík chodil ako nasratý pes. Mal s ním len zbytočné povinnosti, pretože mu nosil na USB úlohy zo školy a mailoval spätne spracované. Doki ako šéf éfkarov, teda väzňov so zdravotnými komplikáciami hovoril, že ma všetko možné len zdravie nie. Zhoršilo sa mu, preto ho previezli do Trenčína a keď po týždni prišiel viditeľne pochudnutý s prestrašeným výrazom v tvári, podal PP a o necelí mesiac ho pustili. Bez neho, stáleho člena knižnice kde si vypracovával úlohy som mal knižnicu prevažne len pre seba.
Uvoľnila sa mi znova plomba, preto som musel znova do tej mučiarne. Vošiel som do ordinácie, sedela tam len Zdena a niečo písala. Keď sa na mňa otočila dostala sa do viditeľných rozpakov a hneď sa otočila späť. Bol som z tej jej reakcie totálne vykoľajený. Tak ako nedávno pred bufetom mi zaimponovalo že sa otočila práve na mňa a ešte dlho mi to vŕtalo v hlave, teraz mi to už začalo dávať zmysel.
Usadil som sa do kresla, prišiel zubár a po krátkom oboznámení sa z problémom mi povedal, že sa jedná o predný zub, celý je na figu a treba ho buďto vytrhnúť, alebo spraviť korunku. Povedal mi že korunka stojí 75eur a ak súhlasím môžeme sa dať do toho. Prachy som nemal, dohodli sme sa však že zatiaľ mi dá len vložku a keď budú podpíšem zmluvu a dáme sa do toho. Prachy mi poslali z domu. Keď som podpisoval prijatie peňazí, Macho môj pedagóg len sucho podotkol že to bude drahá jebačka. Bolo mi hneď jasné že o všetkom vie. Z hotovou vecou som prišiel na zdravotné a dohodol sa kedy mám prísť podpísať stiahnutie peňazí a zmluvu. Nemal som problémy ani pred tým ak samozrejme nerátam tie na začiatku no teraz po tomto kroku som mal skutočne dvere dokorán otvorené všade a všetci boli dokonalé ústretoví. Povedali mi kedy mám prísť a ja plný entuziazmu som s hlavou v oblakoch odtiaľ vyletel a všetko podstatné prepočul. Daný deň nastal a ja som si povedal že sa zastavím po obede keď tam už nebudú mať ľudí. 9 hod. 10 min. prišiel za mnou policajt do knižnice, vraj čo robím už som mal byť na zdravotnom. Tak som tam šiel. Zaklopem, otvorím, doktorka sedí za stolom, Zdena je chrbtom postavená k oknu na druhej strane miestnosti a ďalšia pri umývadle. Zdena sa na mňa otočila a tá druhá na mňa vybalila, že kde toľko som a či mám až toľko povinností keď sa neviem ani na čas dostaviť. Vraj som mal na deviatu prísť. Odpovedal som jej, že som prepočul hodinu preto som sa domnieval, že bude lepšie keď sa zastavím po obede keď nebudú mať toľko roboty. Ako vysvetlenie jej to nestačilo, hústila do mňa kde čo a dávala pichľavé, rečnícke otázky no to som ju už nepočúval lebo som sa zamestnával dlhým pohľadom Zdeny. Pochopil som že nevedela čo si má o tom myslieť a brala to akoby som ju odmietol. Nič iné ma totižto nenapadlo. Zase sa otočila ku mne chrbtom. Všimol som si ako si z doktorkou vymenila pohľady a tá sa následne usmiala. Tým pohľadom som svoje zlyhanie zahladil a jej obavy vyvrátil. Doktorka sa začala vyzvedať kde sú podklady a Zdena jej odvetila nech to nechá na ňu že si ma odbaví vzadu. Čakal som za plentou oddeľujúcou miestnosti kým nepríde s papiermi. Všade ticho ako v hrobe, položila ich na box so zdravotnými kartami a spustila formálne vypočúvanie. Moje odpovede boli rovnako su

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8