Orizuru

PROLÓG 

Nad Hlavným mestom sa skláňal súmrak. Vzduch však bol ťažký a nehybný. Starší hovorili o búrke, no na červeňou zaliatej oblohe nebol ani jediný mrak. Ruch mesta pomaly utíchal a kde tu sa ukazovali prvé neisté plamienky z pochodní a košov.
V paláci, v centre mesta, sa taktiež pripravovali na noc. Služobníctvo ticho našľapovalo po drevených podlahách, stíšenými hlasmi si predávali úlohy a radili sa. Boli nevidení a nepočutí. No jeden bol predsa výnimka.
Šiel sebaisto s úsmevom na tvári. Zastavil sa pri každom koho stretol a s každým prehodil pár slov. Zasmial sa na nejakej príhode a nahodil ľútostivý pohľad, ak si to situácia vyžadovala. Vypočul si všetko, čo mu kto chcel povedať. Ak išlo o niekoho vyššie postaveného, bleskurýchle sa postavil na bok, uklonil sa s kamennou tvárou a očami sledujúcimi zem. Na to sa opäť vyrovnal a pokračoval ďalej. Prešiel až do honosnejšej časti paláca, kde mali svoje izby členovia rodiny Shikamori. Zastal pri posuvných dverách s namaľovanými drakmi, ktorý bojujú, zastrčil si kimono pod kolená a kľakol si. Oba meče mal pri tom stále za opaskom aj keď mu to bolo nepríjemne.
„Mladý pán?"
Spoza dverí nebol počuť jediný zvuk. Iba svetlo sviečky prezrádzalo, že vnútri niekto je. Bolo také ticho, že počul cvrlikanie cikád a cvrčkov, vychádzajúceho z vonkajších záhrad, aj keď bol hlboko v dome. Dokonca započul šuchot pracovných šiat služobníctva.
Mladík predo dvermi sa nepríjemne zahniezdil. Napravil si meče, aby ho netlačili. Pritom pohybe očami zavadil o jasne červenú stuhu, ktorú mal uviazanú okolo rukoväte, hneď nad záštitou. Uchopil stuhu medzi palec a ukazovák a pomalým pohybom sa presunul od uviazanej časti až na koniec. Chvíľu ju podržal a pustil ju. Očami ju stále sledoval, až pokým sa jemne nezniesla až na jeho stehno. Na tvári sa mu ukázal jemný úškľabok. Pamiatka na deň, keď skoro zomrel. Zahnal však rýchlo spomienky a nahnevane pozrel na dvere.
Nechá si ma zavolať a potom tu mám čakať?! Pomyslel si a hneď nato siahol netrpezlivo na dvere. Pomaly ich odchýlil a nazrel dnu.
Chrbtom k nemu bol otočený muž. Nakláňal sa nad malý stolík a niečo čítal. Alebo písal? Havranie dlhé vlasy s červenkastým odtieňom mu padali na chrbát ako vodopád. Hneď ako sa otvorili dvere, jemne pootočil hlavou za zvukom. Keď zbadal svojho služobníka s nezáujmom sa odvrátil späť k práci.
Mladý strážca sa však nezľakol. S úsmevom sa kolenačky posunul trochu dopredu a čakal. Teraz už vedel, že jeho pán ho o malú chvíľu zavolá. A mal pravdu.
„Vojdi Uzuru," nariadil mu. Uzuru sa postavil a s jemne sklonenou hlavou vošiel dnu. Prešiel do stredu izby, napravil si kimono a sadol si na päty ako predtým. „Myslel som, že som psa už vycvičil. No zdá sa, že ešte nie tak dokonale," poznamenal mladý pán bez toho aby sa na neho čo i len pozrel. Úsmev na Uzurovej tvári sa nezmenil. Ba čo viac, ešte sa predĺžil.
„No ani pes nečaká na povel ak si myslí, že jeho pán je v nebezpečenstve."
Shikamori zase jemne a so záujmom otočil hlavou, takže Uzuru videl jeho dokonalý profil. Po celom meste sa hovorilo o jeho pánovi ako o veľkom fešákovi. Uvidel ako mladému pánovi preletel tvárou náznak úsmevu.
Hohó, zdá sa že som ho pobavil!
„Takže prečo si pes myslel, že som v ohrození?" spýtal sa a zase sa otočil.
„No povedzme, že som sa dozvedel zaujímavú vec, ktorá asi pána nepoteší," povedal pobavene a pozoroval ako zareaguje.
„A akú vec?"
„Vraví sa, že starký chce dať všetko vášmu mladšiemu bratovi..." Uzuru si všimol ako to na jeho pána zapôsobilo. Aj keď sa chcel ovládnuť, všimol si jeho stuhnutie. Shikamori položil štetec a otočil sa k Uzurovi tvárou v tvár. Jednu polovicu mal zahalenú tmou. Dodávalo mu to na akejsi vážnosti a tajomnosti.
„Takže predsa to chce spraviť...Kedy?" povedal a zaťal zuby. Potom pozrel na svojho strážcu. „Asi hneď po sviatkoch. V celej krajine budú oslavy a potom to chce oznámiť."
Shikamori Hirato bol najstarším synom a dedičom veľkého panstva a Hlavného mesta. Jeho otec si podmanil panstvo Wabashiho Kenza, ktorý bol teraz jeho najvernejším vazalom. Tak spojil dve veľké územia, ktoré sa navzájom ničili. Bola to slávna bitka, pri ktorej Wabashi uznal porážku.
No Hirato nenávidel svojho otca už od detstva. A svojho mladšieho brata tiež. A jeho nenávisť sa prehĺbila, keď jeho otec začal uvažovať nad tým, že dedičstvo prejde na jeho brata. Každý ho mal vždy rád. Bol miláčikom mesta, zobral mu lásku otca a teraz mu chcel vziať aj to, čo mu právom patrilo. To nesmel dovoliť.
„Ako sme na tom s prípravami?"
„Mladý pán sa nemusí strachovať. Stačí povel a môžeme začať." Na tvári sa mu ukázal vlčí úsmev.
„Dobre. Dnes v noci. Nechám to na tebe." A otočil sa späť k dokumentom. Uzuru to pochopil ako ukončenie rozhovoru. Čelom sa dotkol podlahy, postavil sa a dlhými krokmi šiel k dverám. Zastavil sa však. Všimol si krásny pár mečov vystavených v malom výklenku na stojane. Viazanie na rukovätiach mali z modrého hodvábu. Čepele, ktoré boli určite kvalitné a dobre udržiavané nebolo vidieť lebo boli v čiernych lakovaných pošvách. Hotové majstrovské diela. Len či ich pán dokáže použiť, keď príde čas.
„A mimo to, pán Hirato..."
Oslovený zase otočil hlavou ako už niekoľkokrát, ak mu niečo prišlo zaujímavé.
„Čo?"
„Prečo si myslíte, že som pes?"
„Pretože robíš, čo ti poviem."
„No aj vlk, ak žije dlho s ľuďmi počúvne ich príkaz. No ak ho prestanú baviť, zabije ľudí a vráti sa späť do lesa."
Opätovný záblesk úsmevu na Hiratovej tvári. Hoci sa zdalo, že sa mu Uzuru vyhráža obaja vedeli, že ho nezradí ani nezabije. Bol mu príliš oddaný. A Hirato to vedel.
Pes ktorý šteká, nehryzie. Bolo to staré príslovie a teraz si na neho spomenul. Bol to akýsi druh Uzurových rečí, ktorý sa dal pokladať len za vtip. Taký druh, ktorý si mohol dovoliť iba on, a za ktorý by bol niekto iný potrestaný.
„Zaujímavé...Ak sa dnes všetko podarí, nebudem ti hovoriť pes," poznamenal Hirato a viac sa nenechal vyrušovať.
„Dohodnuté, mladý pán," odvetil a vyšiel von. V očiach sa mu zaleskla krvilačnosť, no mohlo to byť aj odrazom svetla. Mladý pán Shikamori to už však vidieť nemohol.
Uzuru šiel rezko von. Na chodbe sa však zastavil. Zazdalo sa mu, že počul akýsi zvuk. Ako keby sa niekto chcel rýchlo stratiť. Chodba však bola prázdna a na podlahu dopadal iba jeho tieň. Obočie stiahol ku koreňu nosa, očami ostro pozoroval okolie. Niekto tam bol. Len ho nemohol nájsť. Pozorne počúval či ešte niečo nezačuje, no všade bol pokoj. S rukou na meči sa pohol preč. Chcel splniť svoje povinnosti čo najskôr.
O pár chvíľ už ten zvuk pripísal sluhom a teraz sa sústredil len na misiu. Cítil ako sa v ňom s plynúcimi minútami búri krv. Bol vzrušený ako nikdy. Teraz už s úsmevom od ucha k uchu prechádzal palácom a v hlave si premietal plán. Pošlem svojich mužov aby zavreli bránu. Ak by bol nejaký problém so strážcami, majú príkaz zbaviť sa ich...Dúfam, že to nepokazia...Potom zabijú vojakov verných otcovi pána Hirata...Toto bude ťažšia časť. Je ich viac, no my budeme mať za spojenca noc a moment prekvapenia... .
Plán bol jednoduchý. Malé skupiny verných Uzurovi sa mali dostať do predom určených domov a zabiť tam označených ľudí. Nesmeli dopustiť, aby niekto urobil rozruch a tým privolal strážnych. Ak by niekto odporoval, mohli ho zabiť. Ak splnil niekto svoju časť rýchlejšie, mal sa presunúť k palácu a počkať na kapitána.
Bol taký zamyslený, že si ani nevšímal okolie. Zrazu len ucítil bolesť a niekto spadol na zem. Vzhliadol dolu. Sedela tam mladá slúžka a celá sa červenala.
„Oh, prepáč," povedal a hneď jej podal ruku. Bolo na nej vidieť, že je očarená. Nebolo často vidieť aby slúžkam pomáhala trieda vojakov.
„Nie, bola to moja vina," odvetila a prijala podávanú ruku. Silno ju chytil a ľahko ju zdvihol na nohy. Poslušne sa uklonila a zase sa narovnala.
„Ďakujem pán Uzuru," zaštebotala. „Boli ste pri mladom pánovi?"
„Áno. Vždy ma zavalí samou prácou. Aj ty by si už mala ísť..." poznamenal, no napriek tomu k nej pristúpil a chytil jej bradu medzi palec a ukazovák. Trochu sebou trhla, no držal ju pevne. Celá sa zapýrila. Naklonil sa k jej uchu. Chĺpky na krku sa jej naježili od jeho teplého dychu. „Dávaj si pozor! Dnes v noci môžeš naraziť ešte na veľa ľudí, a nemuselo by sa ti to vyplatiť."
V tej chvíli ju pustil a odtiahol sa. Usmieval sa akoby sa nič nestalo. Dievča sa celé červené na neho nechápavo dívalo, potom sa usmialo a odišlo. Brala to ako vtip. No bolo to varovanie.
Nechcel by som ju zabiť....ale keď budem musieť... Dúfam, že pochopila aby sa radšej zavrela niekde do komory a prespala tam noc. Ale mám akýsi zvláštny pocit, že to neurobí.
Po tejto malej príhode sa už nič nestalo a dostal sa nepozorovane až von z paláca. Všade už bola tma. Po nádvorí sem-tam prešiel vojak, rukou mu pozdravil a stratil sa medzi ostatnými budovami. Osobný strážca pána Hirata mu odzdravil rovnako a potom sa pohol. Nádvorie bolo teraz ihriskom tmy a svetla, ktoré vychádzalo z pochodní a veľkých železných košov. Aj keď už večer pokročil, stále bolo teplo.
Uzuru s povzdychom prešiel až von bránou a šiel rovno až do mesta. Keď prechádzal cez drevený most, zastal. Sledoval rieku. Svetlo mesta a hviezd sa odrážala od jej hladiny. Pripomínalo mu to krásny čierny hodváb, ktorý sa tiahol odniekiaľ z temnoty a na ňom boli malé biele perly. Zasmial sa sám sebe, aké mu napadli hlúposti.
„Dupeš akoby si mal nohy z kameňa," prehovoril do ticha a čierňavy. Chlap, ktorý z nej prichádzal sa hlboko uklonil. Nerobil skoro žiaden hluk, no Uzuru ho aj tak dokázal počuť.
„Veľmi sa ospravedlňujem, kapitán."
„No dobre, dobre," prehovoril netrpezlivo. „Sú chlapi pripravení?"
„Áno, kapitán. Čakajú na povel."
„No, tak tu ho máte. Začnite!" povedal a oči mu horeli zvláštnym svitom, ako vtedy u Hirata. Zvrtol sa a odchádzal, keď ho ešte zastavil hlas jeho podriadeného.
„Kapitán?"
„Čo je?"
„Kde budete vy?"
„Beriem si malú jednotku...To ti vlastne stačí vedieť. Aj tak to teba nemá čo zaujímať. Splň rozkazy, ktoré si dostal a viac sa nestaraj!" Odbil ho a stratil sa v tme. Podriadený sa uklonil už len jeho tieňu a taktiež, ako jeho kapitán, sa vnoril do tmy ako prízrak.
Veľké kolesá osudu sa dali do pohybu. A tí, ktorí nimi teraz roztočili sa pohybovali v tme. Nevidení a nepočutí. Ani mestom, ani ľuďmi.

                                                         *     *    * 

Uzuru Kitaro stál s mečom v ruke nad nehybným telom. Bol celý pofŕkaný krvou svojej obete. Stuha, ktorá len pred pár hodinami bola uviazaná na jeho meči, bola teraz pevne utiahnutá okolo jeho ruky a meča. Tak aby mu nevypadol z ruky, ktorá bola poranená už tak dávno. No aj napriek tejto nepríjemnosti bol považovaný za jedného z najlepších šermiarov. Krvilačný pohľad aj úsmev bol schovaný za drevenou lakovanou maskou vlka. Svetlo zo sviečok sa mihalo po celej miestnosti. Maska na jeho tvári akoby ožila. Nestál tam už viac človek ale démon. Stále iný a strašnejší ako ten pred ním.

Žena so strapatými vlasmi a vyplašenými očami zvierala svojho syna. Sedela v kúte izby a sledovala útočníka. Očami prechádzala z neho a potom späť na nehybnú osobu pod ním. Služobníctvo bolo zamknuté v ich izbe a pár sa ich váľalo po chodbe. To boli tí, ktorí sa rozhodli bojovať. Aj tých pár strážcov, ktorí boli vonku. Nehybní a bez života. Toto všetko mal na svedomí on. Vzal si síce malú jednotku, no poslal ju inam. Tu nepotreboval pomoc.

Zabodol meč do tela, za čo si vyslúžil vzlyk vdovy, a pohol sa k nej. Tvár mala sinavú, dolná pera sa jej nekontrolovateľne triasla. Syn v jej náručí sa k nej pritískal a ronil slzy rovnako ako jeho matka.
Zastal nad dvojicou. Schmatol chlapca za ruku a vytrhol ho matke. Chlapec sa začal metať, no Uzuru ho držal pevne. Matka padla na kolená a začala ho prosiť, aby nechal jej syna. Ten len povýšenecky zdvihol hlavu. Boli mu ukradnuté prosby akejsi hysterickej ženy.
„Ak neprestaneš, zaplatí za to tvoj syn!" skríkol na ňu. Žena sa náhle upokojila. S melanchóliu čakala, čo sa bude diať. „Tak, teraz odídem. Ak sa pokúsite privolať pomoc, vrátim sa a zabijem vás."
Žena pomaly prikývla. Neurobí nič, čo by mohlo ohroziť jej alebo synov život. Dokonca v ten okamih pomyslela na sluhov, ktorí museli byť rovnako vystrašení ako ona.
„Dobre. Počkajte do rána..." nestihol však dopovedať, pretože chlapec sa mu vytrhol a stiahol mu masku. Obaja ho spoznali. Veď meste by ho spoznal asi každý!
Uzurove biele zuby sa zaleskli, keď ich vyceril v úsmeve. Žena si to všimla a srdce jej zamrelo. Chcela zakričať aby utekal, no hrdlo nevydalo ani hlásku . Oči zo syna presunula na meč, ktorý mala zabodnutý v hrudníku. Zabudla na ten druhý, kratší ktorý nosil každý vojak.
Prúd krvi vytryskol z rany súčasne s mečom. Zvalila sa na bok so skleneným pohľadom. Uzuru meč očistil kusom látky a zastrčil ho späť do pošvy.
Chlapcove oči boli plné sĺz. Stál tam ako socha, no pritom dobre vedel, že ho čaká rovnaký osud ako jeho matku a otca. A vlastne ako všetkých v dome. Pokiaľ neutečie. Zvrtol sa. Útočníkova ruka, ktorá chcela nájsť jeho golier, ho tesne minula. Rýchlo sa mu uhol a vybehol na chodbu. Uzuru podráždene zavrčal a z vyrovnaným krokom išiel za ním.
Chlapec sa potkýnal a opäť vstával. Otočil hlavou a stále videl jeho tvár. So zúfalým výkrikom vybehol až von. Zastal a vyplašene sa rozhliadol. Vedel presne kde je. Hneď oproti rástli stromy. Vbehol medzi ne. V tme a v malom lesíku sa cítil chránený. No keď započul tiché kroky, mal pocit, že Uzurove oči vidia aj v tme. No vedel, že ho nezachráni ani jedno.
Zahryzol si do ruky aby sa neprezradil. Cítil ako sa slzy zmiešali s jeho slinami a stekali mu do hrdla. Hrudník sa mu dvíhal v náhlych hlbokých nádychoch. Nevedel čo má robiť. Prosil bohov, aby mu pomohli...
Kroky sa približovali a zase sa strácali. Srdce mu bilo ako splašené vtáča v klietke. Trepotalo krídlami o kov. Zaplavovali ho nárazové vlny úzkosti a pokoja. Mal pocit, že čas spomalil. Akoby bol skrytý už nekonečne dlhý čas, no jeho prenasledovateľ sa aj tak nevzdával. Prestával dúfať, že sa niekto ukáže a pomôže mu. Jeho rodičia boli mŕtvy a sluhovia zavretí. Nikto nevedel, kde je a čo sa stalo. Z ponurých myšlienok ho vytrhol tieň. Zrazu sa pred ním vynorila postava. Nevšimol si odkiaľ prišla, ani ju nepočul prichádzať. Bola zahalená v čiernom. Jednu ruku mala vystretú k nemu a prst druhej ruky mala priložený k ústam na znak ticha. S poslednou nádejou a rozochvenou rukou sa jej dotkol. Bola teplá, no tvrdá. Mocne ho chytila a stiahla k sebe. Spoločne sa vnorili do tmy bez toho, aby vydali čo i len najmenší zvuk.
Uzuru vstúpil do záhrady už poriadne nahnevaný. Nemal čas sa tu zaoberať deckom. A mimo to, schovávačky neznášal už od detstva. Prechádzal od jedného stromu k druhému. No tak ako sa dalo, keďže všade bola tma. Preto zastal. Zavrel oči a počúval. Sem-tam zaštekal pes, no on hľadal niečo iné. A našiel to! Počul ako niekto dýcha. Snažil sa to zakryť, no jeho korisť bola príliš vydesená.
Našiel som ťa, ty malý bastard! Zajasal v duchu a teraz už s otvorenými očami sa opatrne posúval vpred. Zazdalo sa mu, že započul ešte niečo iné, no nevenoval tomu až takú pozornosť. Našiel ho. Stačilo už len krok a bude ho mať! Teraz! Vynoril sa spoza stromu ako prízrak, no po jeho obeti nebolo ani stopy. Márne sa ho snažil nájsť. Nikde nebol. Najradšej by skríkol, ale ovládol sa.
Náhlivo sa vrátil do domu. Vzal masku, znovu si ju nasadil a vytiahol meč z mŕtvoly chlapa. Opäť ho očistil a zasunul na miesto. Vyšiel von. Obišiel telá strážcov a vynoril sa na ulici. Všade bolo ticho, takže to znamenalo že zatiaľ plán vychádza. Trošku s lepšou náladou sa vydal na cestu k palácu.
O tom, čo sa tu dnes stalo, sa pán Hirato dozvedieť nemusí.