Orizuru: 2

Hviezdneho fénixa nechal v Letnej izbe, ako aj telo otca a časť svojho brata. S Kitarom v pätách sa ticho presúvali palácom. Sviečku už nemali, takže išli v tme. Bez jediného slova. Uzuru nemal chuť na svoje žarty. Bol znechutený a zdeptaný zo svojho neúspechu. Zdalo sa, že aj Hirato sa zaoberá svojimi myšlienkami. Odrazu sa však ozval, pretože vedel kde sú.
„Pán Hirato, tu dajte pozor!"
„Prečo?"
Nemusel sa pýtať. Na podlahe ležalo telo. Špičkou svojej topánky sa dotkol chladnej mŕtvoly slúžky, ktorú Uzuru stretol len pred pár hodinami.
Predsa ma nepočúvla. Sprostaňa!
„Povedzme, že nemala čo robiť na chodbe, keď som išiel s vašim bratom."
Ak by mal Uzuru teraz svetlo, uvidel by nahnevaný pohľad svojho pána. Ale aj tak ho dokázal vycítiť. Nevinne sa usmial, a spolu obišli telo mŕtvej chudery. Po zvyšok cesty už nenarazili na žiadnu nežiaducu mŕtvolu, ktorú by za sebou zanechal jeho verný služobník.
V tichosti vyšli von. Všade bola ešte tma, ale na východnom obzore sa už prebúdzalo slnko. Hviezdy strácali svoju sýtosť a dalo sa rozpoznať čoraz menej súhvezdí a obrazcov. Mesiac so svojou plnou tvárou odoberal na druhý koniec oblohy. Dokonca začal pofukovať teplý jemný vánok.
Na nádvorí nebolo živej duše. Uzurovi vojaci museli byť ešte niekde v hlavnom dome alebo po ostatných budovách. Uzuru sa uklonil pánovi a odišiel do stajne po kone. Tam stretol svojho podriadeného a poslal ho za Hiratom. Hneď ho počúvol a odišiel k čakajúcemu.
Bol to starší chlap s ošľahanou tvárou a lysou hlavou. Mal obyčajné šaty a staré brnenie. Nedalo sa však poprieť, že vyzeral nebezpečne. Hirato sa raz opýtal Kitara, odkiaľ budú mať ľudí na takú nebezpečnú úlohu. Ten mu len povedal, že sa nemusí o také veci zaujímať. Že sú to len povaľači, ktorí budú len radi, že môžu ísť do boja.
Keď si ho Hirato teraz obzeral, určite by o ňom nepovedal, že je povaľač. Mal sa na pozore.
„Teraz odídem. Mesto nechávam vám. Vydávajte sa za Wabashiho ľudí a šírte o ňom tú najhoršiu mienku."
„Rozumiem, pán Shikamori...Smiem vedieť kedy sa vrátite?"
„Neboj sa. Dozvieš sa to načas."
Ten je ale skúpy na slovo. Pomyslel si nový pán mesta.
„A ešte jedna vec," povedal Hirato a zadíval sa mu priamo do očí. Vojak chvíľu odolával, no nakoniec sklopil pokorne oči. „Keď bude mesto vo vašich rukách, môžete si robiť čo chcete, ale zabíjať nie. Rozumel si?"
„Áno, pán Shikamori!" zvolal a uklonil sa.
„Môžeš odísť!"
Vojak sa postavil a úctou odišiel, odkiaľ prišiel. Hneď po ňom sa ukázal Uzuru s dvoma rýchlymi koňmi. Hirato prešiel k jednému bez jazdca, a šikovne sa posadil do sedla. Pomalým krokom prešli cez bránu, kde strážili najatí žoldnieri. Uklonili sa, keď pri nich prechádzali, a potom zavreli bránu.
„Škoda, že neuvidíme ten rozruch, až sa všetko prevalí," povedal Kitaro so smútkom v hlase. Hirato na to nepovedal nič. „A teraz kam, mladý pán?"
„Musíme si nájsť vhodné miesto. Potrebujem zvolať vazalov a potom si vziať naspäť mesto."
Uzuru sa usmial. „Vy ste ale prefíkaný, pán Hirato. Títo blázni si myslia, že dostanú zlato a namiesto toho, dostanú oceľ."
Uzuru mal pravdu. Len čo s Hiratom opustia mesto, tí ktorí v ňom ostali, boli už teraz mŕtvy. Celé to bol Hiratov plán. Ľudia si budú myslieť, že sa Wabashi vzbúril proti jeho otcovi, zabil ho a aj jeho brata. Chcel zabiť aj jeho, ale podarilo sa mu utiecť. Mesto bude terorizované „Wabashiho" ľuďmi, a on sa objaví s armádou a „oslobodí" ho. Potom popraví Wabashiho, ako zradcu, ktorý zatiaľ na neho počká v žalároch.
Nielen že bude právoplatným pánom, ale aj hrdinom. Všetci budú smútiť s spolu ním. A jeho tajomstvo ostane pochované spolu s jeho otcom. Jeho plán vychádzal. Ani si nemyslel, že by to mohlo byť také jednoduché. Tvárou mu preletel jemný úsmev.
„Teraz ma napadlo, pán Hirato..."
„Čo?"
„Naoto Ryuugami je s malou jednotkou na hraniciach s panstvom klanu Kuran. Majú tam ostať ešte dva dni, no určite sa bude ponáhľať späť."
„Nezáleží na tom. Určite sa zastaví v Daikone. Bude si musieť oddýchnuť. Preto by sme tam mali ísť aj my."
„Ako rozhodnete, pán Hirato," povedal Uzuru a pozrel na svojho pána. Počul všetko, čo mu otec povedal.
„Mladý pán, myslíte, že váš otec klamal? Viete, keď povedal, že ste len spolovice Shikamori..." za toto ho mohol pokojne zabiť. Kitaro to vedel. Hirato nevyzeral, že by sa ho nejako dotklo. Akoby ho nepočul. Alebo nechcel počuť. Nakoniec však prehovoril.
„Nie...Nemyslím, že by otec v niečom takom klamal. Teraz je to aj tak jedno..." povedal a popchol svojho koňa do rýchlejšieho cvalu. Uzuru ho nasledoval.
Prechádzali ešte stále tichým mestom. Vyhrážky a vraždy mali svoj účinok. Na uliciach nebola žiadna noha. Ani ranné vtáčatá ešte neboli hore. Akurát pár žeriavov a volaviek brodili plytký potok uprostred mesta. Keďže ľudia neboli ešte na uliciach, mali pokojný lov. Žaby vystrašene zakvákali a snažili sa im utiecť. Ale pri zvuku konských kopýt zdvihli hlavy, roztiahli zamatové krídla a vyleteli do nebies.
Hirato aj Uzuru zdvihli pri tom hlavy. Očami sledovali ich let. Nevšímali si cestu. Kone dobre vedeli kam majú ísť. Priamo k bráne bohyne Amaterasu. Slnečnej bohyne.
Meno dostala už dávno, a nikto si už presne nepamätal, prečo sa tak volá. Jedni hovorili, že Amaterasu zostúpila na zem, aby ju požehnala. Na tom mieste sa potom postavilo mesto, ale ľudia si stále pamätali na jej dobrodenie, a bránu pomenovali po nej.
Zase druhý, poznali iný príbeh. Hovoril o tom, že jeden mocný pán postavil mesto. Ale na obzore sa ukázala hrozba. Vojská iného pána chceli vstúpiť dnu a vypáliť ho. V predvečer stretu sa pán mesta prechádzal pri hradbách, a bol smutný. Vtom k nemu pristúpila jedna žena, a spýtala sa ho, z čoho má obavy. Pán sa jej spýtal, či nevidí to vojsko vonku. Ona odvetila, že áno. Potom sa ho spýtala, či sa bojí o svoje poklady. Pán pokrútil hlavou. Mojím jediným pokladom, sú tí, ktorí sem v prišli v nádeji, že ich ochránim. Oni sú zem, ktorá dáva život. A ja som meč, ktorý ich chráni. Žene sa táto odpoveď páčila. Pozdravila pána a odišla. Ráno sa všetci chystali na boj. Vychádzajúce slnko však odhalilo postavu, ktorá stála pred mestom. S každým lúčom, ktorý sa predral cez horizont, postava ešte viac žiarila. Vojaci cudzieho pána sa zľakli. Spoznali bohyňu a hneď odtiahli. Legenda hovorí, že Amaterasu zachránila mesto. Preto po nej pomenovali bránu, pred ktorou údajne stála.
Tieto dve príbehy poznal asi každý v meste. A verzií bolo ešte o mnoho viac. Každý pridal vlastný kúsok.
Zdalo sa, že vyjdú z mesta bez nejakého problému. Veď stráže boli Uzurovi ľudia. Šli dlhou ulicou. Potom zahli za roh a potom ešte za jeden. Ocitli sa na hlavnej trase k bráne. Kone poslušne šli dopredu. Odniekiaľ sa však vynoril akýsi mních. Minca, ktorou si chcel zaplatiť raňajky mu spadla, a skotúľala sa rovno pred Hiratovho koňa. Ten sa splašil, keď sa pred ním zrazu zjavil. Pevná ruka pána ho však upokojila.
Uzuru bol hneď dole. Obišiel kone a zdvihol mincu. S úsmevom ju podal mníchovi. Spod slameného klobúka mu vytŕčala akurát špinavá brada. Tvár mu však vidieť nebolo. Vzal mincu z jeho rúk. Úklonom sa mu poďakoval, a ustúpil z cesty. Kitaro zasa nasadol, a pokračovali. Mníchove oči sa za nimi pozerali, až pokým sa mu nestratili. Potom s mrmlaním odišiel k najbližšiemu hostincu.
Po tejto príhode mal Hirato zlý pocit. Nevedel to však vysvetliť.
„Mal si ho zabiť..." rozmýšľal nahlas. Uzuru ukázal biele zuby.
„Mladý pán, ak budem zabíjať každého, kto sa nám takto pripletie pod nohy, tak to určite pritiahneme pozornosť. Alebo by ste to hodili na Wabashiho?"
Hirato jeho poznámku ignoroval. Ale nemohol ignorovať pocit, že ich sleduje. V duchu si dohováral. Nebolo to nič. Iba mních, ktorý stratil mincu.
Povolil uzdu svojho koňa a spolu s Uzurom a ranným slnkom prešli bránou. Tá sa za nimi hneď zatvorila. Ostal za nimi iba kúdol prachu a mesto v chaose.

 *  *  *

V to ráno, hneď po udalostiach v Hlavnom meste, o ktorých iný ľudia nemali ani zdanie, sa hlava rodiny Kuran pozerala von. Na svoju záhradu. Bolo krásne ráno, ktoré bolo predzvesťou ďalšieho horúceho letného dňa. Počúvala trilkot vtákov a hlasy služobníctva, ktorí sa pripravovali na oslavy.
Bola hore už dlhšie, no teraz bola oblečená v krásnom tmavom kimone, so svetlými kvetmi na jeho okrajoch. Rovnaký motív mala aj na rukávoch, ktorý sa strácal, čím bol vyššie. Slonovinová pokožka bola bez jedinej vrásky. Tmavé vlasy mala učesané v účese, ktorý jej išiel k tvári. Nezvyčajne svetlé oči hnedej farby, dokázali byť jemné a zároveň tvrdé ako ľad.
Keď si povedala, že je dosť pohľadu na záhradu, postavila sa a vošla dovnútra, kde sedela jej spoločníčka. Sadla si oproti nej a vzala do jemných rúk malú šálku. Napila sa a šálku položila späť. Do izby prenikal jemný vietor a slnko rozžiarilo celú miestnosť.
„Pani Rin, dnes naozaj vyzeráte dobre," zalichotila jej spoločníčka. Bola významného rodu, preto si ju Rin nechávala vedľa seba. Ale ak mala pravdu povedať, neznášala ju. Bola pre ňu len taká hus, ktorú využívala.
Usmiala sa, a trochu sklonila hlavu na znak poďakovania. Opätovala jej frázu, no s menším entuziazmom. Nemala rada rozhovory, ktoré spolu viedli. Boli to tie nepotrebné reči o šatách, sluhoch a deťoch. Musela ich však pretrpieť, ak chcela mať na svojej strane jej manžela.
Na pol ucha počúvala, čo jej hovorí spoločníčka. Sem-tam ju odbila pár odpoveďami, no oči sa jej leskli chladom. Preto si o nej ľudia šepkali, že je Yuki Onna. Snežná žena.
Každý sa bál Snežnej ženy. Hovorilo sa o nej v čase zimy. Bola to krásna žena, ktorá žila v horách. Problém bol, že ak sa niekto stratil vo víchrici a stretol ju, zomrel. Pre ľudí to bolo zlé stvorenie. Démon.
Kuran Rin sa takým rečiam smiala. Ale ak mala pred ostatnými rešpekt, no, prečo nie. Vyžadovala poslušnosť. Čo sa ťažšie dalo dosiahnuť, keďže jej manžel zomrel. A hlavnou príčinou mala byť ona.
Z nudného rozhovoru ju vytrhol jemný hlások. Malý chlapček vbehol do miestnosti, rovno k matke. Mohol mať tak šesť rokov. Za ním šlo mladé dievča. Vyzulo si sandále a vošlo. Pár krokov pred dverami si kľaklo a sklonilo hlavu. Rin sa usmiala, a vyzvala ju, aby si sadla k nim. Chlapček sa pritláčal k matke, ale keď zbadal že dievča si sadlo vedľa, hneď prešiel k nemu.
„Ďakujem Misako, že sa staráš o môjho syna."
„Neďakujte pani Kuran," povedalo dievča a zapýrilo sa.
Rin sa obrátila k svojej návšteve.
„Myslím, že je čas, aby ste odišli. Teraz chcem čas stráviť so svojim synom," povedala už menej milo. V očiach mala niečo, čoho sa spoločníčka zľakla, uklonila sa a urýchlene vyšla z miestnosti.
„Nemuseli ste ju posielať preč, pani," povedala Misako. Bolo jej trochu ľúto, že pani Kuran vyhnala tak dôležitú osobu.
„Ale musela. Už ma jej tie reči unavovali," odvetila chladne. Chcela jej ešte niečo povedať, no začula kroky a potom si niekto sadol pred dvere. Rukou poslala preč Misako aj syna.
„Čo sa deje Masahiro?" Tú jeho chôdzu a spôsob ako čakal na jej vyzvanie, poznala už tak dobre. Masahiro bol jej pravá ruka. Nosil jej správy a zaručil, že jej bol každý verný.
„Mám správy od Tieňa," povedal a odtiahol dvere. Keď si bol istý jej súhlasom, vošiel a sadol si oproti. Stále keď ju videl, mal pocit, že ju miluje ešte viac. Svoje pocity však musel skrývať.
„Čo píše ?"
„Je potvrdené, že Shikamori Hirato, zabil svojho otca aj brata. Zdá sa, že za vinu to bude kladené Wabashimu. Ten je teraz vo väzení."
„Takže urobil prvý krok. Myslela som si, že Tieň mal príkaz zabiť Hirata. Prečo to neurobil?"
„Neviem pani Kuran. Podľa toho čo píše, by to nebola zábava."
„Ten malý had. Nech je po jeho. Takto sa možno zničia navzájom. O to ľahšie bude dostať sa k obom panstvám," poznamenala. „Ak sa o tom dopočujú jeho vazali, určite nebudú len tak sedieť. Som zvedavá, čo chce Hirato urobiť."
„Budeme si musieť počkať na ďalšie správy. Teraz na ospravedlňte," požiadal a uklonil sa. Potom bez ďalších okolkov vyšiel z miestnosti.
Hirato nevedel, že urobil presne to, čo chcela Rin. Snežná žena. Teraz sa s úsmevom pozerala do budúcnosti. Síce nevedela ako to skončí, no mala pocit, že sa nič nemôže pokaziť.