Niekde medzi živými - Prológ

 Ak si na mňa ešte niekto z Vás pamätá, rada by som Vám predstavila novú poviedku. Viem, že som zastavila doterajšie poviedky, ale bolo to hektické obdobie a keď sa tak na ne pozriem, asi by som sa najradšej zavraždila. Majú toľko gramatických a vôbec, chýb. Ale dosť o mne a poviedkach.

Príjemné čítanie!

 Prológ

 Každý z nás to pozná - búšenie srdca, zrýchlený tep... Spotené dlane, ktoré si utierame do džínsov. Hlboké nadýchy a ešte väčšie vydýchy. Pocit, že sa čoskoro od všetkého prepadneme pod zem. Tréma.

Ťažisko na hrudi, stlačené pľúca a olovo v krku. Žiaden kyslík, žiadna pomoc. Lapáme po dychu ako ryba na suchu. Bolesť, taká neprekonateľná, že sa jej držíme ako kliešte. Nevnímame pomoc, nechceme ísť na breh a dostať sa z toho. Nie, my iba stojíme a čakáme na deň, keď bolesť odíde. Neodíde. Bude vždy tu, iba čas ju však utlmí a prikryje.

A potom tu je radosť. Čarovné iskričky v očiach, ktoré sú inokedy obyčajné. To čaro, keď sme presvedčení, že radosť nám zapĺňa každý milimeter pokožky, že zaberá každý jeden pór. Presvedčenie nám však zastiera realitu a tým pádom sme... Zatratení.

Presne tieto isté slová sa predávali z generácie na generáciu, až sa dostali ku mne. Strýko mi raz vysvetľoval ten zákon - všetko je dobré iba v malom množstve. Prečo? Keby sme žili iba z tých daných pocitov, boli by sme horší než samotná smrť. Bolesť je zlá, škodí a spáli za sebou všetky mosty. Človek, ktorý by sa jej poddal, by už nikdy v živote nedokázal žiť, iba prežívať.

Radosť? Radosť je dobrá. Ja sama ju milujem, aspoň som milovala. Obľubujeme ju snáď všetci. Ibaže bez bolesti v našom živote by sme ju ani nevnímali. Umrela by, rovnako ako medvedie mláďatá, keď medveď nedokáže nájsť potravu.

A tréma... Trémisti sú... Realisti. Aspoň načas, dokým sa im krvou nezačne putovať adrenalín a všetko je skreslené. Akoby ste zobrali pastelku, vďaka ktorej sa budete cítiť nepremožiteľní, a pomalovali by ste ňou celý svet. A to by bol problém.

Najprv ma to nezaujímalo. Veď, koho by to malo zaujímať? Sme ľudia a máme iné problémy. Ibaže potom... Sa to stalo. Policajti doteraz nevedia, čo sa tam odohralo.

Chladný večer v Oregone, presne taký, keď vonku nie je ani noha. Ja som však také šťastie nemala. Nepamätám si presne, čo sa tam udialo. Adrenalín mi rozmazal celé spomienky.

A naraz... Som bola obklopená pouličným gangom. Jeden z nich vytiahol nožík. Bránila som sa ako levica. Na to jediné som v ten deň bola hrdá. Až dokým som sa na zem nezložila ako obyčajná bábka a zomierala.

Našiel ma. Zachránil ma. Vedela som, že som mala zomrieť, ibaže vtedy to išlo mimo mňa. Chceš byť živá? opýtal sa ma vtedy. Je až zvláštne, ako som sa cítila. Bolo mi jedno, čo sa so mnou stane. Pred očami som mala iba jej tvár. Ria.

Jedno prikývnutie, jedna hodina, jedna minúta, jedna sekunda... A bola som mŕtva. Nie však mŕtva ako mŕtva. Oči mi zahalil sivý prášok a telo sa ocitlo v ľadovom pekle. Prešli roky? Neviem. Odrazu však bolesť zmizla, nezanechala za sebou ani jendu jazvičku. Podoprela som sa na lakťoch a sledovala zrkadlo, ktoré mi ukazovalo samú seba.

A môj problém sa tým všetkým začal, spolu so životom na druhej strane zrkadla. Nový začiatok, nový deň, nový život. Nový svet. A krídla.