Orizuru: 3

Ticho. Všade prítomné ticho prehlušil kašeľ. Kenzo nevedel ako dlho je už zavretý. Čas v šere a malej cele plynul inak ako vonku. Aspoň si to myslel. Cítil, ako sa s každým dňom stráca jeho sila. Jedlo bolo nedostačujúce, a počul ako pár z jeho mužov zomreli na horúčky.
Tu dole bolo vlhko a chlad. Mohli akurát sedieť a ležať. Snažil sa meditovať. Ale stále sa musel vracať k tej noci, keď Hirato urobil tú hroznú vec. Vždy prisahal vernosť jeho rodine. Ale bol si istý, že sa neskloní pred jej vrahom, hoci bol jej členom.
Zaťal prsty do pästí. S hnevom stiahol obočie. Pomstí svojho pána. Dokáže svoju nevinu. Nezlomí sa. Len musí vymyslieť, ako sa odtiaľto dostať. Najradšej by všetko rozsekal, zničil.
„Pán Wabashi!" začul naliehavý šepot svojho muža.
„Čo sa deje?"
„Niekto sem ide..."
Nechápem prečo je taký nadšený. Určite to bude jeden z dozorcov...že by bol čas na ďalšie jedlo? Alebo opäť niekto zomrel?
„To bude jeden z Uzurových ľudí," povedal, pretože neveril, že by to bol niekto iný.
„Nie, nemyslím." Kenzo však nestihol dopovedať. Pred bambusovými mrežami sa ukázala malá postava. Kľakla si, a zohla hlavu aby videla do cely. Na tvári sa jej ukázal úsmev, ktorý osvetľovala malá sviečka.
Kenzo podráždene zavrčal. Svetlo ho neznesiteľne bodalo. Odvrátil tvár.
„Ó, prepáčte," povedal hlas a posunul sviečku za seba.
Väzeň teraz už pokojne pozrel na chlapca na druhej strane. Všimol si, že je mladý, no teraz ho napadlo, ako sa sem dostal. A kto to je? A čo chce? Že by ho poslal Hirato, aby ho dokončil?
„Kto si?"
„Prečo musí každý zažínať rozhovor touto otázkou?" spýtal sa chlapec s predstieraným smútkom.
„Čo by som sa mal spýtať...Veď ťa nepoznám. Neviem prečo si tu. Chceš ma zabiť?"
Tieň zdvihol ruky v obrannom geste a zasmial sa.
„Asi máte pravdu, pán Wabashi...A nebojte sa, nechcem vás zabiť. Prišiel som vám pomôcť!"
Kenzo si ho premeriaval očami. Mal mu veriť? Nebol to len trik alebo krutý žart od Hirata?
„Prečo by som ti mal veriť?"
„Nemusíte. Presvedčíte sa sám..." povedal a vytiahol svoj krátky meč. Keď to videl Kenzo, napol všetky svaly, pripravený na obranu. Tieň však prerezal laná na mrežiach a otvoril ich. Kenzo sa na to díval s podozrievavosťou. Ale keď videl, že Tieň sa mu uhol, pomaly vyšiel von. Chcel sa postaviť, no nohy mal príliš stŕpnuté. Skoro spadol, ale chlapec ho stihol zachytiť a podoprieť.
Bývalý väzeň mu stále neveril, ale poďakoval mu za pomoc. Tieň sa len usmial a postupovali úzkou chodbou. Sviečku držal rovno pred sebou. Cestou počuli, ako sa ľudia v celách posúvajú bližšie k chodbe, aby lepšie videli, čo sa deje.
„Chlapče, počkaj!" požiadal ho Kenzo. Tieň sa na neho pozrel s obavou. Tušil, čo chce urobiť.
„Musíme dostať von aj mojich ľudí!"
„Nemožné. Prišiel som len po vás."
„Neodídem bez svojich ľudí!" naliehal Kenzo. Tieň si zahryzol do spodnej pery. Čím dlhšie sa tu zdržali, tým bola menšia šanca, že sa dostanú von bez povšimnutia. Zaklial. Mohol si myslieť, že ten starý osol nepôjde len tak.
„Ale mám koňa len pre vás..."
Kenzo si myslel, že ten chlapec pôjde s ním. Narastalo v ňom podozrenie.
„Nevadí, nejako si poradíme."
Tieň s neochotou poslúchol. Vrátil sa späť a prerezal zvyšok povrazov. Kenzovi ľudia vyzerali hrozne. Zanedbane, skoro ako mŕtvoly. Vlastne, ani ich pán nevyzeral lepšie.
Keď sa k nemu vrátil, Wabashi mu poďakoval. Ale Tieň z toho nemal nič. Teraz pôjde o krk. Taká početná skupina sa len ťažko presunie po tichu. Nemal však na výber.
Skupina skoro pätnástich ľudí, vrátane Wabashiho a Tieňa, prešla väzenskou chodbou a dostali sa k výstupu na povrch. Pred ňou boli dvaja mŕtvy Uzurovi chlapi.
Kenzo sa postavil na kraj k ich mŕtvolám, a počkal pokiaľ všetci neprešli. Tieň bol vonku a dával pozor. Keď prešiel posledný vyšiel za nimi. Kto je ten chlapec? To on zabil tých dvoch? Má na svedomí ešte niekoho?
Vonku ho ovial vietor. Slnko mu dráždilo oči, no bol to nádherný pocit, byť opäť na povrchu. Zalial ho pot. Premkla slabosť. Ale udržal sa. Mal pred sebou svojich mužov. Čakali, že ich povedie. Že ich dostane domov.
Vedel presne kde sú. Boli za palácom. Všade boli hospodárske budovy. Videli ako sem-tam prešiel nejaký sluha, a zase sa stratil niekde v ich labyrinte. Všetci sa zoskupili za zadnou stenou jednej z nich. Bolo mu jasné, že potrebujú zbrane. Kone teraz zohnať nemohli. Ak by ich aj vzali, hneď by ich zabili. Spoznali by ich.
Kenzo sa otočil na Tieňa.
„Potrebujeme svoje zbrane."
Tieň si ich všetkých obzrel. Boli schopný udržať meč? Alebo sa brániť? S pochybnosťami prikývol. Mohlo to byť zaujímavé.
„Dobre. Viete kde je zbrojnica?" Wabashi prikývol. Poznal tam každý kút. „Choďte k nej. Ja sa zatiaľ postarám o stráže."
Bývalý väzni šli za svojim vodcom. Prebehli malým nádvorím, na druhej strane. Nikde nebolo ani slychu po vojakoch. Tieň sa medzitým oddelil a stratil sa.
Kenzo ho pozoroval, ale keď sa dostali k zbrojnici, sústredil sa už len na svojich chlapov. Otvorili dvere a vošli. Cez malé okno dopadalo dovnútra svetlo. Osvetľovalo nielen zbrane ale aj malé lúče prachu. V celej miestnosti boli na drevených stojanoch meče, kopije a luky so šípmi. Každý spoznal svoj meč a hneď si ho vzal. Na tvárach sa im ukázal dokonca úsmev a niekto zažartoval.
„No ták, rýchlejšie chlapi!" súril ich Kenzo, keď pozeral štrbinou dvier von na nádvorie.
„Hotovo, pán Wabashi!" zašepkal jeden z nich a všetci sa zoskupili okolo.
„Dobre...Nenašiel niekto z vás Hviezdneho fénixa?"
Každý zamrmlal nezrozumiteľné nie, alebo pokýval hlavou. Kenzo si povzdychol. Určite ho Hirato niekam odložil. Ak ho dokonca nemal zo sebou.
„Rozumiem," povedal z nevôľou. Odišiel od dier za prítomnosti pohľadov, a vzal meč, ktorý sa mu zdal kvalitný. Na to sa vrátil späť.
„Počkáme na toho chlapca, alebo pôjdeme?" spýtal sa jeden z nich. Wabashi to nevedel. Ale nemohli tam zostať dlho. Rozhodol.
„Ideme!" zavelil a vyšli von. Neurobili ani krok, a Tieň sa vynoril po ich boku. Bol trochu zadýchaný a špinavý.
„Ide sem malá skupina. Pár som ich zabil, no asi ma sledovali!" Len čo to povedal, začuli hlasy. Kenzove obavy sa potvrdili. Neprilákal ich sem zámerne? Sám mu povedal, že prišiel len po neho... Na úvahy však nebol čas.
„Za mnou!" zavelil Tieň a rozbehol sa preč. Ak sa chceli dostať preč z územia paláca, museli prejsť jeho bránou. Preto zamierili tam.
Hlasy, ktoré počuli, sa zmenili na kroky a ozajstný krik. Videli ich. Bandu otrhaných a vysilených väzňov. Ale tí väzni mali nádej, že sa odtiaľ dostanú. Tá im dodávala silu. A aj to, že je s nimi ich pán, a že ich neopustil.
Bežali cez úzke uličky, vyhýbali sa sluhom, na ktorých narazili. Niekto spadol. Kenzo otočil hlavou. Videl ako sa dvaja vrátili po svojho druha. Pomohli mu, no príliš zaostávali. Ďalej už videl len odraz čepelí od slnka, a posledné výkriky vzdoru jeho mužov, a zúfalstva ich protivníkov.
Prisahal si, že si ich bude pamätať. Na ich odvahu. Na obeť, ktorú priniesli. Nielen jemu ale ďalším mužom, ktorí teraz bežali po jeho boku.
Obišli bok paláca, ktorý mali po ľavici, a ukázalo sa pred nimi hlavné nádvorie. Tieň cez neho rýchlo prebehol, a zabil dvoch prekvapených strážcov. Zakýval im rukou, aby sa ponáhľali k nemu.
No len čo urobili prvé kroky, z každého miesta sa vynorila malá skupina, asi po troch chlapov. Zatláčali ich k bráne. Tá bola bezpečná. Stačilo cez ňu len prebehnúť, a stratiť sa v meste.
„Nesmú utiecť! Zabite ich všetkých!" zavelil lysí muž. Pár žoldnierov vytiahlo luky a namierili ich na utečencov. Ostatný sa na nich rozbehli. Kenzo vedel, že sú v presile.
„Ústup chlapi!" zakričal. Ale len málo sa ich pohlo smerom k bráne. Väčšina ostala stáť na mieste. Vytiahli meče. Kenzo sa nahneval. „Nepočuli ste?!" reval na nich.
Nepomohlo. Spustila sa trma-vrma. Šípy lietali z každej strany. Zabodávali sa buď do zeme, alebo do tiel. Chlapi si to však nevšímali. S výkrikmi bolesti sa vrhali na svojich protivníkov. Krv striekala z odťatých končatín a rozbitých hláv.
Kenzo sa pustil do boja tiež. A za ním ostatný, ktorí už stáli pri bráne. S rýchlymi sekmi zraňoval a zabíjal každého, kto mu prišiel pod ranu. Jeho silné ruky posiate jazvami, sa mihali na všetky strany. Jeden šíp mu preletel okolo hlavy. Zapichol sa však do zeme. A potom ďalší. Ani jeden však nenašiel jeho nohu, ruku alebo srdce.
Hoci ich horlivosť bola nesmierna, porážka bola nevyhnutná. S poslednými silami odrazili ešte jeden útok, a s Tieňom pred sebou, sa dali na ústup. S pätnástich jeho mužov, ostali len štyria. Ale na úteku jedného zabil ešte šíp, a ďalšieho poranil tak, že nemohol viac utekať. Rozhodol sa, že ostane tam, a pokúsi sa ich zadržať.
Chtiac-nechtiac ho musel Wabashi nechať tam. S hnevom a ľútosťou, sa dostali až do mesta. Ale nepriatelia nepoľavili. Stále ich prenasledovali. Tieň sa ich pokúšal striasť v malých uličkách, no boli ako psy za zadkom. Odrazu vbehol do nejakého domu. Za ním nato jeho malá skupinka.
„Počkajte tu!" povedal im a vyšiel von. Chlapi sa zvalili na podlahu. Ťažko dýchali. Boli na pokraji síl. Kenzo sa presunul k oknu a pozrel von. Tieňa videl len trochu, ale nešlo mu ako svižne sa pohybuje. Jeho krátke ostrie sa zabodávalo do tiel, ako nič. Predvádzal skutočne nebezpečný tanec. Opäť ho napadla tá istá myšlienka, ako tam vo väzení.
Čo je to za chlapca? Kto ho poslal? Bojuje ako dospelý chlap. Nepozná zľutovanie...
Keď bol hotový, vrátil sa k nim. Zbraň mal už starostlivo schovanú v pošve na krížoch.
„Vyčistil som cestu, môžeme ísť," povedal a nechal ich vyjsť von. Obišli telá. Kenzovi posledný dvaja muži sa na seba so strachom pozreli. Mali obavy rovnako, ako ich pán.
Teraz už s väčším pokojom prechádzali postrannými uličkami. Síce sa objavilo pár stráží, no nikto si ich ani nevšimol.
Kenzo šiel po boku Tieňa. Stále si ho premeriaval a odhadoval. Tieň si to všimol. Usmial sa na neho.
„Ak niečo chcete vedieť, pýtajte sa. Pán Wabashi."
„Ako sa voláš, chlapče?"
Tieň mu pozrel do očí. Musel však dvihnúť hlavu, pretože Kenzo bol vysoký.
„Nemám meno. Volajú ma Tieň...Ale páči sa mi aj to vaše, chlapče," povedal a snažil sa napodobniť jeho hlas.
„Prečo si nám pomohol?"
Pokrčil ramenami. Zdalo sa mu to ako dobrý nápad. Dokonca to mohol pokladať za pomstu, voči Hiratovi, že na neho poslal svojho psa.
„Neviem..." priznal nakoniec. Kenzovi to však nestačilo. Ale nechcel sa viac vypytovať.
Ďalej preto prešli v tichosti. Prešli úzkou uličkou, ktorá páchla po rybách. Boli blízko potoka, ktorý tadiaľ pretekal. Prekročili pár zdochlín a vnútorností, ktoré tam pohádzali rybári. Boli za ich obchodmi.
Kenzo odvrátil tvár. Prišlo mu z toho zápachu zle. Ale nevyvrátil by však nič. Možno trochu vody a chleba. Videl, ako ľudia spokojne chodia po hlavnej ceste. Pritom si všimol jedného mnícha. Stretli sa pohľadom. Čas sa spomalil. Aj keď mal klobúk a bol zanedbaný, spoznal ho... A musel ho spoznať aj ten mních. Pri ďalšom mihnutí oka, bolo všetko preč. Mních sa stratil v nejakom inom odchode alebo hostinci. Kenzo sa taktiež pozrel pred seba.
„Sme na mieste!" povedal Tieň a vyšli pri mestskom múre. Na tomto mieste rieka vytekala v úzkom prameni až za neho. V múre bola kovová mriežka. Na nej boli usadené nespotrebované časti rýb. Tu sa nemuseli báť, že ich uvidia stráže. Nikto sem nechodil, pretože každého odradil zápach.
Ich sprievodca k nej prešiel a ľahko ju vybral von. Narezal ju ešte predtým, ako išiel vyslobodiť Kenza.
„Musíte sa prepchať cez tú dieru. Potom pôjdete na juh k lesu. Tam je priviazaný kôň...Ale iba pre jedného z vás."
Kenzovi zvyšný dvaja muži sa ihneď pohli, vošli do malého potoka, a prešli na druhú stranu. Keď sa mu stratili, otočil sa na Tieňa.
„Ďakujem, chlapče...Aj keď neviem, či ti mám poďakovať. Stále musím myslieť nato, že si tých strážnych privolal naschvál," priznal nakoniec. Tieň sa tajnostkársky usmial.
„Ak poviem, že som to urobil naschvál, aby ste ostal len vy, tak si vaše poďakovanie nezaslúžim..."
„Máš pravdu...Skôr by som ťa mal zabiť. Za životy, ktoré si zmaril...Ak sa stretneme znovu, mal by si si dávať pozor!" Potom sa otočil sa zmizol rovnako ako jeho muži. Kenzo nevedel, že mal pravdu. Tieň sa s úsmevom vnoril do mesta.