Orizuru: 4

Cesta prebehla hladko. Bolo slnečno, mali dobré a oddýchnuté kone. Síce bolo na nej viac pútnikov, ale dalo sa to očakávať. Každý sa presúval na oslavy do nejakého väčšieho mesta, alebo k príbuzným.
Hirato s Uzurom sa tiež zastavili v jednom menšom meste. Nemali to v pláne, ale museli si oddýchnuť. Celý deň prespali, ale večer sa šli pozrieť na slávnosti.
Bolo to nádherné. Ulice boli vyzdobené farebnými papierovými lampášmi. Dokonca na niektorých miestach boli na šnúrkach poviazané kvety. Všade bol jas a svetlo. Obchodníci a krčmári mali otvorené svoje putiky. Ľudia sa hrnuli z jedného k druhému.
Všade bol smiech, a ich hlasy sa zlievali do jedného. Stánky lákali na sladkosti, ryby, mäso. Doslova hovorili: Príďte k nám, takú zeleninu ste určite ešte neochutnali.
Ľudia boli oblečení do tých najlepších šiat aké mali, a niektorí mali masky rôznych motívov. Bol to výnimočný večer, kedy sa mohli obliecť za čo chceli. Odvšadiaľ sa vynárali démoni, duchovia, vážení bojovníci, ktorí mali drevené meče a smiešne tváre.
Ale napriek tomu, sa začali šíriť reči. Aj Uzurovi sa dostali do uší, keď sa prechádzal so svojim pánom po ulici. Hneď mu ich povedal, načo jeho pán reagoval ako vždy. Skoro nijako. Uzuru to okomentoval akurát svojim prirodzeným úsmevom.
Večer prešiel, ako mal, a hneď skoro ráno sa vybrali na cestu. Ďalej už pokračovali bez nejakých problémov. Akurát sa zastavili, aby si dali niečo k jedlu, a aby neuštvali kone.
Večer druhého dňa, sa pred nimi ukázali malé múry mesta Daikon. Všade naokolo mali lesy, ale obzor patril iba palácu, ktorý sa týčil nielen nad samotným mestom, ale aj nad lesmi. Prešli do galopu. S posledným slnečným lúčom, ktorý sa dotkol mesta, už boli za múrom. Pri bráne nebola ani noha. Všade v meste bol pokoj. Ľudia sa ešte prechádzali, no bolo tam cítiť akési napätie.
Prešli cez mesto a prišli až k bráne paláca, ktorý stál na jeho okraji. Sám, veľký a honosný. Bolo vidieť, že tam sídli bohatý pán. Ktorý však bol aj tak vazalom Shikamoriovcov.
Pri bráne už našli stráže. Pozerali sa na prichádzajúcich, a dlhé oštepy pri tom zvierali v rukách. Obaja cestovatelia zastali pár metrov od nich. Uzuru zoskočil, a prešiel k nim. Hirato ostal sám. Videl ako im niečo hovorí, a potom sa jeden z nich stratil v dome. O pár chvíľ sa vrátili so svojim pánom.
Majiteľ paláca a pán územia, sa zastavil pri bráne a pozeral smerom k Hiratovi. Ten mal možnosť obzrieť si svojho budúceho hostiteľa. Bol telnatý a nízky. Hoci sa obliekal prepychovo, nemohol zakryť svoj nízky pôvod. Vlasy pretkané striebornými nitkami, mal zviazané do uzla rovnako, ako Hirato sám. Bolo mu vyše päťdesiat, ale vyzeral mladšie.
Všimol si, že Uzuru mu niečo vraví. Domyslel si, čo to asi bude. Videl, ako sa jeho tvár natiahla v prekvapení, a potom sa pustil k nemu. Hirato zosadol a počkal ho.
„Mladý pán Shikamori! Aké prekvapenie!" zvolal po úklone. Oslovený zopakoval úklon, ale bez jediného slova. „Už sme sa dopočuli, čo sa stalo...Sú tie zvesti pravdivé?"
„Môžem vás ubezpečiť, že áno. Ale tu to rozoberať nebudeme!"
„Máte pravdu! Nech sa páči!" povedal a opäť sa uklonil. Počkal kým ho Hirato obišiel, a išiel hneď za ním.
Prešli cez bránu s úklonom stráží, a chodníkom mierili k jeho vchodu. Vyzuli si sandále a prešli do vnútra. Služobníctvo im ukázalo ich izby. Uzuru dostal izbu pri ostatných vojakoch, a Hirato tú najlepšiu, akú mali.
„Je tu aj Naoto?" spýtal sa ešte Hirato, keď ho odvádzali do jeho miestností.
„Áno. Prišiel len pár hodín pred vami," odpovedal Yamoto, pán mesta.
Nato Hirato prikývol a dal sa na odchod.
Po kúpeli a jedle, ktoré nasledovalo, sa všetci zišli v miestnosti ich nového lénneho pána. Bolo na nich vidieť ich obavy a napätie. Bol tam Yamoto, jeho kapitán stráží, Naoto a Uzuru, ktorý sedel po pravici svojho pána. Pred nimi boli na malé podnosy s jedlami, a poháriky na saké.
„...takže toto sa stalo!" povedal Yamoto, keď im Uzuru vylíčil svoju variantu celého príbehu.
Naoto, zrelý štyridsiatnik, pokrútil neveriacky hlavou. Nebol síce vtedy v meste, ale jednoducho tomu nechcel veriť! V rukách zvieral malú guľôčku s nakreslenými kvetmi. Hral sa s ňou, keď prehovoril:
„Poznám Wabashiho, a nemyslím si, že by niečo také mohol urobiť!"
Uzuru na neho vrhol výstražný pohľad, ale s pokojom mu odpovedal:
„Chcete mi povedať, pán Naoto, že som si to vymyslel?"
„Nie...len...Musel mať na to dôvod..."
Mohol som si myslieť, že mi nebude len tak veriť...Ale musí ma poslúchnuť. Som jeho pánom, či sa mu to páči, alebo nie! Pomyslel si Hirato.
„Pán Naoto, ani ja by som tomu neveril. Ale faktom je, že Wabashi Kenzo zabil môjho brata a otca...Veril som mu rovnako ako vy, a teraz je v meste môjho otca a vyhlasuje sa za pána celého územia...To je neodpustiteľné!"
Yamoto ihneď prikývol na znak súhlasu. Hirato sa však uprene pozeral na Naota. Videl jeho zamračený pohľad. Odrazu sa prestal hrať so svojim talizmanom.
„Rozumiem! Moji ľudia idú s vami, pán Shikamori!" povedal horlivo, ale Hirato mal pocit, že ho celkom nepresvedčil.
„Ďakujem, pán Naoto. Teraz musíme dobiť mesto späť! A samozrejme pomstiť moju rodinu."
„Prepáčte pán Shikamori, ale moja jednotka, by mesto dobila..." poznamenal Naoto. Hirato mu poďakoval kývnutím hlavy.
„Zajtra sa o tom porozprávame," ukončil rozhovor Hirato. Yamoto a jeho kapitán odišli hneď na to. Naoto vypil ešte jeden pohár a vyšiel za nimi. V miestnosti ostal len s Uzurom.
„Neverí vám," poznamenal. Hirato po ňom strelil pohľadom. Dobre to vedel.
„Daj na neho pozor. Ak by nastali nejaké problémy, radšej sa ho zbav."
Uzuru prikývol, uklonil sa a vyšiel von. Pán Shikamori sa potom odobral do postele, zatiaľ čo služobníctvo odpratávalo nezjedené zvyšky.
Ďalšie dva dni prebehli v duchu príprav na návrat do mesta. Rozoberali stratégiu, ako sa čo najrýchlejšie dostať do mesta. Bolo však vidieť, že ak sa reč zvrtla na Wabashiho, tak sa Naoto snažil nereagovať. To však neutieklo pozornosti Hirata. Sledoval ho. A Uzuru tiež.
Na sklonku dňa dospeli k záveru, že Naoto so svojou jednotkou, v noci zaútočia a otvoria brány. Potom počkajú na zvyšný oddiel. Hirato dal zavolať ešte jedného vazala z blízkeho okolia, aby ich podporil. Ale museli čakať, pokiaľ sa pripraví. Rozhodlo sa, že na pochod sa dajú o pár dní. Zvyšok vojska sa pridá cestou.
Večer rozhodnutia sedel Hirato zase vo svojej izbe s Uzurom, ktorý mal dobrú náladu. Bol teraz pravá ruka nového lénneho pána. Zdalo sa, že všetko ide ako má. Všetci im verili. A prečo by aj nemali? Avšak, bol tu jeden, ktorý nebol presvedčený. Určite by sa našli aj iný, ale nemalo zmysel to rozoberať.
„Ako sa vám to pozdáva, pán Hirato?"
„Prečo sa ma na to pýtaš?"
„Len kvôli tomu, že Naoto nám neverí. Bolo by lepšie, keby sme sa ho zbavili..."
„Nie, potrebujem ho. Neboj sa, určite sa naskytne príležitosť," poznamenal Hirato a odpil si čaju, ktorý mal pred sebou. Kitaro naklonil hlavu na stranu.
„Myslím, že sa mýlite..." povedal. Jeho pán sa na neho nepekne pozrel. Toto hraničilo z drzosťou. Uzuru sa ospravedlňujúco usmial.
„Nie si tu na to, aby si ma upozorňoval. Rob iba to, čo ti poviem!"
„Ako poslušný pes..." poznamenal Uzuru a oči sa mu zaleskli. Hirato ho ignoroval. Príliš mu toho toleroval.
Uzuru pozrel na dvere po pravici. Viedli k záhrade. Nemal náladu na kochanie sa. Ale predsa ich otvoril. A prudko. Hirato ho po celý čas sledoval. Neriešil náhlu zmenu jeho polohy.
Len čo ich Uzuru otvoril, niekto sa rýchlo presunul ešte viac do tmy. Všimol si to. A vedel, kto to je. Meče mal vo svojej izbe, takže ich nemohol vytiahnuť. Preto sa za postavou načiahol. Tá sa mu uhla a urobila veľký oblúk. Snažila sa ho obísť a dostať sa k Hiratovi. No len čo dala nohu na podlahu, Uzuru udržal rovnováhu, a silným kopom chcel udrieť do brucha návštevníka. Návštevníkove reflexy však boli rýchle, takže sa stihol odraziť od okraja podlahy, a urobiť salto dozadu. Dopadol presne na nohy. Ale ešte sa nevzdával.
„Kto to je?" spýtal sa Hirato, keď videl bojovať svojho strážcu. Bol celkom pokojný. Veril mu.
„To bude tá kry..." keď to však hovoril, otočil hlavou k pánovi. To využil Tieň a prešmykol sa popri Uzurovi. On však bol pripravený. Chcel sa pomstiť. Bleskovo sa zvrtol a podarilo sa mu chytiť Tieňovu ruku. Stiahol ho späť. Šmaril ho o zem.
Nepripravenému Tieňovi to vyrazilo dych. Prekvapene sa pozrel do tváre svojho premožiteľa, ktorý sa nad ním týčil s pomstychtivým úsmevom. Jeho noha už bola na Tieňovom krku. Pozrel prosebne na Hirata, ktorý len tak sedel a pil čaj. Všimol si jeho pohľad ale nereagoval.
„Pane, je všetko v poriadku? Počula som nejaký hluk..." zrazu sa ozvala nejaká slúžka spoza dverí.
„Nič sa nedeje. Neobťažuj ma!" povedal, načo sa slúžka ospravedlnila a bolo počuť jej kroky, ako odchádza. Hirato teraz mohol vidieť vlka, stojaceho nad hadom, ako ho škrtí svojimi masívnymi labami. „Pusti ho, Uzuru!" zavelil však.
Chtiac- nechtiac ho musel pustiť. Ale v očiach mu žiaril svit úspechu. Bol zo sebou spokojný. Konečne sa mu podarilo chytiť toho malého špeha. Zložil nohu dole a sadol si oproti svojmu pánovi.
Tieň sa zvalil na brucho. Potom sa ťažko dal na všetky štyri a kašľal. Hodil nenávistný pohľad na obidvoch. Premohol sa však, a sadol si k dverám do záhrady. Bolo na ňom vidieť, že sa premáha, aby ďalej nekašľal a nelapal po dychu.
„Prečo si prišiel?" spýtal sa ho Hirato zvedavo. Neobťažoval sa však otočiť k nemu hlavu.
„Nesmiem vám správy," odvetil. Neskutočne sa tešil, ako ho prekvapí.
„Tak ich už konečne povedz!" povedal Uzuru pokojne, no jeho slová rezali ako jeho meč. Tieň na neho hodil povýšenecký pohľad. Stále ho považoval len za Hiratovho psa.
„Wabashi utiekol..."
Hirata akoby pleskli po tvári. Navonok však ostal pokojný. Teraz už otočil hlavou, aby mohol vidieť na Tieňa. Uzuru sa len usmial. Neveril mu.
„Ako je to možné?" spýtal sa Hirato. Tieň len pokrčil ramenami. Samozrejme mu nepovie, že v tom mal prsty práve on.
„Mám pocit, že za to môže tento tu!" ozval sa Uzuru a už vstával. Hirato ho usadil pohybom ruky.
„A po krajine sa zoskupili muži, ktorí rabujú a zabíjajú v mene Wabashiho. To je aspoň trochu potešujúce," poznamenal Tieň a rýchlo sa stratil. Nemalo zmysel tam dlhšie ostávať. Uzuru si ho všimol, no bolo neskoro. Ušiel mu. Ako vždy.
Keď si bol Hirato istý, že je preč, šmaril nahnevane pohárom. Ten sa rozbil na kúsky a čaj sa rozlial do všetkých strán. Jeho strážca to nekomentoval.
„Ihneď zavolaj Naota! Musia ho chytiť! Ak sa dostane na svoje územie, budeme mať problémy!" rozkázal Hirato. Uzuru sa uklonil a vyšiel z jeho izby. Išiel hneď za Naotom, aby mu odovzdal rozkaz. Aspoň sa ukáže, či je naozaj taký lojálny, ako tvrdí.