Orizuru: 5

...splní ti želanie...ale iba jedno...musíš ich urobiť tisíc...
Opäť jedna z tých mučivých spomienok! Opäť počuje jeho hlas, ktorý sa stratil pred toľkými rokmi, a už ho viac nepočula.
...vážne?...nie je to len povera?...
Pýtala sa vtedy, ako ostatné deti. Videli jeho tvár a ruky. V nich držal papierového žeriava.
...nie je to povera!...mne sa tiež splnilo...
Snažil sa ich presvedčiť. A podarilo sa mu to! Uverili mu! Ako všetky deti.
...a čo ste si želali?...
Neunavili ho ich otázky. Stále sa usmieval. A usmieval. Bol taký milý a láskavý.
...to je tajomstvo...musíš ich urobiť tisíc...
Odpovedal im. Jeho prst na ústach. Tajomstvo. Verila mu! Naučila sa to! Vyrobila ich. Nevedela však koľko.
...jedno želanie...tisíc...a jedno...tisíc žeriavov...
Mala v ich hlave. Jeho hlas. Svoje spomienky. Prečo si však musela spomenúť práve na to? Neverila už na to. Nikdy by jej nesplnili želanie!
Išla. Cítila ako sa jej nohy preplietajú. Naozaj šla ďalej? Nespadla len pred chvíľou? Znovu sa postavila?
Necítila však bolesť z pádu. Ani vietor na svojej pokožke. Ani slnko. Necítila nič. Iba vedela, že musí pokračovať.
...kamarátky navždy!...nie kamarátky! Sestry!...
Ďalšia spomienka? Kto to však povedal? Jej minulé ja? Komu?
...Aoi...
Kto je to? Ale iste, ona! Kto to však hovoril?
...náš posledný spoločný večer...musíš veriť...jedno...tisíc žeriavov...
Spomienky sa jej zlievali. Už vtom bol chaos. Ale prečo stále kráča?
...Aoi!...kamarátky...sestry!...
Ona nemala predsa sestru! Mala bratov!
...sestry!...
Spomenula si. Jej posledná rodina! Musí isť! Už vie, prečo!
Z posledných síl preložila nohu. A potom spadla. Nepostavila sa však. Nevládala. Sila ju opúšťala. Nič nevidela. Bola noc? Deň? Alebo bol len tieň?
Ale už cítila! Hojdala sa. Znovu šla? Postavila sa? Nie! Niečo bolo inak. Neboli to jej nohy, ktoré išli. Čo sa deje?!
Sila nevytekala von. Ostávala v nej. Cítila ako prúdi v jej tele. Všetko ju bolelo. Bola hladná. A smädná. Prečo ju však všetko bolelo? Mohla otvoriť oči. Aj to urobila. Pomaly. Viečka mala ako z olova. Tak ťažko sa otvárali!
Uvidela nad sebou oblohu. Predsa bola noc! A počula! Počula hlasy. A praskot ohňa. Jeho teplo. Otočila k nemu hlavou. Všetko ju tak bolelo!
„Pán Shun! Prebrala sa!"
Počula to! Čo sa deje? Kde je? S kým tu je? Videla ho. Postavu. Niekto si k nej kľakol. Pozoroval ju. Aj ona jeho.
„Neboj sa! Nič sa ti už nestane!"
Zrazu bola celkom pokojná. Nebála sa. Tak ako predtým. Nie! Verila mu. Nechceli jej ublížiť. Znovu zavrela oči. Spala. Taký pokoj!
Prebudila sa uprostred noci. Mesiac bol ďalej ako si ho pamätala. Cestoval po svojej trase. Znovu otočila hlavou. Bol tam. Ten, ktorý s ňou hovoril. Všimol si, že je hore. Usmial sa na ňu.
Chcela sa zdvihnúť. Nemala čas odpočívať! Musela ísť. Ale pohyb jej spôsobil bolesť. Musela si ľahnúť. Všimla si, že si sadol k jej nohám.
„Nesmieš sa hýbať! Tvoje zranenie nie je vážne, ale lekár vravel, aby si to nepreháňala."
Aké zranenie? Spomenula si! Siahla rukami na brucho. Bolelo to.
„Ďakujem..." povedala. Jej hlas bol chrapľavý. Hrdlo mala stiahnuté a suché. Znovu sa usmial. Bol mladý. Starý, asi ako ona. Načiahol sa po niečo. Vytiahol malú nádobku a priložil jej ju k ústam. Vyšla z nej čistá a chladná voda. Napila sa. Bolo to také lahodné! Akoby nepila celý život.
„Som Wabashi Shun. Ako sa voláš?"
Wabashi. Prečo jej to bolo také známe?
„Aoi..."
„Čo sa ti stalo? Našli sme ťa skoro mŕtvu. Lekár vravel, že si na tej rane si mala akési byliny. Tie ti vraj zachránili život."
Byliny? Aha, tie! Nepamätala si, kedy si ich dala na ranu.
„Nejakí chlapi..." povedala. Hlas sa jej zdal cudzí. Spomienky jej naplnili hlavu. Vedela čo sa stalo, ale nemala silu o tom hovoriť. Z očí jej vyšli dve tiché slzy. Shun si všimol ich odlesk. Súcitne jej položil ruku na plece. Chcel niečo povedať, ale predbehol ho jeho podriadený.
„Pane, mieria sem jazdci!"
„Koľko?"
„Asi traja...Ťažko sa to odhaduje..."
Shun sa rýchlo postavil. Meč držal v rukách. Vydával rozkazy. Chlapi sa rozišli po dvoch. Skryli sa, kam mohli. Aoi sa tiež chcela postaviť, ale keď si ju všimol Shun, kľakol si k nej.
„Počkaj tu..." povedal a stratil sa. Oheň naďalej plápolal a cítila jeho teplo. Prečo ju tam však nechali? Nechce tu ostať! Znovu sa pohla. Prepichla ju bolesť, ale obrátila sa na bok. Jasne počula dunenie kopýt.
Nezomrela predtým, nezomrie ani teraz! Bola pevne rozhodnutá. Z boku sa rukami odtlačila od zeme, a sadla si. Ale to sa už čierne prízraky prirútili k ohňu a k nej. Videla ich. Zanedbaní a vychudnutí. Napriek tomu ozbrojení.
Zoskočili z koní. Ten najvyšší pristúpil k ohňu ako prvý, a kľakol si k nemu. Od seba ich delili len zlato-šarlátové plamene. Pozeral sa na ňu. Videl jej bledú tvár stiahnutú strachom a bolesťou. Ale zbadal tam ešte niečo. Niekde v hĺbke jej očí. Vzdor. Silu prežiť.
Chcel niečo povedať, ale to sa už na nich valili muži. Obkľúčili ich. Zbrane však nezložili. Čepele sa leskli ako hviezdy na nebesiach. Boli v presile traja na jedného.
Vtom vystúpil do svetla plameňov mladík. Shun. Tak sa volal. Prešiel dopredu, až k vodcovi malej skupiny. Sprevádzali ho ostražité pohľady jeho mužov. Prezeral si vysokého chlapa a potom ho objal. Chlapi sa ihneď pohli dopredu, ale to ich už usadil.
„Toto je váš pán. Wabashi Kenzo! Môj otec!" zvolal. Na Kenzovej tvári sa ukázal po dlhej dobe úsmev. Stisol rameno svojho syna a pokynul svojim chlapom. Všetci si spolu sadli k ohňu.
Aoi sa na to dívala, akoby bola vo sne. Takže to neboli nepriatelia. Otec a syn. Neopustili ju. Iba ju použili ako návnadu. Stiahla päste a znovu si ľahla. Bola nahnevaná. A taká vystrašená.
„Otec, sadni si...Dajte im hneď najesť!" rýchlo volal Shun. Všetci plnili rozkazy bez rečí.
„Máme šťastie, že sme na vás narazili...Čo tu robíte?" pýtal sa Kenzo, keď jedol prinesené jedlo. Tak dlho nemal nič poriadne.
„Mali sme správy, že nejaké malé skupiny rabujú a zabíjajú. V našom mene...Preto sme sa rozhodli, že sa na to pôjdeme pozrieť. A samozrejme, aby sme očistili naše meno."
Otec prikývol. Tak rád videl svojho syna. Potom pozrel na dievča.
„A ju ste našli kde?"
„Bola na ceste. Polomŕtva. Pravedopodobne prežila jeden z masakrov."
„Zdá sa, že nie sme jediní, ktorí mali šťastie."
Shun prikývol. Potom sa však zamračil. Čo tu vlastne jeho otec robil? A hlavne, prečo bol taký zbedačený? Kenzo si všimol synov pohľad.
„Zradili nás. Hirato Shikamori zabil svojho otca a brata..." povedal a sledoval, ako zareagujú. Hneď sa spustili reči. Akoby ste sa ocitli pri hniezde včiel. „Vyhlásil sa za pána územia. Neviem aké klamstvá ešte ľuďom narozprával, ale tvrdí, že ja som zabil jeho rodinu."
Pri tej lži sa nahneval. Päsťou buchol po svojom stehne. Jeho syn znepokojivo pozrel na otca, a potom na svojich ľudí.
„Ale prečo ste takí dobití? Mučili vás?"
Kenzo potriasol hlavou.
„Nie. Keď sme utekali z mesta, strhla sa bitka. Veľa dobrých mužov padlo...Pri úteku nás však musel niekto vidieť...Udali nás..." povedal, ale neveril tomu. Skôr ho napadla iná možnosť. Že ho zradil ten chlapec. „Mimo to, cestou nás dostihol Naoto Ryuugami. Pár dní za Hlavným mestom. Ale nepodarilo sa mu zajať nás."
Zahľadel sa do plameňov. Pravda však bola trochu iná. Dostihol ich. Lenže Kenzo sa so svojimi mužmi rozdelili. Aj Naotovi muži to urobili. Nejakou náhodou sa za Kenzom pustil práve Naoto. Keď videl, že nemá zmysel utekať, zastavil koňa. Postavili sa oproti sebe, ako pravý bojovníci. Ich meče sa rozkričali. Narážali do seba. Kenzo však videl, že jeho oponent sa drží späť. Využil to. Naotovi vtedy povedal: Som verným služobníkom klanu Shikamori. Neskloním sa však pred niekým, kto pošpinil toto meno! Toto hovorí duša môjho meča!
Na to ho Naoto pustil. Kenzo vysadol na koňa a stratil sa. Cestou narazil na svojich dvoch chlapov. Spolu potom pokračovali ďalej. Až pokiaľ nenarazili na Shuna. Toto však vedieť nepotreboval.
„Rozumiem. Mieriš domov?" spýtal sa Shun. Vyrušil tak otca zo zamyslenia. Kenzo prikývol.
„Teraz by sme sa však mali vyspať. Je to ešte niekoľko dní, pokiaľ sa dostaneme k Sore."
Všetci to brali ako rozkaz. Vzali malé deky a rozložili ich všade kam mohli. Bolo teplo, takže sa väčšina presunula od ohňa, ktorý slúžil viac ako pochodeň, ako na ohriatie.
Aoi si všetko vypočula. Mala tomu veriť? Nevedela prečo, ale verila mu. Mala pocit, že neklame. Pozerala na oblohu. Shunovi muselo odľahnúť, že sa jeho otcovi nič nestalo.
Započula kroky. Boli to kroky chlapov, ktorí mali hliadku. Ostatní už ležali. Do pravidelných intervalov pochodu, sa vnoril nový zvuk. Ľahké kroky, a potom si k jej nohám niekto sadol. Vedela, kto to je. Odvrátila hlavou.
„Prepáč mi...Nemali sme čas, odniesť ťa..." zašepkal Shun. Naozaj mu to bolo ľúto. Povedal jej, že už jej nič neublíži, a o pár minút ju použil ako návnadu.
Hnevala sa. Nechcela sa na neho pozrieť. Nechcela plakať. Ale neudržala sa. Tvárou jej stekali úzke pramienky. Našiel jej ruku a stisol ju. Vlial do nej pokoj. Pozrela na neho. Bála sa. Ale nemohla dovoliť, aby zomrela.
Uvidela na jeho tvári úsmev. Bol ako slnko. Upokojila sa. Prvýkrát sa usmiala. Strašne jej pripomínal brata. On vždy vedel, ako ju upokojiť. Potom sa postavil a šiel si ľahnúť.
Noc prebehla v pokoji. Nikto ich viac neprepadol. Nový chlapi sa konečne vyspali bez toho, aby sa budili uprostred noci.
Ráno všetci balili veci a hasili oheň. Lekár Aoi pomohol, aby si sadla. Tá noc jej pomohla natoľko, aby sa mohla postaviť. Rana sa bruchu bola z časti zahojená, ale lekárovi sa nepáčila predstava, že pôjde na koni. Aoi ho ignorovala. Musela ísť.
Kenzo a jeho muži už boli umytý a oblečený. Vyzerali lepšie. Keď si ju všimol, povedal Shunovi, aby ju zavolal. Ešte včera mu napadla istá vec.
Keď prišla k nemu, za denného sveta si ju mohol prezrieť. Bola nízka. S celkom peknou tvárou. Vlasy mala zopnuté do dlhého chvostu. Mala oblečené mužské šaty. Domyslel si, že to bol zostatok po oslavách.
Uklonila sa pred ním. Rýchlo mávol rukou. Stáli oproti sebe a navzájom na seba pozerali.
„Aké je tvoje meno, dievča?"
„Aoi, pán Wabashi," povedala so sklonenou hlavou.
„Dobre Aoi. Mám pre teba návrh." Shun prekvapene pozrel na otca.
„Aký?" spýtala sa a teraz na neho priamo pozrela. Po strachu zo včerajšej noci nebolo ani slychu. To sa Kenzovi pozdávalo.
„Potrebujem, aby si šla do Hlavného mesta, a priniesla mi môj meč," povedal bez okolkov. Aoi ostala zaskočená. Shun sa postavil pred otca.
„Čo to žiadaš? Nevidíš, že je zranená?! Skoro zomrela, a ty ju posielaš stovky míľ na sever!"
„Prestaň, Shun!" zahriakol ho otec. Jeho syn sklopil oči. „Som si vedomí svojej žiadosti!"
Aoi sa na oboch dívala. Čo mala robiť? Nemohla splniť jeho žiadosť. Musí nájsť Sakuru. Svoju jedinú rodinu!
„Je mi ľúto, pán Wabashi," odvetila a sklonila sa. Shunovi odľahlo. „Musím nájsť svoju priateľku!" povedala a otočila sa. Chcela hneď odísť. Len čo Shunovi trochu odľahlo, hneď sa opäť začal strachovať.
Kenzo sa zasmial. Nečakal, že sa niekto odváži nesplniť jeho prosbu.
„Počkaj!" zakričal za ňou. Otočila sa. „Dohodneme sa!"
O pár minút už boli rozdelený. Kenzo jej sľúbil, že nájde jej kamarátku Sakuru. Ona zatiaľ nájde Hviezdneho fénixa, a donesie ho právoplatnému majiteľovi. Shun s malou skupinou išiel s ňou. Spolu so slnkom sa rozišli. Jedna skupina mierila na sever, druhá na juh do mesta Sora. Hlavného mesta panstva Wabashi.