Šepot vetra - Prológ

Posledné lúče slnka prenikali pomedzi stromy a bodali ho do očí. Zvrtol sa na päte, pohľad upriamil na dokaličené telá, bezvládne ležiace na pláni. Na tvári mnohých bojovníkov sa aj po smrti miešal výraz utrpenia s odhodlaním, akoby sa ich poslanie na tomto svete ešte neskončilo.

Virðulegovi z hrdla vyšiel priškrtený smiech. Toto bol koniec, skutočne. Nie však koniec, ktorý by si prial, alebo skôr víťazstvo, ktoré si vysníval. Jeho muži, horliví a odhodlaní, vždy keď prišlo na plienenie a znásilňovanie, preňho nedokázali vybojovať víťazstvo v jednej z najdôležitejších bitiek. Víťazstvo proti menšiemu vojsku.

Virðuleg, prirodzene, nepočítal so skutočnosťou, že nepriateľ mohol mať moc. Nie temné sily, armádu mŕtvych či čarovné zrkadlá, podobné tomu, čo kedysi patrilo kráľovnej, aby jej vravelo, že je najkrajšia. Mal moc vládnuť. Moc vyburcovať do boja obyčajný ľud.

Pokyny boli vyslovené zreteľne a Virðuleg vedel, že stiahnuť chvost a vrátiť sa odkiaľ prišiel nemôže. Ale čo robiť mohol? Ak sa naďalej bude zdržovať v okolí tejto pekelnej brány, naisto ho nájdu. Nezáleželo na tom, ktorá strana. Úderom polnoci už nebude patriť k žiadnej.

Nikdy nebol rytierom, prísahy na jeho česť preňho nič neznamenali. Nikdy predtým nikomu neslúžil, nikoho nepočúval. Prečo to robil teraz? On bol tvorcom pravidiel, pánom hry, tým, kto kládol medze. Bol ochotný ignorovať svoju pýchu, hrdosť, aby dosiahol slávu, moc a uznanie s pomocou niekoho iného, keď sa ani nedokázal stotožniť s jeho cieľami?

Virðuleg a Hestar. Dvaja bratia. Boli rovnakí, no predsa sa líšili prioritami. Hestar chcel ríši vládnuť, Virðuleg ju pretvárať. Vtom sa jediný muž na pláni Skógur, ktorého sa ešte dotýkal život a energia v ňom prúdila v podobe červenej, železitej tekutiny rozhodol. Bolo však potrebné, viac ako potrebné, priam nutné, poistiť sa a naplánovať si každý svoj nasledujúci krok, takisto ako poučiť sa nielen z chýb ostatných, ale aj z chýb svojich. Kľúč k úspechu bol uväznený v starej, spráchnivenej veži, siahajúcej do výšky päťdesiat stôp.

Teraz bol na dokonanie sám. No napriek bolestnej strate, ktorú mu toho dňa na Skógure uštedrili kráľovskí bojovníci, vedel, že predsa len ho niektorí budú následovať. Možno dobrovoľne, možno z donútenia, nie je mu súdené tieto rozhodnutia vykonávať, ani zamýšľať sa nad nimi. Nepatria mu. Bez akýchkoľvek pochybností mohol povedať, že si bral, čo mu patrilo a čo mohol dostať.