Orizuru: 6

Bolo to už niekoľko dní. Hlavné mesto bolo v chaose. Chýry sa šírili ako oheň. Bolo vidieť, že slovo má väčšiu moc, ako ostrie meča. Ľudia sa stretávali za tmy a rozprávali, čo počuli. Hoci to bol alebo nebol výmysel.
Potulný mních už toho stihol vypočuť a vyrozumieť dosť. Wabashi zabil Shikamoriho a jeho mladšieho syna. Zabil dôležitých vazalov z mesta. Teraz vládne on. Také hlúposti! Neveril tým rečiam ani za mak. A nesedelo mu to ani preto, lebo videl Hirata a Uzura ako si idú pomaly z mesta. A potom videl Wabashiho, ako sa snaží dostať potajme preč. Zbedačený a len s pár mužmi. Takto asi dobyvateľ nevyzerá!
Po ďalších hlúpostiach, ktorých sa za dnešný večer napočúval až-až, vyšiel z hostinca do chladného večera. Od západu sem začal fúkať vietor, ktorý prinášal vôňu búrky a dažďa. Prešiel dreveným mostom a dal sa k jedinému domu, ktorý mu napadol.
Cestou stretol pár ľudí, ktorí sa mu uklonili, za čo ich požehnal, a šiel ďalej. O pár minút stál pred masívnou drevenou bránou. Bola zavretá. Na jej zárubni boli znaky. Videl ich, pretože na oboch jej koncoch, boli vysoké koše, v ktorých horel oheň. Bolo na nich napísane: Bojová škola rodiny Fuu.
Zatiahol hrubým povrazom, ktorý visel pri ňom. Keď srdce narazilo na jeho stenu, ozval sa dutý hlas zvona. Mníchovi to pripomenulo krásne strávený čas v meditácii v ďalekom kláštore. Z druhej strany sa ozvali kroky. A šomranie.
„Kto je tam?" spýtal sa prísny hlas. Očividne nebol rád, že ho vyrušili.
„Len potulný mních, ktorý prosí o strechu nad hlavou," povedal a čakal. Brána sa pomaly otvorila a vykukla z nej hlava. Keď sa chlap presvedčil, že je to skutočne mních, odstúpil. Nikto si nechcel pohnevať mníchov. Niektorí vedeli byť naozaj zlomyseľní.
Poďakoval mu úsmevom a vstúpil do dvora. Cestička vysypaná štrkom a kamením viedla k domu. Vychádzalo z neho svetlo. Domáci ešte nespali. Počkal na svojho dobrodinca a spoločne sa pustili cestičkou. Sluha ho viedol do bočnej časti domu, k ostatným sluhom.
„Ako sa má pán Fuu? Stále ešte vedie svoju školu? Alebo ju prebral jeho syn?" pýtal sa, kým šli. Sluha si ho čudne premeral. Neveril mu. Ale odpovedal.
„Je mu celkom dobre. Trochu prechladol, ale nie je to nič vážne. A jeho syn?" odfrkol si sluha. „Je preč. Pán Akio už dávno odišiel. Je to skoro šestnásť rokov."
Mních iba prikývol. Tak dlho tu nebol. Nevedel už, čo sa dialo v rodinách, ktoré poznal. S rukami za chrbtom sa spolu so sluhom dostali až malým dverám. Mních si vyzul sandále a vstúpil.
Okolo ohniska v strede izby sedeli ľudia. Všetci sa na neho pozreli a uklonili sa. Usmial sa a naznačil im, aby sa upokojili. Sadol si k nim a klobúk si položil vedľa seba. Ihneď mu podali šálku s čajom a nejaké jedlo. Počas toho ako jedol, si všimol, že je tam akási ponurá nálada.
„Čo sa stalo?" spýtal sa, keď ho premohla zvedavosť. Videl ich smutné pohľady. Nikto nechcel začať. Ozval sa však ten, ktorý ho vpustil dnu.
„Tuto Rejimu..." povedal a ukázal na jedného muža pri stene. „..zabili mu dcéru. Keď sa stala tá hrozná vec v paláci...Musela niečo vidieť..."
Mních zbystril. Bolo dobré, že prišiel práve sem. Stiahol obočie. Prikývol.
„Nech jej duša nájde pokoj!" zvolal. Všetci ohli hlavy v krátkej modlitbe. „Prepáčte, musím ísť...príroda volá," povedal a postavil sa. Vrátnik mu povedal kam má ísť. Poďakoval mu a vyšiel von. Slameniak držal v rukách.
Nepotreboval na záchod. Išiel priamo k hlavnému vchodu. Prišiel za hlavou rodiny. Starý Fuu určite musel vedieť viac ako jeho sluhovia. Opäť sa vyzul a vstúpil dnu. Na chodbe nebol nikto. Vedel kam má ísť. Bol tu už niekoľkokrát. Len dúfal, že sa nič nezmenilo.
Zahol za roh, keď vtom sa zrazil s ďalším chlapom. Boli skoro rovnako starí, ale domáci pán vyzeral chorľavo a nezdravo. Nepoznal ho hneď. Už otváral ústa, keď sa mních ozval.
„Je to už toľko rokov, že ma nespoznávaš, starý priateľ?" Domáci pán si ho obzrel. Potom sa mu tvár vyjasnila, a v očiach sa zalesklo poznanie.
„Shou?! Nech sú bohovia milostivý...si to ty!"
Obaja sa usmiali. Bol to neopísateľný pocit, uvidieť tak známu tvár, po toľkých rokoch.
„Poď, poď!" volal ho Fuu. Mních išiel za ním, až do jeho izby. Tam si sadli k otvorenému oknu. Pri ňom stála vo svietniku sviečka. Klobúk bol stále s ním.
„Zmenil si sa, Shou," prehovoril starý Fuu. Prikývol.
„Máš pravdu. Ale ani teba to neobišlo. Starneme, priateľ môj," ponosoval sa Shou. „Mali by nás už zastúpiť mladí...To ma privádza k tomu, že som ešte nevidel Akia!" povedal a sledoval svojho priateľa. Vedel, že odišiel. Dozvedel sa to od vrátnika. Otázkou bolo, prečo.
Domáci pán sa zahniezdil. Očividne ho táto téma znervózňovala.
„Nie je tu," povedal po malej chvíli. „Odišiel s doktorom Kaitom..." s hnevom a pýchou stiahol sivé obočie. Mních opäť prikývol, že rozumel.
„Nechcel túto školu...Radšej mal Kaita a jeho liečiteľstvo..." povedal skôr pre seba. Jeho pohľad sa nepozeral na mnícha, ale do minulosti. Zrazu sa však vrátil späť. „Ale čo tu robíš ty?"
Mních sa usmial. Konečne sa mohol spýtať na súčasnú situáciu.
„Čo sa tu, dopekla, deje?"
„Vzbura," povedal jednoducho Fuu. To však nestačilo.
„Počul som...Ty veríš tým rečiam? Poznáš Wabashiho rovnako dobre ako ja!"
Fuu sa trpko usmial.
„Máš pravdu. Bol by som radšej keby nie, ale už to bude tak." Nebola to však nenávisť, ale rešpekt. Wabashi si vždy vedel získať rešpekt u ostatných. Bola to jeho záhadná vlastnosť.
„Rečiam však nezabrániš...Počul si už o Rejiho dcére? Smutné...mala smolu, že bola vtedy v paláci..."
„Počul...Ale čo mi o tom môžeš povedať ty?" naliehal na neho Shou.
„Nič viac, čo si ešte nepočul. Ale v paláci sa usadil nejaký chlap a tvrdí, že ho velením mesta poveril Wabashi. Len ten, kto pozná jeho mužov vie, že ten rónin, nie je jeho chlap," ukončil Fuu. Mal pravdu. Veľa sa toho nedozvedel. Ale mohol sa vybrať do paláca a tam toho zistiť viac. Bol čas na odchod. Poďakoval svojmu priateľovi a vyšiel z izby. Na polceste, ho zastavil.
„Počkaj! Teraz som si spomenul...Vraví sa, že nejaká mátoha vraj straší po meste. Má to byť syn jedného vazala...Zabudol som, ako sa volá...Ľudia tvrdia, že by mal byť mŕtvy, ale niekto ho predsa vidiel. Skús sa chytiť toho," povedal a nechal ho ísť. Shou mu poďakoval.
Vyšiel von a obul si sandále. Nasadil si klobúk. Chcel odísť, keď ho zastavil vrátnik. Vyzeral nahnevane. Asi si domyslel, že ho oklamal. Nemal rád mníchov.
„Kde ste boli?" spýtal sa ho ostro. Shou zopäl ruky a s úsmevom sa mu uklonil. Chlap mu chcel ešte niečo povedať, no on sa rýchlymi krokmi dostal k bráne a zmizol za ňou. Vrátnik tam ostal sám.
Shou sa na ulici ešte raz obzrel, či ho nahnevaný vrátnik neprenasleduje. Mieril do ďalšieho hostinca. Chcel sa povypytovať na tú údajnú mátohu. Ale keď prišiel do jedného z nich, ostal sklamaný. Vypočul si akurát pár príbehov, ktoré nemali nič spoločné so súčasnosťou. Len ich ľudia pomiešali z iným príbehom. Podobne pochodil aj v ďalšom, a ešte v inom hostinci.
Sklamane sa presúval mestom. Väčšina poriadnych ľudí už spala, no jeho únava obchádzala. Akoby mal mor. Zamyslený prechádzal popri skupine.
Boli to štyria chlapi. Boli poriadne podgurážení. Keď si ho všimli, začali sa mu posmievať. Nemal na ich reči náladu. Snažil sa ich ignorovať, ale keď sa jeden z nich priblížil a chcel mu zhodiť klobúk, bleskovo ako osa mu chytil zápästie, a vykrútil mu ho. Chlap skríkol, spadol na kolená. Shou ho potom pustil a obišiel.
„Vieš, kto sme?!" kričal ďalší z nich. Slová sa mu plietli. Mních sa so zvedavosťou otočil. Keď chlap videl, že si získal jeho pozornosť, s úsmevom dodal: „Sme Wabashiho ľudia! Kto sa stavia nám, stavia sa proti nemu!"
To mu stačilo. Takto očierňovať meno takého úctyhodného muža! Aj keď mal Shou už svoj vek, úder, ktorý ten chlap od neho dostal, mu s prasknutím zlomil nos. To nečakal. Opitý chlap sa zvalil na zem. Z rozbitého nosa mu tiekla krv. Teraz sa nebezpečne pozrel na zvyšných dvoch. Lenže boli takí opití, že si nevšimli jeho hnev.
Pristúpil k tretiemu. Ten vytiahol meč, ale len s ťažkosťami ho udržal. Zahnal sa na neho priamym sekom, ktorý by mu mohol rozťať hlavu, keby ho viedla ruka dobrého a hlavne, triezveho bojovníka. Namiesto toho čepeľ mierila na rameno. Shou spod haori vytiahol krátky meč bez záštity, shirasaya, aký používali roľníci. Vykryl úder ešte vo vzduchu, pridržal si ho, a voľnou ľavou rukou, vrazil päsť do jeho brucha. Úder bol taký silný, že chlap vypľul sliny a vyrazilo mu dych. Zvalil sa na zem.
Ostával posledný. Ten, keď videl čo sa stalo jeho kumpánom, dal sa na útek. Stratil sa mu, ale nezabehol ďaleko, pretože mních počul jeho výkrik. Niekto ho musel dostať. Rozhodol sa, že je načase si ísť ľahnúť. Pohol sa. Bol sklamaný sám zo seba. Stal sa mníchom, aby viac nemusel bojovať. Namiesto toho tu zmastil troch chlapov. Za to bude musieť pridať ďalšie mantry.
Nevšimol si, že zlomený nos a vykrútené zápästie sa otriasli, a chceli ho napadnúť. Meče sa nebezpečne priblížili. Už boli pri ňom, keď sa s hrôzou sklátili na zem. Niekto ich zabil.
Shou sa otočil. V očiach mal prekvapenie. Stáli pred ním dvaja chlapi. V rukách držali zakrvavené meče. Belostné steny múrov po ich rukách, niesli krvavé fľaky.
„Vraj chceš vidieť mátohu," povedal jeden z nich a usmial sa.