Orizuru: 7

Tieň prechádzal mestom. Nikto si ho však ani nevšimol. A ani nemohol. Strácal sa v meste. Bol jeho súčasťou. Iba ten, kto by ho chcel veľmi vidieť, by si ho všimol. Aj to sa však nemuselo stať, ak si to sám neprial.
Bol nahnevaný. Sám na seba, že sa nechal poraziť tým psom! Bol nahnevaný na Hirata, že ho nechal tak potupiť! V tej chvíli bol nahnevaný na všetko a na každého. Mal ich zabiť, keď mal príležitosť. Teraz sa chcel pomstiť. Rozmýšľal, čím by rozhneval Hirata. Už pustil Wabashiho. To bola krásna podpásovka! Ale muselo tu byť ešte niečo...Vedel čo to je!
S arogantným úsmevom zrýchlil krok, aby bol čo najrýchlejšie preč z Daikonu. Noc ešte len začala, ale nemal času nazvyš. Bola ideálna noc na úkladnú vraždu.
S vytím psov za chrbtom letel na svojom jazdeckom koni preč. Nechal mesto za sebou a vnoril sa do lesa. Cez neho viedla prašná cesta, až na malé panstvo najbližšieho suseda Yamata. Tieň vedel, že Hirato od neho čaká pomoc. Všetko počul. Poznal jeho plány. Musel sa usmiať. Toto si vychutná.
Les v noci vyzeral strašidelne. Každému vždy napadli hrôzostrašné príbehy, keď cez neho musel ísť. Nad cestu sa skláňali úzke konáre ako tenké prsty šinigamiho. Akoby sa lačne naťahovali po svojich obetiach. Stromy mali tváre a šialene sa škerili. Niekde zahúkala sova. Kôň v strachu sklopil uši, ale pokračoval v cvale. Podvolil sa prísnym pánovým rukám, ktoré ho usmerňovali. Znovu zaševelila suchá tráva. Nielen od nejakého zvieraťa, ale aj od vetra. Celá hora šepkala. Tieň sa mimovoľne striasol a popohnal koňa, ktorý radostne zrýchlil. Ani jemu sa tu nepáčilo.
Všade bola čierňava. Špeh však mal vynikajúcu pamäť. Pamätal si každý kameň, jamu alebo koreň stromu, ktorý narúšal celistvosť cesty. Bez problémov sa vedel všetkému vyhnúť. Viedol koňa s istotou, akoby tam vyrastal.
Po niekoľko hodinovej jazde, zviera ledva preplietalo nohami, ale bolo silné a stále sa držalo. Tieň zastavil a zoskočil. Nebol už ďaleko. Mohol sa k domu dostať po svojich. Nechal koňa, nech si oddýchne. Hneď sa pustilo do pasenia. Ak by sa teraz napil, uhynul by. Zaviazol ho. Potom sa pustil cestou von z lesa. Prechádzal popri poliach s ryžou. Cítil vodu a bahno. Počul ako okolo lieta komár. Nevšímal si ho. Uvidel dokonca svätlušky. Tiež pri nich prešiel bez väčšieho záujmu. Boli pre neho asi tak významné, ako komáre.
Dom vazala bol len pol hodiny od miesta, kde nechal koňa. Okolo nebolo žiadne mesto, ktoré by ho chránilo. Bol to malý pán, s priemerným počtom mužov. Nie príliš bohatý, ani veľmi ambiciózny.
Tieň nemal v úmysle zabíjať nikoho, okrem pána. Dalo sa to vyriešiť aj rozhovorom, ale títo bojovníci, by si radšej vybrali smrť, akoby mali porušiť slovo. Okrem Uzura. Ale tieň musel uznať, že aj on plnil svoju cestu samuraja. Takým zvláštnym spôsobom.
Prišiel k domu. Schoval sa do krovia oproti. Čakal. Vedel, že aj keď je pán menej významný, nenechá pozemok nechránení. Splýval s s tmou. Bol ňou. Keď prešli dvaja strážcovia s pochodňami, ešte viac sa prikrčil k zemi.
Len čo však prešli okolo, rýchlo a hlavne bez nejakých zvukov, prebehol k múru domu. Stratil sa vzadu. Tráva tu bola vysoká a suchá. Pod jeho nohami jemne ševelila. Mal však šťastie, pretože nikto tadiaľ nešiel. A aj keby, zvuky by pripísali nejakému zvieraťu. Nikto nepredpokladal, že by tam bol iný človek.
Múr nebol vysoký, takže len vyskočil, a vyškriabal sa hore. Silné ruky ho ľahko vytiahli. Zoskočil ako mačka. Po dopade sa prikrčil a načúval. Pokoj. Zadné izby sluhov boli mŕtve. Všetci spali. Presunul sa k stene domu a načúval. Žiadne kroky. Žiadne hlasy. Usmial sa.
Otvoril dvere. Vnútri spali ľudia. Stúpil na podlahu. Po špičkách prekľučkoval medzi nimi. Cítil v sebe adrenalín. A radosť z pomsty. Cítil, ako mu pot steká chrbtom nadol.
Keď sa dostal z ich izby, prešiel do hlavnej časti. Prešiel malou miestnosťou, a vyšiel na verandu. Po jednej ruke mal záhradu, s malým jazierkom. Počul kvákať žaby. Dokonca žblnknutie, keď si rybka chytila nejaký hmyz. Mesiac bol v plnej tvári, takže všetko videl.
Po druhej ruke mal posuvné dvere. Otvoril ich. Nikto v nich nebol. Prešiel k ďalším. Znovu ich otvoril, a zase sa sklamal. Tretie. Zrazu mal pocit, že teraz to budú tie pravé. Trochu ich odsunul. Mal pravdu. Pred ním spal chlap. Vedľa neho pravdepodobne jeho žena. Alebo milenka. Čupol si, a otvoril ich ešte viac. Ale len tak, aby sa mohol pretlačiť. Ľahkým a skúsením pohybom vytiahol meč. Slabo žiaril.
Tieň sa posunul do izby. Stále čupel. Potom sa postavil, a rovnako svižne sa presunul k svojej obeti. Obaja spiaci, nič netušili. Teraz stál nad Hiratovým vazalom, a škeril sa od ucha k uchu. Kľakol si. Rýchlo priložil svoju ruku na nos a ústa muža. Ten sa zobudil. Prekvapene vytreštil oči, ale nemohol nič urobiť. Ostrie preťalo krk. Bol to krátky a precízny rez. Z rany vytryskol gejzír teplej červenej krvi, hoci v svite mesiaca vyzerala ako čierna.
No len čo prvé kvapky dopadli na zem a na vraha, žena sa prebrala. Keď videla pred sebou tú scénu, zmätene zaspätkovala. Tieň bol pripravený na ďalšiu ranu, ale to už kričala na plné hrdlo.
Nečakal, pokiaľ k nemu pribehne celý regiment. Vybehol von. Nemohol sa vrátiť cez izbu sluhov. Ale tým istým múrom áno. Minul všetky dvere, ktoré pootváral. Potom vbehol do miestnosti, ale nešiel k sluhom. Dostal sa von. To sa už zovšadiaľ zbiehali stráže. Jednej skupine sa mu podarilo stratiť, ale keď už bol pár metrov od múru, zastal. Odniekiaľ pribehli traja muži. Stáli mu oproti. Meče sa nebezpečne leskli.
Tieň nezaváhal. Traja pre neho neboli veľa. Bleskovo sa rozbehol k muži po ľavici. Dlhým sekom mu preťal brucho. Pri tom stihol uvidieť zdesenie na jeho tvári. Ako jeho prvá obeť padala, stiahol ju k sebe a podrezal jej hrdlo. Zvyšných dvoch postriekala jeho krv.
Pustil mŕtveho chlapa, a urobil kotrmelec. Tým sa vyhol seknutiu druhého chlapa. Ostal na kolene. Teraz mieril na chlapa po pravici. Toho, ktorý ho skoro dostal, si nechá na koniec. Zase sa rozbehol. Vydesený chlap ho skúsil trafiť horizontálnym sekom. Tieň sa rýchlo prispôsobil. Urobil mlynské koleso bez rúk. Dopadol vedľa svojho protivníka, a zabodol meč do jeho boku. S jeho výkrikom vytiahol zbraň z rany. Potom mu kopol do zadnej strany kolena. Muž sa s rukou na rane zvalil k jeho nohám. Bez väčšieho rozmýšľania, mu dal ranu z milosti. Čepeľ do krku.
Na poslednom bolo vidieť, že je nahnevaný. Bol červený ako lampáš na oslavách. Hnev oslabuje. Hnev nás robí slepými. Využil to. Chlap sa na neho pustil bezhlavo. Tieň sa vyhol útoku. Poriadne nabral rýchlosť. Odrazil sa jednou nohou od múru. Vyletel do vzduchu. Chlap sa prekvapene otočil. Stihol však zdvihnúť meč.
Ako Tieň dopadal, jeho krátka čepeľ narazila na tú druhú. Meče zaiskrili. Chlap si musel pomôcť druhou rukou, ktorú položil vyššie na tupú hranu. Ale váha protivníka ho zatlačila. Neudržal rovnováhu, a v spletenine s Tieňom spadol na zem. Náraz ho natoľko oťapil, že už sa nestihol brániť. Tieň mu zabodol meč až po záštitu do srdca.
Celý krvavý priskočil k múru. Už sa štveral hore, keď dobehli ďalší muži. Ale už ho nechytili. Dopadol rovnako, ako predtým. Neobzeral sa. Bežal vysokou trávou. Počul, ako po ňom kričia. Mesačná tvár sa na neho usmievala. Tak ako mu pomohla v dome, teraz pomáhala jeho prenasledovateľom. Teraz už s pochodňami nezastavili. Tieň bežal ako mohol. Mal výhodu, pretože bol fyzicky zdatnejší, ako muži vazala.
Tráva skončila, a pred ním sa ukázali ryžové polia. A cesta. Stačilo ísť po nej. Rýchlo sa k nej bežal. Ale musel prebehnúť krížom cez polia. Pohyb mu však spomaľovala voda a bahno. Snažil sa. Výkriky a plamene sa odrážali do noci. Videl ich tváre. A ich smrtiacich pomocníkov. Svoj meč už mal dávno s pošve.
S malým náskokom vybehol na cestu. Nohy mal po kolená mokré a špinavé. Cítil na sebe blato. Nevšímal si to. Stačil už len kúsok. Pred vstupom do lesa, sa však ukázali štyria chlapi. Zvládol by ich. No zozadu začul dupot kopýt. A hlasy od poľa. Bol v pasci.
Slučka sa stiahla. Bol obklopený asi pätnástimi alebo dvadsiatimi chlapmi. Nemal šancu. Mohol si len urobiť malú únikovú cestu. S výzvou vytiahol meč. S rovnaký okamžik sa na neho pustili traja. Zabil ich. A potom štyria...
Skákal, sekal, uhýbal sa. Prijímal, ako aj rozdával rany. Nerozmýšľal. Len zabíjal. Bral životy. Predvádzal neuveriteľný tanec. Krv striekala na všetky strany. Muži padali ako jesenné lístie. Meče boli skropené krvou. Plakali krvavé slzy. A mesiac sa usmieval.
Myslel si, že umrie. Potom, ako ho zasiahol meč. Do ľavého boku. Krv vytekala. A potom si všimol medzeru. Zo zaťatými zubami sa ubránil ešte jednému úderu, a prešmykol sa pomedzi zostávajúcich mužov. Pri tom ho však škrabol ďalší úder. Lízol mu taktiež, ľavé rameno.
Nepamätal si ako utiekol. Vedel len, že sa ocitol pri svojom zvierati, ktoré bolo vystrašené zápachom krvi. Chytil uzdu a s ťažkosťami vysadol. Naviedol ho na spiatočnú cestu. Prešli do galopu. Chvíľu sa držal vzpriamene, ale bolesť ho pritlačila k šiji koňa. Vošli do hĺbky lesa.
Stromy sa naťahovali. Smiali sa mu. Zafúkal vietor. Listy šepotali. Nie, to neboli listy. Boli to duchovia lesa. Kodama. To oni šepkali. Pozerali sa na neho.
Vietor ustal. Tieň sa ledva udržal pri rýchlosti koňa. Z rany mu vytekala tmavá krv. Stekala po boku zvieraťa, nahromadila sa pri jeho sandále. Vo veľkých kvapkách padala na zem. V pravidelných intervaloch. Napriek slabosti sa musel usmiať. Získal čas pre Wabashiho. Hoci pre neho to nemalo veľký význam. Bola to len zábava.
Zase zašepkali. Ústami z listov. Jazykom z konárov. Dívali sa. Očami svätlušiek. Očami z kvapiek rosy.