Orizuru: 12

Spisovateľ/ka: Rafael | Vložené dňa: 31. augusta 2015
http://citanie.madness.sk/view-49933.php
Po daždi ostala len sinavá obloha. Tú však Kenzo vidieť nemohol. Zobudil sa s bolesťou hlavy. A nielen jej. Bolelo ho celé telo. Len matne si spomínal, čo sa stalo. Skoro sa dostali preč. Potom spadol z koňa a ďalej bola len tma a hmla.
Práve teraz však vedel, že je v cele. Znovu! S ťažkosťami sa postavil. Aspoň, že to. S hnevom vrazil päsťou do steny. Na dreve ostali krvavé šmuhy. Najradšej by sa zabil, ale to by veci nijako nepomohlo. Upokojil sa. Nemalo zmysel zúriť.
Poobzeral sa. Neboli pod zemou. Steny boli z dreva, podlahy tiež. Mreže z bambusových palíc. Cez malé okienka vysoko na stenách, ktorými dnu prenikal čerstvý vzduch a čo-to svetla. Aspoň nehnil v malej kobke niekde v podzemí paláca.
Videl svojich chlapov. Piati. Tí ktorí nestihli zomrieť. A medzi nimi dvaja, ktorí s ním trpeli Hlavnom meste. Osud vedel byť pekne krutý. Utiekli z jedného vezenia a sú v ďalšom. Bolo mu to ľúto, ale nesmel dať najavo slabosť.
Chápal však, že jeho vazal sa nechal oklamať. Myslel si, že robí dobre, ale sklamalo ho, že mal takú malú vieru vo vlastného pána. Že uveril rečiam bez toho, aby osobne konfrontoval Kenza. Nie však zbraňami ale slovom.
Teraz pozrel do uličky. Viedla k dverám, ktoré boli taktiež z dreva. Oproti v celách sedeli alebo ležali jeho muži. Keď si všimli, že je zase na nohách, na tvári sa im ukázal odhodlaný výraz a dokonca úsmev.
„Ako ste na tom chlapi?" spýtal sa. Nešepkal.
„Nič nám nie je. Sme iba dotlčení," odpovedal jeden z dvojice už predchádzajúcich väzňov. Kenzo bol rád.
Ďalší sa chcel niečo spýtať, ale dvere sa otvorili a dnu sa vohnal vietor. Priniesol vôňu mokrej hliny a trávi. Všetci sa razom pozreli, kto vstúpil. Kenzo predpokladal, že je ráno. Hneď ho napadlo, či nedostanú jesť, ale zmýlil sa.
Vojak vošiel. Ruka spustená na meči. Za ním sa dovalila šestica ďalších. Prešli k celám a otvorili ich, zatiaľ čo veliteľ čakal. Kenzo nečakal pokiaľ ho vytiahnu. S hrdosťou vyšiel von. Chlapi jeho príklad nasledovali. Zomrú s hrdosťou. Skupina strážcov ich obkolesila a vyšli spolu von.
Nádvorie bolo zaplnené ľuďmi. Iba v strede, rovno pred verandou a hlavným vchodom, bol priestor. Vojaci ich presunuli do jeho stredu. Mali pokľaknúť, ale zajatci sa vzpierali. Jedného z Kenzových mužov ihneď zabili. Ukázal sa hnev a vzdor. Preto ich chytili za ramená a kopli do zákolennej jamy. Šľachy poľavili a štyria muži sa zvalili do mlák a blata.
Traja jeho ľudia stále sledovali svojho druha, ktorý nehybne ležal na zemi. Boli na neho hrdí. Ako jediný zomrel v boji. Ako čestný muž. Kenzo uprene sledoval vchod pre sebou. Nemal v sebe nenávisť. Vedel, že ak sa z toho dostane, nechá svojho vazala spáchať seppuku. Ale bolo to len prianie.
Z domu nakoniec vyšiel pán. Pred ním služobníctvo. Zastali na schodoch z oboch strán. Počkali, pokiaľ ich pán neprejde, a potom sa vrátili späť na verandu. Kenzo si ho zase pomohol prezrieť. Elegantný a vysoký. V peknom kimone. S tvárou, ktorá nepripúšťa zradu, hoci sa jedná aj o jeho pána.
Zastal niekoľko krokov pred štvoricou. Na to hlavami otočili aj zvyšný traja. V ich očiach bol pokoj a zmier. Zmier so smrťou. Aj keď táto nebola taká, akú si ju predstavovali. Mala byť vo víre bitiek. Ako u pravých bojovníkov.
„Je mi ľúto, pán Wabashi..." povedal ale neuklonil sa. Boj pre neho iba odpad, ktorého sa treba zbaviť. „...nemôžem vám dopriať smrť, ktorá by si vás uctila ako bojovníka. Zradil ste, a preto aj vaša poprava bude ako pre zradcu. Bez úcty!"
Len čo dokončil, vrátil sa hore a dal znamenie rukou. Štyria jeho vojaci sa postavili za odsúdencov. Nezačali Kenzom. Ako prvý išiel vojak sprava. Jeho kat hlasno vykríkol. Meč ľahko presekol krk. Hlava sa skotúľala do mláky. Krv vytekala v prúdoch, ktoré stekali do k hlave, akoby sa chcela vrátiť späť. A prúdiť znovu v tele, ktoré teraz ležalo na zemi.
Vazal to sledoval bez pohnutia. Len pár ľudí pridusene vykríklo. Ale už bolo po všetkom. Prvý kat si očistil čepeľ, predstúpil pred svojho pána a uklonil sa mu. Potom odišiel. Na to dal znovu znamenie. Druhý urobil to isté. Ostrý meč prešiel telom rovnako, ako ten pred ním. Znovu všetko urobil rovnako ako jeho predchodca.
Nasledoval ďalší. Lenže kat ešte nemal toľko skúseností. Keď sa meč zahryzol do svojej obete, neprešiel ním ľahko. Zasekol sa uprostred. Preto ho musel vytiahnuť a seknúť znovu. Väzeň však nebol mŕtvy. S neopísateľnou bolesťou pozrel na Kenza. Zabodlo sa mu to hlboko do duše. Musel niečo urobiť.
„Smrť bez úcty! Ale aspoň nech je bezbolestná!" zakričal, ale vazal nereagoval. Odmietal sa s ním viac baviť. Namiesto slov dostal ranou do hlavy. Druhou stranou meča. Keď sa spamätal, videl že jeho muž je dávno mŕtvy. Ale hrôza v jeho očiach zostala.
A nakoniec on. Pripravoval sa na to za ten čas, čo jeho muži to už mali za sebou. Nadýchol sa. Nebál sa. Bolo to predsa nelogické. Žiaden samuraj sa predsa smrti nebojí. Ba naopak, víta ju ako každodenného spoločníka. S hrdosťou sa pozeral pred seba. Videl ako dal znamenie. Čakal úder. Kútikom oka postrehol pohyb. Prichádza koniec...
...ale ten neprichádzal. Prvé čo zaregistroval, bol osoba pred ním. Spoznal by ho, aj keby bol slepý, hluchý a neviem aký ešte. Bol to jeho druhorodený syn. Minato! Ten zabil svojho protivníka rýchlo a potom sa otočil na otca. Wabashi sa postavil s nesmiernou radosťou.
Druhé čo si všimol bolo, že ľudia sa so zdesením snažia utiecť. Vôbec si nevšímajú, že vojaci sa sústreďujú iba na ďalších vojakov. Vtom zhone dokonca zbadal aj svojich mužov, ktorí utiekli.
Tretie bolo to, že jeho vazal tu nebol. Keď si všimol rútiacich sa mužov, ktorí sa vynorili asi odvšadiaľ, musel utiecť. Vedel však, že je niekde v dome. Na to však nebol čas. Vazalovi muži sa nedali len tak zastrašiť vpádom odzadu. Kenzo si ihneď nechal doniesť meč. Z rany na hlave mu tiekol malý pramienok krvi, ale nevšímal si to.
Hneď sa zapojil do vervy boja. Zabil alebo zranil každého, kto sa mu postavil do cesty. Nemal chuť zabíjať, ale keď na vás útočia, nenecháte sa predsa! Aj keď už mal svoj vek, stále sa vedel otáčať. Uhýbal sa krvavým sekom. Zrážal svojich protivníkov.
Zrazu sa spustila salva. Šípy sa zabodávali do zeme. Útočníci sa ihneď snažili kryť pod strechami alebo pod hocičím, čo v tej chvíli našli. Obrancovia ich zatlačili a nútili ustupovať. Jedna skupina pešiakov stále dobiedzali na útočníkov, aj keď boli obe skupiny kryté.
Kenzo po boku Minata zaliezli na verandu. Jeden šíp preletel vedľa ich tvárí. Lénnemu pánovi sa vybavili spomienky zo včerajšieho útoku. A potom útek z Hlavného mesta.
„Minato!" zaburácal. Syn sa zamračene pozrel na otca. „Odlákam ich. Pošli pár našich ľudí, nech sa ich zbavia." Už sa chcel vyrútiť na nádvorie, keď ho syn chytil za ruku.
Bola to verná kópia svojho otca. Len v mladšom vydaní. Krátke tmavé vlasy, inteligentné oči, výraz tváre, ktorý budil rešpekt. Bol však viac vážny. Shun bol jeho presný opak. A viac sa podobal matke. Najstarší syn, Akira, bol vyvážený. Dal by sa opísať ako harmónia sama.
„Je to nebezpečné. Aj keď si namýšľaš, že si nesmrteľný, nie si!" oponoval mu. Kenzovi sa na tvári ukázal malý úsmev. Dlho si na tú prezývku nespomenul. Teraz sa presvedčí, či je jeho legenda ešte pravdivá.
„Urob, čo som ti povedal!"
Minato potichu zaklial a šiel k svojim ľuďom. Nato bol jeho otec vonku. Keďže bol vysoký, bol ideálny terč. A ešte k tomu jediný, ktorý sa odvážil vystúpiť z krytia. Rýchlo prebehol nádvorím a sekol po prvom lukostrelcovi, na ktorého narazil. Keď ostatní videli, že sú v priamom nebezpečenstve, ihneď pálili na pohyblivý terč. Zdalo sa, že šípy sa mu naozaj vyhýbajú. Spomenul si na svoj meč. Tak rád by ho mal teraz zo sebou.
Zranil ďalšieho a vtom ho našiel predsa jeden šíp. Zabodol sa mu stehna. Ani si ho nevšimol. Bol pohltený bojom. Potom ďalší. Ten si našiel hrudník, ale nenarobil veľké škody. Iný ho tesne minul, ale následne za ním ho trafiil do ramena. To už cítil. Všimol si, že mu ochabuje ruka.
Ale to sa na lukostrelcov, na ktorých sa Kenzo valil ako démon, prihnala malá skupina na čele s Minatom, a tým sa zbavili škodcov. Jednému z nich pred smrťou prebehla myšlienka, že Wabashi je naozaj nesmrteľný. Potom ho zabil jeho meč.
Minato pristúpil k otcovi. Vôbec sa mu nepáčilo, že to urobil. A teraz tu boli následky. Tri šípy v jeho tele. Wabashi zabodol meč do vlhkej zeme a rýchlo si ich, jeden po druhom, vytiahol. Bez jediného výkriku.
„Ideme dovnútra. Chlapi nech tu ostanú!" zavelil a iba so synom prešli na verandu. Ich muži naďalej bojovali tam, kde mohli. Za rinčania kovu o kov vstúpili dnu. Po pár metroch sa hluk a výkriky úplne stratili.
Cestou na nikoho nenarazili. Sluhovia museli niekde utiecť a schovať sa. Neuvideli ani jedného vojaka. Všetci bojovali vonku. Napriek tomu mali meče von a pripravené buď na obranu alebo útok. Prešli niekoľkými miestnosťami. Pootvárali dvere až sa nakoniec dostali k posledným.
Syn zasunul meč do pošvy a odtiahol dvere. Ovalil ich pach krvi a smrti. Všetko bolo postriekané od životodarnej tekutiny. Celá prepychová izba bola razom zničená.
Pred nimi na zemi ležali telá. Jeho vazal a manželka. A dve malé telíčka jeho detí. Vazal držal meč v posmrtnom kŕči. Obával sa, že by mohol dopadnúť tak, ako chcel zabiť Kenza.
Obaja muži tam len tak stáli. Na tvárach sa im nič neodrážalo. Žiadne zdesenie ani prekvapenie. Kenzovi to napriek tomu bolo ľúto. Nezamýšľal, že by sa museli zabiť aj jeho blízky. Tých by zobral so sebou do Sory. Bolo však neskoro nad niečím takým rozmýšľať. Zvrtol sa a mieril preč. Teraz bolo prvoradé pomôcť chlapom. Minato išiel za ním. Ale len čo sa dotkli nohami prvého schodu, všetci sa pustili do jasotu. Ruky s mečmi sa zdvihli vysoko do neba. Bol to pokrik víťazstva. Vazalovi muži sa vzdali. Teraz mali právo na seppuku, ale Kenzo to nechcel.
„Postarajte sa o svojho pána. Potom príďte do Sory. Pôjdete so mnou do Hlavného mesta!" povedal a vyšli z nádvoria posiateho mŕtvymi. Tam na nich už čakali kone. Svižne vysadli a pustili sa cestou domov. Vazalovi muži sa pustili do pochovávania svojich blízkych.
* * *
S poobedňajším slnkom už boli v meste. Doma. Prechádzali mestom za hlasného jasotu všetkých, ktorí tam práve boli. Každý sa ihneď odstupoval z cesty a ukláňal sa. Preukazovali mu úctu.
Bol rád doma. Aj keď to už bolo strašne dávno. Od vojny bol stále v Hlavnom meste. Velenie a vládu nechal na Akirovi. Zdalo sa, že krajina prosperovala. Bol hrdý na svojho syna. Dokázal sa o všetko postarať.
„Ako ste vedeli, kde sme?" spýtal sa, keď Minato priklusal k boku jeho koňa.
„Tvoji muži. Narazili sme na nich. Práve sme sa vracali zo západu. Potuluje sa tu veľa zlodejov a vrahov..." Kenzo prikývol.
„Viem, stretol som Shuna. Všetko mi povedal."
„Akira nás vyslal, aby sme sa na to pozreli. V inom prípade ich potrestali. Shun išiel na sever...Prešiel hranicou?"
„Áno."
„Vravel som mu, aby ju neprechádzal...A aj keď, tak nemal ísť ďaleko," hovoril pochmúrne Minato. Bál sa o svojho brata. Kenzo ho rukou pobúchal po pleci a potom popohnal koňa. Celá skupina prešla do cvalu. Nasledovali svojho pána.
Prešli ďalšími ulicami a konečne sa dostali k palácu. Nebol nijako honosný. Bol starý ako jeho majiteľ, dokonca ešte starší. Sídlili tu ich predkovia odkedy vzniklo ich panstvo. Pred domom bola záhrada. V rohu na jednej strane rástol nízky javor a pod ním sa lesklo malé jazierko. Nad ním bola krátka bambusová palička, ktorá sa naplnila vodou. Keď sa vyprázdnila, vrátila sa hore a koncom buchla do kameňa pod sebou. Ozval sa dutý zvuk. Bum.
V stredom viedla cesta vysypaná bielym kamením. Na druhej strane stáli dve čerešne. Ich lístky sa jemne vznášali vo vetre a padali na zem. Tráva pod nimi bola skrytá.
Vstúpili na dvor a zastali. Minato rozpustil chlapov a všetci sa vrátili do svojich domov po meste. Z domu vyšiel muž a za ním žena. Hneď ako dvaja jazdci zosadli, zvítali sa. Rodina bola opäť spolu. Aj keď chýbal najmladší. Vošli dnu za smiechu a radosti.

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
10 bodov - odporúčam
Už som si vážne myslel, že to má spočítané, keď ho viedli na tú popravu :D to sa ti podarilo ;) To na konci s tou paličkou, to ma trochu upútalo. To je niečo čo im slúži na meranie času, či? :D  
Spisovateľ/Autorv3v Pridané dňa31. augusta 2015 21:43:30
no slúžilo to na odháňanie vtákov a zvierat, ale myslím, že sa ta dalo považovať za určitý druh časovača...ale teraz to slúži viac ako dekorácia ;)  
Spisovateľ/AutorRafael Pridané dňa1. septembra 2015 09:25:57
Aha vďaka za vysvetlenie :) čo sa tu človek nedozvie :D  
Spisovateľ/Autorv3v Pridané dňa1. septembra 2015 12:12:15
Hej :D po pravde ja som to tiez nevedela iba sa mi to páčilo tak som to použila :D  
Spisovateľ/AutorRafael Pridané dňa1. septembra 2015 13:59:27
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8