Orizuru: 15

Kenzo vstal s veľkým entuziazmom. Bolo načase vyraziť do panstva Shikamori a očistiť svoje meno. Zobliekol si biele kimono na spanie. Ukázali sa jazvy, ktoré zdobili jeho telo. Ako večná pamiatka na jeho súboje, namiesto meča. Načiahol sa po nové veci, ktoré si nechal priniesť už skôr.
Obliekol si obyčajné čierne nohavice hakama a na vrch si dal taktiež čiernu róbu hitatare. Potom zavolaj sluhov, aby mu pomohli obliecť si zbroj. Tá bola vyrobená prevažne z kože. Na hruď mu pripevnili pancier, na ramená, ruky a predkolenia chrániče. Z bokov mu visela ľahká bojová suknica. Všetko v čiernej a hnedej farbe. Už iba chýbala prilba, ktorú si však nedal na hlavu. A Hviezdny fénix. Toho nemal. Namiesto neho si k opasku priviazal iný meč, ktorých mali v zbrojnici veľa. Aj tak sa nemohol zbaviť pocitu, že mu niečo chýba.
Zhlboka sa nadýchol a vypochodoval von. Tam už stáli Minato, tiež v zbroji, a Akira. Ten bol oblečený normálne. Ešte v ten deň ako sa vrátili mu Kenzo povedal, že nepôjde s nimi. Mal ostať v meste a chrániť ho. Akira nenamietal akoby sa dalo čakať. Čistá harmónia. Hneď pochopil svoje postavenie a úlohu, ktorú mu zveril otec. Aj tak bol trošku sklamaný, hoci to nedal najavo.
Obaja synovia sa uklonili, keď pred nich predstúpil otec. Potom mu pozreli do očí. Akira sa jemne usmieval, Minato mal zamračený pohľad ako zvyčajne. Niežeby bol nahnevaný. Mal len obavy o Shuna. Ešte sa im neozval. Stále zvykol posielať správy, ale teraz bolo niečo inak.
„Sme pripravení, Minato?" spýtal sa otec a vysadal na koňa, ktorého mu priviedli sluhovia.
Druhorodený sa uklonil na znak splnenia príkazu. Vonku pred bránou paláca stáli chlapi. Ostatní boli po celom meste, pripravení vyraziť. Stačilo by, aby pri nich prechádzal ich pán a hneď sa vydajú za ním.
Otec jemne pokýval hlavou a obrátil koňa smerom k bráne. Minato vysadol. Pozrel na brata, ktorý stál pri jeho zvierati.
„Dávaj na seba pozor...Aj na otca," povedal veselo Akira. Aj keď mal rovnako obavy ako všetci ostatní v meste. A ako jeho matka.
„Neboj sa. Poznáš otca. Veď je nesmrteľný," odpovedal Minato a ukázal malý úsmev. Bolo to ako keď slnko pretrhne zamračenú oblohu. „A ty daj pozor na matku."
Povedal a vydal sa za otcom, ktorý už stál za bránou obklopení mužmi, ktorí mali na sebe zbroj. Kenzo počkal na syna a keď už bol po jeho pravici, dali sa do klusu. Všetci muži sa obracali kone a ako chvost nekonečného hada, tiahli za svojim veliteľom. Ostal za nimi iba zvírený prach.
Keď sa stratili Akirovi z očí, obrátil sa na odchod. Na verande stála jeho matka. Nevykazovala žiadne známky smútku. Bola ženou veľkého bojovníka a pána územia Wabashi. Tu nebol priestor na prejavy slabosti. Akira prišiel až k nej a spolu sa stratili v dome, akoby sa nič nestalo.
Ako cválali mestom, pridávali sa k nim ďalší ako bolo dohodnuté. Keď prešli poslednou ulicou a došli k bráne, boli v počte asi stopäťdesiat mužov v plnej zbroji. Vyrútili sa z mesta a mierili na sever.
Prešli niekoľko míľ a potom sa rozdelili. Minato šiel na západ k pohoriu Yama no Kami, ktorá tvorila hranicu s Mlčanlivými. Pohorie nebolo hranicou len pre Wabashiho, ale tiahlo sa až na sever do panstva Shikamori. Syn mal počas cesty verbovať ďalších vazalov, aby sa pridali k pochodu. Potom sa mali stretnúť pri Hlavnom meste a napadnúť ho zo západu.
Kenzo sám išiel priamou cestou. Ďalšieho svojho vazala poslal smerom na východ k Démonovmu jazyku, ktoré bolo miesto, kde sa rieka Midori vlievala do rieky Ayakashi. Mal rovnakú úlohu ako Minato, len s tým rozdielom, že sa potom mali spojiť s Kenzom.
Samozrejme oboch upozornil, aby sa povyzvedali po Sakure. Veď dal predsa slovo a jeho slovo platilo. Povedal im ako má vyzerať a opísal im znak jej rodu, podľa toho, čo mu povedala Aoi. Obaja si to vzali k srdcu a rozlúčili sa. Každý si zobral pár mužov, ak by nastali problémy.
Po pár hodinách, ako sa oddelili od hlavného voja, zastali aby si oddýchli. Len čo Minatovi ľudia niečo zjedli a ponaťahovali sa, vydali sa na ďalší pochod. Cestou verbovali ostaných vazalov ako bolo dohodnuté. Niektorí sa podvolili, iní nie. To boli tí, ktorí verili Hiratovi. Aspoň ich nezajali ako jeho otca. Iba ich čo najúctivejšie odbili a vyhodili.
S poslednými lúčmi svetla sa dostali k ďalšiemu. Za sebou mali už vyše šesťdesiat mužov. Na koňoch alebo pešiakov. Minato vybral pár najdôležitejších veliteľov a vybral sa k hlavnému domu vazala. Ostatní ostali na planine a rozložili tábor. Zahoreli ohne, na ktorých sa už pripravovalo jedlo.
Kenzov syn nevedel, či ho vazal príjme. Alebo či im bude chcieť dať nejaké jedlo. Ale keď prešli bránou a počkali pred vchodom, jeho pochyby sa rozplynuli ako posledný jarný sneh. Vazal ich uvítal s patričnou poctou a hneď ich pozval dnu. Dokonca poslal jedlo vojakom, ktorí ostali vonku.
Nechal im veľkú honosnú izbu, kde sa všetci najedli. A s nimi aj ich hostiteľ. Minatovi neušlo, že je akýsi divný. Tvár mal skrivenú šialenstvom, bol neupravený tak akoby sa patrilo. Šaty mal ošúchané a staré. Hoci bolo jasné, že by si mohol dovoliť aj nové, pretože pre nich pripravili jeho sluhovia hotové hody. Avšak, snažil si to nevšímať. Bolo každého osobnou vecou, ako sa obliekal.
Po večeri sa s nimi hostiteľ narýchlo rozlúčil a podľa jeho slov si išiel ľahnúť. Pre akési problémy so žalúdkom. Minato ako najvyššie postavený človek mu vyhovel a prepustil ho. Ostali s ním v izbe iba jeho štyria velitelia. Jedni pili saké, iní ostali pri čaji, aby mali čistú hlavu na zajtrajšiu dlhú cestu. Napriek tomu sa nevyhli debate o ich dobrodincovi.
„Je fakt divný..." poznamenal jeden, ktorý sedel po Minatovej pravici. Ďalší, ktorý mu sedel oproti, prikývol. Ozval sa tretí, ktorý sedel pri okne.
„Nechajte to, chlapi. Nepatrí sa hovoriť o hostiteľovi v zlom. Mali by sme mu byť vďační, že tu môžeme ostať...Hoci nemám pocit, že nám dá svojich ľudí. Alebo žeby išiel s nami."
„Súhlasím," prehovoril Minato, začo si vyslúžil pohľady prítomných. „Možno že je svojský, ale nemôžeme byť všetci rovnaký." Všetci prikývli. Nepatrilo sa odporovať veliteľovi. A ešte k tomu synovi ich pána.
„Ale počul som o ňom rôzne chýry," musel pripustiť posledný, ktorý bol z nich najstarší.
„Čo za chýry?" spýtal sa ten, ktorý sa ozval ako prvý.
„Zlé," odpovedal zdráhavo a pozrel do noci. Všetci boli znepokojení.
„Tak už nás nenaťahuj!" ozval sa opäť ten istý.
Starý vazal pozrel na Minata, či môže pokračovať. Kenzov syn nemal veľmi rád také reči. Prišli mu nepodložené a ako výmysel nejakého neprajníka. V tomto prípade by o nich rád počul. Keďže si sám všimol zvláštneho správania ich hostiteľa.
„Pokračujte," privolil. Vazal prikývol.
„Moje panstvo je dosť blízko tohto. Preto sa ku mne dostali reči, že sa tu niečo deje."
„A čo také?" spýtal sa ten vedľa Minata s úsmevom, aby zakryl nervozitu. Prestávalo sa mu to páčiť.
„Vraj tento pán zošalel. Ľudia vravia, že zabíja ľudí a obetuje ich démonom. Dokonca niečo urobil so psami."
Chlapi ostali ticho. Na také príbehy boli starí. Napriek tomu im to celkom do seba zapadalo. Ich hostiteľ sa naozaj správal čudne. A hneď sa stratil ako dojedli. Zvedavosť však nakoniec bola silnejšia ako strach alebo obavy.
„Čo to bolo s tými psami?" spýtal sa ten pri okne.
„Tvrdí sa, že ak chcete aby váš dom chránil silný duch shikigami, musíte urobiť nejaký rituál. Kto vie, čo za ohavnosti ešte môže robiť..." dokončil vazal. Chlapi boli ticho.
Toto už Minato naozaj považoval len za osočovanie. Byť divný je jedna vec, zaplietať sa s démonmi iná. Ten kto to rozhlasoval, očividne nebol priateľom ich hostiteľa. Preto sa rozhodol, že túto debatu utne. Postavil sa. Chlapi prekvapene na neho civeli. Starý vazal sa zľakol, že ho nejako urazil a hneď sa mu uklonil až po zem.
„Veľmi sa ospravedlňujem, pán Wabashi!" zaúpel.
„Upokojte sa. Neurazil ste ma. Je však čas na odpočinok," povedal a odišiel do svojej izby. Vazali ostali sami ale nakoniec sa tiež rozišli po svojich izbách. V hlavách však mali jeho slová.
Minato sa zobudil uprostred noci. Na akési čudné zvuky. Nie, boli to hlasy. Znelo to, akoby nejaký mních čítal mantry. Ozývalo sa to spod domu. Postavil sa. Zavolal na sluhov, aby mu doniesli svetlo, ale nikto neprichádzal. Rukou nahmatal svoje šaty a obliekol sa. Vzal meč a chcel tvoriť dvere. Niekto bol rýchlejší. Do tváre mu zasvietilo svetlo malého lampáša. Stáli pred ním jeho velitelia. Vyzerali znepokojene.
„Počuli ste to, pán Wabashi?" spýtal sa jeden z nich, ktorý stál tesne pri Minatovi. Pritakal a vyšiel k nim na chodbu.
„Čo budeme robiť?" spýtal sa ďalší.
„Pôjdeme zistiť, čo sa deje!" rozhodol Minato a pustil sa za hlasmi. „Dvaja choďte k vojakom a pár ich priveďte. Možno ich budeme potrebovať."
Dvaja, ktorí išli za ním, sa ihneď rozbehli iným smerom. Hlavne von, aby už v tomto strašidelnom dome nemuseli ostávať. Cestou nenarazili na nikoho. Keď boli konečne vonku, odľahlo im. Hneď sa vybrali do tábora, ako im prikázal ich pán.
Trojica odvážlivcov medzitým pokračovala za čudesnými hlasmi. Prešli pár chodbami, až zastali pri obyčajných dverách, ktoré pravdepodobne viedli do pivnice pod domom. Všetci na seba pozreli a Minatova ruka siahla na dvere. Potichu ich odsunul. Ukázalo sa schodište, ktoré viedlo do podzemia. Bolo osvetlené zdola, odkiaľ sa ozýval hlas. Úplne sa dalo rozoznať, čo hovorí. Ale keďže ani jeden z nich nebol mních, netušili čo je podstatou rituálu.
Starý vazal zhasol lampáš. Už ho nepotrebovali. Schádzali dolu za strašidelných slov. Nikdy sa nebáli smrti ale strach z démonov mal každý. Telom im prebehla triaška. Napriek tomu sa dostali až úplne na kamennú zem.
Pred ich očami sa ukázala veľká jaskyňa. Po jej stenách boli povešané papierové blesky na hrubých povrazoch. Slúžili ako ochrana pred niečím alebo ako upozornenie, že je tam niečo posvätné. Priamo pred nimi bol malý oltár a na ňom nejaká soška. Ani jeden z nich však nevedel povedať, čo je to za bôžika. Všade okolo boli ľudia. Vlastne sluhovia. Nevyzerali však, že sú tam radi. Pravdepodobne im to prikázal ich pán. Ten stál vpredu pred oltárom, vedľa mních. Všetko bolo dobre osvetlené z košov a pochodní.
Trojica na čele s Minatom vstúpili do dobre osvetleného kruhu. Ako pri nich prechádzali, hlavy sa začali pomaly otáčať. Išli k vazalovi. Ten sa na hluk za ním otočil a zbadal ich. Ukázal sa vyšinutý úsmev. Jeho oči sa na nich pozerali ako na ďalšiu obetu.
„Čo sa to tu deje?" spýtal sa starý vazal. Bol pripravený na to najhoršie.
„Je milé, že sa chcete pridať k našim obetám," povedal vazal a ignoroval jeho otázku.
„Vysvetlite mi to," žiadal Minato. Vazal sa pohol a mieril k nim. Len čo bol pár metrov pred mladým pánom, niečo ho buchlo do hlavy a stratil vedomie. Jeho podriadení nemohli robiť nič. Obkľúčili ich a zviazali. Spolu ich potom hodili to tmavého kúta, kde mali čakať.
Po pár chvíľach sa Minato prebral. Všetci jeho ľudia by sa nahrnuli k nemu, ale nemohli. Sedeli opretí o stenu. Ruky a nohy zviazané. Hovoriť však mohli.
„Mladý pán, ste v poriadku?" spýtal sa jeden.
„Áno. Nič mi nie je," povedal a poobzeral sa. Sedeli v tme. Napriek tomu však mohli dobre vidieť na rituál, ktorý sa pred nimi odohrával. Mních držal za povraz akési dievča. Vyzerala zlomená. Nebránila sa ani nekričala. Ktovie, ako dlho ju tu držali. Minatovi však prišla známa. Spomenul si na opis, ktorý mu dal otec. Ten o dievčati. Ako sa len volala...
Mních potiahol povrazom. Dievča sa potklo ale nespadlo. Potom jej niečo povedal. Poslušne si ľahlo na oltár, ruky spojené v lone. Bez pohnutia čakalo, čo sa s ňou stane. Vo svetle ohňa a zaleskla dýka. Akoby bola zo zlata.
Aké meno to bolo...
Dýka sa vzniesla do vzduchu. Ruky si ju tam na chvíľu podržali a potom sa nebezpečnou rýchlosťou blížila k srdcu obete. Spolu s nezrozumiteľnými slovami, ktoré recitoval mních.
„Sakurááá!" zakričal Minato. Spomenul si. Bol to len pokus. Ale keď videl ako zareagovala, bol si istý. Videl ako jemne dvihla hlavu. Mohli ju mučiť a zlomiť, ale keď počula svoje meno, akoby sa zobudila zo sna. Mohla to byť aj náhoda. Veď nie jedno dievča sa mohlo takto volať. V tej chvíli na to nepomyslel. Veril, že ju našiel.
Šialený vazal sa obzrel. Preto nemohol vidieť ako dýka ľahko prenikla do jej tela. Netrafila však srdce.
„Nebojte sa, pán Wabashi. Aj na vás dôjde!" zakričal a dal sa do chrapľavého smiechu, ktorý sa odrážal od stien. Preto znel neprirodzene a neľudsky. Na to dal znamenie a dvojica silných chlapov chytili dievča a zložili ju pred oltár, ktorý bol teraz pripravený pre ďalšieho. Potom sa pobrali k trojici väzňov a schmatli Minata. Za nadávok a kriku jeho veliteľov, ho pritiahli až k oltáru. Teraz kľačal vedľa nehybného tela.
„Ták, môžeme obetovať ďalšieho!" zvolal vazal.
„Pán Yato bude potešený. Takú významnú obeť ešte nemal," poznamenal mních s rovnako šialenými očami. Pritom utieral dýku do svojho hábitu, ktorý bol pokrytý množstvom zaschnutej krvi.
„Myslel si si, že ma zastavíš, ak sem tak napochoduješ?" spýtal sa neúctivo vazal. Tvár mal tesne pri tej Minatovej. Nepovedal nič. „Vieš, chráni ma silný duch. Inugami...Vieš ako som ho získal?" spýtal sa pomätene. Na tvári mu hral stále nepríčetný úsmev. Otáčal hlavou. Raz na jednu a potom na druhú stranu.
Oslovený neodpovedal. Nemohol sa s ním baviť. Nie. Skôr nechcel. Neznížil by sa k tomu, aby hovoril s bláznom, ktorý zabíja ľudí pre nejakého boha. Ale o Yatovi už počul.
Bol to akýsi bôžik, ktorý žil v lesoch. Bol nebezpečný vtom, že ak ste ho rozhnevali, pozabíjal by všetkých z rodu. Napriek tomu si ten blázon myslel, že by si ho takýmito obetami mohol prikloniť na svoju stranu.
„Vieš, musíš vziať psa a zahrabať ho do zeme. Ešte živého. S hlavou vonku. Pred neho potom položíš vodu a jedlo. Ale tak, aby sa toho nemohol dotknúť. Iba aby bol motivovaný..." prezrádzal šialenec a jeho tvár nepohla ani o kúsok od Minatovej.
„Pane, mali by sme pokračovať..." povedal nespokojne mních. Očividne sa mu nepáčilo, že ho vazal prerušil. Ten sa vyrovnal a pozrel na mnícha. Po úsmeve neostalo nič. Zdvihol ruku a dal mu facku.
„Nepoučuj ma, hlupák! Pánom som tu ja!" povedal temne a potom sa obrátil späť na svoj objekt záujmu. Pokračoval vo vysvetľovaní.
„...necháš ho tam, pokiaľ nezdochne. Potom oddelíš hlavu a uložíš do chrámu. Tým pripútaš jeho dušu k domu. Bude ťa musieť chrániť! Nie je to úžasné?!" znovu sa rozosmial.
Ľudia začínali byť nepokojní. Aj jeho dvaja velitelia, ktorí všetko počuli. Bolo im z toho zle. Ale nemohli nič robiť. Keďže boli naďalej zviazaní. Kde, pri všetkých bohoch, boli tí dvaja!
„Teraz je rad na vás," povedal odrazu vazal a prestal sa smiať. Dal pokyn a dvaja jeho strážcovia ho zdvihli a položili na oltár. Mohol sa brániť ako chcel. Laná boli pevné a ruky strážcov ako zo železa. Dostal taktiež niekoľko úderov päsťami, ale žiadna ho nepripravila o vedomie.
Mních znovu zdvihol dýku a pripravil sa na posledný úder. Opäť do srdca. Ľudia so zatajeným dychom čakali. Jeho velitelia sa bezmocne prizerali ako sa smrtiaca zbraň blíži k ich pánovi. Jediné čo mohli robiť, bolo iba zakričať.
„Mladýýý pááán!"
Dýka prerážala veľkou rýchlosťou vzduch a mierila do tela.