Orizuru: 16

Spisovateľ/ka: Rafael | Vložené dňa: 9. septembra 2015
http://citanie.madness.sk/view-49960.php

Bol v Letnej izbe. Všade bola tma, ale predsa mohol vidieť postavu sediacu pod Siedmymi bohmi šťastia. V rukách držala dieťa. Nie, nebolo to dieťa. Bolo to niečo iné, čo však nemohol vidieť.
Zrazu stál pred ňou. Nevedel, ako sa tak rýchlo dostal od dverí až k nej. Vedel kto to je. Bol to jeho otec! Videl že je pokrytý vlastnou krvou. Teraz už vedel, čo drží v rukách. Hlavu jeho brata! Otec sa na neho pozrel. Jeho oči však boli mŕtve. Dvihol ruky spolu s hlavou, rovno pred neho.
Stál v tme izby. Držal niečo v ruke. Pozrel sa tam. Msl 
v nej meč, ktorý sa strácal v čierňave pred ním. A potom ho videl. Cítil odpor tela, do ktorého bol jeho meč zabodnutí. Telo jeho otca. Počul ako sa mŕtvy posúva dopredu až k nemu. Vôbec mu nevadilo, že sa čepeľ do neho ešte viac zarezáva. Zastal, až keď sa úplne dotýkal záštity. Až pokiaľ nebol úplne pri jeho uchu. Cítil jeho hnilobný zápach. Cítil jeho chlad, keď sa dotkol jeho ruky. Počul, čo mu povedal.

„Vždy budú bojovať za mňa!"
Vedel čo musí urobiť. Musí ho zabiť! Znovu!
„Uzuru!" počul sa kričať. Ale jeho služobník neprichádzal.
Snažil sa vytiahnuť meč ale nešlo to. Ľadová ruka jeho otca ho držala pevne. Zrazu ho však pustila a on mohol vytiahnuť zbraň.
Zahnal sa. Videl ako meč prechádzal mŕtvym telom. Ale jeho otec len stál a pomaly sa približoval. Snažil sa ho spomaliť, ale keď videl, že to nepomáha, začal cúvať. Otec sa len približoval.
Na svojom chrbte ucítil stenu. To však nebolo možné! Akoby sama tma vytvorila nepreniknuteľnú bariéru. Otec sa priblížil. Už bol skoro pri ňom. Cítil strach. Zabudol na meč. Vypadol mu z trasúcej sa ruky. Videl ako k nemu natiahol ruky. Vzal jeho tvár do svojich rúk.
„Vždy budú bojovať za mňa!" znovu ho počul povedať to. Cítil ako mu pot steká po chrbte. Bojí sa! Snažil sa mu vytrhnúť a utiecť, ale nechcel ho pustiť.
„Bastard! Musíš zomrieť!" povedal jeho otec. Zrazu sa jeho palce priblížili k jeho očiam a zabodli sa mu do nich ako pazúry havrana. Vykríkol...

...zobudil sa celý spotený. Sadol si a teraz rozdýchaval zlý sen. Žeby výčitky? Tú myšlienku ihneď zavrhol. Avšak musel priznať, že v poslednej dobe spával zle a mal čudné výjavy. Ako keď naposledy videl otca vo svojej izbe.
Musel sa zasmiať sebe samému. Také hlúpe nápady. Preto radšej pozrel na okno. Prúdila cez neho večerná žiara. Zdriemol si len na chvíľu a predsa ho prenasledovali nočné mory. Uznal však, že by nebolo na škodu navštíviť svätyňu, ktorá sa nachádzala v blízkosti mesta. Mohol sa tam ísť pomodliť a vypýtať si požehnanie pre pripravovanú bitku.
Započul kroky a potom hlas, ktorý sa ho spýtal, či sa niečo stalo. Na jeho vkus tu boli slúžky až veľmi starostlivé. Žeby príkaz Yamata? Nechal to však tak. Poslal ju preč, ale predtým jej povedal, aby zavolala jeho strážcu. Len čo sa stratila, znovu si ľahol, ale nezaspal.
Stále si ten sen prehrával v hlave. Dokonca cítil chlad otcových rúk a bolesť, keď mu zabodol prsty do očných jamôk. Čo to asi značilo? Nejakú hrozbu alebo pomstu? Potlačil svoju poverčivosť až niekde dozadu lebky. Bol vzdelaný dosť, aby si pripúšťalniečo také.

O pár minút do jeho izby vpochodoval Uzuru. Pravdaže až pokiaľ mu to dovolil. Videl na ňom, že má akúsi dobrú náladu. Nezaujímalo ho to. Vlastne, domyslieť si to mohol aj sám. Určite sa stretol s nejakou slúžkou. A zase jej motal hlavu. Nikdy nepochopil, ako sa môže takto ponižovať, keď sa tak s nimi dôverne rozpráva. Ignoroval jeho samoľúbi pohľad aj úsmev a prešiel rovno k veci.

„Rozhodol som sa, že dnes pôjdem do svätyne. Tuto hneď pod mestom."

„Rozumiem, pán Hirato. Mám sa pripraviť?" spýtal sa plný pokory. Hoci sa mu to nepozdávalo. Mal taký pocit, že Akio niečo chystá. A aj Ryuugami.
Hirato ho obdaroval pohľadom, ktorý mu hovoril, že to má za samozrejmosť. Strážca previnilo sklonil hlavu.
„Hoci by som rád išiel, asi to nebude možné..." poznamenal a čakal. Na peknej tvári jeho pána sa jemne črtali kruhy od nedostatku spánku. Unavene pozrel na svojho služobníka. Nemal náladu sa s ním škriepiť ani ho presviedčať. Nemyslel si však, že mu bude odporovať.
Uzuru čakal, že ho Hirato spraží pohľadom. Preto bol šokovaný, keď sa nič nestalo. Ani ho nenapadol slovne.
„Čo máš také dôležité, že nemôžeš ísť so mnou?" spýtal sa nakoniec. Uzuru si ho nepokojne premeral. Nepáčil sa mu stav, v akom sa nachádzal jeho pán. Niečo bolo zle.
„Mám podozrenie, že sa dnes pokúsia oslobodiť mladého Wabashiho..."
Hirato ostal ticho. Ďalší pokus ako ho nahnevať? Alebo z neho urobiť hlupáka? Niečo také určite nemôže dovoliť. Mal toho malého sopliaka zabiť hneď, ako ho priviedli.
„Rob, čo chceš..." povedal nakoniec. Na tvári strážcu sa ukázal úsmev. V niečo podobné potajme dúfal. V kútiku duše však svojho pána nechcel nechávať samého. Ale krvilačnosť a adrenalín zvíťazili.
Hlboko sa uklonil. Tým mu poďakoval, že vyslyšal jeho žiadosť. Nakoniec sa postavil a chcel odísť. Zastal však.
„Pán Hirato..."
„Čo ešte chceš?" spýtal sa.
„Myslím, že to chce urobiť Naoto. Čo mám urobiť s ním?"
„Ak budeš mať pravdu, zbav sa ho. Zradu nestrpím," hneď odvetil. Na to sa Uzuru stratil. Mladý pán ostal v izbe sám. Stačilo, že sa ukázal Uzuru. Stačil aj taký bezvýznamný rozhovor a dokázal sa upokojiť. Získať stratenú rovnováhu. Hoci o tom blahodarnom účinku jeho strážca nemal ani potuchy.
Dal si zavolať slúžky a chystal sa na cestu. Po prípravách, kúpeli a posledných príkazoch sa vydal na cestu. Aj Yamato sa dozvedel o jeho ceste len pred odchodom. Načo hneď nasadol a odišiel so svojim pánom. Aspoň nešiel sám.

* * *
Uzuru sedel sám vo svojej izbe a pil čaj. Cez otvorené okno prúdil príjemný nočný vzduch a osviežoval izbu. Pred malou chvíľou si dal zavolať Aoi, aby ho obsluhovala. Teraz čakal na jej príchod. V hlave sa diabolsky usmieval. Tušil, že má niečo spoločné s tajnou akciou, ktorú pripravovali Ryuugami a Akio. Len nevedel, ako do toho zapadá ona.
Dvere sa otvorili. Otočil hlavou a videl ju kľačať pri dverách. Pred ňou stál malý stolček s jedlom. Čakala, pokiaľ ju nevyzve aby vstúpila. Mohol si ju prezrieť v celej jej kráse. Videl, že je nervózna. Preto sa priateľsky usmial.
„Ahoj, Aoi!" povedal sladko a ukázal rukou do miestnosti. Bez slova vzala podnos a vošla. Položila ho pred neho a potom sa kolenačky stiahla do úctivej vzdialenosti.
Nepáčilo sa jej, že tu musí byť. Mala sa už dávno stretnúť s Akiom a Naotom a povedať im, čo videla. Namiesto toho za ňou prišla stará kuchárka a odovzdala jej Uzurov príkaz. Nemohla namietať. Ak by zmizla, bolo by to podozrivé. Musela však rýchlo niečo vymyslieť.
Uzuru vzal do rúk misku a poďakoval za jedlo. Dal si do úst prvé sústo a pomaly prežúval. Stále na ňu upieral pohľad. Hlavu mala hore. Pozerala však niekde do prázdna za jeho chrbtom. Neuveriteľne ho priťahovala. Bola zvláštna. Jediná škoda však bola, že ju bude musieť zabiť ak sa ukáže, že spolupracuje so zradcami.
Náhle položil misku na podnos a napil sa čaju. Upútal jej pozornosť. Vzala to ako znamenie, že ju už viac nebude potrebovať. Zmýlila sa však.
„Nikam nechoď, Aoi," povedal. Jeho pohľad ju zamrazil. Cítila z neho smrť a krv.
„Veľmi sa ospravedlňujem, pán Uzuru. Ale určite ma teraz potrebujú v kuchyni," snažila sa vykrútiť. Videla jeho nehasnúci úsmev, za ktorým zakrýval svoju skutočnú povahu.
Len mávol rukou.
„Neboj sa. Určite si poradia aj bez teba," povedal. „Zavolal som si ťa, aby si mi dnes večer robila spoločnosť. Chcel by som vedieť, odkiaľ poznáš Akia?" spýtal sa. V jeho otázke bol osteň, ktorý dokázala vycítiť. Neveril jej. Ani tak Akiovi, ktorý mu povedal, že je jeho sesternica.
Znervóznela ešte viac. Snažila sa však upokojiť. Stačí odpovedať. Nemá sa prečo báť.
„Ako povedal Akio. Sme príbuzný," zaklamala.
„Zaujímavé. Bol som žiakom u jeho otca. Dá sa povedať, že sme spolu vyrastali ale nespomínam si, žeby mal takú peknú sesternicu," zalichotil jej ale pozorne čakal, čo mu odpovie.
Oči sa jej rozšírili. Toto nebol obyčajný rozhovor. To pochopila hneď. Mal podozrenie, že klame? Ale odkiaľ by sa dozvedel pravdu? Mala by si dať pozor.
„Máte pravdu, nemohli ste ma spoznať. Nebývala som v Hlavnom meste. Pochádzam z jednej chudobnejšej vetvy našej rodiny. Žila som na východe, pri pohorí Yama no Kami," odvetila. Aspoň časť mohol považovať za pravdu. Premeriaval si ju. Hodnotil všetko, čo povedala. Nemohol jej dokázať, či je alebo nie je Akiovou rodinou. Ale niečo mu našepkávalo, že ňou nie je. Mohol to zistiť jedinou otázkou.
„To je škoda...Tak ti môžem popriať sústrasť. Je mi ľúto tvojho strýka z Hlavného mesta!" zvolal a uklonil sa. Čakal.
Zostala v pomykove. Nevedela o Akiovom otcovi nič. Nevedela, či je mŕtvy. Bol to test? Alebo pravda? S týmto sa mohla dostať do poriadnych ťažkostí. Urobila však rozhodnutie, ktoré nemožno vrátiť.
„Ďakujem!" odpovedala a tiež sa uklonila.
To mu stačilo. S rovnako sladkým úsmevom sa na ňu pozrel a zatlieskal. Otvorili sa dvere a dnu niekto sotil spútaného Shuna. Rovno medzi nich. Vychutnával si jej prekvapený pohľad, ktorý sa miešal s hnevom a zúfalstvom.
„Aká škoda. Naozaj si sa mi páčila. Teraz ťa budem musieť zabiť spolu s týmto tu," povedal a pohľadom zavadil o rovnako prekvapeného Shuna.
„Bež Aoi!" zakričal Shun a s ťažkosťami sa postavil. Chcel čeliť Uzurovi. Na prekvapenie oboch mužov neutiekla. Chytila Shuna za zviazané ruky a ťahalo ho preč. Za nimi sa hneď pustili strážcovia, ale mladý strážca ich zastavil.
„Tí sú moji. Nech nikto nezasahuje!" povedal a pomaly šiel za utekajúcou dvojicou. Medzitým vytiahol meč a previazal si ruku stuhou.
Pasca, pasca, pasca!
Bežalo Aoi hlavou, keď za sebou ťahala Shuna. Bola taká neopatrná. Všetko pokazila! So srdcom až niekde v hrdle utekali chodbami veľkého domu. Nevedela ani kam beží. Len hlavne niekde preč od Uzura. Stretávali prekvapených sluhov, ktorí za nimi otáčali hlavami a potichu nadávali.
Zahli za roh. Pred nimi sa ukázali dvaja strážcovia. Štyri osoby sa seba prekvapene pozerali. Vojak na pravo sa spamätal najskôr. S výkrikom vytiahol meč a mieril na utečencov. Shun to využil. Pribehol k nemu a keď sa vojak zahnal, rýchlo dvihol ruky. Meč prešiel lanami, ktoré Shun našpánoval až tak, že sa mu zarezali do mäsa. Teraz mal voľné ruky. Veľkým oblúkom sa vyhol seku. Ako meč klesal v naučenom výpade, rýchlo lakťom vrazil do vojakových rúk. Ten s bolesťou pustil meč. Nato už mal jeho druhú ruku v tvári. Vojak spadol omráčene na kolená. Shun nebol na tom fyzicky až tak dobre, preto jeho útok nebol dostačujúci. Vojak ostal pri vedomí.
Druhý už chcel niečo robiť, ale partnerov meč sa mu zaleskol pred bruchom. Aoi využila zmätok, ktorý urobil Shun a vzala meč. Teraz ho držala pred druhým vojakom. Ten sa iba usmieval. Neveril, žeby ho zabila. Chcel sa zahnať, ale to ho už kopol Shun do zadnej strany stehna. Ako klesal, Aoi inštinktívne pohla mečom a vrazila mu ho do brucha. Obaja na seba prekvapene pozerali.
„Ty si ma bodla!" zvolal hystericky vojak. Pustila meč. Shun ho však hneď na to vytiahol. Chcela niečo povedať, ale na miesto toho ju teraz vzal za ruku Shun a ťahal preč. Cítil, ako sa jej trasie ruka. Otočil hlavou a usmial sa. Prekvapene sa na neho pozrela. Čas sa spomalil. Akoby tá usmievavá tvár bola pred ňou niekoľko hodín.
Po dvojici utečencov sa dovalil aj Uzuru. Usmieval sa. Keď narazil na strážcov, pohŕdavo si ich premeral. Videl, že sú zranený. Namiesto toho ich obdaril smrtiacimi údermi.
„Povedal som, aby ste sa držali späť," poznamenal. Aj keď tí dvaja to nemohli vedieť, keďže vtedy neboli pri ňom. Jeho to však nezaujímalo. Prekročil mŕtvoly a šiel ďalej.
Teraz ich viedol on. Snažil sa bežať čo najrýchlejšie, ale bol na tom zle. Po pár minútach nevládal. Museli zastať, aby si oddýchol. Oprel sa o stenu a prerývane dýchal. Aoi ho chytila aby sa o ňu oprel. Takto prešli ešte niekoľko miestností, až sa dostali do záhrady, ktorá bola osvetlená košmi s ohňom a veľkým kamenným lampášom, hneď pri jazierku.
„Nechaj ma tu! Musíš utiecť, inak ťa zabije!" naliehal Shun ale nechcela o tom ani počuť. Vedela, že tu niekde musí byť cesta k bráničke pre sluhov. Rozhodla sa. Odviedla ho do tmy pod javor, kde si sadol na zem. Kľakla si oproti nemu. Ledva videl jej tvár.
„Počkaj tu. Pohľadám cestu von. Hneď som späť!" povedala a odbehla.
Ostal sám. Z úkrytu mal dobrý výhľad na verandu, z ktorej zišli. Uvidel ako sa v dverách objavil Uzuru. Vedel, že sú niekde tam. Videl ako ľahko zišiel dole a teraz stál na rozhraní svetla a tmy. Čakal. Bola to výzva. Vedel, že by mal čakať na Aoi. Lenže vedel aj to, že Uzuru ich nakoniec chytí a oboch zabije. Ak sa mu teraz podarí zabiť ho, budú mať väčšiu šancu.
Nadýchol sa a vyšiel von. Mladý strážca nepovedal nič. Iba sa usmieval. V očiach mal svit. Lačnel po krvi. Stáli oproti sebe. Obaja sa pripravili. Ako prvý sa vyrútil Uzuru. Začal priamym sekom, ktorý Shun dokázal ľahko vykryť. Meče zaiskrili a takto chvíľu ostali. Uzuru skúšal silu svojho oponenta. Keď bol spokojný, poľavil a odskočil.
Teraz pre zmenu zaútočil Shun. Urobil ukážkový oblúk zhora nadol. Uzuru však bol skúsený a taký jednoduchý útok poľahky odrazil. Chcel seknúť späť, ale mladík stihol uskočiť dozadu, ako to urobil predtým Kitaro.
Strážca pritvrdil. Už si otestoval jeho pohyby. Musel uznať, že chlapec mal dobrý tréning, ktorý už však videl. U jeho otca. Dobre si pamätal jeho útoky a obranu. Aj keď s ním osobne nebojoval. Ale určite by sa rád postavil legende.
Teraz už s jasnou myšlienkou na výhru, pokračoval v útočení. Nebral do úvahy len tréning a skúsenosti, ale aj jeho stav. Videl, že je dobitý a z nedostatku jedla zoslabnutý. Napriek tomu neurobí chybu a nebude ho podceňovať. To bolo totiž prvé, čo sa naučil. Vlastne, čo ho naučil život sám.
Ešte chvíľu na seba narážali. Bolo však vidieť, že Shun dlho nevydrží. Musí to ukončiť! Použije svoje eso v rukáve. Bol si istý svojim tromfom. Rýchlo priskočil k Uzurovi. Znovu naznačil sek zhora. Vedel, že Uzuru ho bude chcieť vykryť ako toľko krát predtým. Namiesto toho sek nepredĺžil až na stranu. Tým Uzuru nezachytil jeho meč. V sekunde zvrtol mečom a pritiahol si ho k sebe. Záštitu mal skoro až pri uchu.
Videl prekvapený Kitarov pohľad, keď minul jeho meč. A ako sleduje jeho pohyb. Videl svoje víťazstvo. Videl, ako sa meč zabodáva do jeho srdca. Ale niečo sa zmenilo. Otočil sa, lebo počul za sebou zvuk.
Uzuru to využil a stihol sa uhnúť. Ak by Shun nestratil koncentráciu, mohlo to dopadnúť zle. Tým sa všetko zmenilo. Ostal nekrytý. Stačil posledný výpad zospodu a Uzurov meč narazil na jeho telo, ktorým ľahkom prešiel. Pritom mu porezal ruky. Meč mu vypadol z rúk a klesol pred jeho nohy. Zvalil sa v poslednom kŕči a viac sa nepohol.
Aoi všetko sledovala. Až pokým Shun posledný krát nevydýchol. Z očí jej stekali veľké slzy. Bola to jej vina! Ona ho zabila! Pomalými krokmi sa priblížila k svojmu priateľovi. V šoku klesla k nemu. V hlave jej bežali spomienky. Zážitky, ktoré spolu za ten čas stihli prežiť. Na ten večer, keď si hovorili príbehy.
„Teraz si na rade ty," povedal radostne Uzuru a ukázal na ňu mečom. Z otvorených dverí sa na nich pozreli prestrašené oči sluhov a pyšné úsmevy vojakov, ktoré dávali najavo, že ten muž je ich vodca.
* * *
„Ako dlho ešte budeme čakať?" spýtal sa Naotov zástupca. Neadresoval to ani jednému mužovi. Bola to skôr rečnícka otázka. Akio, ktorý stál opretý o stenu múru, bez emócií pozrel na zástupcu veliteľa. Tiež sa mu to nepozdávalo. Mali sa s Aoi stretnúť už dávno. Ale ešte sa neukázala. V hlave si prehrával Kitarové slová.
Čo chystáš, Akio?....Odkiaľ poznáš Aoi?
Začínal mať vážne nepríjemný pocit, že sa jej niečo stalo. Preto sa rozhodol. Pôjde sa po nej pozrieť. Stále môže tvrdiť, že ho zavolal nejaký sluha. Ihneď povedal svoj plán Ryuugamimu. Ten len pokrútil hlavou.
„Nemôžeme si dovoliť rozdeliť. Dovnútra ideme len my traja. Čím menej ľudí, tým lepšie. Ak by sme však prišli aj o vás..." nedopovedal.
Lekár ostal ticho. Neprináležalo mu odporovať. Ryuugami bol veliteľom. Na druhej strane sa Akio pridal dobrovoľne, takže jeho právomoc bola v tomto prípade slabšia. Napriek tomu poslúchol.
„Poďme!" zvolal potichu zástupca. Naoto to odsúhlasil. Melanchólia išla poslušne za nimi. Prešli bráničkou a dostali sa ku kuchyni, v ktorej bolo už len pár kuchárov a slúžok, ktoré upratovali. Nevšímali si ich a prešli na nádvorie. Išli sebavedome. Nikto ich cestou nezastavoval. Veď prečo by aj mal? Bol to len Naoto, jeho zástupca a lekár.
Cestou stretli len pár vojakov, ktorí sa uklonili, keď videli vyššiu šaržu. Zahli do úzkej uličky. Akio ich viedol. Videl odkiaľ vychádzala Aoi. A keďže poznal v tomto paláci každý kút, vedel si vyhodnotiť, kde by mohli držať Shuna. Nakoniec vyšli pred malým domčekom, pred ktorým stáli štyria vojaci. Presne tí istí, ktorí nechceli vpustiť Aoi.
Trojica sa priblížila.
„Pán Naoto?!" spýtal sa prekvapene jeden z nich. „Čo tu robíte?"
„Prišiel som po Wabashiho Shuna," odpovedal bez ťažkostí a rozbehol sa na neho. Strážcov meč sa zasekol na pol ceste. To už mal Naotovu rukoväť v tvári, ktorá mu zlomila nos. Chlap spadol s výkrikom na zem a z rany mu pomedzi prsty pretekala krv.
Ďalší útok by zasiahol Naota do boku, ale v pravý čas sa ukázal jeho zástupca a zachránil ho. Zatlačil svojho protivníka. Chvíľu bojovali, ale nakoniec vyhral. Strážcovia už boli unavení z predchádzajúcej stráže, takže sa dali ľahko poraziť.
Obaja sa teraz pozreli na Akia, ktorý stál v obkľúčení zvyšnou dvojicou. Meč mal stále v pošve. Nezdalo sa, žeby sa bál. Strážcovia sa pripravovali, čo lekár urobí.
„Nebojte sa. Choďte po Shuna. Ja sa o toto tu postarám," povedal. Nechceli ho len tak nechať, ale bol predsa génius. Otočili sa a vbehli do miestnosti. Neuvideli, ako lekár pozrel na prvého, ktorý zaútočil zľava.
Ten sa zahnal na Akia, ktorý však jeho pohyb už dávno odhadol. Trošku sa posunul dozadu a keď meč presvišťal pred ním, vyskočil. Dopadol časťou nohy na jeho hranu a na zem, čím jeho meč znehybnil. V druhej sekunde po ňom sekol ten napravo. Jeho meč bol dávno vonku. Vykryl útok, ktorý by mu mohol poraniť rameno. Takto chvíľu ostali. Obaja strážcovia mali otvorené ústa. Neverili vlastným očiam.
Akio sa otočil na toho vpravo. Odrazil spojené meče. Opísal polkruh a šikmo sekol. Chlap, ktorý tým ostal odkrytý, dostal plný zásah do hrude a časti brucha. Zvalil sa na zem. Teraz bol na rade ten naľavo. Vystrašene sa pozrel na Akia. Ihneď pustil a meč a dal sa na útek. Neurobil ani desať krokov a zabil ho meč Naotovho zástupcu. Obaja muži vyšli von a zastali pred Akiom, ktorý už mal meč zasunutý späť. Nepoužíval ho veľmi rád. Napriek tomu nemohol poprieť, že dostal výnimočný dar.
„Kde je chlapec?" spýtal sa a upieral na nich depresívny pohľad.
„Nie je tam...Niečo sa muselo stať," odpovedal zástupca. Lekárovi to stačilo. Zvrtol sa a mieril späť. Obaja sa za ním pozerali.
„Mali by sme čím skôr utiecť. Nepozdáva sa mi to!" povedal na rovinu a stratil sa v tme uličky. Len čo to povedal, Naoto a jeho zástupca začuli kroky a lomoz. Ihneď bežali za Akiom, ale ten sa stratil niekde v spleti uličiek. Nemali čas ho hľadať.
Mierili späť k bráničke. Prešli bez ťažkostí, ale ako prechádzali nádvorím, zastali im cestu vojaci.
„Čo sa deje?" spýtal sa Naoto a tváril sa, že sa nič nestalo. Vôbec teraz nezabili pár chlapov.
„Máme príkaz chytiť vás, pán Naoto. A aj vášho zástupcu!" zvolal veliteľ stráží a uprel škaredý pohľad na postavu stojacu vedľa Naota.
„Čo budeme robiť?" spýtal sa potichu jeho zástupca. Ryuugami na neho pozrel.
„No, budeme sa musieť prebiť," iba poznamenal. Obaja sa teraz dívali na jednotku. V pomere jeden na troch. Toto určite neprežijú. Napriek tomu vysunuli meče a zahnali sa ľudskú stenu. Rútili sa na ľudský štít, ktorý sa zrazu začal rozpadať. Sotva však zo strachu pred dvojicou samovrahov. Zozadu na nich útočili. Obaja muži vedeli, kto im pomáha. Ich jednotka! Aj keď mali príkaz ostať v meste.
Len čo prešli vytvorenou medzerou, zaznel radostný pokrik. Naotova jednotka sa začala sťahovať k bráničke, odkiaľ sa vynorili. Tam už čakali kone. Hneď nasadli a trielili do noci osvetlenej hviezdami a ohňom. Jeho zástupca sa otočil. Videl ako sa vzďaľujú od paláca a jeho vojakov. Zrazu už nevidel nič. Obrátil tvár na svojho veliteľa.
„A čo bude s pánom Akiom?" spýtal sa.
„On si poradí..." povedal Naoto. Dúfal v to. V myšlienkach sa však vracal k Aoi. Obľúbil si ju za ten čas, čo boli spolu. Bral ju ako dcéru, ktorú mu bohovia nedopriali. Potlačil nepríjemný pocit. Ak je tam s ňou Akio, určite sa jej nič nestane.
Prešli rýchlo mestom a mierili k bráne. Tí vojaci, ktorí sa im postavili do cesty, dostali zaplatené železom. Skosili ich ako zrelé klasy a potom bez ďalších problémov pokračovali až von z mesta. Ani raz nezastavili.
* * *
Hneď ako sa stratil svojim spolubojovníkom, vošiel do domu. Zrýchlene prechádzal izbami a všade sa obzeral. Hoci bol nepokojný, na jeho tvári sa neodrážalo nič. Bola ako vytesaný z kameňa. Pocity, ktoré sa mu však miešali v hrudi, nemohol potlačiť.
Znovu prešiel miestnosťami a ďalšími chodbami. Nestretol ani jednu dušu. Čo bolo zvláštne, pretože vyššie postavení ľudia z domu sa už určite pripravovali na noc. To ho ešte viac znepokojilo. A ešte jedna vec. Keď zahol za roh, objavil dve mŕtve telá Yamatových vojakov. Prvá myšlienka, ktorá ho napadla bola, že to urobil Kitaro. A ďalšia bola, že ide dobrým smerom. Zrýchlil ešte viac.
Prešiel ešte pár uličkami domu a objavil hlúčik sluhov, ktorí debatovali rovno pred ním. Keď ho zbadali, ich rozhovor utíchol. Pozerali na neho ako na akési zjavenie. Nečakali hostí. Veď pán Hirato ani nebol v meste. Stačili sa však spamätať. Videli, že Akio nie je nijako honosne oblečený. Z toho usúdili, že bude len nejaká výpomoc. Jeden už otváral ústa aby ho pokarhal. Akio bol razom pri ňom a díval sa mu priamo do očí.
„Kde je strážca pána Hirata?" spýtal a čakal. Všetci ostali ako nemí. Niekto však zdvihol ruku a ukázal smerom von do záhrady. Lekár ich obišiel a ponáhľal sa tam, kam ho poslali. Prial si, aby tam prišiel včas.
Už videl svetlo z pochodní. Videl hlúčik ľudí a vojakov, ako sa na niečo pozerajú. Niečo ich pobavilo. Pretláčal sa pomedzi nich a zato si vyslúžil zamračené pohľady a mrmlanie nespokojných vojakov. Tí boli takí zabratí do výjavu pred nimi, že sa ho ani nespýtali na meno. Vôbec ich nezaujímalo, že sa tam obšmieta nejaký cudzinec.
Podarilo sa mu pretlačiť až dopredu. Videl to, čo videli aj vojaci. Shun ležal na zemi. Nehýbal sa. Pravdepodobne už bol mŕtvy. A potom pozrel trochu ďalej. Kitaro stál pred Aoi, ktorá sa snažila brániť Shunovým mečom. Pri hlave mu zaburácal smiech chlapov, keď meč ich veliteľa narazil na ten druhý. Hoci sa dievča bránilo statočne, on sa iba bavil. Hral sa s ňou ako mačka s myšou. Vedel o svojej prevahe. A musela to vedieť aj ona.
Videl ako sa obaja otočili. Najprv ona a potom Uzuru. Ruky jej klesli a oči sa jej zaplnili slzami. Na strážcovej tvári sa ukázal iba temný úsmev.
„Akio..." povedal a plne sa sústredil na neho.
Oslovený len zišiel dolu a prešiel k telu chlapca. Kľakol si a nahmatal pulz. Necítil nič. Bolo neskoro. Pozrel na Aoi.
„Pomôž mu..." prosila ho. Rozbehla by sa k nemu, ale postava strážcu jej v tom bránila. Neodvažovala sa prejsť pri ňom. Myslela si, že Uzuru je milý a priateľský. Teraz však mala iný názor.
Lekár sa postavil. Nepovedal ani slovo. Nepozrel na dievča. Pochopila to. Spustila sa na kolená a plakala. Teraz bol úplne sústredený len na svojho oponenta. Na mihnutie oka bol Uzuru pri ňom a zahnal sa. Lekár nevysunul meč úplne. Koniec čepele sa stále skrýval vnútri pošvy. Napriek tomu Akio poľahky zablokoval útok. Videl ako sa rival zamračil a zaklial. Vtom už meč vytiahol. S ním vyskočili aj iskry, keď sa oceľ otrela o seba.
Trochu uskočil a urobil polkruh. Teraz stál pred Aoi, aby sa jej nič nestalo. Uzuru zopakoval jeho pohyb ale stále sa na seba pozerali. Bolo z neho cítiť, že chce svojho rivala tromfnúť. Alebo rovno zabiť. Nikdy ho však neporazil, hoci sa akokoľvek snažil.
Kitaro zaútočil ako prvý. Videl ako Akio dvíha meč a odráža ho. Útočil s veľkou vervou. Obaja na seba narážali a odskakovali. Kto sa na nich pozeral mohol povedať, že sú si vyrovnaní. Uzuru sa skúsenosťami a bojmi dokázal vyšplhať na lekárovu úroveň. Mal výhodu aj v tom, že Akio sa snažil konfliktom vyhýbať. Len aby nemusel bojovať. Napriek tomu nestratil nič zo svojho vrodeného talentu.
Zase sa od seba oddelili. Akio dával veľký pozor, aby sa nejako nedostali k Aoi, ktorá za ním stále plakala. Nedával však pozor len na ňu. V hlave si premietal plán ako utiecť. Hoci by sa mu podarilo zraniť Kitara, stále by sa za nimi pustili zvyšní vojaci. Bude ťažké sa im stratiť. Nemal čas nad tým dlhšie uvažovať. Opäť sa na neho rútil jeho rival. Opäť na seba narazili a oddelili. Trochu sa vydýchali. Bol čas odtiaľto zmiznúť.
Pre zmenu zaútočil mladý lekár. Urobil niekoľko šikmých sekov, ktoré Uzuru vykryl. Zdalo sa, že Akio vtom bude pokračovať. Strážca si už myslel, že našiel jeho rytmus. Ale Akio zrazu prestal ťať a pripravil sa na čelný útok, ktorý viedol priamo na hlavu. Má ho! Uzuru to chcel využiť a seknúť ho do nechráneného bruchu. Lekár čakal len na to. V sekunde sa zvrtol a veľkým oblúkom sa dostal k jeho ramenu. Tým sa vyhol smrteľnej rane a teraz držal meč tesne pri jeho krčnej chrbtici.
Nezabil ho však. Takto stáli pár krátkych chvíľ. Akio iba so smútkom, Kitaro s hnevom. Rozpamätal sa na pár rokov, ktoré strávil v škole jeho otca. Ako stále zápasili. Ako sa mu každý vyhýbal okrem Akia. Iba on s ním chcel cvičiť. A nikdy ho nedokázal poraziť.
„Zabiješ ma, Akio?" spýtal sa úplne pokojne. Obaja naraz zložili svoje zbrane.
„Ešte nie je čas. A nebudem to ja," povedal a poponáhľal sa k Aoi. Len čo bol pri nej, chytil ju za ruku a utekali do tmy. Tam kde mala byť cesta von.
Vojaci ihneď zbehli dolu. Jedni utekali k veliteľovi a druhí sa pustili za dvojicou. Na hlas pána sa však zastavili a vrátili sa. Nechápali, prečo ich Uzuru zavolal späť. Nechal utiecť zradcov, ktorí sa pokúsili oslobodiť väzňa. Nemal náladu im to vysvetľovať. Mohol si robiť, čo chcel. Toto mu povedal aj Hirato.
Bežali nočnou tmou. Lekár sa ani nestihol spýtať, či nie je zranená. Ale keďže bežala za ním, asi nebola. Bol rád. Uľahčilo im to útek. Mysľou však bol pri mladom Wabashim. Budú musieť informovať jeho otca. Ale o to sa už postará Ryuugami. Ak ho nájdu. Ktovie, kde teraz je.
Zrazu ju pustil. Započul, ako sa k nim blížia iná skupina vojakov. V tom náhlení na ňu pozrel. Bola to len sekunda ale zdalo, že tá trvá dlho. Pochopila. Oddelili sa od seba. Aoi potlačila ďalší nával sĺz a teraz čo najrýchlejšie bežala k bráničke. K tej, ktorou sa mali dostať von spolu so Shunom. Prešla ňou a stratila sa.
Akio urobil to isté. Pre neho bolo ľahké stratiť sa v spletiach chodieb a uličiek. O pár minút už nepočul ani jedného vojaka. Schoval sa v malom skladisku. Tam počkal pokiaľ si nebol istý. Potom vyšiel von a vyhol sa ďalším vojakom. Nakoniec sa bezpečne dostal až von do mesta. Bolo načase nájsť Ryuugamiho.

 

Spisovateľov komentár k príspevku

dnes to bude také roztrúsené resp. z viacerých pohľadov ;)


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
10 bodov - odporúčam
Zase výborná kapitolka z Uzurom ;) dobre že si ho nechala žiť, to by bola škoda, keby moja obľúbená postava odišla tak skoro :D teraz keď zlikvidoval Shuna sa tam začína umierať jedna radosť :D len či ešte Naoto neoľutuje, že ho nezabil na mieste. Pri týpkovi ako je Uzuru by som sa bál, že sa ma neskôr nájde a zlikviduje. neradno sa s ním zahrávat :D tak ma napadlo, že sú si s Kostovom trochu podobní. minimálne obaja majú rovnaké povolania, teda ž niekoho ochraňujú :D  
Spisovateľ/Autorv3v Pridané dňa10. septembra 2015 15:07:18
s Uzurom mám ešte plány ;), ktoré sa možno zmenia ako sa poznám :D so smrťou Shuna to bolo také spontánne ešte za pochodu :D dúfam, že to nepreháňam :/ asi máš pravdu, Kostov a Uzuru si sú podobní ale Uzuru má rád Hirata aj keď sa to možno nezdá :D a Kostov by tu malú bi*** asi najradšej sám uškrtil :D  
Spisovateľ/AutorRafael Pridané dňa10. septembra 2015 19:04:04
Podľa mňa dobrý zvrat ;) príde mi lepšie keď postavy umierajú počas príbehu ako keby mali všetci padnúť až vo finále. je to menej ohraté. Pravda, Uzurov a Hiratov vzťah je dôvernejší, založený skôr na oddanosti. Kostov to robí čisto pre peniaze :D ale zase, ten by odrazil hlavu každému, kto sa na neho len škaredo pozrie :D na Midoru si dovolí akurát tak len frflať :D  
Spisovateľ/Autorv3v Pridané dňa10. septembra 2015 20:18:50
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8