Orizuru: 17

Situácia v meste sa pomaly upokojovala. Wabashiho muži plne ovládli palác. Z mesta sa im podarilo väčšinu róninov vyhnať. Niektorých popravili až potom, keď sa pred celý mestom priznali. Napriek tomu boli takí, ktorí naďalej verili, že Wabashi bol strojcom všetkého, čo sa stalo. A niektorí sa snažili veľmi nevyčnievať, takže im bolo všetko jedno.
Kensei sa naďalej staral o Gina, ktorý bol kľúčovou osobou. Iba jemu sa podarilo prežiť smrť a iba on bol teraz jediný svedok. Zatiaľ bývali v jeho dome, hoci bolo vidieť, že Ginovi sa to nepáči. Vyhýbal sa miestnosti, kde boli zabití jeho rodičia. Sluhovia však mali iný názor. Boli nadšený, že sa ich pán vrátil domov.
Jeho záchranca teraz často chodil do paláca, ktorý nechal na starosti jednému starému a skúsenému vojakovi. Chodieval tam len kvôli tomu, aby prediskutovali ďalšie kroky. Vedeli, že Hirato vytiahne na mesto, aby ho získal späť. Všetko im povedal jeden zo žoldnierov. Ten si myslel, že ak im to povie, nezabijú ho. Mýlil sa. Zabili ho ale so cťou, ktorú ostatní nemali.
Nový deň nebol výnimkou. Kensei hneď ráno odchádzal z domu a mieril do paláca. Tak ako vždy. Mal celkom dobrú náladu. Stihol si vystreliť ešte z Gina, za čo dostal po hlave od starej slúžky, ktorá sa o neho starala.
S malým úsmevom prešiel cez bránku a vyšiel na ulicu, ktorá sa už hemžila ľuďmi. Prešiel pri nich. Oni sa mu hneď poklonili a potom sa starali sami o seba. Nešiel však priamo do paláca. Chcel sa zastaviť ešte na jednom špeciálnom mieste. Síce tým bude meškať na poradu, ale to ho veľmi netrápilo.
Znovu obišiel ľudí, prešiel ponad potok a dostal sa na druhú stranu mesta. Zabočil do uličky a mieril k malej svätyni. Tam, kde sa mali stretnúť s mníchom. V ten večer ako sa tak opil. Vtedy ako ho znovu zachránili. Presne na to miesto ho pochovali. Aby ho chránil zabudnutý bôžik.
Domy zredli. Boli tu už iba malé chatrče chudobných. Dobre vychodenú cestu posypanú kamením vystriedal úzky chodníček, ktorý sa strácal vo vysokej tráve. Tá rástla po jeho krajoch a všade navôkol. Ako išiel, pomaly sa mu odhaľovala.
Zafúkal vietor a zaprel sa do nej. Na jeho pokyn sa každé jej steblo ohlo ako vycvičený vojak. Zvlnili sa ako morské vlny hnané vetrom. Zašumeli stromy, ktoré bolo vidieť za hradbami. Bol krásny deň. A teplý. Napriek tomu bolo cítiť, že sa pomaly blíži jeseň.
Kensei prešiel ešte pár metrov a zastal. Bol na mieste. Na veľkom kameni pred ním stála malá drevená soška. Tvar sa však už nedal rozoznať. Pred kameňom na zemi stáli kvety a malá nádobka, pravdepodobne so saké. Takže nebol až taký zabudnutý.
Hneď vedľa bola malá kôpka kameňov, ktorá označovala miesto jeho hrobu. Na nich sa črtala výrazná kvetina, ktorú sem dal Gin, keď tu včera večer boli spolu. Podišiel tam a kľakol si. Ruky dal spolu a predniesol tichú modlitbu. Potom sa postavil. Chvíľku ešte takto sledoval náhrobok, akoby si chcel zapamätať každý jeden jeho kameň. Miesto, na ktorom sa nachádza.
Otočil sa. Nemohol sa viac zdržať. Aké to však bolo prekvapenie, keď zbadal koňa. Pásol sa len pár metrov pred ním. Vôbec ho nepočul. To, čo ho však najviac zaujalo bolo, že na svojom chrbte niesol jazdca. Ten bol zavesený na jeho šiji. Kôň sa však pohol. Jazdec sa nebezpečne nakláňal.
Ihneď išiel k nemu. Keď zviera započulo zvuk, vyplašene pohodilo hlavou a sledovalo votrelca. Kensei ho chlácholil. Medzitým si stačil obzrieť jazdca. Nejaký chlapec. S rukou pred sebou prešiel k zvieraťu a rýchlo ho chytil za liace, ktoré sa spustili na zem. Pomaly ho ťahal k bôžikovi. Pritom dával pozor, aby jazdec nespadol.
Keď boli na mieste, priviazal ho a potom išiel zložiť chlapca. Ale len čo ho chytil a začal sťahovať dolu zistil, že je to žena. Rýchlo ju položil na zem do trávy. Sledoval ju. Jej tvár, ktorá bola celá špinavá. Napriek tomu bola pre neho nádherná. Odhrnul jej pár prameňov, ktoré sa jej uvoľnili z vrkoča.
Len čo sa však dotkol jej čela, otvorila oči. Sledovali sa navzájom. Ona bola vydesená, ale nekričala ani sa nerozbehla preč. On bol ešte viac prekvapený, ale usmieval sa. Vnútro sa mu však začalo plniť zvláštnymi pocitmi. Zdvihol ruku na pozdrav.
„Ahoj!" povedal a postavil sa. Uprene ho sledovala. Už sa raz zmýlila, keď sa na ňu tak usmievali. Preto si povedala, že bude opatrnejšia. S námahou sa postavila a cúvla pár krokov.
„Kde som?" spýtala sa a pozrela na koňa za ním. Videl jej pohľad a otočil sa.
„Si v Hlavnom meste. Ak chceš, môžeš v pokoji odísť," odvetil a ustúpil.
Bola taká rada, že sa sem dostala. Šla na koni skoro dva dni. Bez jedla a spánku. Preto si ani nepamätala, kedy zaspala. Predtým však stihla ukradnúť mužské šaty. Pohla sa. Musela ísť do paláca a vziať meč. A potom nájsť Akia a Naota.
Zrazu ju však chytil za ruku a nepustil. Pozrela na neho červenými očami. Plakala tak dlho. Videl jej zmučený pohľad. Hoci ju nepoznal ani nevedel odkiaľ je, trhalo mu to srdce. Potlačil to však.
„Môžeš odísť. Ale najprv mi povedz, kto si. A prečo si takto oblečená."
Hľadela na neho. Určite mu nebude vešať na nos, prečo sem prišla. Bola síce zúfala zo straty ďalšej blízkej osoby, ale povedala si, že sa nenechá zlomiť. Hrdo mu pozrela do očí. Cítila, že ju nedrží veľmi pevne. Pravdepodobne aby jej neublížil. Rýchlo sa vytrhla, pribehla k zvierati a šikovne nasadla. Nestihol nič urobiť. Videl už len jej chrbát, ako sa mu stráca v mori trávy a potom medzi domami.
Ostal sám. Nechal ju. Asi mu neverila. Ani sa jej nečudoval. Vyzerala zmätene a utrápene. Pozrel odrazu na svoju dlaň. Stále cítil jej kožu na svojej ruke. Tak rád by ju objal a utešoval. Potriasol hlavou akoby sa chcel zbaviť takých myšlienok. To nie je pre neho. Napriek tomu nad tým stále uvažoval.
Pohol sa. Urobil však len niekoľko krokov a započul ako ktosi kričí jeho meno. Najprv nikoho nevidel, ale nakoniec sa ukázala postava. Bežala k nemu. Akýsi vojak. Mával na neho.
„Pán Takumi!" znovu zakričal a s ťažkými dýchaním dobehol až rovno pred neho.
„Čo sa deje?" spýtal sa a pritom sa uškieral.
„Máte ihneď prísť do paláca! Niekto poslal tajnú správu!" povedal a otáčal hneď na odchod. Kensei išiel rovno za ním. Nechápal, prečo je z toho taký vyplašený. Potom ho napadlo, či sa nejedná o Akia, s ktorým sa cestou rozdelili. Zahnal však pochmúrne myšlienky. Akio sa o seba vedel postarať.
Spolu s poslom potom prešli mestom. Hocijako sa chcel ponáhľať, nemohol ísť rýchlejšie ako Kensei. Ten išiel pokojným vychádzkovým tempom. Prešli uličkou a zahli za roh. Blížili sa k palácu, keď zastal. Niečo započul. S rukou na dvojici mečov šiel za hlukom, ktorý vychádzal z ďalšej bočnej uličky. Nakukol.
Videl ako dvaja róninovia, ktorí sa stačili skryť, teraz vrážali do nejakého chlapca. Smiali sa z neho a nadávali mu. On však bol ticho. Nevšímal si ich. Proste len stál a trpel. Kensei sa poškrabal po hlave a išiel k nim. Keď sa dvojica otočila, odkryla celú postavu stojacu za nimi. Všimol si to. A nahneval sa. Schytil ho amok. To nebol chlapec, ale to dievča! Zdvihla hlavu a pozrela na neho. Cúvla ale neutiekla. Kensei vytiahol meč.
Chlapi sa pripravili tiež. Nemali čo stratiť. Ak by ich teraz chytili, tak či tak by ich popravili. Zahnali sa na neho. Ale boli úbohý. Stačilo pár šikmých sekov a trochu obrany. Za chvíľu bolo po boji. Obaja ležali na zemi a stonali. Nakoniec prestalo aj to. Kensei zasunul meč späť a obišiel ich. Zastal tesne pred Aoi a pozrel jej do očí.
„Teraz mi dlžíš za záchranu života. Pôjdeš so mnou a všetko mi povieš," povedal zamračene a otočil sa.
„Kam pôjdeme?" spýtala sa trochu neisto. Od tých chlapov sa dozvedela, čo sa stalo. Že ich teraz po meste naháňajú Wabashiho muži.
Otočil sa. Teraz sa už usmieval.
„Do paláca."
Yamato spolu so svojim lénnym pánom sedeli za stolom a v tichosti večerali. Bolo zrejmé, že Hirato nie je nadšený z jeho prítomnosti. Mienil sem prísť sám. Vlastne iba s Uzurom, ktorý ostal v Daikone. Pretože ho viac lákali krv a boj. Teoreticky by ho za to mohol potrestať. Ale keď mu to už raz dovolil, nemohol nič robiť. Uzuru iba využil jeho zlý stav. O ktorom však nevedel. Ten pes mal ale šťastie!
Mladý Shikamori si znovu nabral a zjedol ďalšie sústo, ktoré však do neho išlo ťažšie ako to pred ním. Prehltol ho a hneď zapil čajom. Potom si znovu nalial a vypil ho do dna. Následne pozrel na Yamata, ktorému skoro zabehlo.
„Čo sa deje, pán Shikamori?" spýtal sa. Videl na sebe chladný Hiratov pohľad. Nepoznal však príčinu.
„Teraz sa pôjdem pomodliť," oznámil mu a postavil sa. Yamato ihneď pustil misku a paličky. Vstával, že pôjde s ním. Hiratova ruka ho uzemnila. Ostal sedieť.
„V pokoji sa najedzte. Pôjdem sám!" Nečakal, či mu nato niečo povie. Rýchlo sa zvrtol a odišiel z miestnosti.
Nachádzali sa v malom chráme pod horou. Len pol hodinu cesty od Daikonu. Tento chrám bol zasvätený Lesnému bohovi, ktorý vraj sídlil v hore a ochraňoval ju. Rovnako ako mesto, ktoré stálo v jeho blízkosti. Všetci z okolia sem radi chodili a nosili sem rôzne obety, aby ich boh naďalej ochraňoval.
Hirato navštevoval chrámy rád. A hlavne tie, ktoré boli tak blízko lesa. Mal rád ich pokoj a ticho, ktoré v meste neboli. Tu si vedel usporiadať myšlienky a nabrať znovu duševnú rovnováhu. Hoci tú často vedieť získať, aj keď sa porozprával s Uzurom. Aj keď to boli nezmysly.
Prešiel chodbou. Pritom stretol pár mníchov, ktorí sa okamžite uklonili. Ale nie až tak, ako to robia poddaní. Oni boli v postavení dosť vysoko. Dokonca sa musel Hirato ukloniť ich kňazovi, ktorý ich privítal. Pretože tu bol len ďalší pútnik, ktorý prišiel o niečo prosiť.
Vyšiel von a zamieril do lesa. Cesta bola osvetlená pochodňami, ktoré stáli v priestore medzi tora bránami. Prechádzal popod ne. Viedli ho hore po vychodených schodoch. Ako kráčal, pozrel na bok. Videl ako sa svetlo stráca v tme. Akoby ju temnota pohlcovala. Ktovie, čo sa v nej nachádza. Akí démoni a duchovia. Zahnal dotieravé myšlienky a ešte viac pridal do kroku.
Hore ho čakal malá svätyňa. Bola dosť schátraná. Strecha z drevených šindľov bola prerastená pravdepodobne machom. Nemohol to odhadnúť, keďže svetlo nebolo až také silné. Dvierka do nej boli otvorené. Avšak aj tie vyzerali spráchniveté. Stačil by silnejší vietor a odfúkol by ich raz-dva.
Nechal svoje postrehy tak. Bolo však zrejmé, že väčšina darov ide do domu pre mníchov, v ktorom je ubytovaní spolu s Yamatom. Prešiel malým priestorom medzi poslednou bránou a vchodom. Vstúpil dnu. Otvoril sa pred ním malý priestor, v ktorom dominovala obrovská drevorezba. Dalo sa len ťažko povedať, ako sa sem zmestila.
Bola vyrezaná do podoby hrôzostrašného boha. Mal jelenie rohy a z úst mu šľahali plamene, ktoré nepálili. Na mužskej hrudi mal vyrezaný akýsi medailón a v drevenej ruke zvieral meč. Ten však bol ozajstný. Jeho čepeľ sa leskla v ohni pochodní.
Pred ním sedel starý kňaz. Hlava tunajších mníchov a hlavný slúžiteľ všetkých obradov. Hirato prešiel k nemu a kľakol si. Ich plecia boli zarovno. Mladík spojil ruky a uklonil sa. Potom sa vystrel a ticho sa modlil. Ako obyčajný človek. Tu nebol lénnym pánom ani šľachticom. Iba prosebníkom.
Po chvíli sa na neho kňaz pozrel. Mal milú tvár a oči. Hirato si to všimol. Ukončil modlitbu a opätoval mu pohľad. Vedel, že mu chce niečo povedať. Mních však naďalej ostal ticho. Trošku sa však zahniezdil a otočil tak, aby mu mohol pozrieť priamo do očí. Vyzeral, akoby mu chcel preniknúť do duše.
„Čo vás trápi, pán Shikamori?" spýtal sa ho jemným a tichým hlasom. Skúmal osloveného. Jediné čo Hirato nemal rád, bolo toto. Ak si vás vybral hlavný kňaz, nemohli ste ho ignorovať. Museli ste sa s ním porozprávať. Ostal ticho.
„Nič konkrétne," poznamenal po chvíli. Kňaz sa usmial.
„Každého niečo trápi. Aj šľachticov aj obyčajných ľudí. To by sme už neboli ľuďmi."
Sledoval ho. Naozaj to neznášal. Nemal náladu na jeho reči. Napriek tomu si nemohol dovoliť odísť. Stratil by požehnanie, po ktoré sem prišiel. Vzdychol si.
„Bežné veci. Nič nejde ako má," priznal neochotne. Mníchov úsmev sa ešte viac prehĺbil.
„Rozumiem...Počul som, že vás otec zomrel. Nestretol som ho síce, ale mám pocit, že to bol skvelý muž."
Hiratova tvár stvrdla. Ďalšia téma, pre ktorú by vraždil. Otcove slová sa vypĺňali. Nepotreboval ešte k tomu počúvať, aký bol jeho otec skvelý a dobrý vládca. Nikto nevedel, že bol iba vypočítavý bastard.
Mních si jeho zmeny všimol. Neprestal sa však usmievať. Iba sa nahol a pritiahol si ho k sebe. Objal ho. Tak, ako ho nikdy neobjal jeho otec. Držal ho v náručí. Hosť ostal prekvapený. Nestihol nič urobiť.
„Myslím, že bol dobrý. Ale prišla nová generácia, ktorá má byť lepšia. A ty si z nej. Preto sa neupieral na minulosť. Pozeraj dopredu a snaž chytiť svoju budúcnosť. Prekonaj svojho otca! Syn môj!" pošepkal mu do ucha.
Hirata zalial neopísateľný pokoj. Nikdy mu nič podobné nepovedali. Hoci mal svojho otca rád, tá láska sa časom zmenila na nenávisť. Od narodenia jeho brata videl iba jeho chrbát. Už ho viac nedržal za ruku a necítil jeho teplo. Ani jeho lásku či priazeň. Po dlhom čase to ucítil znovu. Dve malé slzy sa mu skotúľali dole lícami.
Kensei sedel v miestnosti, kde si zriadili malú základňu. Nechceli veľmi obývať palác. Stále patril rodu Shikamori, ktorému slúžili. Ale nie Hiratovi, ktorý zradil. Preto sa v nej teraz tiesnili asi desiati chlapi a čakali, čo im priniesol posol.
Ten sedel pri dverách. Správu, ktorú priniesol mal teraz v rukách veliteľ, ktorého ustanovil Kensei. Najprv si ju prečítal on. Potom sa pozrel na posla. Ten sa až zľakol. Videl prísny pohľad jeho pána. Netušil čo bolo v tom liste, ale určite nie nič dobré.
„Odkiaľ máš ten list?" spýtal sa ho nakoniec. Posol prehltol.
„Dala mi ho jedna žena. Vravela, že ho posiela priateľ z Daikonu."
Všetci sa začali rozprávať medzi sebou. Kensei sa posunul trochu bližšie a podoprel si bradu rukou.
„Čo sa tam píše?" spýtal sa nakoniec, čím ich všetkých utíšil.
„Vraj pán Wabashi prekročil rieku a pochoduje na Hlavné mesto."
„Iba to?" znovu sa opýtal a natiahol ruku. Veliteľ mu podal list. Kensei si ho prečítal.

Pán Wabashi sa dostal do Sory. Teraz mieri na sever do Hlavného mesta. Shikamori čoskoro vytiahne. Priateľ.

Pokrčil list v ruke a hodil ho na zem. Všetci ostali ako skamenení. Prečo to urobil? Nestihli nič povedať.
„Mali by sme sa pripraviť. Privítame pána Shikamoriho doma!" zvolal s úsmevom. Nikto nechápal.
„Ako môžeme vedieť, že to nie je podvod? Čo ak je to pasca?!" spýtal sa jeden, ktorý nesúhlasil a dával to patrične najavo. Prepichol ho očami.
„Pretože tu máme svedka. Ten stretol pána Wabashiho na ceste. Je to pravda!" ukončil Kensei. Museli počúvnuť. Ihneď sa rozišli a odišli to oznámiť svojim ľuďom. Takumi odišiel tiež. Rovno do Ginovho domu, kde nechal Aoi.