Orizuru: 18

Postup prebiehal dobre. Naďalej viedol okolo dvesto mužov. Boli na tom tak dobre, že si mohli dovoliť zastavovať aj v noci a oddychovať. Nikto nemyslel nato, že môžu byť považovaní za zradcov, ktorí sa vzopreli hlavnému pánovi. Verili slovu pána Wabashiho.
Preskákali s ním veľa problémov. Boli tu aj takí, ktorí s ním prežili veľkú bitku. Nikdy sa však celkom nezmierili s myšlienkou, že sú podriadení ešte niekomu vyššiemu, ako je Wabashi. Preto boli radi, že môžu tiahnuť na sever. Hoci to bola výprava na očistenie mena a nie na získanie postavenia. Hoci v kútiku duše všetci určite dúfali, že Wabashi sa vyhlási za pána oboch panstiev. Ale až potom ako porazia Shikamoriho.
Kenzo o ich tajných plánoch a želaniach vedel. Síce nebol doma poriadne dlho, stále ich poznal. A to dobre. Vedel, že by ho radi videli na čele oboch panstiev. A vedel aj to, že sa to nikdy nestane. Niežeby to nebolo lákavé. Ale dal kedysi slovo. A to bude platiť, pokiaľ bude vládnuť hocikto z rodu Shikamori.
Alebo pokiaľ nezomrie on a nepreberie to jeho syn, Akira. Potom to už bude na ňom, či ostane slúžiť. Teraz však vôbec netušil, akoby sa jeho prvý syn zachoval. Bol by naďalej podriadený klanu, ktorému slúžil on? Vzbúril by sa? Vyhlásil by sa za pána? Alebo by sa oddelil a viedol by ľudí tak, ako to bolo niekoľko desaťročí pred veľkou bitkou?
Zamračil sa. Aké úvahy sa mu zakvačili do mysle. Za všetko mohli jeho vazali. Sršalo z nich nadšenie a pomstychtivosť. Popohnal svojho koňa. Ten zrýchlil. Prešiel dopredu. Švihol koňa znovu, aby ho prinútil zrýchliť. Nechal za sebou hlavný voj aj vazalov.
Trielil cestou. Za ním sa dvíhal len prach cesty a krik jeho podriadených, ktorí sa márne pokúšali dohoniť ho. Tvár sa mu počas rýchlej jazdy vyjasnila. Myšlienky odviali spolu s vetrom, ktorý mu švišťal okolo hlavy. Aj keď mal prilbu, počul jeho nárazy a piskot.
Na ceste sa ukázala postava. Ako mieril k nej zistil, že je to mních. Ten, keď uvidel jazdca, zašiel do prostred cesty a ani sa nepohol. Kenza hneď napadlo, že je to nepriateľ. Pripravil sa na najhoršie. Zatiahol za opraty a kôň s erdžaním zastal tesne pri postave. Kenzo zosadol spolu so zvukom brnenia. Chytil koňa a prezeral si mnícha. Bol to obyčajný muž v hábite.
„Nemal by ste skákať tak ľahkovážne na cestu ak vidíte, že ide jazdec," poznamenal.
„Máte pravdu. Ale ak by som to neurobil, pán Wabashi by nezastal," odvetil celkom vážne mních.
Kenza premkla akási zlá predtucha. Neriešil, že ho spoznal. Boli dávno za riekou Midori. Tu ho poznali tiež dosť dobre. Zvláštne však bolo, prečo chcel aby zastal. Mal by mu dať almužnu? Nahmatal vrecko a šmátral v ňom. Chcel chytiť mincu ale s rukavicami to bolo ťažké. Pritom ho však napadlo, či ho neposlal Hirato, aby ho zabil. Nájomný vrah! Pozrel na neho s prezieravosťou.
„Potrebujete odo mňa niečo?" spýtal sa a nespúšťal ho z očí.
„Mám odovzdať nejaký list pre pána Wabashiho. Ak ho stretnem. A to sa stalo," povedal bez okolkov a vytiahol list. Ruka so správou ostala visieť vo vzduchu. Mních čakal.
Mal to vziať? Čo ak je to nejaký trik? Nakoniec si ho vzal. Len čo to urobil, mních sa pohol. Bez toho aby sa obzrel. Dokonca nezastal ani potom, čo na neho zavolal Kenzo. Nakoniec sa stratil. Ostal stáť. Sám uprostred cesty s listom v ruke. Jeho kôň sa spokojne pásol vedľa.
Otvoril ho. Bola to je jednoduchá správa. Stačil okamih a zrútil sa mu svet.

Shun je mŕtvy. Zabil ho Hirato. O niekoľko dní mieri do Hlavného mesta. Priateľ- chlapče.

A potom ďalšia, hneď pod ňou.

Pán Wabashi! Váš syn, Shun, je mŕtvy. Nestihli sme ho zachrániť. Nech sú mu bohovia milostivý! Naoto Ryuugami.

Mal tomu veriť? Kto by si však robil také kruté žarty? Nepochyboval však. Druhá správa, hoci bola podobná tej prvej, bola vierohodná. Naota poznal. Nikdy by mu neklamal ani nezradil. Mohol mu veriť. Napriek tomu jedna jeho časť tomu nechcela veriť. Pustil odkaz a zašliapol ho do zeme.
Hoci ho slzy štípali v očiach, nedovolil ani jednej z nich, ukázať sa. Pocity, ktoré mu zaplnili hruď boli neznesiteľné. Pálili ho. Boli ťažké ako tie najväčšie balvany a vyvolávali mu bolesť horšiu, akú zažil po celý svoj život. Dali sa ťažko opísať. Nikto by to nepochopil. Iba ten, kto stratil svoje dieťa.
Za sebou začul dupot kopýt. Prinútil sa otočiť. Videl ako sa k nemu blížia jeho ľudia. Hneď prišiel k svojmu zvierati a vysadol. Otočil ho rovno k vazalom. Potom zastal a pozrel na nich. Videli, že sa niečo muselo stať.
„Pošlite naliehavú správu do Sory a Minatovi! Zabili môjho najmladšieho syna, Shuna!" zvolal.
Tváre sa pretiahli do nechápavých výrazov. Až pokiaľ to ich mozog spracoval. Dalo sa tomu ťažko veriť. Nechápavosť vystriedala zmätenosť a pochybnosti.
„Ako to môžete vedieť? Čo ak to nie je pravda? Čo ak je to nejaký trik ako rozvrátiť našu morálku?" spýtal sa ten, ktorý bol s Kenzom najdlhšie.
„Nič viac by som si neprial ako to, aby to bol len výmysel. Obávam sa však, že tomu musíme veriť. Správu mi poslal Naoto Ryuugami," povedal. Nepovedal im však, že tiež mu správu poslal aj ten chlapec, ktorý ho dostal z Hlavného mesta. Ktorému vtedy povedal, že ho zabije, ak sa znovu stretnú.
Chlapi ostali ticho. Chceli mu preukázať sústrasť a účasť na jeho strate. To však nič neznamenalo. Vedel, že to myslia dobre. Ale k zmierneniu smútku to bolo k ničomu. Jedna jeho časť už bola nenapraviteľne zlomená.
Otočil koňa a zavolal na ostatných. Zrýchlili tempo. Nenechá sa pohltiť pomstou a nenávisťou. Neurobí takú chybu. Ale určite si však vychutná Hiratovu popravu.

Ľudia so zatajeným dychom čakali, ako si dýka vezme život ďalšej obete. Videli ako sa obeť mece a ako ju bijú. Počuli výkriky, ktoré vydávali jeho velitelia. Keď si mysleli, že je to koniec pre ich pána. Bezmocnosť bola ten najväčší tyran.
Dýka sa mu zaleskla pred očami. Myslel si, že skončil. Ale jedna noha sa mu uvoľnila. Kopol ňou do brucha strážcu a rýchlo sa prevalil na bok. Počul ako hrot narazil do oltára a zabodol sa do neho. Prevalil sa späť a priľahol ju. Mních ju vystrašene pustil až spadol na zadok.
Druhý strážca sa mu snažil vraziť. Minato to využil a potiahol rukami. Strážca sa naklonil. Väzeň ho celou silou pohrýzol do ruky, ktorá ho stále držala. Chlap vykríkol a pustil ho. Rýchlo si sadol a pritom vytiahol dýku z oltára. Prerezal si laná a zoskočil dolu. Pribehol k tomu, čo mu držal ruky a vysokým kopom mu trafil hlavu. Bola to len sekunda a ležal na zemi.
Velitelia všetko sledovali. Keď videli, že sa z toho dostal, vypukli v hlasný jasot. Tiež sa začali štverať na nohy, hoci boli spútaní. Nikto si ich viac nevšímal. Každý sa plne sústredil na boj, ktorý sa strhol vpredu pod Yatom. Jeden z nich nahmatal ostrý kameň, ktorým dokázal trochu prerezať lano. Trhol rukami a to poľavilo. Rýchlo začal všetkých rozväzovať. Keď boli všetci voľní, prešli k výklenku, kde mali meče. Vzali ich a bežali dopredu k svojmu pánovi.
Minato sa teraz pozrel na vazala, ktorý vyplašene cúval. Nechápal, ako sa mu podarilo utiecť. Veď ho mal brániť Inugami a aj Yato. Zdalo sa však, že ani jeden z nich nechce stiahnuť ruku na Wabashiho syna. Jeho pána.
Ale keď si všimol, že nemá žiadnu zbraň, ukázal sa mu na tvári škodoradostný úsmev. Stále mal šancu zabiť ho! Vytiahol meč. Len čo to spravil, ľudia sa zdesene začali hrnúť von. Nikto tam viac nechcel ostať. Všetko sa začalo meniť na vojnové pole. Nestihli sa nohou dotknúť ani prvého schodu a dnu sa nahrnuli vojaci. Hneď sa im do cesty postavili vojaci šialeného vazala. Tých však nebolo veľa.
Vazal sa zahnal. Minato sa musel držať späť. Nebol predsa jeho otec. Bol zraniteľný a teraz si nemohol dovoliť poraniť sa. Mierili do vojny. Držal sa ďalej, aby ho náhodou netrafil. V jeho pohyboch však ťažko mohol nájsť nejaký systém. Každý mal určitý vzor, podľa ktorého sa učil šermovať. Preto sa dalo ľahko rozpoznať školu, ktorú ste navštevovali. Avšak vazalove pohyby boli rovnako šialené a nepresné, ako on sám.
Stačil sa uhnúť. Meč skákal na všetky strany. Rúbal a sekal do všetkého, čo mu prišlo pod ostré zuby. Stačil sa dotknúť aj nejakých sluhov, ktorí pri ňom prebehli. Vytryskla krv a ukázali sa rezné rany. Nič si však nevšímal. Minato zaťal zuby. Toto bolo už priveľa. Nevedel však, čo má urobiť. Zrazu začul hluk. Rýchlo sa obrátil a uvidel jedného zo svojich veliteľov ako beží k nemu. V ruke sa mu hojdal meč. Boli od seba ešte dosť ďaleko. Napriek tomu vazal zastal a hodil ho. Meč sa vo vzduchu niekoľko krát otočil, ale čepeľ nevyskočila. Ostala bezpečne schovaná. Hod bol dostačujúci. Minato sa znovu uhol a uskočil dozadu. Ľavou rukou stihol zachytiť svojho spoločníka. Šialenec bol ihneď pri ňom. Pripravil sa na posledný úder. Spod zubov mu tiekli sliny v šialenom úškľabku. Minato sa stihol prikrčiť a v sekunde vytiahol meč. Viedol dlhý horizontálny sek od pošvy až na druhú stranu. Čepeľ poľahky prešla nekrytým bruchom. Vazal zastal. Prekvapene pozrel dolu. Z rany sa mu tlačili brušné orgány. Akoby však necítil bolesť. Jeho myseľ bola stratená niekde v hĺbke. Akoby ho naozaj posadol Yato alebo jeho Inugami.
Urobil ďalší krok a znovu sa nahol na sek. Minato bol pripravený. Trošku sa uhol a sekol. Úder preťal kľúčnu kosť a obtrel sa o hrudník. Vyšiel až pod posledným rebrom. Vazal nevedel, čo sa stalo. Otočil hlavou a uprel nepríčetné oči na svojho premožiteľa. Zrazu sa iba zvalil na zem.
Mladý pán sa poobzeral. Chlapi, ktorí slúžili šialencovi sa už pomaly vzdávali. Nebolo ich veľa, takže o pár chvíľ bolo po boji. Štyria velitelia sa radostne zvítali a primerane objali. Minatovi vojaci pustili všetkých sluhov von. On len zdvihol ruku na pozdrav všetkým svojim ľuďom a zvrtol sa. Prešiel k oltáru, kde ležala Sakura. Vyzerala, že je na druhej strane. Kľakol si k nej a chytil za plecia. Slabo sa pohla a otvorila oči. Nevidela však už nič.
„To ty si volal moje meno?" spýtala sa tak potichu, že sa musel nahnúť k jej ústam.
„Áno. Posiela ma Aoi. Hľadala ťa," povedal a pozrel na jej tvár. Tá sa pri mene svojej priateľky vyjasnila a upokojila. Teraz si bol istý.
„Aoi...som rada, že sa jej nič nestalo...som rada, že ma hľadala..." posledné slová však boli viac chrčanie.
„Preto to nesmieš vzdať. Určite sa bude tešiť, že sme ťa našli."
Z kútika oka jej vyšla slza, ktorá sa skotúľala k uchu. Pomaly sa usmiala. Po tele sa jej šíril pokoj. Napriek tomu, že jej bola taká zima.
„Ďakujem," povedala a z posledných síl mu vtisla malý bozk na líce. Potom sa zvalila a skonala. Minato ju pomaly položil na zem. Bola škoda takého mladého života. A bolo mu ľúto, že jej nemohol viac pomôcť. Napriek tomu splnili slovo. Našli ju.
Postavil sa. chlapi sa zhŕkli okolo neho. Starý vazal prešiel k nemu a dal mu ruku na plece.
„Mysleli sme, že ste mŕtvy. Som rád, že ste sa z toho dostal!" prehovoril a znovu všetci vypukli v jasot.
„Aj ja som rád. Je však načase odtiaľto odísť," povedal a obišiel štvoricu mužov. Náhle zastal.
„Vezmite telo toho dievčaťa!" prikázal.
„A čo s ním?" spýtal sa ďalší a ukázal na bezvládne telo. Minato sa posledná krát pozrel na šialenca, ktorý ho skoro zabil.
„Nechajte ho tu. Všetko spáľte a zapečaťte to tu."
Vyšiel hore schodmi. Muži ostali sami. Urobili to, čo im Minato prikázal. Mŕtvych ponosili na kopu a zapálili. Len vazala sa nikto nechcel dotknúť. Báli sa, aby jeho šialenstvo neprešlo na nich. Preto sa rozhodli, že skúsia hru janken. Niečo na spôsob kameň- papier- nožnice. Nakoniec to vyšlo na najmladšieho, ktorý vazala dotiahol až pohrebnej hranici. Hneď sa však pomodlil, aby ho nepostihla kliatba.
Len čo sa plamene dotkli tiel, všetci vyšli. Nechali oheň, nech on očistí to špinavé miesto. Nebáli sa, že sa chytí aj niečo iné. Okrem pár vecí tam bol len holý kameň, ktorý chránil pivnicu a spodok domu. A bez vzduchu čoskoro sám zhasne. Pred dverami sa všetci zhromaždili a zatvorili. Povešali na ne papierové blesky a pomodlili sa. Nemali však žiadneho kňaza, ktorý by ich zapečatil lepšie. Dúfali, že to bude stačiť. Následne sa spolu vrátili do tábora. Sluhov nechali tak. Kenzo rozhodne, kto sa stane ich ďalším pánom. Ale až po vojne.
Hoci bola stále tma, vojaci nemohli zaspať. Rozšírili sa reči. Tie hovorili rôzne verzie dnešnej udalosti.
Minato sedel vo svojom novom stane. Tiež nemohol zaspať. Rozmýšľal nad Sakurou. Ako sa dostala k tomu šialencovi? Teraz to už bolo jedno. Pochovali ju pri malej riečke. Pod brezu. Schválne vybrali také miesto. Aby na neho nezabudli. Ale na ňu si bude pamätať. Dosť sa podobala jeho žene.
Niekto zrazu zastal pred jeho stanom. Začul kroky a šušťanie zbroje. Nečakal na nikoho. Napriek tomu bol celkom rád. Aspoň sa nemusel stále vracať k príhode, ktorú dnes v noci zažil. Hneď sa ozval. Dnu vpochodoval vojak. Nepoznal ho. Pravdepodobne išiel od otca. Bolo vidieť, že išiel rýchlo ako mohol. A to sa mu nepáčilo. Vojak pokľakol.
„Pán Wabashi! Nesiem správu od vášho otca!" povedal a ťažko dýchal.
„Stalo sa mu niečo?" spýtal sa. Snažil sa byť pokojný, ale začali ho napádať tie najhoršie scenáre.
„Ide o vášho brata."
„Stalo sa niečo doma? Stalo sa niečo Akirovi?" bol naozaj znepokojený. Jeho brat bol v poriadku keď odchádzali. Nie, nešlo o Akira. Tvár mu zbledla. Prebodol posla očami. Ide o Shuna.
„Nie pane. O pánovi Akirovi nevieme nič. Ide o vášho mladšieho brata. Pán Shikamori ho zabil," povedal nakoniec posol. Potom sklonil hlavu a vyšiel von. Minato ostal sám. Nemohol tomu uveriť! Shuna mal vždy veľmi rád. Stále mu s niečím pomáhal. Stiahol ruky v päsť. Zabije toho bastarda! Prisahal, že mu všetko vráti. Ako trápil jeho otca a ako mu zabil brata. Nahnevane vyšiel von. Hlavy všetkých sa otočili na neho.
„Ihneď sa pripravte! Vyrážame!" zakričal. Chlapi začali vstávať a pripravovať sa na pochod. Minato tam stál osvetlený ohňom. V tvári a v srdci mal len pomstu. To bolo jediné, čo ho držalo, aby sa nezlomil ako suchý konár v búrke života.