Orizuru: 19

Uzuru sedel pred Hiratom ako spráskaný pes. Hneď ako sa jeho pán ráno vrátil, dal si ho zavolať. Samozrejme s vysokými očakávaniami. Keďže mu povolil ostať v meste a o všetko sa postarať. Teraz bol len nemilo prekvapený. Len čo začal rozhovor, na hlavu Hirata sa začali sypať len zlé správy. O priebehu programu v chráme sa Hirato nezmienil.
„Čo sa stalo s Wabashiho synom?" spýtal sa po dlhšej chvíli. Vedel už to, že Naota nechytili. Práve naopak, on pobil niekoľko jeho mužov.
„Toho sme zabili. Teda, ja som ho zabil," odpovedal s malým úsmevom. Bol to skvelý boj. Ale na neho trošku ľahký. Pozrel na svojho pána. Videl, že nezdieľa jeho potešenie z boja. Uzuru si prekrížil ruky na hrudi a pobavene ho sledoval. Síce sa tváril, že sa ho to netýka, skutočnosť bola trošku iná. Uzurovi naozaj záležalo na Hiratovi. Ale bol by hriech trochu pána neponaťahovať. On v tom nevidel problém ako Hirato.
Stále ho sledoval. Obočie mal stiahnuté v mrzutom pohľade, ktorým prebodával svojho strážcu.
„Vidím, že je ti to jedno. Mohli sme toho malého pankharta využiť. Očividne si sa nechal uniesť...Ako zvyčajne," poznamenal a otočil hlavou k oknu. Boli v jeho izbe. Hoci to však povedal, aj on by mladého Wabashiho zabil. Osobne. To však nemohol priznať.
„No, s tým už nič nenarobíme. Otázkou je, čo bude ďalej? Máte nejaký plán, pán Hirato?" spýtal sa Uzuru a tváril sa, že pánovu pripomienku nepočul. Hirato naďalej sledoval rannú oblohu. Nevšímal si jeho otázky.
To bolo asi jediné, čo Uzuru neznášal. Vedel, že tým ho chce potrestať. Ak si ho nebude všímať. A tiež mu dával najavo, že on je tu pán a on je len strážca, ktorý si nesplnil povinnosť.
Čo sa stalo v tom chráme...Vyzerá, že je späť vo svojej koži...Musím uznať, že som rád. Ale toto by robiť nemusel. Robí ti odkedy som v jeho službách...
Zaťal zuby aby niečo náhodou nepovedal. Niežeby mu na tom veľmi záležalo. Aj tak by ho Hirato ignoroval. Ale takto ticho sedieť ho nebavilo tiež. A keďže si povedal, že bude ticho ťažko si vzdychol. Jeho pán otočil hlavou a v očiach mal podráždenie. Akoby ho vyrušili z meditácie.
„Daj zavolať vazalov. Dnes vyrazíme z mesta. Mám ho dosť. Rád by som sa vyspal vo vlastnej posteli," povedal náhle. Uzuru sa šibalsky usmial.
„Čo ak nepočúvnu?"
„O to sa neboj. Videli názornú ukážku...A rozhlás, že mladý Wabashi je mŕtvy. Povedz, že bol popravený za zradu. Aby mali názorný príklad, čo sa stane s takými ľuďmi."
Uzuru sa uklonil a hneď išiel splniť rozkaz. Len čo sa však dotkol dverí, niekto pri nich zastal. Obaja muži počuli, ako sa niekto prihovoril. Hirato osobu vyzval, aby vstúpila. Uzuru otvoril dvere.
Len čo to urobil, dnu sa vohnal strašný smrad. Akoby mŕtvola vstala z hrobu a prišla sa poprechádzať do paláca. Keď sa však Uzuru pozrel, uvidel iba malé dievča so šatkou a klobúkom. Bolo špinavé. A ono aj smrdelo.
Hirato sa stretol s pohľadom svojho strážcu. Bolo jasné, čo od neho bude chcieť. Uzuru si neochotne kľakol k dievčaťu pri dverách. Hoci mu bolo trochu zle, ten zápach poznal. Pripomenulo mu to vojnové pole, kde umierali muži a zvieratá. Všade bol cítiť ťažký zápach smrti a hnisu.
Dievča si tvár skrývalo pod veľkým slameným klobúkom. A aj keď bol zvedavý, tu sa neopovážil pozrieť na jej tvár. Iba sa milo usmial a snažil sa vyzerať prirodzene.
„Čo sa deje?" spýtal sa. Dievča jemne dvihlo hlavu a vytiahlo lístok. Uzuru ho vzal.
„Ďakujem," povedal a dvíhal sa. Chcel ho odniesť pánovi.
„Ako poslušný pes," ešte stihol počuť. S prekvapením a hnevom sa otočil. Dievča tam už nebolo. So správou vybehol na chodbu. Nikto tam nebol. Iba pár slúžok. Tie sa na neho prekvapene pozerali. Papier zovrel v pästi a usmial sa na nich. Potom sa vrátil späť do izby.
Hirato to nijako nekomentoval. Počkal, pokiaľ mu to nevysvetlí jeho strážca sám. Uzuru si sadol na miesto a podal správu pánovi. Ten si vzal lístok a zahľadel sa do neho.
„Kto to bol?" spýtal sa medzitým.
„Myslím, že tá malá krysa!" zavrčal Uzuru. Hirato sa na neho pozrel bez emócií a podal mu papier, aby si to mohol prečítať. Poslušne to urobil. Potom pozrel na muža pred sebou.
„Asi máme problém, však?" spýtal sa.
„Nemyslím. Je to o dôvod viac, čím skôr sa vrátiť do Hlavného mesta."
Tieň sa z posledných síl dostal von. Stiahol zo seba šatku a klobúk a rýchlo prešiel za bránu. Vlastne len tak rýchlo, ako sa mu dalo. Rany sa vôbec nezacelili. Práve naopak. Ešte viac sa rozšírili. Bol zázrak, že nedostal horúčky. Mal na nich pár byliniek, o ktorých vedel, že sú liečivé. Ale nestačilo to.
S ťažkosťami sa dotkol múru a šiel pri ňom. Zišiel by sa mu teraz lekár. Ale mal pocit, že dlho už nevydrží. Stačil však ešte zamiešať kartami. Bude zaujímavé sledovať, ako sa všetko skončí. Dúfal, že to ešte uvidí.
Prešiel popri dvojici žien a obišiel ich. Cítil na sebe ich vystrašené pohľady. Bolo to pre neho niečo nové. Stále sa snažil byť neviditeľný a zrazu ho môže každý vidieť. Po jeho šikovnosti veľa neostalo. Napriek tomu sa predsa stratil tomu psovi. Vrúcne ďakoval bohom, že sa za ním nerozbehol. To by ho určite dorazil. Ani by sa nestihol uhnúť.
S namáhavým dychom a privretými očami sa dostal až do mesta. Chcel ísť k svojmu zvieraťu a vrátiť sa domov. Nedostal sa však ani k hostincu, v ktorom si nechal veci. Cítil, že nohy ho už neudržia. Stočil sa do malej vlhkej uličky. Smrdelo tam, ale jeho rany zapáchali viac. Zviezol sa na zem k odpadu, ktorí tam ľudia hádzali.
Chrbát si opieral o studený múr akéhosi domu. Sotva však jeho tôňu a zimu postrehol. Hlava sa mu točila. Telo mal v jednom ohni. Dokázal sa udržať pri zmysloch skoro dva dni, ale choroba postupovala. Musel sa zasmiať. Takto skapať. Naozaj ako nejaká krysa. V stoke cudzieho mesta. Žeby to bol trest? Od bohov? Za jeho aroganciu? Len sťažka si to pripustil. Stále si veril. Veď na tom nebolo nič zlé. Napriek tomu bohovia mali asi iný názor.
Zacítil ako rana na bruchu pulzuje. Cítil, ako z nej ide teplo do celého tela. Videl ako sa tekutina z nej spolu s hnisom prilepili na jeho šaty. Aký je úbohý! Ak by ho teraz videl majster, nechal by ho tak. Opovrhoval by ním. Áno, jeho majster bol krutý ale spravodlivý.
Olovené viečka mu zastreli zrak. Ulička sa mu stratila v šere a potom temnote. Vedel, žeby to nemal robiť. Ale nevládal vzdorovať. Predtým ako nadobro zavrel oči, uvidel pred sebou tieň. Prišiel si po neho šinigami. Takže predsa bol jeho čas.
„Prečo tam tak ležíš?" počul ako na neho zakričal. Cítil ako zdvihol hlavu. Cítil, že mu po tvári niečo steká. Boli to slzy. Cítil, že ho bolí celé telo. „Pýtam sa ťa znovu! Prečo ležíš? Vstaň!"
Ten hlas poznal. Jeho majster. Videl, ako k nemu prišiel a potom ucítil bolesť. Kopol ho do brucha. S bolesťou sa prevrátil na bok. Vedel, že už nechce aby ho bil. Bál sa ho. Nenávidel ho.
„Každý deň ťa niekto zbije. Každý deň ťa niekto zraní. Slovom. Mečom. Chceš, aby tvoj celý život bol len o tom, aby si z teba robili handru?!" kričal. Znova ho uvidel ako nad ním stojí. Bez výčitiek. Bez emócie. „Alebo chceš byť nad tými, ktorí si z teba robia posmech? Ak áno, vstaň a čeľ bolesti a strachu!" počul jeho hromový hlas.
Vedel, že ho bude chcieť zase zbiť. Lenže on to už nechcel. Nenechá sa viac trýzniť! Nenechá toho hajzla, aby sa ho znovu dotkol! Nenávidí ho! Tak ho nenávidí!
Cítil ako sa ruky zapierajú do zeme. Jeho malé rúčky sa snažia vytlačiť hore doráňané telo. Dvihol sa. Cítil ako sa mu nohy hompáľajú. Vrhol vzdorovitý pohľad na majstra. Ucítil na svojej koži slnečné lúče. Jeho majster sa prvýkrát usmial.
„Výborne. Vstal si, Tieň!"
Jeho nové meno.
Hirata obliekli do brnenia. Na hrudnom pancieri sa mu blýskal nový znak jeho rodu. Bol pozlátený, takže sa vynímal najviac. Vlastne celé brnenie bolo nové. Bolo tmavomodré s hnedými viazaniami. Urobili naschvál také, aby sa mu hodilo k viazaniu na Raijinovi. Obe meče mal za opaskom. Ruku ležérne položenú na nich.
V druhej ruke zvieral prilbu. Rovnakej farby ako zvyšok celého oblečenia. Na jej vrcholoch boli dve malé rohy, chránič tváre mal podobu skrivených úst. Nad nimi boli vytepané fúzy. Keby si ju dal na hlavu, pripomínal by démona z podsvetia.
Len čo mu dotiahli posledné šnúrky a poriadne opravili chrániče na rukách a nohách, dnu vošiel Uzuru. Nemal také honosnú zbroj ako jeho pán. Jednoduché chrániče predkolení a predlaktí. Na hrudi žiaden pancier len hrubšia kožená vesta a bojová suknica. Všetko v čiernej farbe. Dve rovnako čierne meče sa mu skoro strácali, keby nie výraznej červenej stuhy. Tá musela byť. A žiadna prilba. Na opasku sa mu hojdala maska vlka. To bolo všetko.
Strážca zastal trošku ďalej a začal si obzerať Hirata. Pritom si chytil bradou rukou, ktorú mal v rukaviciach. Zaškeril sa.
„Pán Shikamori, vyzeráte dobre," povedal pobavene. Nedovolil si povedať mu menom, keď tam boli sluhovia. Hirato ho obdaroval ľahostajným pohľadom. Ale nie sluhov. Naznačil im, aby odišli. Mal pocit, že je všetko ako má byť.
„Čo chceš?" spýtal sa. Uzuru mu pozeral do očí.
Myslel to vážne. Hirato ozaj vyzeral dobre. Čierne vlasy so šarlátovým odleskom mal stiahnuté do copu, ktorý mu splýval na chrbát. Nemohli mu urobiť nič iné. Ak by ich vyčesali, nenasadil by si prilbu. Takto to mu však dodávalo akísi šmrnc.
„Len som vám prišiel oznámiť, že väčšina vazalov dorazila. A aj s vojskom."
„Rozumiem. O pár minút som vonku," povedal a otočil sa.
Uzuru sa jemne uklonil a zvrtol sa. Na rozdiel od svojho pána mal vlasy stiahnuté. Nepotreboval prilbu. Ak ho má niekto zabiť, tak nech. Ale určite sa nedá ľahko.
Hirato sa otočil a zapozeral sa von oknom, ako to mal vo zvyku. Mal zvláštny pocit. Žeby vzrušenie z nadchádzajúcej bitky? Žeby už bol ako Kitaro? Nie. Tešil sa, ako porazí Wabashiho a všetkým dokáže, čo je to za človeka. Vlastne už teraz dokazuje, že vždy chcel ovládnuť jeho panstvo.
Jemne sa usmial a odkráčal von. S každým krokom vydával zvuk, keď sa brnenie trelo o seba. Sluhovia zastavovali a obzerali si krásavca. V Hlavnom meste o ňom vedel každý, ale tu sa ho nevedeli nabažiť. Každá významná a hlavne slobodná žena sa o neho zaujímala. Veď, kto by sa nechcel vydať za nasledovníka rodu Shikamori? Hirato ich však zdvorilo odbil. Teraz bol sústredený na jedinú vec.
Vyšiel von. Na nádvorí paláca stáli chlapi. Zvyšok bol vonku. Pred nimi stáli vazali. Tí, ktorí sem prišli pred pár týždňami. A dostali priúčku. Boli tu aj takí, ktorí sa vtedy nedostavili, takže o ničom nevedeli. A na nich bolo vidieť, že sa im čosi nepáči.
Mladý Shikamori zišiel z verandy a zastal pred radom vazalov. Všetci sa v jeden okamžik uklonili a potom mu pozreli do tváre. Cítil ich výzvu. Považovali ho za neschopného. Že je iba rozmaznaný fagan, ktorý sa hrá na veliteľa. Napriek tomu prišli. Nie, vlastne prišli iba so zvedavosti.
Uzuru stál pár krokov za ním. Po jeho pravici. Sledoval prítomných a v hlave si počítal, koľkých dnes zabije. Pozrel na prvého a povedal si, že ten to nebude. Potom ďalší. Ani on nie. Prišiel na tretieho. Ten áno. A takto si to prepočítaval. Nevyrušil ho ani pánov hlas.
„Dnes vyrazíme na Hlavné mesto!" zvolal a čakal. Chlapi ostali ticho.
„Myslím, že by sme mali vyraziť proti Wabashimu," povedal nakoniec jeden z nich. Vazali, ktorí sa stihli popáliť, nasucho prehltli.
„Nie. Musíme dobiť mesto, aby sme sa v prípade porážky mali kam stiahnuť," poznamenal Hirato a vrhol ľadový pohľad na vazala. Ten sa však nezľakol.
„Stále máme Daikon. Ten je rovnako výhodný. Hlavné mesto si môžeme zobrať späť neskôr. Wabashi predstavuje väčšiu hrozbu. Musíme mu zabrániť v postupe."
„Alebo vyšlime posla a skúsme sa dohodnúť. Prečo by mali sme sa mali ihneď hrnúť do boja...." prehovoril ďalší. Uzuru na neho pozrel. Na tvári sa mu vyčaril úsmev, ktorý schovával. Ten pôjde prvý.
Na vazalove slová sa ozvala vlna šepkania, ktorá znamenala súhlas. Mier, ktorý trval niekoľko rokov sa mohol stratiť za pár dní. Tí starí si pamätali účinok a dôsledok vojny. Ale mladí mali horúcu krv a chceli zakúsiť slávu a víťazstvo. Tí boli proti.
Hirato ich umlčal a pozrel na spupného vazala, ktorý predniesol takú slabošskú vec. Nemal zľutovanie s niekým, kto sa chce radšej dohodnúť. Aj keď vedel, čo rozhlasuje Wabashi. Ako špiní jeho meno.
„Žiadna dohoda nebude. Nebudem jednať s niekým, kto zabil moju rodinu!" prehlásil.
„Ja...len...Ide mi len o to, že môžeme prinútiť Wabashiho aby sa zdal. Aby sme ho potrestali..."
„Nie. On sa nikdy nevzdá," prehovoril Uzuru. Všetci sa pozreli za Hirata. Pretože on ho naozaj nezabil. Ale Hirato.
„Napriek tomu, nesúhlasím!" povedal rozhodne vazal a ruky si prekrížil na hrudi. Iba tak, ako mu to dovolilo brnenie. Hirato jemne otočil hlavou a očkom pozrel na strážcu. Ten si začal pomaly sťahovať stuhu z meča.
„Odmietate teda postup?" spýtal sa naposledy Hirato. Bolo vidieť, že ak by bola odpoveď akákoľvek, ten chlap skončí mŕtvy. Práve tu.
„Neodmietam. Len nechcem márniť zbytočné životy..."
„To je, akoby ste ho odmietol."
Len čo to povedal, Uzuruova ruka spojená s mečom urobila veľký oblúk. Jeho čepeľ sa blýskala v zapadajúcom slnku. Rýchlo vyštartoval. Vazal sa nestihol ani obzrieť. Uzuru bol pri ňom a jeho meč si vzal ďalší život. Hlava sa poľahky oddelila od tela. Na to boli ďalšie tri meče von. Ich majiteľov pobúrilo správanie lénneho pána. Nebudú slúžiť pod niekým, kto takto kruto trestá pre slovo.
Prvý sa zahnal. Uzuru sa stihol otočiť a zablokovať úder. Ale bol zle otočený. Protivník na neho tlačil. Strážca vedel, že dlho nevydrží. Preto sa zaprel a zvrtol mečom. Oceľ zaškrípala. S posledným dotykom čepelí Uzuru prudko trhol. Zbrane sa uvoľnili a on mohol seknúť. Nízky šikmý sek sa zahryzol do dolnej časti brucha. Vazal zacúval. Prekvapene sa pozrel dolu. Cez prierez sa rinula krv. Rez však nebol hlboký ale vazal nemohol pokračovať pre bolesť.
Ďalší dvaja zaútočili spolu. Jeden z jednej a druhý z druhej strany. Uzuru rýchlo roztiahol ruky. V pravej vystieral meč a ľavej jeho pošvu. Chvíľu si ich držal od tela. Vazali si však boli istý. Zaútočili. Strážca sa náhle pokrčil. Ten napravo sa zháčil o ostal stáť. Medzitým sa Uzuru pridržal zeme s tou rukou, v ktorej mal pošvu. Stočil sa a s vystretou nohou podkopol toho naľavo. Rýchlo vyskočil na nohy. Mečom namieril na vazala na zemi a druhou časťou na toho, ktorý tam stál naďalej s otvorenými ústami.
Vazal na zemi pustil meč a zdvihol ruky. Vzdal sa. Uzuru pozrel na stojaceho. Hoci bola pred ním len pošva, zasunul meč späť a uklonil sa. Podriadili sa, hoci neboli nadšení. To z ich pohľadov vedel vyčítať. Strážca pozrel na Hirata. Doslova si žiadal očami, aby mu dovolil ich zabiť.
„Výborne. Boli ste poučení. Ak sa ešte raz vzbúrite, nechám vás zabiť bez výčitiek!" zvolal. Všetci sa uklonili. Uzuru so sklamaním zasunul meč a vracal sa späť na miesto. Popritom si stuhu odmotával z ruky. Mohol to byť taký krásny večer.