To čo ostalo po duši

Nesiem sa ulicou, po rozbitých chodníkoch, popri zchátraných budovách, ktoré zažili už niekoľko generácií idiotov, klamárov, zbabelcov, vrahov a všetkých tých čo chceli niečo dosiahnuť. Vonku to vyzerá mizerne, mrholí, je október cítim chladný a suchý vzduch v ktorom je odtieň pachu zimy. Míňam postavy ľudí, alebo skôr len ľudské telá bez duše. Krákajúce vrany lietajú na oblohe a hľadajú trblietajúci sa cieľ. Bezduchosť tohto miesta, ľudí a vôbec všetkého čo tu je vytvára dojem takmer mŕtveho mesta. Ulice sú tiché, sem tam na nich počuť šuchotanie topánok, agonické výkriky alkoholikov a chichot detí, ktoré nikde nie je vidieť, iba ich počuť „haaaaheeeehaahaheehheahe", nie je to strašidelné, je to skôr upokojujúce. Ja sa nachádzam v strede tohto pochmúrneho diania, kráčam trocha zhrbený s kapucňou v očiach a pohľadom zarazeným pod svoje nohy, pozorujem meniace sa vzory a farby kachličiek, ktoré dláždia cestu, na pohľad sa môže zdať že nevnímam svet. Ale ja ho nie že len vnímam, ale ja ho dokonca cítim v každej bunke svojho tela, nie som ignorant, cítim to všetko, vidím to všetko, počujem to všetko. Ale nemám o to záujem, je toho na mňa priveľa, cítim sa ako preplnený balón s vodou, no a balón nie a nie prasknúť. Tu je vhodná otázka na samého seba, či som skutočne plný, alebo si to len nahováram. Ale to by mi vedel povedať asi len nikto. Sadnem si na lavičku z ktorej sa odlupuje červená farba, pocítim chládok, ktorý pomaly ustupuje a lavička preberá moje teplo, ladíme. Z vnútorného vrecka mojej koženej bundy vyberiem jointa a oheň. Hej zase to je o marihuane. Bundu zapnem až ku krku, zapaľovač dám do zákrytu mojej ruky a cvaknem. „css", zázračná palička sa pomaly chytí, nasávam do seba thc a vydýchnem dym. Prosím teraz odo mňa nič nechcite a ak niečo chcete, vybavte si to sami. Ako povedal Sendo Masters „vystrelím si mozog z hlavy, zober si ho a choď preč". Moje telo sa začína chvieť od chladu začínam tak prirodzene trpieť, užívam si to. V hlave sa mi začnú víriť myšlienky::

-----Môžeme si nahovárať, že náš život je krásny, každý deň zmysluplný, plný radostí a že každá prekážka, tu nie je preto aby nás spomalila, ale preto aby nám pomohla vyrásť, aby naše kroky boli ľahšie, slová múdrejšie, pocity čistejšie a zlo, zlo necháme spolu s potom a starým telom na tej prekážke. Nech každý, kto bude chcieť ísť našou cestou uvidí naše úsilie vyrásť. Necháme to tam ako nástrahu pre tých, čo budú chcieť ísť našimi krokmi. Lebo ak si budú všetci myslieť, že je to jednoduchšie, ísť po vyšliapanej ceste zmýlili sa. Cesta vyšliapaná sa na pohľad môže zdať ľahká, jednoducho prekonateľná, zmapovaná, bez nástrah, bez strachu, že sa stretneme niečím čo nepoznáme. Ale je to skutočne tak? Nie sme náhodou už len pozostatok energie našej duše? Skutočne uvedomelý človek, čo myslí v súlade s energiou sveta v ktorom žije chápe, že nemá dušu, že ju ani nedosiahne, že je zlom, že všetkého zlého sa na svojej ceste musí zbavovať, nechávať svojich démonov iba v pamäti, ako odkaz, aby nezabudol aký bol, pretože to ho robí tým čím je(pozostatok hlavnej myšlienky duše). To zanecháva za jeho krokmi ťarchu, ťarchu ktorá vytvára zdanlivo vierohodnú cestičku po ktorej sa môže vydať ďalší, čo by chcel byť tak vysoko ako on. Ale cesta zdanlivo ľahšia sa takto stáva cestou plnou bremien, démonov, zlých energií, ktoré sa prilepia na každého kto ňou pôjde. Nemusí to vnímať, nemusí to chcieť, ale stane sa tak. Človek potom začne mať pochybnosti o svojich myšlienkach, o svete, o podstate života. V hlave sa mu začne chaos ktorý nemôže ovplyvniť myslením. Ani konaním, ale každý by chcel niečo dosiahnuť. A keďže, je konanie podnetom myslenia, začne spôsobovať chaos na zemi. Nie je to možné pozorovať za jeden život, ba ani za 5, sú to celé desiatky generácií, ľudstvá, na ktorých sa to odrazí. Mám pocit, že chaos nasledovania vyšliapanej na oko „predurčenej" cesty vrcholí v 21 storočí, v dobe kedy žijem ja, moja rodina, priatelia, moje všetky nádherné lásky. A bolí ma to, pretože svet sa ženie do záhuby, démoni prvých ľudí sa stretli a každý chce dosiahnuť to svoje. Nie je to ľudské ego, je to strach diabla z minulosti, čo žije v prítomnosti ako zostatok ničotnej energie. A bojí sa, že znovu by ostal pohodený na ceste poznania ducha svätého, teda čistej duše, s ktorou tak túži byť, chce sa spojiť s dušou, preto stále niečo vymýšľa rastie rozmnožuje sa, buduje, zabíja. Ale nemôže sa s ňou už nikdy spojiť, nedoženie dušu, pretože je iba jej pozostatok, chamtivá, egoistická spomienka. Avšak aj tento démon, má šancu posunúť sa ďalej. Nie je to síce vysnívaný raj, ale je to skutočný koniec. Uzavretie karmického kruhu hmotného sveta, kedy sa hmota už nebude chcieť biť s osudom, kedy pochopí, že koniec musí prísť, musí to prijať. Áno ten skutočný koniec, lebo iba duch svätý je nekonečný, a ja som už bol jeho súčasťou. Preto si tento život užijem tak ako sa len bude dať, naplním svoj život toľkou láskou, čo cítim ako rezonanciu z budúcnosti našej duše. A zahodím všetko zlo zo seba. Pripravím sa na to, že už sa nenarodím znovu, kvôli strachu zo smrti -zabudnem na strach. Splyniem s ničotou a už nebudem nič cítiť, nič chcieť, nič potrebovať, na nič myslieť. Tak hurá, po všetok chľast, drogy a nádherné ženy. A toto všetko si užijem spolu so svojimi bratmi, ktorí sú rovnakí ako ja pripravení na koniec. -----

„ach", vzdychnem si a prstom hladkám displej smartfónu a hľadám meno, ktoré by mi pomohlo umlčať myšlienky, čo sa zo mňa snažia urobiť blázna. Potrebujem chľast, naozaj. Zabiť prekliate myslenie. A čo, aj tak príde ráno.
„Sendo", vytáčam.
„Čauko som v RK nevybehneš?"
„oukej", hovorí jeho utrápeným hlasom, cítim v ňom bolesť narodenia sa do nesprávneho života. Chápem to, chápeme sa.
„Som pred tvojím barákom, zober papírky", zložím a následne vytáčam „Mário"
„Nevybehne?"
„noooo asi nie brácho, možno zajtra"
„ok", zložím, ja viem že to nebude ani zajtra. Nemusí, Mário nie je typ človeka, čo to moc často znesie vonku, v tomto svete. Naučil sa žiť bez zatiaľ radostí, lebo vie že každá pominie, on to nechce cítiť. „chcem sa dostať do takého bodu, kedy sa nemôžem cítiť už iba chvíľkovo lepšie", hovoril mi naposledy keď som bol s ním. Chápem ho, nechce zažívať ten pocit, keď šťastie odznieva a prichádza ten divný svet, plný povinností, márnosti a očakávania že dačo pre ten svet musíš urobiť. Vytáčam ďalšie číslo „Filco".
„čau brácho som v rk, nevybehneme?", chvíľku ticha, ťažké vzdychnutie
„ok ale nie hneď, idem s jednou holčinou"
„okej potom volaj"
Medzitým vychádza Sendo z bytovky namaľovanej siedmimi rôznymi farbami, niekedy bola šedá, niekedy boli všetky šedé, nám sa zdá že sú stále, aj keď už iba z vnútra, kvôli zombíkom čo v nich žijú.
Z bagu vyťahujem dve sedmičky vína, jednu mu podávam „To fakt brácho?"
„noo, noo" hovorím skleslo, ale s radosťou v očiach, že ho znova po dlhom čase vidím.
„tak okej", má to rovnako.
Vykročíme do hmly, každý s vínom v ruke, s drogami v hlavách, so šialenstvom po vreckách a láskou v očiach, žiary!! Najlepší kamaráti pripravení zomrieť, hocikedy, hocijak. Život si užíva našu existenciu, sme tu správne. Správni chlapi, raz zmeníme svet, je jedno ako veľký. Stačí kúsok.