Orizuru: 20

Wabashi Kenzo sedel na chrbte svojho koňa. Sledoval krajinu pred sebou. Všade sa rozprestierali lesy, ale napriek tomu mohol vidieť planinu, na ktorej stálo mesto Daikon. Vedel, že Hirato sa bude chcieť čo najrýchlejšie dostať do Hlavného mesta. Našťastie nevedel, že to je už v rukách Wabashiho.
Po jeho oboch rukách čakali jeho vazali. Za nimi tiahlo vojsko. Vyše dvesto chlapov na koňoch alebo pešo. Významní alebo chudobní šľachtici, ktorí prišli podporiť svojho pána. A nielen preto. Túžili po vyšších postoch a peniazoch. Hoci to najavo nedávali. Oddanosť však bola na najvyššom mieste.
Vazal po pravici, asi v Kenzových rokoch, zabodol päty do svojho koňa. Ten prešiel k druhému zvieraťu až sa skoro dotýkali pyskami. Stáli na veľkom zráze, odkiaľ mali najlepší výhľad. Chvíľu boli obaja ticho. Nakoniec sa ozval práve vazal.
„Rozmýšľaš nad plánom?" spýtal sa. Kezno naďalej upieral zrak do diaľky a k mestu. Potom pozrel na veliteľa, ktorý stál pri ňom.
„Áno...Kushimi sa ešte neozval?"
„Ešte nie. Možno majú problémy s verbovaním. Pri hraniciach s Kuranovcami je to ťažké. Väčšina ľudí sa nakláňa k nim," pripustil vazal.
Kushimi bol ten muž, ktorého Kenzo poslal k Démonovmu jazyku na východ. Mal presvedčiť vazalov, aby sa pridali. Ale boli to už skoro dva týždne a neozýval sa. Napriek tomu už nemohli čakať. Budú to musieť zvládnuť sami. Alebo pokiaľ nedorazí aspoň Minato.
Kenzo zvrtol koňa. Všetci na neho pozerali. Nevedeli, čo chce urobiť. Zišiel zo zrázu a vošiel do tieňa lesa. Tam si urobili malú základňu. Zoskočil a hodil liace vojakovi, ktorý sa ihneď dovalil. Jeho vazali urobili to isté.
Skupina desiatich chlapov sa zhŕkla okolo veľkého pňa, ktorý slúžil ako provizórny stôl. Na ňom bola položená mapa troch najväčších panstiev. A to Wabashi, Shikamori a Kuran. Hoci predchádzajúce dve panstvá sa už dlho dali považovať za jeden celok. Osobitná kapitola bolo panstvo Kuran.
Kenzo zapichol prst v rukavici do mapy tam, kde bolo naznačené mesto Daikon. Očami si prezrel každého svojho chlapa, či ho vnímajú.
„Pôjdeme podľa plánu. Rozdelíme sa na dve krídla. Ja pôjdem s hlavným vojom priamo na Shikamoriho. Druhé krídlo sa ho bude snažiť stlačiť od východu..."
„To mal predsa urobiť Kushimi," ozval sa jeden. Kenzo na neho pozrel.
„Máte pravdu. Ale ešte sa neozval a nemôžeme viac vyčkávať."
„Kenzo, takto však bude oslabený hlavný voj, ktorý povedieš. Ťažko prerazíte jeho línie!" oponoval jeho druh, s ktorým sa poznal strašne dlho.
„Viem. Lenže útok z krídla a tylu odvráti pozornosť. Potom zo západu udrie Minato. Vieme, kde sa nachádzajú?" spýtal sa. Všetci si začali niečo šepkať. Zdalo sa, akoby nikto neudržiaval komunikáciu medzi oboma jednotkami.
„Je trochu pozadu ako plánovali. Vraj sa vyskytol nejaký problém, ktorý museli vyriešiť," ozval sa znovu jeho priateľ. Kenzo sa na neho pozrel a prikývol.
„Dobre. Tak sa im budeme snažiť získať čas. Ak by to mladý Shikamori čakal, nebude čakať útok zo srdca," povedal. Prítomní na neho upierali nechápavé pohľady. Aký útok zo srdca? Mali nejaký taký útok?
Lénny pán ich nechal v nevedomosti. Správu obdržal pred pár dňami. Poslal mu ho nejaký šľachtic menom Takumi. Poznal ho len z rozprávania. Ale stačilo mu, keď videl mená jeho ľudí, ktorí tam boli podpísaní tiež.
„A čo Kuranovci? Nebudú chcieť využiť zmätok a naše oslabenie?" spýtal sa iný, čím priviedol pozornosť späť na mapu.
„Akirovi som dal nejaké inštrukcie. Bude to už potom na ňom. Ale pochybujem, že by sa dali do pohybu. Tá Yukki- Onna má svojich starostí dosť. Sotva by zohnala päťdesiat chlapov, aby za ňu išli do vojny," povedal Kenzo. Mal sa však na pozore. Ako povedal. Poučil Akiru, akoby sa mal zachovať. Jeho najstarší syn však prekypoval dôvtipom, takže veľké obavy nemal. Veril, že jeho syn dokáže ochrániť hranice aj s oslabeným vojskom, ktoré nechali v meste.
„Rozumiem," povedal vazal, ktorý sa na to spýtal. Kenzo posledný krát strelil očami po veliteľoch, či majú ešte nejaké otázky. Keď videl, že je to všetko na čo sa chceli spýtať, zroloval mapu a podal ju najbližšiemu vojakovi. Vystrel sa a zakričal.
„Poďme si zapoľovať!"
Všetci začali baliť svoje veci a vysadali. Tí, ktorí išli pešo, vzali veľké kopije a halapartne. Vlajkonosiči vzali obrovské tyče s trepotajúcim sa plátnom. To bolo červené, s troma malými erbmi pod sebou. Erby samozrejme patrili Wabashimu.
Hluk sa rozšíril po celom lese. Bolo počuť rinčanie mečov a zbroje. Bolo počuť nervózne rozhovory mladých vojakoch, ktorých čakala vojna. Alebo iba smiech ošľahaných mazákov, ktorí sa dožili ďalšej veľkej bitky. Sotva by však zabudli na Boha smrti, ktorý sa tak rád prechádzal poľom a zbieral duše. Ktorý tak rád počúval symfóniu výkrikov zomierajúcich a pritom si mohol zmáčať svoje nohy v prúdoch krvi.
S poslednými lúčmi slnka, ktoré osvetlili oranžovo modrú oblohu, vyšli z lesa. Na horizonte však ešte len videli akoby namaľované obrysy lesa. Mesto, do ktorého mierili sa strácalo za nimi. Tam pri ňom na nich bude čakať sláva alebo chladná ruka smrti.
Sotva sa slnko dotklo lúčmi zeme, početná skupina vyše dvesto mužov mierila na sever. Na vlajkách a praporcoch, ktoré sa trepotali vo vetre, sa vynímal veľký zlatý znak. Každému bolo hneď jasné, komu ten znak patrí. Rodu Shikamori. Na čele tohto sprievodu išla aj hlava rodu. Hirato. Hneď vedľa neho jeho osobný strážca Uzuru.
Mesto mali za chrbtom. Bol to skvelý pocit z neho vypadnúť a ísť konečne domov. Nič sa nikdy nevyrovnalo Hlavnému mestu. A nebolo to len tým, že sa tam lénny pán narodil. Hlavné mesto bolo dlhé desaťročia základňou pre ich rod. Bolo to podobné ako Sora pre Wabashiho.
Uzuru popohnal svojho koňa. Dohnal pána a ukázal, ako vždy oslnivý úsmev. Hirato lenivo otočil hlavou. Nemusel sa ani pýtať, prečo je taký natešený. Bol veselý odkedy vyšli z mesta. Druhý dôvod bol, že Uzuru velil jednej jednotke, ktorá mala obísť Wabashiho a udrieť mu na krídlo od západu.
„Nemal by si sa tak škeriť. Nepristane ti to," poznamenal Hirato. Uzuru prižmúril oči. Také poznámky ešte u neho nezažil. Úsmev sa mu predĺžil.
„Priznajte sa pán Hirato. Všakže sa tešíte!" doberal si ho Uzuru. Pritom sa nahol k ramenu svojho pána.
„Na tvojom mieste by som sa stiahol. Si iba strážca!" zavrčal. Kitaro sa stiahol. Napriek tomu vedel, že jeho pán sa skutočne teší. Hoci by to nepriznal, ani keby ho mučili.
„Myslel som si, že poviete: Si iba pes."
Ak sa doteraz na neho Hirato pozeral, po tejto poznámke otočil hlavou a nevšímal si ho. Zase si ho doberal a zase teraz platil. Na Uzurovej tvári ostal len úškľabok. Miloval ich konverzácie. Chcel ešte niečo dodať, ale zozadu sa ozval krik. To už bol jeden z vazalov po pánovej ľavici.
„Pán Shikamori! Zvedovia uvideli skupinu. Pravdepodobne Wabashi!" povedal a čakal. Hirato zastavil koňa. Neboli ešte v meste. Napriek tomu toto bolo ideálne miesto na rozhodujúci boj.
„Dobre. Pripravte sa!" zvolal. Vazal otočil koňa a išiel odovzdať rozkazy. Uzuru ešte chvíľu ostal pri svojom pánovi. Úsmev mu zmizol. Teraz išlo o všetko. Pozrel na neho. Bol ako vytesaný z kameňa.
„Tu sa asi rozlúčime, pán Shikamori," prehovoril Uzuru a snažil sa vyčariť sebaistý úsmev. Mal však akýsi zvláštny pocit.
Hirato ostal ticho. Ale aspoň sa na neho pozrel. Maska mu na malý okamih spadla a on mohol uvidieť malý náznak úsmevu. Takých momentov bolo poskromno. Strážca to vzal ako prepustenie a švihol uzdou. Kôň poslušne išiel dopredu.
„Ak to prežiješ, urobím z teba svojho radcu!" zvolal za ním Hirato. Uzuru pritiahol uzdu a kôň zastal. Otočil sa v sedle, aby sa mohol pozrieť na svojho pána.
„Dohodnuté, pán Hirato!"
Ale myslím, že ním som už bol dávno.
S touto myšlienkou sa otočil a odcválal do víru prachu a hluku chlapov, ktorí sa snažili získať tú najlepšiu polohu. Tam našiel svoju jednotku pozostávajúcu približne z päťdesiat chlapov. Všetci vysadli na dobré kone a vyrazili von z chaosu a masy tiel. Obišli ich a mierili na západ, aby náhodou predčasne nenarazili na Wabashiho.
Hirato ostal stáť na mieste. Pred ním sa utvorila obrovská ľudská hrádza, ktorá ho mala chrániť. Napriek tomu sa tiež pustí do boja. Pretože chce nájsť Wabashiho a osobne sa ho zbaviť. Chyby, ktorých sa dopustil, bolo treba opraviť. A teraz na to bola skvelá príležitosť. Tu sa zbaví svojich démonov raz a navždy.
Všetko prebiehalo tak, ako sa dohodli. Kenzo so svojou skupinou mieril priamo na sever. Len čo sa nad nimi sklonil posledný strom, uvideli v diaľke masu, ktorá tam stála ako hrádza pripravená na príboj vĺn. Veliteľ ich zaviedol von z lesa a nechal znovu zoradiť, pretože cesta nebola dostatočne široká a všetci išli kade mohli.
Keď boli zoradení, postavil sa im čelom a obzeral si ich. Bolo jasne vidieť ich spoločenskú rozdielnosť. V tejto chvíli to však nemalo žiaden význam. Nevedel, čo im má povedať. Týčil sa pred nimi. Bol im nesmierne vďačný, že prišli na jeho zavolanie. Preto zvolal jediné, čo ho napadlo.
„Za Soru! Za domov! Za česť!"
Chlapi zdvihli to, čo mali v rukách. V slnku sa zaleskla oceľ. Zarinčali brnenia a zaerdžali kone, ktoré sa pritom hluku a výkrikoch plašili. Vlajky sa vztýčili vysoko do vzduchu a tam sa zvíjali s pleskotom. Akoby všetko túžilo vyraziť a poraziť svojho protivníka. Napätie a vzrušenie bolo cítiť z každého vojaka.
Kenzo otočil svojho koňa a povolil opraty. Zapichol päty do boku zvieraťa, ktoré sa na tento pokyn dalo do trysku. Jednotka sa dala do pohybu. Ako jeden celok. Ako nejaký stroj. Držali spolu a mierili dopredu. Tam videli svoj cieľ. Za nimi sa dvíhal slabý prachový opar. Spod kopýt vyskakovala hlina a tráva. Ranná rosa sa priliepala na konské nohy. Sotva si to však niekto všimol.
Výkriky neutíchali. Zdalo sa, akoby nabrali ešte viac na intenzite. Boli skoro pri vale z ľudských tiel. Ešte pár metrov a prerazia ho. No len čo boli na dosah, ukázali sa kopije. Ako ihly veľkého ježa nabodávali na svoje čepele konské trupy. Tie zvieratá, ktoré sa báli skočiť medzi vojakov, padali ako prvé. A s nimi aj ich jazdci. Ozval sa iný druh náreku. Iba bolesť a utrpenie.
Chlapi, ktorí prežili pád z koní sa štverali na nohy. Ale to už ich prebodávali meče protivníkov. Nikomu nedali šancu postaviť sa. Napriek tomu sa to niekoľkým podarilo. Postavili sa a teraz sa púšťali do súbojov s tými, ktorí k nim boli najbližšie. Strhol sa chaos. Sotva sa dalo rozoznať, kto patrí ku komu. Odvšadiaľ sa niesol hurviak. Niektoré kone splašene pobehovali a strhávali pod svoje kopytá chlapov z oboch skupín.
Kenzo bol medzi prvými. Podarilo sa mu prinútiť zviera k skoku, ale ako dopadlo časť ostria kopije si našlo jednu z jeho nôh. Ako kôň doskočil, zranená noha poľavila a on aj jeho jazdec spadli medzi bojujúcich. Tí, čo boli najbližšie hneď utekali k nemu, ale cestu im zahatil nový príval nepriateľov. Našťastie si všimli, že ich pán je v poriadku. Rezko vstal a vyťahoval meč. Prerúbal sa tými, ktorí sa ho snažili odstrániť a presúval sa dopredu. Tam niekde v diaľke zbadal osobu, po ktorú sem prišiel.