Biele mraky kapitola I.
http://citanie.madness.sk/view-50006.php
Vietor sa naháňal pláňou, akoby unikal pred nepriateľom. Bol zbesilý a silný. Navštívil otvorenú lúku medzi horami, z hašterivosti rozhupával chabé lístie na stromoch. Ba čo viac.. niektoré si zamotal do svojej pevnej siete špirálovitého víru. Jeho sila bola očividná. Slnko už dávno nebolo vidno. Zaspalo za kopcami a poslalo miesto seba na scénu vločky a tmavé mraky. Zahalili všetko bielou prikrývkou. Vietor s tým zo začiatku bojoval. Rozhadzoval vločky do všetkých smerov, aké poznal. Aj svetové strany sa pri jeho rozmachu hanbili, že sú pramálo striktné. Ale onedlho pochopil, že bojuje sám proti sebe. Vločky sa rozmnožovali a hustli. Ich intenzita bola nepochybne očarujúca. Aj samotnému vetru sa na okamih zazdalo, že kombinácia padania a jeho zbesilosti môže vločkám dopriať hojdavé pristátie na zemskom povrchu. Nadchlo ho to. A tak vločky podopieral. Vonku sa stmievalo. Tmavá obloha odháňala kopovité oblaky, a niekde v diaľke sa javila jasná obloha, ktorá otvárala možnosti k sledovania tichých svetielok, ktoré tam niekde na kúsku neba blikali a tešili sa, že ich niekto zazrie. A niekto ich predsa len zazrel. Bol som to ja. Stál som uprostred toho divadla. Videl som jednoduchosť bytia v nádhernom paralelne nadpozemskom predstavení. Nohy sa mi zabárali po kolená do snehu a ja som sa nevzdával. Kráčal som. Kráčal som a nevzdával som sa. Popravde ani celkom neviem, čo som hľadal. Možno pokoj. Možno ticho. Prírodu. Niečo, čo by ma konečne naviedlo na správnu cestu zo slepého priecestia bez možnosti vrátiť sa na začiatok. Cítil som štípanie mrazu nie len na tvári, ale tiež na rukách, ktoré som si zohrieval v mikine. Ale bez rukavíc som si ich len chabo cítil. Takmer vôbec. Odhliadnuc od toho som zatvoril oči a túžil som sa stratiť. Splynúť so všetkým, čo som v ten večer v tej tme videl a cítil. Nikdy predtým som to nezažil- túžiť po voľnosti a slobode. Túžil som sa nadýchnuť. Slobodne a bez zapierania môjho skutočného ja. Bez toho, aby pri mne niekto striktne stál. A tam, uprostred zasneženej tmavej krajiny, s vetrom a vločkami v pätách čakajúc na príchod hviezdnej noci, ktorá sa chvíľami objavovala niekde pod mrakmi som sa skutočne nadýchol. Konečne som sa za seba nemusel neustále obzerať. Bolo zjavné, že ma nik nesleduje. Prvýkrát od tých udalostí, čo sa stali som vedel, že konečne žijem. Že sa nemusím cítiť až tak zle sám pred sebou. Že možno dostávam rozum. Trvalo to snáď len okamih, ale aj okamih v mnohých prípadoch úplne mení dej udalostí. Do tej chvíle bolo všetko zle. Až do tohto úteku som si namýšľal, že prítomnosť je o tom užívať si ju so všetkým, čo ponúka. Ale nebolo to presne to, na čo myslíte vy. A nebolo to celkom tak, ako sa zdalo. Užíval som si hmotných vecí a pôžitkov. Všetko to však v konečnom skonštatovaní boli hlúposti, ktoré ma vôbec nenasmerovali správnym smerom. Ba práve naopak. Spadol som hlboko na dno ľudského hyenizmu a dúfal som len v jedno- že matka Príroda ma oslobodí z reťazí vlastnej viny a zúboženosti. Hlúpe a naivné. Viem. Veriť, že útek do tmy, do zasneženého ticha ma vyhrabe zo všetkých problémov a znova ma postaví na vlastné nohy. Bola to kurva úbohá predstava. Ale musel som to urobiť. Vypadnúť. Utiecť pred svetom, ale hlavne pred sebou samým, aj keď som vopred vedel, že pred sebou samým už nikdy neutečiem. Netušil som tiež, dokedy budem schopný vydržať ten chlad. Ale väčšmi som sa bál, že nebudem schopný uniesť ťarchu, čo ma aj napriek náhlemu pocitu slobody sužovala.
Moje nohy v šedých teplákoch sa mi horkasto zaborili do snehu a ja som strácal silu pokračovať v úteku. S hlavou spýtavo otočenou hore zabalenou do tmavej kapucne mikiny, s pohľadom upretým na teraz už mrazivú bezoblačnú oblohu mi v hlave skrsla myšlienka na samovraždu. Myslel som na to, ako sa čo najrýchlejšie vyhrabem z tej kopy snehu a pôjdem sa hodiť pod prvý vlak, ktorý pôjde. Tak by som navždy zachoval svoj okamihový pocit šťastia. Netuším, čo je horšie- či smrť blízkych, alebo moja vlastná. Nevedel som, či pomyselná smrť v mojom rozloženom vnútri už dávno spokojne nefajčí marišku na znak ľahostajnosti. Bolelo ma srdce, bolel ma celý človek. S vypätím posledných síl som sa dotackal na vyjazdenú cestičku. Necítil som si ruky, ani nohy. Všetko mi pomaly odumieralo. Aj mozog. Aj srdce. Ten chlad bol silnejší, než čokoľvek iné. Sadol som si na snehom vystlatú cestu, ktorá bola síce odhrnutá nejakým odhŕňačom, ale aj tak na nej zostal sneh. Bolo mi jedno, čo sa stane. Ale zomrieť zmrznutím by bola snáď lepšia smrť, ako ostrie koľajníc. Choré myšlienky vždy idú z chorého srdca- to ma napadlo hneď potom. Bola to presná rovnica môjho rozorvaného vnútra.
Pohodlne som si tam sedel dobrých 15 minút. Počas tých minút som si chcel zapáliť cigaretu, ale moje skrehnuté prsty mi to veľmi neumožňovali. Nakoniec som sa snažil si ich ústami zohriať, aby som si ju zapálil. Moju možno poslednú cigaretu v mojom skurvenom úbohom živote. Keď sa na začiatku dostanete na veľmi zlú cestu, zväčša sa to s vami ťahá do konca života, alebo veľmi dlhú dobu, než pochopíte, že ste bezmocní a potrebujete pomoc. Aj ja som ju potreboval. Ale nebolo tu nikoho, kto by to urobil. A to na tom bolo najsmutnejšie... . Cítil som sa sám, opustený. Príroda na mňa len zazerala a čakala, čo sa so mnou bude diať. Doslova mi ponúkala možnosť splynúť s ňou. V tej chvíli mi začalo hrabať a ja som sa s ňou začal nenormálne rozprávať. Podarilo sa mi zapáliť tú prekliatu cigu na desiaty pokus a nikotín som opatrne vydychoval do bezodného priestoru plného hviezd. Videl som, ako sa ten špinavý nikotínový mráčik rozplýva niekde v diaľke. Už ma aj prestalo klepať. Asi preto, že som prestal uvažovať nad tým, aká mi je zima. Zmieril som sa s ňou. Aj tak mi nič iné nezostávalo.
Vietor sa aj naďalej hral na hru s názvom Preteky. Nevnímal som ho veľmi. Bol som zaslepený tým tichom a ohluchnutý tou krásnou jednoduchosťou, ktorá bola vôkol mňa. Bola hlboká noc. Vyfajčené som už mal štyri cigarety, ležal som na ceste vystlanej nejakou bielou sračkou, pripravený zavrieť oči a navždy odísť z tohto sveta, keď mi niekde v bunde zazvonil telefón a tým ma takmer úplne vymanil zo spánku. Neveril som vlastným ušiam, že počujem zvuk telefónu vo svojom vačku. Netušil som, či budem schopný, vytiahnuť ho, ale za pokus to snáď stálo. Kým sa mi to podarilo, ubehla už nejaká doba. Medzi tým telefón prestal tri razy zvoniť a znova začal. Na štvrté vyzváňanie som ho nesmelo uchytil do skrehnutých prstov a pozrel som sa veľmi pomaly a opatrne na svietiaci displej. Meno na tom kúsku svetla napísané čiernymi písmenami ma veľmi prekvapilo a mne sa zastavil dych...... .