Orizuru: 22

Kenzov starý priateľ a taktiež jeden z jeho veliteľov, viedol svoju skupinu. Ponáhľali sa, aby sa dostali na Hiratove krídlo čo najrýchlejšie. Dostali správu, že sám Wabashi je zatláčaný a skoro obkľúčený početnejšou jednotkou. Naďalej však verili, že Minato sa čoskoro objaví a všetko sa zmení.
Len čo sa však dostali k bojujúcim, pred ich očami sa oddelila silná jazda. Mierila na západ. Tam, odkiaľ mal prísť Minato. Potom už nevideli nič. Stratili sa im niekde v diaľke a prachu. Teraz bolo dôležité pomôcť ich pánovi. Prudko zaútočili. Aj keď Hiratovy vojaci boli zo začiatku prekvapení, teraz sa plne prispôsobili. Preto táto jednotka nenarobila veľké škody.
Napriek tomu sa bili udatne. Pomaly a systematicky postupovali vpred. Pretláčali sa pomedzi telá vojakov a zvierat. Zdalo sa, že takto sa dostanú až k Wabashimu. Lenže odniekiaľ sa vynorila nová skupina bojachtivých mužov a zabránila im v pochode. Museli zastať a čeliť im. Hoci v toľkej verve sa dalo ťažko povedať, že čelili len priamo im.
Veliteľ jednotky sa oháňal na všetky strany. Teraz už muži nepotrebovali vodcu. Každý išiel za seba. Každý vedel, prečo bojuje. Nielen pre pána ale preto, aby sa odtiaľto dostal živý. Preto sa mohol pohybovať voľnejšie. Išiel dopredu s tým, že sa musí dostať ku Kenzovi. Do cesty sa mu však postavil jeden z Hiratových vazalov. Stáli oproti sebe. Takto si to nepredstavoval. Ale ak chce cez neho prejsť, bude ho musieť zabiť. Zdvihol jemne meč a potom ho trochu sklonil. Takto ostal stáť. Oponentov meč bol trochu vyššie. Aj on stál. Potom sa na seba rozbehli. Obaja si vymieňali útoky. Raz našiel a potom nenašiel miesto, kde by mohla čepeľ preraziť. Po chvíli krvácali z niekoľkých rezných rán. Dýchali rýchlo a plytko. Musel prísť posledný úder. Znovu sa seba rozbehli. Priateľ Kenza využil malú nepriateľovu prestávku a jeho čepeľ našla priestor medzi prilbou a chráničom hrude. Vazal spadol s chrčaním na zem.
Pozrel na neho a potom dopredu. Niekde tam sa mu mihla veľká postava Wabashiho. Odtiaľ prichádzali aj najhlasnejšie výkriky. Rezko išiel tam. Presekal sa ešte pár mladými, ktorí si mysleli, že toho deda zabijú raz-dva. Po pár telách a pár potokoch krvi sa prebil až k svojmu pánovi. Ten sa na neho prekvapene pozrel, ale nakoniec vyčaril aj sebaistý úsmev.
„Ako za starých čias!" zakričal Kenzo a zdvihol meč v obrane.
„Ako za starých čias!" pritakal a zabil ďalšieho.
Kenzovi sa akosi uľavilo. Hoci mal obavy o Minata, na ktorého mierila jazda, teraz si bol istejší. Veril svojmu synovi. A veril aj v seba. Vedel, že tam niekde je Hirato. Akosi obaja túžili stretnúť sa a všetko skončiť. Otázkou bude, ako to dopadne pre nich.
Akoby ho vyslyšali nebesia. Hirato sa prebíjal pomedzi jeho mužov akoby to boli slamený panáci. Ani jeden z nich mu nebol súperom. Už tam chcel ísť, keď sa pred neho postavil vojak na koni. Samozrejme nepriateľ. Ihneď sekal po Kenzovi, ktorý sa ho nervózne snažil zbaviť. Všimol si ho aj jeho priateľ. Keď videl, že Kenzo tam ísť nemôže, šiel sám. Aj keď na neho Kenzo niečo volal. Ignoroval ho. Pomstí sa za jeho syna on. Hoci by to malo náležať otcovi. Prebil sa znovu akousi háveďou a bol na dosah Hirata. Ten ho však bral ako ďalšieho neschopného pešiaka, ktorého sa zbaví len mávnutím ruky.
Zahnal sa na neho ale vazal to dokázal ustáť. Hiratove oči planuli. S týmto pohľadom a tepaným chráničom tváre naozaj pripomínal démona. Vlasy sa mu leskli akoby ich vymáčal v krvi svojich protivníkov, ktorých dnes zabil. So známkou pobavenia a trochu očakávania zaútočil znovu. Raijin však stále a stále narážal len na ďalšiu oceľ. Kenzov vazal sa držal skvelo. A Hirata to začalo unavovať.
Viazania na zbroji zapraskali. To bolo jediné, čo si Kenzov vazal a priateľ stačil uvedomiť. Potom už mal Hiratovho Raijina v polovici krku. Vôbec si ho nevšimol. Hirato vyštartoval ako blesk. Uhol sa jednému seku zľava, prikrčil sa a bol po jeho druhej ruke. Vtedy aj sekol. Meč opísal krásny polmesiac a našiel aj zaslúženú odmenu.
Obeť sa zviezla na zem s vytreštenými očami, v ktorých sa zračilo prekvapenie. Hirato sa s pohŕdaním pozrel na mŕtvolu. Bol to lepší súper ale nie dosť dobrý nato, aby ho zranil a nieto ešte zabil. Čírou náhodou sa potom otočil. Uvidel ako Kenzo stuhol uprostred boja. Aj keď ich delilo niekoľko metrov a hradba vojakov, cítil na sebe jeho priamy pohľad. Videl v ňom niečo ako ľútosť a zároveň hnev.
Hirato dvihol hlavu, čo znamenalo niečo ako: Poď si po mňa! Nato sa znovu zamiešal medzi vojakov, čím sa stratil Kenzovi z očí. Ten náhle precitol a tak rýchlo ako mu to dovolili muži na okolo, sa dostal k telu priateľa. Stál nad ním a sledoval ako sa mu z rany pomaly rinie krv. Bolo zvláštne sledovať to. Takto nejako skončil aj Shun? Myšlienky ho začali trýzniť. Nesmel na to myslieť. Vzhliadol od tela a snažil sa očami vypátrať Hirata. Márne. Stisol rukoväť cudzieho meča tak silno, že mu obeleli hánky. Ešte neprišiel čas, ale ak príde Hirata už nezachráni nič.
Uzuru sa vnoril do lesa ako prvý. Za ním ostatní. Sotva však niečo hovorili. Akosi sa o ňom začali šíriť reči. Ktoré však boli podložené skutočnosťami a faktami. A tie títo vojaci videli včera večer, keď sa mu podarilo zabiť jedného vazala a skrotiť ďalších troch. Boli len radi, že to neboli ich páni ale niekoho iného. Napriek tomu sa mali na pozore. Nebolo by veľmi osožné, ak by ho nahnevali. Nechceli totiž skončiť mŕtvy.
Aj keď bol Kitaro rád že má rešpekt, jeho snaha o trochu odľahčenie situácie zhorela hneď na začiatku. Strach bol vítaním pomocníkom, ak sa jednalo o nejakých roľníkov a ozembuchov. Nie však v malej jednotke obyčajných vojakov. A hlavne nechcel, aby sa o ňom hovorilo v takomto zmysle. Všetky jeho snahy udržať si povesť milého a trochu záletného chlapa zmizla v jeden okamžik.
Čo už. Viac na tom nezáležalo. S úsmevom sa otočil na chlapov, ktorí sa prekvapene pozreli a ihneď otočili hlavami preč. S predstieranou depresiou sa otočil späť. Nemalo zmysel sa viac pretvarovať. Vôbec mu na nich nezáležalo. Bolo mu jedno, či tu skapú všetci alebo nikto. Jeho úlohou bolo zaútočiť na Wabashiho odzadu. To bolo všetko.
Prechádzali lesom. Šli po vychodenej ceste, ktorá sa stáčala a potom delila. Jedna jej časť viedla na juh až k hraniciam, druhá na sever k Hlavnému mestu. Tou mali ísť. No len čo odbočili späť na sever, jeho jednotka sa začala správať čudne. Akoby sa báli. Nechápal ich pomalý krok. Zastavil koňa a pozrel na nich.
„Kto mi povie, prečo ste spomalili?" spýtal sa úplne vážne. Veď vedia čo sa im môže stať. Čo má zabiť niekoľkých z nich?
Nikto neodpovedal. Stáli pred ním ako stromy, ktoré ich obkolesovali. Priestor na trucovanie avšak nemali. Preto do nich zapichol oči a ukázal prstom na náhodného vojaka, ktorý stál najbližšie.
„Ty!" povedal. Vojak s bledou tvárou vystúpil do popredia a uklonil sa. Potom pozrel na svojho veliteľa. „Vysvetli mi to!"
„Hovorí sa, že každý kto prejde istým úsekom na tejto ceste, zomrie!"
Uzuru na nich hľadel ako keby mu povedali, že niekto vie chodiť po vode. Musel si však pripustiť, že pokiaľ sa nestretol s Hiratom a ten ho nevzal so sebou, veril by takým hlúpostiam asi doteraz. Musel mu poďakovať. Dokázal ho svojimi argumentmi a triezvym pohľadom na svet presvedčiť a prevychovať.
„To sú iba babské reči!" povedal pobavene a otočil koňa. Muž sa vrátil na svoje miesto. Ale Kitarova istota sa na jednotku nepreniesla. To však vedel vycítiť. A aj si všimnúť. Preto sa neohrozene pustil po ceste. Vojaci šuchtavo išli za ním. Po pár metroch zastal a otočil sa na nich znovu.
„Dokážem vám, že je to iba blud! Ostaňte tu, pokiaľ sa po vás nevrátim," povedal a za hlasu vojakov pohnal koňa do cvalu, aby sa čo najskôr mohol vrátiť. Cválal lesnou tíšinou. Cesta bola dobrá aj keď sa o nej hovorilo svoje. Ľudia vedeli byť niekedy pekne škodoradostní. Možno to povedal nejaký kupec, aby odradil konkurenciu. Ktovie. Preto im teraz musí dokázať, že sa nič nestane.
Kopytá na mäkkej hline bolo sotva počuť. Všade sa vznášala vôňa lístia a pokoja. Akoby sem neprenikla špina a hrôza boja, ktorý sa odohrával len niekoľko metrov pred ním. Uzuru asi začínal chápať, prečo sem Hirato tak rád chodí. Zo začiatku si myslel, že aj na neho sadá pokoj a harmónia lesa. Potom si však uvedomil, že jediné čo môže utíšiť nadobro jeho vriacu krv, bude asi len smrť. A tá raz určite príde.
Akoby to privolal. Z lesnej húštiny okolo cesty sa ozvali zvuky. Kôň stiahol prestrašene uši ale pokračoval. Uzuru sa s prižmúrenými očami pozeral na všetky strany. Počul ako niečo alebo niekto vyplašil lesné vtáky. Sotva by to však bol nejaký duch alebo prízrak, ktorý tadiaľ blúdi. Bude to niečo iné...
Náhle pritiahol zvieraťu uzdu. Kôň poslušne zastal. Nato ho Uzuru začal otáčať. So zlým pocitom a zároveň vzrušením mieril naspäť k svojim ľuďom. Tušil, kto sa nachádza v lese. Pravdepodobne nejaká Wabashiho jednotka. Predsa by nenechal svoj chrbát nechránený! Rýchlo sa ponáhľal späť. Jeho kôň však urobil asi dvadsať krokov a lesom sa vzniesli výkriky a buchot.
Ukázali sa biele zuby v strašidelnom úsmeve. Mohol tušiť, že to nebude také jednoduché. Pustil uzdu a natiahol sa po maske. Ako jeho kôň bežal cestičkou, dával si masku a rýchlo ju uviazal. A len čo zahol za zákrutu, uvidel tú skazu. Cudzí vojaci obkolesili tých jeho. Potom si však uvedomil, že ich pozná. Boli to Naotovi ľudia. Tí, ktorí stihli utiecť. A potom si všimol aj samého Naota. Popohnal koňa do ešte väčšej rýchlosti.
Takto vrazil medzi bojujúcich. Ihneď zosadal. Ako sa jeho nohy dotkli zeme, vrhli sa na neho nepriatelia. Uzuru sa vyhol šikmému seku a s prehľadom si začal viazať ruku k rukoväti. Takto sa vyhol ešte jednému a len čo si bol istý viazaním, vytasil meč. Týmto ťahom sa mu podarilo preťať krk ďalšiemu vojakovi, ktorý sa na neho vrhol priamo. Kruto zaplatil. Krv poľahky našla priestor a teraz sa valila von. Okolo chlapa sa vytvorila červená kaluž, ktorá rýchlo zmizla v zemi.
Kitaro prekročil chlapa, ktorého práve zabil a mieril k Naotovi. Mal na neho skvelý výhľad. Dokonca si všimol aj jeho zástupcu, ktorý sa držal pri ňom. On bojoval s Yamatovým kapitánom. Z ich súboja bolo vidieť, že tí dvaja sa neznášali od prvej chvíle, čo sa stretli. Aj jeho hnali podobné pocity. Bude sa neskutočne radovať ak zabije Naota. Ten z neho urobil neschopáka.
Videl ako sa po celom lese bojuje. Chlapi sa roztiahli, aby mali viac miesta pre uhýnanie a sekanie. Odvšadiaľ sa vznášala pieseň smrti. Videl ako sa chlapi klátia na zem pod údermi mečov. Akoby ich telá boli len papier, ktorý sa dá ľahko roztrhnúť. Krv striekala na všetky strany a obaľovala svojou farbou kmene a lesné kvety. Meče sa zahrýzali do tiel a končatín. Tí, ktorých zasiahli a nezomreli, padali v hrozných kŕčoch a umierali na šok. Alebo pokiaľ im ich nepriateľ nedoprial ranu z milosti. Ak by tam však stál niekto, kto taký boj nezažil, prasklo by mu srdce.
On však medzi nich nepatril. Jemu posledné kvílenie a utrpenie nerobilo nič. Dožičil smrť každému, kto si po ňu prišiel. Či už bola rýchla alebo pomalá. Sotva sa tým zaťažoval. Naďalej sekal a uhýbal sa. Jeho stuha omotaná okolo ruky už nemohla byť viac rubínová. Jeho meč spieval. Počul ho. Počul, že žiada ďalšiu krv. Stále pokračoval. Mieril k Naotovi, ktorý si ho už stačil všimnúť. Teraz tam len stál a čakal na neho. Pod vlčou maskou sa skrýval neľútostný úškľabok.
Bol skoro pri ňom, keď jeho pohľad zaujalo niečo iné. Videl ho! Fuu Akio! Mladý lekár prechádzal pomedzi bojujúcich a pomáhal zraneným Naotovým ľuďom. Pritom však mal meč vytiahnutý von a zmáčaný krvou. Náhle mu bol Naoto ukradnutý. Uzuru mieril k Akiovi. Ten je dôležitejší.
Práve vtedy Akio pozrel pred seba a uvidel ako sa k nemu blíži vlk. Napriek tomu sa mu na tvári sotva pohol jediný sval. Tak ľahostajne ako sa pozrel na svojho priateľa, pretože on ho naozaj považoval za priateľa, pozrel opäť na pacienta pri sebe. Len čo skontroloval a ohodnotil svoju prácu a stav pacienta, odišiel preč a stratil sa. Uzuru zaklial. Potom sa však náhle objavil. Videl ako lekár mieri preč od vervy. Aspoň to tak odtiaľ vyzeralo. Tam niekde v hĺbke lesa mohol zúriť rovnaký boj ako tu.
Išiel za ním. Akoby bol niečím priťahovaný. Vedel čím to je. Chcel ho už konečne poraziť a zabiť. A vrátiť mu ten nepodarený súboj, kedy ho nechal nažive. Vyhol sa pár útokom a nechal to na svojich ľudí, ktorí sa ihneď pustili do útočníkov. Prechádzal pomedzi telá a stonajúcich. Nevšímal si už nič iné. Zrak upieral pred seba. Videl Akia ako sa stráca a znovu objavuje. Akoby bol duch.
Len čo vyšiel na malý zráz a prešiel dole, už ho viac nevidel. Naozaj išiel sem? Určite! Nemohol však nad tým dlho uvažovať, pretože aj tu sa bojovalo a aj tu na neho útočili. Ale tu už bolo viac priestoru. Preto to využil. Vojak, ktorý si ho vyhliadol sa mu rozbehol oproti. Uzuru urobil to isté. Nedal však mladému vojakovi šancu. Len čo na neho zaútočil priamym sekom, Kitaro máličko uhol. Oceľ mu presvišťala pri uchu. To on si medzitým upravil ruky a teraz prešiel vojakovi od kľúčnej kosti cez hrdlo a von. Všetko sa stalo v jednej sekunde. Vojakovi len vypadol meč a bol mŕtvy.
Ani sa nezapotil. Preto sa rozhodol vrátiť a najprv doraziť Naota. Až potom pohľadá Akia. Vedel, že tu bude pokiaľ tu budú aj vojaci a boj. Otočil sa na odchod, keď ju uvidel. Toľko náhod nebolo normálne. Určite to boli bohovia, kto ich znovu zaviedol dokopy. Stiahol si masku.
„Ty?" spýtal sa. Vtom zašumel les akoby mu odpovedal za osobu, ktorá sa tam objavila.