Chcem ísť na párty s marťanmi

Bolí, to čo ostáva po radosti, po radosti zo života. Je to sám pán smútok čo klope na dvere ovdovených nás, tých, čo už nemajú prečo ani pre koho žiť. Dostali sme ranu pod pás a k tomu ešte jednu poriadnu teleskopickým obuškom po hlave. Tým obuškom, ktorý sme si zobrali ako svoju zbraň proti nespravodlivosti a násiliu. A nieže by sme s tým nedokázali žiť, život nás baví, ale cítime sa osamotení, sami v dave ľudí rovnako ako keď sedíme doma vo svojom prázdnom byte. Najlepšie nás poznajú nažltnuté závesy od rodičov, zaschnuté zbytky jedla na neumytom riade, nevyhodené fľaše od jeden a pol litrového piva, ktorých je plno všade. Rovnako ako tých od vína a od vodky. V byte nemáme moc nábytku, nemáme si ho za čo kúpiť, banky nenávidíme lebo vieme, že iba vykorisťujú celé ľudstvo a o prácu nemáme záujem, je to pre idiotov, zapálených pätolizačov, ktorí sú ochotní urobiť všetko pre svoje lepšie postavenie vo firme. Neveríme vedcom, politikom, duchovným vodcom. Zákony sa nás netýkajú, nemajú ako, nemajú na nás návod, nikto, ani my sami. V hlavách máme nekonečnú vlnu motivácie žiť, ktorú nedokážeme pochopiť, keďže sme v neustálej depresii kvôli tomu, že rozumieme všetkému čo sa okolo nás deje, áno rozumieme. Sme primoc inteligentní na žitie v tejto spoločnosti a podľa jej pravidiel. Tak čo máme robiť, pýtam sa čo. Ale v podstate asi len:
„Hej brácho, podaj mi tú fľašku", Sendo na mňa natiahne ruku.
„Nie, nie", z môjho hlasu cítiť istotu. Sendo sa zamračí a nahodí jeho typický pohľad -zabijem ťa ty bastard - chápem ho ale „Mám tu pre teba, nás, niečo lepšie, dal mi to jeden díler z Bagdadu..." Bagdad je sídlisko v našom mestečku, juhozápadne rovno pod kopcami, za ním je už iba les a divočina. Z vrecka vytiahnem peňaženku v ktorej šmátram po štvorčekoch alobalu. Sendo spozornie a nahne ku mne hlavu „čo to je?", pýta sa celý natešený, asi už tuší čo to sakra je „Hehe uvidíš", jeden kúsok podám jemu a druhý ostáva v mojej dlani, obaja sa pustíme do rozbaľovania záhadného balíčku. Po rozbalení objavíme niečo hodnotnejšie ako všetky prachy, diamanty, zlato, striebro, drevo, ryby, jablká, paradajky, lesy, zvieratá, sám život či vesmír. Farebné papieriky, na ktorých je nakreslený rozprávkový svet.

„Hehe, že včielka Mája ", zasmeje sa Sendo a hodí štyri farebné papieriky rovno pod jazyk.
„Tak šup tam s nimi", opakujem po ňom. Sú trpké, znecitlivie nám z nich trocha jazyk. Znesieme to, ako tento život.
„Hej kámo premýšľal som nad týmto skurveným životom", postavím sa k oknu a pozorujem ako svet funguje bez toho, aby som ja doňho zasahoval, zvláštny pocit.
„No to robíš stále ty magor", utrúsi Sedno necitlivo, ako keby to ani nechcel počúvať, aj tak mu to musím povedať.
„No, tak ti to teda poviem, vieš bol som v kostole a pozeral sa na Ježíša na tom kríži, bol som zhulený a opitý, pozrel som sa do jeho očí a oni zrazu ožili!!", papieriky sa pomaly rozpúšťajú pod našimi jazykmi, už je to otravné držať ich tam, vydržíme, „No a tak sa tam na seba pozeráme ja a ježíš. Keď v tom zrazu dal mi vnuknutie - myšlienku, a ja som nejak pochopil prečo sme sa narodili a čo znamená raj a čo peklo. Vieš peklo je prítomné tak ako raj, úplne všade okolo nás a stále, každú chvíľu.", obliznem si pery, z vchodu vidím vychádzať mladý párik, dievča je smutné a hľadí pred seba, chlapec sa ju snaží potešiť úsmevom, možno vtipom, nezaberie to, ach, chýba mi láska. „Čo to znamená? Spýtal som sa sám seba, pritom ako som odchádzal z kostola, po chvíli mi to došlo, celá tá storka, o Ježíšovi, o jeho utrpení a o Bohu. Vieš všetci sme božie deti, nie len Ježíš bol taký, no a žijeme vo svete, ktorý k nám môže byť hocijako krutý, nepriateľský, na tom nezáleží, musíme si uvedomiť, že si tým musíme prejsť sami.", pred panelákom stoja štyri kontajnery a hrabe sa v nich bezdomovec. Zahrabnem si do vlasov a pokračujem. „Sme ako obraz boha a tento život je skúška, či sa ním staneme, staneš sa ním jedine tak, že prijmeš všetko čo sa ti kedy prihodí tak ako to je, nebudeš s tým otravovať jeho, vysporiadaš sa s tým sám, nebudeš prosiť o pomoc, budeš sa tešiť z maličkostí, wau. No a keď sa to celé skončí a ty sa naučíš prijímať každý deň taký aký je, tvoja smrť bude znamenať zrodenie tvojej duše. Dostaneš sa z pozemského raja, do raja duchovného, kde utrpenie padlo v zabudnutie, vlastne zem je skurvený očistec." V diaľke vidím troch náckov ako na zemi kopu nejakého chudáčiska, pohľad dvihnem k oblohe, na ktorej preletí kŕdeľ vrán. Vraciam sa späť na gauč, Sendo mlčí, asi by som mal už aj ja, vyčkáme až to príde.
„Už si to prehltol? Ja už hej", oznamujem to Sendovi.
„Ok už aj ja"
Nedočkavo čakáme až sa svet zmení na nepoznanie, ale my ho budeme tak nejak prirodzene chápať, krásne v hlave. A pomaly to k nám prichádza, rozuzlenie myšlienok, nekonečný prúd. Cinkanie v ušiach, čistá pohoda, nie je nám zima ani neplo.
„Hej brácho, nejdeme vonka?", spýtam sa Senda, z poza môjho chrbta vidím jemné blikanie svetla, ako keby za mnou boli stovky fotografov a chceli si to celé vyfotiť.
„jop!!", zvolá Sendo a postaví sa bleskovou rýchlosťou z gauča. Vonka to vyzerá krásne, zamračená obloha a silný vietor, chladno. Nám sa však nechce obliekať, prehodíme cez seba deky a ideme, Sendo okolo krku berie plyšového hada „Vyzerám po piči nie?"
„Tomu ver"

Zrazu sa ocitáme vonka, neviem ako sme sa tu dostali, necítime si nohy, nechodíme, vznášame sa, neuvedomujeme si bytie jednotlivých vecí zdá sa nám, že všetko je jedno, tak nejak prepojené s nami. Alebo odpojené od nás? Nie je to to isté? Čo to znamená to isté, ak je všetko jedno? Kurva!! Musíme vypnúť myslenie. V diaľke zahliadneme ženu, možno dievča, v tejto dobe to fakt už nie je poznať. No a v stave aký zažívame to fakt nejde poznať. Približujeme sa, žiary z nej niečo viac, ako keby nebola ľudská bytosť, svieti prenikavým bielim svetlom. Je stále bližšie a bližšie, až sa stretávame tvárou v tvár „Majckooo!", počujem jemnučký hlások vychádzajúci z tej nádhernej bytosti. Čo to má znamenať pýtam sa seba. Akoto, odkiaľ ma pozná toto dokonalé stvorenie, s úsmevom krajším a vzácnejším ako 5 kíl diamantov. Jej zlaté vlasy sa vlnia v priestore ako keby na nich neplatili zákony fyziky. Nemusia, je to úžasné, vlasy sa trblietajú a vlnia všetkými smermi, aj cez jej nádhernú tvár, s tým krásnym znamienkom nad perou. Cez tie zeleno modré oči, pohľadom prejdem celé jej telo, nerozumiem tomu, preč je nahá. Ale asi sa taká dnes rozhodla byť, má postavu ako socha z antických čias, takú ženskú, krásnu. Nie je chudá ani tučná. Pevná veľká, mocná žena. Jej svetlo je čoraz výraznejšie a výraznejšie. Až nás to oboch oslepí, pozriem sa na Senda a on si tiež zakrýva oči, vidí to čo ja. Skvelé. Svetlo pomaly prestáva rezonovať a začína sa sťahovať do jedného bodu na zemi, až nakoniec úplne prestane svietiť, svetlo sa zmenilo na bielu vranu, s čiernym zobákom. „kráááááá, kráááááááá", žmurkne na nás vrana a odlieta niekam do neznáma. So Sendom sa na seba pozrieme, mykneme plecami spravíme ten nechápavý výraz tváre. Zrazu sa cítim divne, necítim nič, ako keby sa moje telo začalo meniť na to svetlo, vidím to čo cítim ako deje Sendovi, príjmame, nedesí nás to, rozosmeje nás to „hahahahaha", smejeme sa a iba MY DVAJA chápeme prečo. Už zase vidím iba svetlo, ale tento krát som ním aj ja, spolu so Sendom ako svetlo stúpame k oblakom, ktoré sa pred nami otvorili. Vidíme nejakú bránu na krídlach, pred tou bránou stojí biela vrana „krááááááá, kráááááááá", brána sa otvorí ona cupká dnuka, nasledujeme ju. Vojdeme a brána za nami sa zabuchne a zmizne spolu s celým svetom pod nami, miesto kde sa nachádzame teraz je zdá sa nekonečná zelená lúka na ktorej kvitnú kvety rôznych farieb, meniacich sa, žiaria ako drahokamy. Všade na tejto lúke počuť ženský smiech, biela vrana opäť začne svietiť a premení sa späť na tú nádhernú bytosť, aj ja so Sendom nadobúdame hmotné telá. Chcem sa tej ženy spýtať ale ona predbehne moju otázku odpoveďou „ANO", pozriem sa na Senda obaja zdvihneme obočie a úchylne sa usmejeme.

-O pár hodín

sa budíme v

PE Ť KE
Nádherných žien a

všetky naše prsty sú

VL H KÉ-