Bláznivý život NEufónky - Kapitola štvrtá, časť prvá

KAPITOLA ŠTVRTÁ: Ako sa cesta vlakom zvrtla a z Neufónky sa stala Matilda

Ležala som a vydesene zjojkla, keď sa okolie okolo mňa zatriaslo. Najskôr ma premkol strach, no hneď na to som si uvedomila, že ležím vo vlaku, do ktorého som naskočila. Lenže v tom momente sa strach navrátil. Spomenula som si, že som neodpadla vo vnútri vlaku čo znamenalo, že ma niekto našiel a vhodil do svojho kupé, ktoré mimochodom bolo vskutku elegantné. Drevené obloženie voňalo ešte lesom, saténové obliečky na malých vankúšikoch obšité ľanovými niťami elegantne ležali na svojich miestach a nechali sa ovievať čerstvým a chladným vzduchom, ktorý vchádzal dnu cez malé, pootvorené okno nado mnou. Závesy jemne žltkastej farby zviazané zlatistou stužkou, zdobili inak tmavohnedú miestnosť.
Ležala som ešte nejakú chvíľu, keď sa dvere kupé otvorili. Stál v nich muž, asi v strednom veku, oblečený ako typický anglický aristokrat. Brada hore, tmavé okuliare na očiach, na hlave čierna baretka, ktorú si úctivo zložil dole, keď zbadal, že som hore. Keď sme si pozreli do očí, všetko som videla. Henry Poor, bolo meno profesora lingvistiky na Oxfordskej univerzite v Londýne, ktorého čakala blízka smrť vo vlaku na trati z mesta Omsk do hlavného mesta Ruska, Moskvy. Je pravda, že v prvej chvíli mi napadlo, že skrátka nepodniknem nič, lenže udialo sa čosi, čo ma prinútilo premýšľať. A to nemám rada. Ani trochu.
„Prepáčte, slečna. Nechcel som vás zobudiť," ospravedlňoval sa a čakal, ako naňho zareagujem.
„Nezobudili ste ma," odvetila som a posadila sa.
Vošiel do kupé a zavrel za sebou dvere. Posadil sa oproti mne a po chvíli mlčania, spustil.
„Smiem sa spýtať, ako ste sa dostali na koniec vlaku a... ak smiem podotknúť, v takomto zúfalom stave?"
Môj telesný zjav bol katastrofálny. Vlasy mastné, tvár, ruky špinavé a napriek svojmu skvelému metabolizmu, sa moja telesná hmotnosť rapídne znížila. Skoro odo mňa odstával aj overal.
„Zhodou nešťastných náhod a nepredvídateľných okolností," odvetila som po chvíli premýšľania a vymýšľania tej správnej odpovede.
„Mohla by som Vás poprosiť o pohár vody?"
Mala som pocit, že mám plné ústa piesku, ale to boli iba moje vysušené sliny, ktoré v toľkej horúčave skondenzovali, vyparili sa a akýmsi záhadným spôsobom sa premenili na chrumkavé čiastočky. Nikdy som nepočula, že by takýto chemický proces vôbec niekedy nastal, no u mňa sa to stalo. Snáď už nikdy viac.
Kým bol Angličan preč, nechala som sa ovievať chladivým vzduchom z okna a dotieravé myšlienky, na ktoré som si zakázala myslieť a dohodla sa sama so sebou, že počkám do poslednej chvíle a vtedy sa rozhodnem čo urobím, si našli cestu k môjmu vedomiu a začala som o celej situácii nedobrovoľne uvažovať.
V prvom rade som mala strach z toho čo sa stane, ak niečo podniknem na jeho záchranu. Zmením tým predsa jeho osud. To je až priveľká zodpovednosť a na čosi také som nebola stavaná. Lenže, výčitky ktoré budem cítiť po zbytok života - a ktovie aký dlhý bude - ma budú mučiť a trýzniť až po kým nadobro nezavriem oči a nestane sa zo mňa hnojivo pre stromy a obživa pre mravce a červíky. Hovorila som si, ako dlho vydržím tak žiť? Tieto dva skoro protichodné pocity, strach verzus hrôza, sa vo mne bili tak dlho, pokým sa Angličan nevrátil s mojím vytúženým pohárom vody. Hneď po pritisnutí pier o studený pohár a vypití prvého dúšku magicky chutnej tekutiny bez chuti, som na to prestala myslieť a užívala si to šťastie, ktoré ma nečakane postretlo vo chvíli, kedy ma nečakane opustilo. Zatiaľ, čo som si vychutnávala svieži kalich životodarnej vody, sa na mňa profesor stále pozeral a čakal, kým neprestanem piť. Mal v pláne zahrnúť ma množstvom otázok, na ktoré položenie sa nesmierne tešil. Tá zvedavosť sa mu až drala z očí.
S dlhým výdychom som položila prázdny pohár na vyčnievajúci stolík pod oknom, čo vzal ako povolenie na otázky a začal sa vypytovať. Najskôr na to odkiaľ pochádzam, na čo som mu odpovedala: „Mojím domovom je celý svet", čo nebola tá najchytrejšia odpoveď, pretože jeho tvár nabrala formu až posadnutej zvedavosti a odhalenia kým v skutočnosti som.
Spýtal sa ma, čo ma priviedlo do Mongolska, na čo som odpovedala jediným slovom.
„Dobrodružstvo."
Jednoslovné a jasné odpovede ho však neodradili a v kladení otázok pokračoval ďalej. Všetko som znášala a trpezlivo odpovedala na každú z nich.
„Ako sa voláte?"
„Hm...ťažká otázka."
„Prečo? Máte predsa nejaké meno."
„Samozrejme, že mám meno, ale nemám potrebu ho hocikomu vravieť."
„Ako chcete. Tak ani ja Vám nepoviem to svoje."
Vydierač.
„Nevadí."
Zháčil sa, ale hneď pokračoval.
„Kde ste vyrastali?"
„To tiež hocikomu nehovorím."
„A hovoríte niečo aspoň niekomu?"
„Iste."
„Dokážete vôbec viesť normálny rozhovor?"
„Samozrejme. Teraz jeden taký vedieme, nie?"
Som dosť trpezlivá.
Premýšľal.
„Ste vydatá?"
„To je osobné."
„Ja som ženatý, ale nemáme deti."
Konečne. Garde sa obrátilo.
„Smiem sa spýtať prečo?"
„To je osobné."
„Chápem."
Chvíľu bolo v kupé ticho, ale chytil sa.
„Nemôžeme... ich mať. Ja... nemôžem."
„To mi je ľúto," odvetila som rovnako sucho, ako po celý náš rozhovor.
„Lizzie, moja žena, môže... mať. To ja nie. Nikdy mi to nevyčítala. Je to úžasná žena."
Vyzrel z okna a chvíľu hľadel von na rýchlo sa pohybujúcu krajinu. Nechala som ho nech smúti, koľko mu len srdce ráči. Odobrala som sa von z kupé, aj keď som vedela, že budem bombardovaná veľkým množstvom budúcností, nezáležalo mi na tom. Potrebovala som sa umyť.
Prešla som rovnou, úzkou uličkou, vošla do ďalšieho vagóna a na moje prekvapenie a odhodlanie spýtať sa, či sa vo vlaku nájde aspoň funkčné umývadlo, ak už nie sprcha, s ktorou som radšej vopred nepočítala, bol v druhom vagóne jeden jediný človek. Predpokladala som, že bude narvané, ale nie. Jedna mladá žena s nepekným návykom v cmúľaní si vlasov, sedela päť radou odo mňa. Jej budúcnosť bola predelená na dve cesty, čo sa síce stáva často, ale nikdy sa mi to nechce celé vypisovať. Tak si - ako vždy - vyberiem jednu a tú pretlmočím.
Nešťastná panička, sediaca predo mnou, zostane nešťastnou paničkou až do svojej smrti. Tá druhá varianta bola lepšia, ale dlhšia a to sa mi nechce vypisovať.
Tak teda. Pristúpila som k nej, s už videnými budúcnosťami a spýtala sa jej to, prečo som tam prišla. Povedala, že jedno umývadlo je v úplne prvom vozni a po jej veľmi znudenej odpovedi, sa vrátila k cmúľaniu svojho blonďavého a mokrého prameňa vlasov.
Odpoveď ma nepotešila. Znamenalo to prejsť celý vlak, čo zasa znamenalo veľa videní. Aj keď môj oblek roznášal vôňu nastrúhaných jabĺk s citrónovou šťavou, aj napriek tomu som sa cítila smradľavá a načisto prepotená. Jablko totiž malo silnú vôňu čo bol jasný dôkaz toho, že sa potím ako somár v kufri. Všetci našťastie cítili len tie jablká a nie môj skutočný smrad. Táto skutočnosť ma prinútila riskovať a prejsť sa celým vlakom až k jedinému umývadlu vo vlaku. Snažila som sa pozerať len pod nohy a neprísť s niekým do kontaktu. Šlo to dobre. Najskôr. Potom zasa až tak dobre nie. Nazbierala som pár nových spomienok a šla ďalej. Jeden vozeň bol úplne prázdny. Ten ďalší zas úplne plný.
Takýmto spôsobom som prešla až na koniec, čiže začiatok vlaku. Kúpeľňa, v ktorej bolo moje vysnívané umývadlo, bola obsadená. Musela som čakať. A čakať... a...čakať. Po dvadsiatich dvoch minútach čakania odtiaľ vyšla žena a hneď za ňou muž. Nebolo ťažké domyslieť si čo sa tam dialo. Uvoľnila som im cestu najviac ako sa dalo a keď okolo mňa prechádzala tá mladá žena tvárila sa nanajvýš zahanbene, ale už ten trápny okamih vrátiť nemohla.
Zamierila som k umývadlu a zavrela za sebou dvere. V prvom momente som pohľadom prešla malý a tesný priestor toalety, siahla po papierových utierkach a raz či dva krát nimi pretrela umývadlo a všetko, kde som predpokladala, že sa udiala vec, za ktorú sa mladá žena cítila tak trápne. Vyzliekla som si overal a čo možno najlepšie sa umyla.
Keď som si po súboji s overalom, ktorý nie a nie navliecť, prešla znova celým vlakom a vošla do profesorovho kupé, profesor sedel a čítal knihu o afrických dialektoch. Pozdravil ma a ďalej čítal. Zvalila som sa na sedačku a spokojne zaľahla spať. Nebola to jednoduchá misia, ale zvládla som ju. Nerušený spánok bol dostatočnou odmenou.
Profesor ma zobudil, keď sme dorazili do hlavného mesta, Ulanbátar. Spomínam si na výlet s rodičmi, keď sme - proti mojej vôly - vycestovali do tohto mesta, ktoré ma nezaujalo vôbec ničím. Ako dieťa som však dúfala, že ma tam čaká niečo výnimočné, ale nič výnimočné sa nestalo a bola to celkom nuda.
Nuda tam vládla aj po toľkých rokoch. Je však pravda, že som okrem vlakovej stanice z mesta tentoraz nevidela vôbec nič. Sadla som si na lavičku a keďže na spoj do Ulanude, kam som mala namierené, sa muselo čakať hodinu a tridsaťtri minút, z lavičky som sa ani nepohla. Mala som čas poprechádzať sa a poobzerať si mesto, ale po toľkom blúdení po púšti, som bola rada, že sedím a že sa nemusím zbytočne hýbať.
Profesor sa niekde túlal a po pol hodine sa vrátil, prisadol si ku mne a robil mi spoločnosť. Jeho smer, rovnako ako ten môj, bol Moskva, lenže on mal na ceste do Moskvy z mesta Omsk zomrieť pri vlakovom nešťastí, čo som ja rozhodne nemala v pláne. Profesor sa mi však začal dostávať pod kožu a obávala som sa, že mu predsa len, napriek všetkým svojím obavám aj tak zachránim život a zmením budúcnosť, nie len jemu, ale aj ľuďom, o ktorých ani neviem. Keď zmením budúcnosť jedného, ovplyvní to životy mnohých ďalších.
„Podľa vášho fyzického stavu usudzujem, že si nemáte za čo kúpiť cestovný lístok," prihovoril sa mi profesor, ktorý mi hneď na to ponúkol, že mi zaplatí celú cestu do Moskvy. Nech som ho presviedčala ako som len chcela, že moja finančná situácia je stabilná a popravde, lepšia než kedy bude mať on, neveril mi ani slovo a myslel si, že som až priveľmi hrdá. Rozhodol sa, že mi zaplatí všetky výdaje počas celej cesty.
Vlak prišiel načas. Nastúpili sme si a keď sme sedeli do vagóna, ktorý bol takmer prázdny, profesor mi podal zopár bankoviek a povedal, nech si v Ulanude kúpim niečo na seba, pretože si myslel, že odev, ktorý som mala na sebe za veľa nestojí. Jeho ponuku som odmietla a ubezpečila ho o tom, že mi je viac ako dobre. A aj bolo. Overal ma hrial, akoby som mala na sebe radiátor a jediná časť tela, ktorá mohla trpieť zimou, ktorá začala zahaľovať okolitú krajinu, bola hlava. Kým som však nevystrčila nos z vlaku, nepociťovala som ani chlad, ani zimu. Vo vlaku sa príjemne kúrilo a overal akoby bol samostatne mysliaca jednotka, zohrieval moje tele s neuveriteľnou presnosťou. Ani o stupeň viac a ani menej. Teplota bola tak dokonalá.
Počas príjemnej cesty vo vlaku, mi profesor vysvetľoval pôvod indoeurópskych a ugrofínskych jazykov. Jeho výklad mal hĺbku, fazónu, štýl, gráciu a vyžaroval z neho jasný plameň nenásilného presvedčenia k samovražde. Nedokázala som uveriť tomu, že jeho študenti vydržia viac ako dve prednášky. Moja trpezlivosť však zvládla aj túto ťažkú skúšku.
Cesta do Ulanude prebiehala bez problémov či akýchkoľvek zaujímavostí. Za oknom sa mihala krajina zahalená bielym snehom, ktorý pod farbou zapadajúceho slnka nadobúdal lesk a zlatistú farbu, ktorá akoby prezrádzala prítomnosť ligotavých drahokamov pod závojom snehových vločiek.
Profesor ma stále poúčal o nízkych teplotách, ktoré nás v Rusku čakajú a neprestajne ma presviedčal o nesprávnosti môjho odevu. Každou minútou bol otravnejší, ale pomyslenie na to, že by som ho mala nechať napospas osudu, ma lákala stále menej. Čím som s ním trávila viac času, tým sa mi stále viac dostával pod kožu. Rozhodnutie, ktoré som v každom prípade musela učiniť, sa stávalo čoraz ťažším bremenom.
„Už je čas večere. Nezájdeme do jedálenského vozňa?" spýtal sa ma medzi rečou, čo som skoro prepočula, pretože som jeho monológu nevenovala ani kúsok pozornosti. Nebola som až taká hladná, ale súhlasila som. Lepšie sa mi premýšľa, keď ma neruší hlad, ktorý by sa tak či tak raz objavil.
Prešli sme úzkou chodbou cez dva vagóny, až sme sa dostali do jedálenského vozňa, kde to báječne rozvoniavalo a zatiaľ tam nebola okrem jedného zamilovaného páru ani noha. Príjemné šero vypĺňalo jemné osvetlenie a pokojná atmosféra mi dodávala pocit niečoho obvyklého, niečoho, čo mi chýba a po čom túžim. Normálnosť.
Sadli sme si a nechala som profesora, aby mi objednal. V živote sa mi často nestáva, že ma niečo prekvapí, aj keď ten ľudožrútsky červ bolo vskutku nečakané prekvapenie. Povedala som si, že by som sa rada nechala prekvapiť, pre zmenu niečím príjemným. Jedlo, ktoré mi však profesor objednal, bolo rovnako nepotešiteľné ako Olgoj chorchoj.
Profesor povedal, že je to typický pokrm toho kraja, ale to predsa hneď neznamená, že bude aj chutné, no nie? V tanieri predo mnou sa v bledohnedej omáčke čosi pohybovalo a sem - tam vypustilo zopár malých bubliniek. Páchlo to ako výpary z kanála a dalo mi zabrať, aby som si nezačala namýšľať, že okrem pachu je z kanála na tanieri aj jeho obsah. Požiadala som čašníka, aby mi priniesol krajec chleba, pričom som vstrebala víziu jeho budúcnosti. Istotne by ho potešilo, keby som mu vyjavila čo ho čaká, ale udržala som toto intenzívne nutkanie na uzde a mlčala som.
Krajec pšeničného chleba nijako neutlmil hnus, ktorý som musela v ústach pretrpieť, no aspoň som mala do najbližších hodín postarané o pokoj žalúdka, ktorý sa nebude zbytočne ozývať.
Počas noci sa neudialo nič nezvyčajné či nebodaj čosi, čo by si žiadalo moju pozornosť. Prešli sme Ulanude a skoro ráno zastavili na vlakovej stanici v Omsk. Tak, ako predtým, ani tento sa neomeškal ani len o minútu. Bolo to tu. Dlhočizná cesta do Moskvy, ktorá sa má skončiť haváriou a smrťou môjho nečakaného spoločníka, ktorého som nanešťastie začala mať rada. Preto bol čas, vyjaviť mu čo ma trápi.
„Profesor," prihovorila som sa mu, keď sme už sedeli na svojich miestach a čakali, kým vyrazíme. „Stretli ste sa už niekedy vo svojom živote s čímsi nezvyčajným, alebo nebodaj nadprirodzeným?" slová som volila opatrne, ale aj tak som sa desila sklamania z toho, že ma začne pokladať za blázna. To je vlastne dôvod, prečo som zostala po celý život v ulite, úplne izolovaná od ľudskej spoločnosti.
„Ako to myslíš?"
Ako keby to nebolo jasné!
„Veríte na... čo ja viem... že by ľudia, obyčajný ľudia, ako napríklad vy či... ľudia v tomto vlaku, mohli mať schopnosti, ktoré nie sú tak úplne bežné?"
„Mal som kamaráta, ktorý bol až priveľmi dobrý vo futbale a to podľa mňa, okrem toho, že to bolo neskutočne nespravodlivé, bolo istým zmyslom nadprirodzené," odvetil pokojne.
Profesor, ale nečakane nechápavý.
„Deje sa niečo? Vyzeráš, že ťa niečo trápi."
Rozhodnutie padlo. Zhlboka som sa nadýchla a len tak to zo seba vypľula.
„Vidím budúcnosť."
Mlčal. Hľadel na mňa pohľadom, z ktorého sa nedalo vyčítať vôbec nič. Premýšľal, a či uvažoval o mojom zdravom rozume? Nevediac posúdiť jeho myšlienkové pochody, som pokračovala.
„Vlak bude mať haváriu. Tento vlak. O pár hodín. A vy pri tom nešťastí zomriete."
„Prečo mi to hovoríš?" spýtal sa pokojne.
Ohúrená jeho postojom som chvíľu ani nedokázala reagovať.
„Ehm... rušňovodičovi sa zasekne brzda a náhradná nefungovala už dávno predtým," začala som. „Kvôli prílišnej rýchlosti sa vykoľají a keďže budeme práve vtedy prechádzať most, celý vlak sa zrúti do rieky. Všetci zahynú."
„A čo ty? Nebojíš sa toho?"
„Nie."
Nemalo zmysel povedať mu, že to prežijem. Že prežijem akúkoľvek katastrofu. To by len znamenalo ďalšie otázky a to som ešte ani nevedela, čo sa mu víri hlavou.
„Chceš proti tomu niečo robiť?"
Divné.
„No, myslela som, že by som mala niečo urobiť."
„Prečo?"
Tak toto bolo ešte divnejšie. Nevedela som čo povedať, pretože mi jeho slová nedávali žiadny zmysel. Každý normálny človek by sa chcel nechať zachrániť.
„Podľa vás to nemám robiť? A čo vaša žena?"
„Tá ma čaká už dvanásť rokov a dnes je deň, kedy sa s ňou konečne stretnem."
Fajn. Toto ma totálne odrovnalo.
„Vy ste ma po celý čas klamali?" nerozumiem prečo som mu vykala, keď sme boli skoro v rovnakom veku.
„Neklamal. To by som mohol povedať aj ja o tebe."
Pravda, mohol, ale neurobil to. Len sa na mňa vážne pozrel, pousmial sa a začal hovoriť o jeho prácach na Oxforde a o tom, ako to tam bude bez neho pokračovať. Začal polemizovať o tom, kto nastúpi na jeho miesto, kto opraví písomky, ktoré mu zostali na stole a samozrejme, aký bude mať pohreb. Okrem zopár priateľov nemal nikoho, preto si to nevedel ani len predstaviť. Akoby bolo jednoduché, predstaviť si svoj vlastný pohreb.
Blížilo sa to. Slnko prerážalo oblaky a dávalo mi znamenie, že sa to čoskoro stane. Vyzrela som z okna a pred sebou uvidela most. Vlak bol akurát v zákrute a zostávalo už len pár sekúnd. Oprela som sa a pohľadom naznačila profesorovi, že sa to blíži. V tom okamihu mi napadlo, že mojím ničnerobením zabijem desiatky ľudí, ktorí sedia v tom vlaku so mnou. Ovalili ma výčitky. Nikdy ma výčitky tak neboleli ako vtedy.
Zacítila som pod sebou chvenie a hneď na to mnou hádzalo z jednej strany na druhú, hore, dole, doprava, doľava. Profesora som nevidela. V toľkej rýchlosti som nevidela nič a pritom všetko. Rôzne obrazy sa mi mihali pred očami, no nič som nevedela zaregistrovať. Zrazu som necítila nič. Stav beztieže. Vlak musel padať a predpokladám, že poriadne dlho. Celkom som si to nadnášanie užila, aj keď som sa po skončení vesmírneho stavu udrela do hlavy a stratila vedomie.
Prebrala ma obrovská zima. Nekonečný chlad obalil celé moje tele. Nedokázala som vnímať nič iné, len tú prekliatu zimu. Prinútila som sa otvoriť oči. Polovicou tela som ležala na studenom snehu a druhá polovica bola ponorená v ľadovo studenej vode. Pozrela som sa smerom k vode a uvidela vlak vyčnievajúci z tmavomodrej hladiny, ktorá už pokojne a pomaly pretekala okolo havarovaného vlaku. Päť obrovských vagónov na mňa vrhalo tieň a nedovolilo slnku, aby ma pohladili jeho lúče. Triasla som sa ako nikdy a oblek, ktorý je inokedy bezchybný, v tej chvíli zlyhal na plnej čiare. Do teraz si neviem vysvetliť, ako to, že som nezomrela na podchladenie. Čo sa čudujem? Ja by som snáď prežila aj atómovú vojnu. Som, ako šváb.
Vyteperila som sa z mrazivej vody a nechala za sebou potopený vlak. Presne, ako som predpovedala, nikto okrem mňa neprežil.