Orizuru: 23

Sedeli v dome a večerali. Bolo cítiť napätie a ostych. Hlavne z Gina, ktorý si ešte nestačil zvyknúť na Aoi, ktorú sem po porade priviedol Kensei. A práve z neho vyžarovala dobrá energia, ktorou sa snažil prebiť tú zlú. Každému stačil povedať, že Aoi je dôležitým hosťom. Preto sa k nej tak aj správali.
Gin sa úskokom pozrel na dievča vedľa jeho pravici. Bola umytá ale naďalej vyzerala unavená a strhaná. Takto by žena nemala vyzerať. Mala by byť taká ako jeho matka alebo ženy v meste. Usmievavé a pozorné. Milé a pekné. Hoci musel pripustiť, Aoi sa mu celkom páčila. Preto sa jej hanbil pozrieť do očí. Nieto ešte na ňu prehovoriť.
To však neplatilo pre Kenseia. Hoci z nej ťažko spúšťal oči, svoje pocity a neistotu skvelo skrýval. Stále o niečom hovoril. Skoro vôbec nebol ticho. Aoi ho počúvala ale málo načo odvetila, takže to bol poväčšine monológ ako dialóg.
Nezdalo sa však, žeby ju to nejako unavovalo. Aj keď nevybuchla v smiech po nejakej historke, aspoň sa usmiala. Tento veselý chlapík sa jej celkom pozdával. Trochu jej pripomínal Shuna. Hoci bol starší a pri ňom sa cítila inak. Tak v bezpečí. Ak by však od neho odišla, niečo by sa jej stalo. Ale to bola hlúposť!
„Čo ste sa dozvedeli na porade?" prerušil ho Gin. Síce pritom stále pozeral do svojho jedla. Kensei sa na neho pozeral a po chvíľke odpovedal.
„Vďaka Aoi, ktorá nám potvrdila že list bol pravdivý, teraz môžeme vyraziť na Shikamoriho."
Gin náhle dvihol hlavu a prekvapene pozrel na dievča, ktoré sa na neho máličko usmialo a prikývlo. Potom sa sústredil na svojho priateľa.
„Ako to mohla dokázať? Veď je to len žena," poznamenal a stiahol hlavu. Aoi sa chcela ohradiť, ale predbehol ju Kensei.
„Máš pravdu. A čo že je žena? Dokázala sa dostať cez toľkú diaľku až sem. Už za to si zaslúži úctu."
Chlapec ostal ticho. Nemyslel to ako urážku. Len sa hneval na seba. Bol vystrašený a neistý po celý čas, odkedy ho zachránili pred Uzurom. Dokonca žena mala viac odvahy ako on. Preto si prisahal, že viac nebude utekať. Postavil sa a odišiel za pohľadu dvojice. Kensei za ním kričal, ale nevrátil sa.
„Prepáč mi za neho," poznamenal a poškrabal sa po hlave. Naďalej mal výzor tuláka. Stále mal strnisko a krátke vlasy stiahnuté v malom vrkoči. Aoi pokývala hlavou.
„Mala som bratov. Viem, že niekedy sa s nimi vychádza ťažko."
„Povedala si mala. Čo sa s nimi stalo?" musel sa spýtať. Nevedel o nej skoro nič. Iba to, že sa pozná s Akiom a Naotom. A samozrejme s Wabashim.
Tvár dievčaťa sa stiahla. Nevypustila však žiadnu slzu. Bolo tak veľa ľudí, za ktorých by mala plakať. Ale vedela, že to nič nezmení. Musí sa s tým len zmieriť.
„Zabili ich."
Dve jednoduché slová a cítil sa hrozne. Znovu jej tým rozjatril rany. Úsmev sa mu rýchlo vytratil. Chcel niečo povedať ale nestihol. Aoi sa usmiala za neho. Ostal prekvapený.
„To je v poriadku. Smrť patrí k životu," poznamenala a poďakovala za jedlo. Potom sa postavila a odišla do svojej izby. Kensei ostal sám. V duchu si však nadával.
Prišla do izby a ľahla si. Sotva však mohla zaspať. Po rozhovore s Kenseiom si uvedomila, že tie slová myslela vážne. Smrť patrila k ich životu. A proti nej sa dalo len ťažko bojovať. Prevrátila sa na bok. Potom sa znovu otočila na druhý bok. Žiadna poloha však nebola príjemná. Stále sa jej mysľou preháňali myšlienky a spomienky, ktoré jej ostali. Držali ju hore.
Preto sa postavila. Rozhodla sa, že sa poprechádza v záhrade. Veď noc bola ešte teplá a svietil pekne mesiac. Vyšla z izby a zavrela za sebou dvere. Prešla chodbou, ktorá bola našťastie ešte osvetlená sviečkami. Síce nevedela koľko je hodín, ale muselo byť neskoro. Cestou nikoho nestretla. Zahla za roh a teraz išla presne tou istou chodbou, ako keď Gin utekal pred Uzurom. To však nevedela.
Vyšla von z domu. Svit osvetľoval časť záhrady, ktorú nezakrývala temnota stromov. Tie vtedy zachránili chlapca. A nielen oni. Zišla z verandy a šla k jazierku, ktoré vypĺňalo časť záhrady. Mesiac sa odrážal od vody a tá vyzerala ako zo striebra. Sem-tam žblnkla voda, keď malý kapry plesli chvostom o jej hladinu. Fúkal príjemný vetrík. Bolo príjemne. Stromy šumeli a rozprávali sa medzi sebou. Ľudia im však rozumieť nemohli.
Pristúpila k okraju vody. Dívala sa neho. Bolo na tom niečo upokojujúce. Ťažko sa to však popisovalo. Z rozjímania ju vyrušil hlas, ktorý ihneď spoznala.
„Nieže do neho spadneš," povedal Kensei. Videl ako sa otočila. Strieborná žiara sa od nej odrážala akoby bola bohyňa. Nesmierne jej to pristalo.
„Nemyslím si, že by sa mi niečo stalo," odpovedala a ostala stáť. Mala by odísť? Prišla sem lebo nemohla zaspať. Teraz však ľutovala, že sem prišla. Nemala v úmysle stretnúť sa s ním.
„To nikto nepovedal," poznamenal a prišiel bližšie. Zastal po jej ľavici a pozrel hore do neba. Všade sa trblietali hviezdy. Aoi urobila to isté.
„Zajtra odchádzate, však?" spýtala sa a pozrela na jeho tvár. Bol od nej vyšší asi o hlavu, preto ju musela dvihnúť. Ako sa tak na ňu pozrel, mal sto chutí ju pobozkať. Neurobil to však. Len prikývol.
„Musím ísť s vami!" povedala a pritom mu hrdo pozerala do očí. Usmial sa. Nahol sa k nej. Ich tváre oddeľovala malá štrbina. Na tvári mu hral vyzývavý úškľabok.
„A čo tam chceš robiť?" spýtal sa. Síce sa začervenala, ale neuhla.
„Musím zaniesť meč pánovi Wabashimu!"
„To môžem urobiť ja. Ty ostaneš tu spolu s Ginom. V tom celom zmätku by som na teba nemohol dávať pozor."
„To nikto od teba nežiada..." povedala a urobila krok vpred. Kensei musel ustúpiť, aby sa nebuchli hlavami. „...a nie som ani tvoj vojak, ktorému môžeš dávať rozkazy. Pôjdem s vami!" povedala rozhodne a stále išla vpred. Keď náhle skončila, zastala. Kensei tiež. Na tvári mu hral stále úsmev. Také statočné dievča. Nevedel čím si prešla, ale vedel že to ju urobilo silnejšou. Náhle sa po nej natiahol a privinul k sebe. Stratila sa v jeho medveďom objatí. Cítila sa tak príjemne. To bol jeho súhlas.
Ráno sa všetci stretli pri bráne bohyne Amaterasu. Kensei prišiel spolu s Aoi, ktorá mala opäť mužské šaty. Keby sa vojaci dozvedeli, že je s nimi žena, otriaslo by to nimi a mohli by to považovať za urážku. Preto sa aj držala Kenseia. Na chrbte pritom mala previazaného Hviezdneho fénixa. Poznala už jeho minulosť tak vedela, že je veľmi dôležitý. Boli po neho predtým ako prišli sem. Samozrejme, že o tom vedel hlavný Wabashiho veliteľ. Ale veľmi sa mu to nepáčilo.
Keď prišli posledný, väčšina vysadla na kone a pustili sa na cestu. Ostatní išli za nimi pešo. Neponáhľali sa. Mali ešte deň k dobru, takže išli tak, aby každý stíhal. Chlapi mali dobrú náladu. Nepredpokladali, že sa dostanú k boju. Podľa toho čo počuli, ich pán mal dostatok mužov aj prekvapení. Naďalej si však vymieňali želania, akoby sa mohli blysnúť pred Wabashim. Tým by z nich urobil nejakých malých šľachticov. Niektorí si dokonca predstavovali, že zabijú samého Hirata. Nevedeli však, že práve on by z nich urobil mŕtvoly.
Kensei s Aoi išli po okraji voja. Nikto si ich nevšímal, preto sa mohli v pokoji rozprávať. Vlastne zase len Kensei. A zase táral. To, čo včera urobil bolo neodpustiteľné. Neboli na rovnakom stupni v rebríčku spoločnosti, ale mal pocit že to musí urobiť. A bolo to skvelé. Teraz sa však cítil trošku neisto. Čo sa to s ním robilo?
Aoi sa naopak zdala pokojná a vyrovnaná. Veď sa nič nestalo. Naďalej však cítila jeho teplo ako sa jej plazilo po tele. Nesmela však na to myslieť.
„Rozmýšľala som, že pôjdem napred. Takto sa k Wabashimu nedostanem včas."
Kensei na ňu pozrel. Nepáčilo sa mu to. Ale mohol jej to nejako zakázať? Ak by sa teraz rozhodla, neurobí nič.
„Môžeš si robiť, čo chceš."
„Takže to nebude vadiť?" spýtala sa ho a pritom skúmala. No tváril sa normálne. Akoby mu to vážne nevadilo. „Dobre. Idem."
Pohnala koňa. Nič nepovedal. Mal by? Mal však pocit, že sa od neho oddelilo niečo drahé. Čo už ničím nenaplní. Ale neurobila ani dva metre a dohnal ju. Chytil ju za zápästie, čím zastavil jej koňa. Pozrela najprv na ruku a potom na neho. Prečo bola taká rada, že prišiel za ňou?
„Počkaj. Niekto sem ide...Nech tie ich tváre zoberú démoni!" povedal. Pre vojom sa náhle ukázali iný muži. Všetci sa pripravili na stret. Keď boli na dosah zistili, že to sú róninovia z mesta. Tí, ktorých nechytili alebo im ušli. Prišli si po pomstu.
Kensei chytil Aoi za plece a pozrel jej do očí.
„Musíš odtiaľto zmiznúť. Niekde sa ukry!" povedal a pustil ju. Otočil koňa, aby ten jej mohol prejsť do lesa po ich pravej ruke.
„Ostanem! Nič sa mi nestane. Prejdem krížom cez nich!"
„Nebuď hlúpa!" zakričal. Tvár mal stiahnutú v hneve a obavách.
„Nemusíš sa o mňa tak báť! Viem sa o seba postarať!" oponovala mu.
„Bojím sa, pretože ak budem vedieť, že tu niekde si nebudem môcť bojovať! Viem, že ak budeš potrebovať pomoc, nebudem ťa musieť včas zachrániť!"
Ostala ticho. Pozerala na neho a on na ňu.
„Prečo sa tak bojíš? Som len cudzinec. Keď sa to všetko skončí, stratím sa."
Nepovedal nič. Stačil pohľad. Oči sa im stretli a povedali si všetko. Všetko sa spomalilo a ostali tam len oni. Náhle sa však všetko skončilo. Buchol rukou po zadku jej koňa. Ten sa splašil a začal utekať. Náhle sa stratil aj s jazdcom v lese.
Chlapi sa rozkričali a náhle sa objavili zbrane. Stret bol nevyhnutný. Každý bojoval za to, v čo veril. Alebo za peniaze, ktoré stále mohli dostať. Zbrane sa rozkričali a zabíjali. Ich duše plesali vždy, keď prešli niečím telom. Keď sa napili ďalšej krvi.
Kensei tam tancoval na svojom koni. Potom to už bola viac nevýhoda, preto zosadol. Stál medzi telami a presekával sa ďalšími akoby to bola len suchá tráva. Vôbec nezasúval meč, aby ho rýchlo mohol vytasiť. Tento hlavný útok tu nepotreboval. Alebo skôr sa tu neobjavil nikto taký, kto by za to stál.
Boj však bol dlhší ako mysleli. Napriek tomu sa neroztiahol ani veľmi do lesa ani na druhú stranu do poľa. Vcelku prebiehal len na tejto prašnej ceste. Wabashiho ľudia mali výhodu, pretože boli oddýchnutí. Róninovia vyzerali hrozne. Aj keď asi prepadávali nejakých kupcov, nestačilo to. Toto bolo ich posledné riešenie. Zmohli sa iba na priamy útok. Ten im nevyšiel. Premieňal sa na ich nešťastie.
S večernou žiarou pobili posledných, ktorí prežili a zoskupili sa. Utáborili sa na ceste a začali liečiť rany. Kensei sa medzitým vnoril do lesa, aby sa poobzeral po Aoi. Ale sadala tma a on sa musel čoskoro vrátiť späť. Dúfal, že sa jej nič nestalo. Dúfal, že sa dostala k Wabashimu. Len aby ju našiel živú.
Kôň bežal ako o život. Držala sa ho pevne. Bola nahnevaná na Kenseia. Ale priznala si, že mal asi pravdu. Takto sa sústredí iba na boj a na nič iné. Pritlačila sa k šiji koňa, aby nedostala do hlavy. Konár pod ktorým precválali bol hrubý. Ak by ju zasiahol, asi by sa tak rýchlo nepostavila.
Išli dosť hlboko cez les ale mohla počuť zvuky boja. Šírili sa lesom ako nejaký strašný hlas lesa. Akoby to hovoril sám Boh hory. Kôň sa však nezľakol. Bol vycvičený, aby sa podobných zvukov neľakal. Keď zvuky utíchli, stiahla uzdu a kôň mieril k východu z lesa. Aspoň si myslela, že je tam znovu cesta.
Mala pravdu. Kôň skočil a bol na ceste. Vojakov našťastie nebolo vidieť, preto otočila hlavou späť na cestu a vystrela sa. Mierila k Wabashimu, ktorý s ňou mal dohodu. Dúfala, že našli Sakuru a teraz je niekde v jeho dome. V bezpečí. Akosi sa dotkla meča na svojom chrbte. Pocítila ako z neho vyšla sila. Alebo sa jej to iba zdalo? Určite. Veď to bol len meč. Popohnala koňa do väčšej rýchlosti. Poslušne počúval.
Po pár hodinách sa pred ňou ukázala pláň a na nej masa bojujúcich. Mierila priamo k nim. Stále sa približovali. Už si myslela, že sa k nim dostane, keď si náhle všimla jazdu. Mierila priamo na ňu. Ale bolo neskoro. Stočila koňa. Okolo nej sa zhŕkli chlapi. Išla s nimi. Nikto si ju však nevšímal. Boli uprení na niečo pred sebou. Nič však nevidela, pretože sa držala niekde v strede. Musela niečo vymyslieť.
Náhle ju to napadlo. Pritiahla uzdu a zviera začalo spomaľovať. Tí, ktorí išli za ňou ju bez záujmu začali obchádzať. Takto sa vyhla jazde a otočila koňa. Znovu na správnu cestu. Na juh. Tam, kde by mal byť Kenzo. S ľahším srdcom sa ta pustila. Ale potom uvidela pár vojakov, ktorí si všimli, že sa oddelila. Začula ako na ňu kričia. Otočila hlavou. Videla ako cválajú za ňou. Popohnala koňa. Takto obišla aj hlavnú bojovú líniu a s trojicou za zadkom sa vnorila do najbližšieho lesa.
Tam sa im určite stratí. Ale kôň po dlhej a rýchlej jazde začal spomaľovať. Les neles, sotva sa stratí na pomalom koni. Teraz už dokázala rozoznať, čo na ňu kričia. Niečo ako: Stoj! Neutekaj! To však nemala v úmysle. Zviera obchádzalo stromy a mierilo bohvie kam. Aj Aoi to bolo jedno. Náhle však začula hluk a pred jej zvieraťom sa objavil človek. Vojak rýchlo natiahol luk a splašené zviera zastrelil.
Aoi spolu s ním spadla do mäkkej zeme lesa. Mala šťastie, že ju neprigniavil kôň. Namiesto toho jej vypadol Hviezdny fénix. Dopadol niekde do trávy. Rýchlo sa dala na všetky štyri a snažila sa k nemu dostať čo najrýchlejšie. Medzitým počula, ako chlapi zosadli a obzerali si jej koňa. A potom začula ako si ju všimli. Mierili k nej. Srdce jej bilo nesmierne prudko. Vyplašene hľadala fénixa. Zrazu ho nahmatala. Schytila pošvu a vytiahla lesklú čepeľ. Postavila sa a pripravila na obranu. Chlapi k nej ostražito pristupovali. Ale nedostali sa k nej. Niekto sa cez nich presekal. Krv vystrekla na všetky strany. Ako ich telá spadli k jej nohám, uvidela špinavého Akia. Jeho meč bol rovnako krvavý. Odrazu bola taká rada, že vidí mladého lekára.
„Čo tu robíš...Je to jedno...Vieš, že si prvá, ktorú som takto zachránil? Jedna žena mi takto zomrela..." nestihol to dopovedať. Hodila sa mu okolo krku. S malým úsmevom ju objal a potom pustil.
„Som rada, že si tu Akio. Teraz však potrebujem koňa. Musím ísť za Wabashim!"
„Viem," povedal s kamennou tvárou. „Počkaj tu. Nejakého zoženiem. Len dávaj pozor!"
Náhle odišiel. Ostala sama. Vrátila sa po pošvu od meča a dala ho spať. Prevliekla si ho cez rameno a otočila sa. Krv jej však stuhla v žilách. A potom sa náhle rozprúdila. Túžila po pomste. Počula ako ju oslovil.
„Ty?" Uzuru sa k nej približoval. Vytiahla znovu meč. Držala ho v oboch rukách.
„Ja!" zakričala a rozbehla sa na neho.