Orizuru: 24

Hluk boja sa niesol planinou a zarezával sa aj do lesa. Tam ho tlmili stromy ale prebila ho ďalšia verva iných bojov, ktoré sa tam práve odohrávali. Nikto si v tej chvíli ani nepredstavil, koľko mužov padá v rovnaký okamih pod kosou smrti. Koľko vzácnej tekutiny sa vylieva von a vsakuje do zeme. A ako správna matka prijíma ich krv a otvára náruč pre ich telá.
Hirato sledoval priebeh boja s prehľadom a chladnou hlavou. Zdalo sa, že víťazstvo pripadne jemu. Postupne zatláčali Wabashiho späť. Aj keď bol trochu nesvoj z toho, že Kitaro sa ešte neobjavil. Určite na niekoho narazili. Hiratovi však nikto nenapadol. Žeby predsa len niečo podcenil? Bol aspoň rád, že jeho jazda zastavila Wabashiho syna. Takto rýchlo porazia bývalého vazala a potom sa sústredia na zvyšné roztrúsené jednotky, ktoré sa určite budú skrývať niekde po lesoch.
S pevným odhodlaním a jasnou víziou postupoval. Sekal na všetky strany a každého zabíjal. Či išlo len o radových vojakov alebo šľachticov. Sotva sa mu niekto mohol rovnať. Možno len Wabashi alebo ešte jeho syn. Ten už však nedorazí a tým pádom to nezistí. Preto sa musí zamerať iba na Kenza. Lenže aj keď si boli skoro na dosah, rozhodol sa, že to ešte neskončí. Nechá ho, nech zakúsi zúfalstvo a beznádej z porážky.
Znovu sa na neho rozbehli a znovu za to zaplatili. Bolo také ľahké ukončiť niečí život. Hlavne keď to išlo bez výčitiek. Veď smrť bola veľmi dôverným spoločníkom v ich živote a stále s ňou počítali. Preto sa nikto nepozastavoval nad telami chlapov, ktorí tam ležali. Hirato ich obchádzal a prekračoval. Na topánky sa mu lepilo krvavé bahno. Napriek tomu pokračoval.
Kričal niečo na svojich veliteľov, ak mu boli na blízku. Pokyny sa len veľmi ťažko predávali mužom, ktorý dávno stratili pozície a teraz bojovali hlava-nehlava. Nejakým zázrakom začuli príkazy a snažili sa ich plniť. Pokúsili sa zoskupiť. Pár z nich sa to podarilo. Stále viac a viac sa k nim pridávali iní. Na to musel Kenzo zareagovať.
Ihneď predával mužom príkazy, aby nedovolili nepriateľom vytvoriť pevný tvar. Preto sa púšťali ešte do zúrivejších bojov. Ale tým pádom sa dostávali k skupine a museli bojovať nie s jedným, ale aspoň s tromi. Začali sa postupne sťahovať. Kenzo zaklial. Vedel, že Hirato tam niekde je. Musel sa k nemu dostať. Ale ako? Jediné, čo by im teraz pomohlo by bolo, keby sa zo severu ukázala jeho jednotka. Tá z Hlavného mesta. To bol útok zo srdca. Lenže slnko už bolo vysoko a ešte stále nedorazili. Zaťal zuby.
Urobili to, čo Hirato. Už žiadne skrývané jednotky. Teraz stáli dve zriedené jednotky oproti sebe. Tak, ako na začiatku. Pár jazdcov na oboch stranách. Väčšina pešiakov. Vlajky polámané, napriek tomu sa našli chlapi, ktorí naďalej niesli aj tie. Dobití chlapi. Krívajúci alebo bez končatiny či oka alebo ucha. Takí, ktorých na nohách drží len vlastná vôľa alebo pomsta. Takí, ktorí keď zabijú ešte posledného nepriatelia, zvalia sa do prachu bojového poľa.
Takýto stav na oboch stranách. Z posledných síl chcú predviesť, že ešte neskončili.
Náhle sa do seba pustili. Tí najslabší padali ako prví. Avšak stihli so sebou vziať na druhú stranu svojho protivníkov. Alebo nie? To už nezistili. Kone sa plašili. Pod svojimi kopytami rozbíjali lebky a dlávili kosti, keď poranené padali medzi bojujúcich.
Lukostrelci z dobrých miest rozsievali smrť. Bolo jedno či trafia svojich alebo cudzích. Ich šípy zasiahli každého bez výnimky. Nestihli však narobiť veľa škody, pretože to sa už na nich púšťali radoví vojaci. Zabíjali ich rovnako rýchlo ako ostatných. Ich luky boli presekávané a rozbíjané. Tetivy praskali ale nemal ich kto opraviť.
Kenzo sa bez problémov ubránil každému útoku. To však neznamenalo, že nebol zranený. Z viacerých rán krvácal a kríval, keď sa jednému bojovníkovi podarilo zasiahnuť mu nohu z koňa. Nebadal ani bolesť ani pocit, že krváca. Bol pohltený bitkou. Tak ako pred toľkými rokmi, keď bojoval s Hirtovým otcom. Lenže teraz to bude inak. Tentoraz vyhrá on. Veril svojim mužom a veril v seba. Naďalej pokrikoval po vazaloch, ktorí ešte ostali. Naďalej robili paseku v radoch nepriateľa.
Napriek všetkým želaniam a bojovému duchu, Kenzových ľudí stále ubúdalo. Aj keď sa to zo začiatku nezdalo. Aj Hirato mal veľké straty ale bývalý hlavný vazal mal menej ľudí, ktorých pred hranicami rozdelil. Teraz mu chýbalo aspoň sto alebo stopäťdesiat mužov, aby sa mohli vyrovnať mladému Shikamorimu. Ten, ako hladný pes, ucítil svoje víťazstvo a povzbudzoval svojich vojakov do prudších útokov. Takto sa mu podarilo postupne obkľúčiť jednotku, ktorá ostala Wabashimu. Slučka sa pomaly zaťahovala.
Žeby už bol koniec? Sotva sa s tým chcel Kenzo zmieriť. Vyšiel dopredu a začal zabíjať ako zmyslov zbavený. Hiratovi chlapi to brali ako výzvu a pokúšali sa skoliť ešte neporazeného Wabashiho. Ale keď ich čepele nachádzali len vzduch a žiadne telo a pritom oni padali zasiahnutí, niekto si spomenul na jeho prezývku. Nesmrteľný! Ako vlna sa toto jedno slovo roznieslo medzi všetkých vojakov a vazalov. Náhle sa nikto nechcel stretnúť v súboji s bývalým vazalom. Všetkých zaplavil strach. Tie legendy boli naozaj pravdivé!
Len čo sa však chlapi začali zdráhať čeliť Wabashimu, ozval sa spoza nich smiech. Náhle sa začala pevná hrádza otvárať a cez štrbinu brnení a zbraní prechádzal Hirato. Chlapi na neho pozerali ako na zjavenie. Aj keď vedeli, že ich pán je niekde v centre boja, bolo zvláštne počuť ho smiať sa. Ale až keď prechádzal pri nich zistili, že ten smiech ani nie je smiechom. Bolo to skôr pohŕdanie a vysoké očakávanie, čo Wabashi predvedie. Teraz bol čas zistiť, kto z nich prežije.
Kenzo pozrel pevne na Hirata. Nie ako nepriateľ, ale skôr ako otec, ktorý chce potrestať syna. Nič mu nezakrývalo hlavu, takže Hirato mohol veľmi pekne vidieť celú jeho tvár a výraz. Na to len skrivil ústa, ktoré mu však nebolo vidieť pre chránič. Oči mu planuli krvou a smrťou. Ukončia to ako praví bojovníci a hlavy svojich klanov. Muž proti mužovi.
Takto zastal pár siah pred Wabashim. Pozerali na seba. Boje utíchli a teraz sa každý prizeral na dvojicu. Čakali. Netrvalo dlho a Hirato vyrazil ako prvý. Zahnal sa na Wabashiho. Počas boja si všimol jeho poranenú nohu a teraz mieril na tú istú stranu. Ako Kenzo zablokoval útok, pocítil bolesť. Zaprel sa presne tou zranenou nohou. Nadýchol sa a s výkrikom odrazil Hirata. Ten len odskočil a ostal stáť. Nedal však príležitosť protivníkovi oplatiť mu to. Hneď na neho bežal znovu. Tentoraz si vymenili niekoľko úderov. Roztancovali sa. Meče na seba narážali a kvílili.
Prítomní sa ticho prizerali. Ale ani to netrvalo dlho. Nejaký lukostrelec bol schopný pohybu a vystrelil do davu. Obe strany to brali ako útok a začali sa znovu zabíjať. Odrazu už nikoho nezaujímal ani Kenzo ani Hirato. Hurviak a vrava sa znovu rozľahli po planine. Vtom všetkom sa strácali aj nárazy dvoch hlavných mečov.
Aj keď bol Hirato mladý, šikovnejší a nezranený, začínal mať s Kenzom problémy. Starý vazal sa aj po toľkých rokoch vedel oháňať. Dokázal udržať tempo a vykrýval útoky, ktoré sa však začali stupňovať. Poznal však aj svoju hranicu. Neudrží večne krok s mladším súperom. Keby tak mal svojho fénixa! S ním by určite neprehral.
Hirato zaplavoval Kenza sekmi. Útočil premyslene. Snažil sa vyviesť protivníka z miery a potom ho zasiahnuť. Náhle sa mu taká príležitosť naskytla. Rýchlo urobil šikmý sek, potom rýchlo vykrútil meč a snažil sa zasiahnuť jeho tvár. Kenzo sa však stihol uhnúť. Napriek tomu sa časť čepele dotkla tváre. Krátky rez zasiahol lícnu kosť a skončil tesne pri kútiku úst. Vyšla jasná krv. Kenzo si prstami v rukavici siahol na poranené miesto. Pozrel na ruku. Trochu krvi ešte nikoho nezabilo. Nevšímal si to a znovu poriadne uchopil meč.
Teraz zaútočil on. Jeho útoky boli oveľa ťažšie. Dokázal kombinovať niekoľko hlavných útokov, čím dostával Hirata do nebezpečných situácií. Keby mal ten vtedy dole masku, tak by mohol vidieť zaťaté zuby a tvár plnú sústredenia. Ale vlastne takto to chcel. Takto ukáže svojim mužom a obom panstvám, že Wabashi je obyčajný človek, ktorého dokáže poraziť. Znovu sa uhol zvláštnemu seku a na oplátku chcel seknúť on.
Ale vo víre krvi si nikto nevšimol, že k nim od severu postupuje akási jednotka. Tá náhle vtrhla medzi bojujúcich. Hirato zanechal boj a spolu s Kenzom sa pozerali, ako sa na nich valia vojaci. Zrazu sa jeden ukázal pred Shikamorim a mečom sa mu podarilo zhodiť jeho prilbu. S prekvapením zacúval ani nevedel kam. Toto bolo zlé! Teraz potrebuje, aby sa tu ukázal Kitaro. Kde je?!
Myšlienky mu prúdili v hlave. Snažil sa vymyslieť nejaký plán. Vedel, že to určite nie sú jeho vojaci. Patrili ku Knezovi. Ale ako sa sem dostali? Nad takými vecami sa mohol premýšľať neskôr. Začal kričať na vojakov, ale tí ho nepočuli. Práve museli čeliť ďalšej vlne nepriateľov. Hirato začínal mať pocit, že sa karta obrátila. Nebol to on, kto zatláčal Wabashiho. Pozrel na neho. Jeho pohľad mu to potvrdil. Jediné východisko je, zabiť ho. A to čím skôr!
Zaútočil. Ale po chlade a premýšľaní nebolo ani stopy. Teraz sa snažil čo najrýchlejšie ukončiť tento nezmyselný súboj. Chcel stoj čo stoj vyhrať. Útočil s divým výrazom. Náhle si niečo všimol. Postavu, ktorá sa mihla niekde v spleti tiel a zbroje. Oči sa mu rozšírili. Videl svojho otca! Objavil sa a znovu sa stratil. Myslel si, že sa ho zbavil. Ale očividne návšteva chrámu nezabrala.
Kenzo si túto jeho zmenu všimol. Síce netušil čo ho tak vydesilo, ale neprestal útočiť. Hiratové pohyby však začali ochabovať. Nebol sústredený. Alebo bol len na niečo iné. Na niečo za ním. Bolo to však jedno. Náhle zvrtol mečom a podarilo sa mu zasiahnuť Hirata do ramena. To ho priviedlo späť do reality.
Aoi sa snažila zasiahnuť Kitara. Ten len s malým úškľabkom sledoval jej pohyby a uhýnal sa jej útokom. Celkom ho to pobavilo. Vidieť slabú ženu, ako sa snaží zabiť vojaka. A ešte s mečom, ktorý ledva udrží. Dokonca by si trúfol zasunúť svoj meč a čeliť jej doslova holými rukami. Ale až toľko času nemal. Preto sa po troške zábavy rozhodol ukončiť to. Ruka sa pohla a čepeľ urobila veľký oblúk. Týmto vykryl jej priamy sek, trochu si ju pridržal a prudko trhol. Hviezdny fénix jej vypadol niekoľko dĺžok na stranu.
Po hneve a pomste sa prihlásil strach. Hneď sa chcela k nemu rozbehnúť, ale to už mala striebornú oceľ pred sebou. Z meča upriamila pozornosť na jeho majiteľa. Po úsmeve nebolo ani stopy. Len krvilačnosť. Oči mu žiarili.
„Vtedy si mi utiekla. Teraz ťa už nepustím!" zavrčal. Pritom jej kopol do zadnej strany stehna. Šľachy reflexívne poľavili a Aoi spadla na kolená. Potom prešiel dopredu, tak aby ho mohla vidieť. Hrot meča namieril na jej krk a potiahol. Objavil sa malý prúžok krvi. Ani sa nepohla.
„Čo sa deje? Myslel som si, že sa budeš brániť viac..." povedal a tentoraz jej poranil rameno. Tento rez však bol hlbší. Cítila ako sa jej krv rinie von. „...bola si živšia keď som zabil toho Wabashiho bastarda!"
Akoby ju obliali studenou vodou. So zúfalstvom a hnevom chcela vyskočiť na rovné nohy a niečo mu urobiť. Ale to už mala jeho ľavú ruku v žalúdku. Náhla bolesť ju ochromila. Spadla na zem a zvinula sa do klbka. Jej mučiteľ sa len nad ňu postavil. Na tvári mu nehral žiaden súcit ani ľútosť. Toto bola len prekážka, ktorú musí prekonať. Zdvihol meč v poslednom údere. Dievča na zemi sa sotva mohlo brániť.
„Stoj!"
Tento príkaz na malý okamih zmrazil Uzura. Potom ho napadlo, že je to Akio a tak sa rýchlo obzrel. Namiesto Akia však uvidel niekoho iného. Sedel na koni, ktorého vôbec nepočul. A mimo to, toho chlapa nepoznal. Ale vyzeral, že je silný. Otočil sa na neho.
„Kto si?" spýtal sa. Vážne ho to zaujímalo.
„To ťa nemusí trápiť. Jedine, že by si chcel vedieť meno toho, kto ťa pošle na druhú stranu."
Uzuru vyčaril sebavedomý úsmev. Tak tento si myslí, že ho porazí. Na to sa rád pozrie. Odišiel od Aoi, ktorá sa stihla pozbierať natoľko, aby si uvedomila kto sem prišiel. Mala naozaj zlý pocit.
„Aoi, vezmi si môjho koňa a odnes Hviezdneho fénixa," povedal Kensei a zosadol. Urobila, čo jej povedal. Vzala meč a prešla vedľa Kitara, ktorý sa už o ňu nezaujímal. Teraz tu mal niekoho lepšieho.
Kensei bez slova pomohol dievčaťu do sedla a tľapol ho. Kôň poslušne odklusal. Obaja muži ostali sami. Napätie, ktoré sa tam razom vytvorilo, bolo neznesiteľné. Vtáky náhle utíchli. A les tiež. Niečo sa zomelie. Niečo veľké. Obaja zasunuli meče do pošiev a zaujali postoje. Keď jeden z listou spadol medzi nich, rozbehli sa. Tesne predtým ako sa obišli, vytasili. Meče narazili na seba. Vyskočili iskry.
Protivníci ostali stáť chrbtom k sebe. Potom sa postavili a otočili sa späť. Kensei bol trochu prekvapený, že Uzuru zastavil jeho útok. Ale veľkú hlavu si z toho nerobil. Toto malo od skutočného úderu ďaleko. Napriek tomu bol zvedavý, ako sa to vyvinie ďalej. Naopak Uzuru sa vyškieral ako keby mal pred sebou nejakú krásnu konkubínu. Takéhoto dobrého a skúseného protivníka si mohol len želať. Po rozume mu však behala myšlienka, či by tento porazil Akia. Ale asi nie.
Chvíľku takto ešte postáli a pravá zábava začala až potom. Náhle sa roztancovali. Skúšali útočiť všetkými rôznymi smermi. Skúšali sa dostať k nekrytej časti alebo zistiť nejakú slabinu svojho protivníka. Ruky sa mihali v naučených smeroch. Nohy sa presúvali z jedného miesta na druhé, len aby zachránili zvyšok tela pred údermi.
Napriek tomu sa po niekoľkých presných útokoch objavili aj rany a krv. Avšak, pokiaľ obaja súperi stáli, boj neskončil. Bude pokračovať, pokiaľ jeden z nich nepadne mŕtvy. Alebo obaja. To však bolo vedľajšie. Malé rany boli nič v porovnaní s tými, ktoré utŕžili potom.
Aj keď obaja boli rovnako starý a rovnako skúsení, námaha ktorú vynaložili sa začínala prejavovať. Náhle ich rýchle reflexy a pohyby spomalili. Ťažšie sa im dýchalo ale ani jeden nechcel ešte skončiť. Okolo nich bola vychodená zem a na nohách mali lesnú hlinu. Z rán im tiekla krv, ktorá sfarbovala ich šaty a brnenie.
„Prečo slúžiš Hiratovi? Veď zabil svojho otca!" náhle prehovoril Kensei. Práve mali jednu z páuz. Len aby nabrali trochu dychu.
Uzuru sa na neho pozeral. Prečo mu slúžil? Hlúpa otázka!
„Ja som jeho čepeľ, ktorú nikdy neotupia. Ale ty to nikdy nepochopíš..." odpovedal. Po chvíľke dodal, „...vlastne asi nikto."
Kensei si priznal, že ho naozaj nechápe. Nerozumel, ako mu česť dovolila slúžiť niekomu, kto zradil. Ale musel obdivovať jeho lojálnosť. Tá sa nevidela často.
Potom sa znovu postavili oproti sebe. Porozumeli si. Posledný a konečný útok. Teraz do toho dajú všetko. Les naposledy zašumel. Naposledy zbadali jas, ktorý sa predral pomedzi baldachýn listov. Rozbehli sa na seba. Minúty a sekundy sa zliali do jednej. A potom padli dve údery. Ako blesk na nočnej oblohe. Sotva ich postrehli. Zrazu stáli na opačných stranách. Zasiahli svojho protivníka? Kto padne a kto ostane? Krv vytryskla von. Malý remienok na vlasoch poľavil a tie padli na chrbát. Uzuru pocítil, ako sa tekutina rýchlo dostáva von. Ukázal malý úsmev a zabodol meč do zeme. Náhle klesol na koleno. Zrazu bol úplne pokojný. Takto si to nejako predstavoval. Jedine čo ľutoval bolo, že musí opustiť Hirata.
Spadol na zem. Cítil chlad, ktorý sa mu rozlieval po tele. Zatvoril oči.
„Prepáčte mi, pán Hirato..."
„...kto si?" počul hlások. Otvoril oči a uvidel nad sebou tvár. Takú mladú ale takú strhanú. Videl v nej smútok a žiaľ. Ale vedel, komu patrí.
Kto som?
„Uzuru."
„Poď so mnou, Uzuru!" povedal Hirato a nastavil mu dlaň. Žiara okolo neho ho oslepovala ale vedel, že ak pôjde s ním, bude všetko dobré. Vzal ho za ruku a odišiel s ním.
Kensei ešte stál, ale Kitaro ho zasiahol. Rana sa mu ťahala od boku až skoro na hrudník. Vedel, že to neprežije. A keď padol k zemi, už to skoro necítil. Nevnímal takmer nič. Ani nič nepočul. Napriek tomu ho niečo volalo, aby ostal tu. Sotva sa však môže vzoprieť šinigamimu, ktorý sa tu prechádzal. Srdce mu pomaly tíchlo a duša prechádzala na druhú stranu.
Všetci padali. Všetci zomierali. Na a čo! Ak nevedia poraziť nepriateľa, nech radšej skapú. Slabí zomierajú a silní prežívajú. A u neho to bude rovnaké. Nie je slabý. Je silný! A preto vyhrá. Myšlienky a skutočnosť však boli iné. Aj keď sa Hirato usiloval ako chcel, jediné rozumné východisko bolo ustúpiť. Ale to nikdy neurobí! Ak by sa to stalo, aký zmysel malo potom zabíjať otca! Všetko plánoval a všetko mu vychádzalo tak toto nebude výnimka.
Znovu a znovu sa pokúšal zabiť Kenza, ktorý sa nedal. Aj keď naokolo zúril ešte aký- taký boj, ten ich sa tiež blížil k svojmu vrcholu. Hirato strácal koncentráciu a Raijin čoraz viac zasahoval vzduch ako nejaký pevný bod. To hneď využíval Kenzo.
Náhle sa uhol a sekol. Čepeľ narazila na brnenie a vydala škrekľavý zvuk. Ale to ho nezastavilo. Stačilo len počkať a oceľ si nájde štrbinu, ktorou prereže kožu a svaly. Na tento útok však odpovedal aj Hirato a podarilo sa mu zasiahnuť obe ruky. Našťastie neprerezal šľachy, takže mohol pokračovať v boji.
Kenzo však cítil, že nový meč s ním nespolupracuje tak, akoby mal. Čo by dal za svojho fénixa! Ktovie, kde ten práve je. Ale ako zázrakom sa objavil jazdec, ktorý sa vyhýbal bojujúcim a mieril priamo na neho. Vazal sa vyhol útoku a odskočil z Hiratovho dosahu. Nato už rukami brzdil koňa. Ten zastal tesne pri ňom.
„Dievča?! Čo tu robíš?!" spýtal sa prekvapene. Nemusela však nič hovoriť. Ihneď zbadal Hviezdneho fénixa. Zabodol nový meč do zeme a vzal si svoj starý. Teraz mal ten správny pocit. Teraz vyhrá!
„Splnila som svoju časť dohody. Viete niečo o Sakure?" spýtala sa, aj keď jej nádej bola veľká asi ako plamienok sviečky.
„Porozprávame sa o tom neskôr. Teraz sa choď niekde schovať!" prikázal jej, ale zastavila ho.
„Pošlite niekoho do lesa. Je tam Takumi. Určite bude potrebovať pomoc!" povedala úpenlivo. Wabashi prikývol a niečo zakričal. Jeden z vojakov ho počul a išiel splniť príkaz. Ona zatiaľ zvrtla koňa a odcválal späť do lesa, z ktorého prišla.
Hirato sa len prizeral. Nemal záujem o nič iné, len o Kenza. Keď videl, že si vymenil meče, zaútočil. Teraz však bolo niečo inak. Jeho útoky sa zdali rýchlejšie a precíznejšie. Ale určite to nebolo tým mečom! Síce poznal jeho históriu, ale veď to bol len kus ocele. Napriek tomu mal čoraz väčšie problémy. Akoby ho nabil novou energiou. Žeby to bola jeho duša?
Zistiť sa to nedalo. Zvrtol Raijina a zaplavil Kenza novou nádielkou útokov. Ten ich všetky vykryl. Skoro všetky. Jeden sa nebezpečne priblížil k jeho boku. Ale ako keby to čakal. Iba sa trošku posunul nabok a nastavil meč. Hviezdny fénix našiel štrbinu. Vošiel pod hrudný pancier rovno do Hiratovho tela.
Ten náhle vzhliadol na Kenza. Prekvapene zaspätkoval a oddelil sa od meča. Z úst mu vyšli krvavé sliny. Takto nemôže skončiť! Nohy ho však nepočúvli a on spadol do prachu a trávy planiny. Kvapky krvi zafarbili zeleň trávy pod ním. Raijin mu vypadol z ruky. Zrazu pred ním nestál Kenzo ale jeho otec, ktorého videl už predtým.
„Vždy budú bojovať za mňa!" počul ho povedať. Usmial sa. Vedel to už predtým, ako sa dostal až sem. Nikdy nevedel, ako má bojovať o lásku otca. Toto sa mu zdalo najlepšie riešenie ako utiecť pred samotou. Náhle sa stratila aj tá a vedľa otca sa objavil Uzuru. Usmieval sa na neho tým svojim spôsobom.
„Pán Hirato! Je čas ísť!" povedal mu. Videl ako k nemu vystrel ruku. Tak ako pred toľkými rokmi on. Zvládol ešte načiahnuť ruku k preludu a potom sa zvalili do prachu.
Kenzo ho po celý čas sledoval. Až do posledného konca. Nechcel, aby to skončilo takto. Napriek tomu sa zvrtol. Planinu zaplavil jasot a výkriky víťazstva. Ako požiar sa rozšírila zvesť, že Hirato je mŕtvy. Chlapi začali skladať zbrane a pripravovať sa na seppuku.
Tá však neprišla. Namiesto nej sa k nim dovalili iní vojaci. Všetci ostali stáť na mieste. Kenzo im pešky išiel oproti. Poznal znak, ktorý niesli. Otázkou bolo, či sem idú ako nepriatelia. Zastavil sa a počkal, pokiaľ k nemu nepriklusala žena v peknom kimone. Hlava rodiny Kuran zosadla a predstúpila pred Kenza.
„Čo tu chce Yukki- Onna?" spýtal sa. Videl ako sa jej pery zvlnili v úsmeve.
„Pán Wabashi! Viete, že sme narazili na vášho vazala?"
„Zajali ste Kushimiho?" spýtal sa otvorene a ešte viac stiahol prsty okolo rukoväte.
„Nie. Prišli sme s ním ako spojenci. A priviedli sme aj pravého nástupcu rodu Shikamori. Teraz však bude dôležité, či sa znovu stanete vazalom," povedala a prebodávalo ho očami. Kenzo neodpovedal, pretože nechápal o čom hovorí.
„Asi ste trošku zaskočený. Vráťme sa do Hlavného mesta a tam vám všetko vysvetlím!" nariadila a znovu vysadla. Jej pobočník bol hneď po jej boku a spolu sa stratili medzi vojakmi.
Wabashi len vzdychol. Teraz by najradšej videl Minata a presvedčil sa, že je v poriadku. Zvrtol sa aj on, keď ho oslovil známy hlas. Bol to jeho vazal, ktorý skutočne prišiel so Snežnou ženou. Spolu sa potom vrátili k svojim mužom. Medzitým mu všetko vyrozprával. Aj keď sa potom zamiešali medzi vojakov, Minato našiel otca a zvítali sa. Porozprával mu, ako rýchlo porazili Hiratovu jazdu, keď dorazili ostatní a ako sa ponáhľali sem. Ale už bolo po všetkom. Teraz sa môžu vrátiť domov.
S poslednými slnečnými lúčmi sa všetci vojaci vzdali. Iní sa na mieste zabili, akoby mali ohnúť koleno. S prichádzajúcou tmou sa všetko utíšilo a bol počuť len praskot ohňa z pohrebných hraníc. Les a zem prijali všetko utrpenie a bolesť, ktorú pocítili vojaci. Na krajinu prešiel pokoj. Všetko sa však modlilo, aby sa nič podobné nezopakovalo.
Napriek tomu krajina prišla o veľkých bojovníkov. Hoci už boli na rôznych stranách.