Viac ako umierať sa bojíme byť šťastní

Ak by ste nás zahliadli z diaľky, na tých kovových lavičkách, okolo nás fľaše od piva a od vodky, nad hlavami oblak z marihuanového dymu, pomysleli by ste si, že sme chuligáni, odpadlíci spoločnosti, budúcnosť, generácia, ktorá sa o ďalšiu generáciu už nepostará. Podľa vás to máme na háku, baví nás len sa flákať a nerobiť nič, mať zato pohodlie a teplo domova a každý deň čo to zjesť aby sme vládali leňošiť aj zajtra, bývame u rodičov a osamostatniť sa, fúúúú, tak to sa azda nikdy nestane. Sme vôbec hodní tohto spokojného života? Ktorý si nevieme vážiť? V ktorom sa chováme bezočivo a bez vďačnosti? Neviem naozaj neviem. Ak by ste ale prišli bližšie k nám a na chvíľu sa pripojili do nášho sveta možno by ste zistili, že sme o čosi viac. Áno sme všetko to, čo ste si pomysleli na prvý pohľad, ale nemali sme na výber, tak nás vyzbrojila doba a okolie, v ktorom sme vyrástli, nehanbíme sa zato. Sme to my, sme na seba hrdí no nenávidíme sa zároveň, neviem kde sa to berie. Vieme však, že si myslíte, že sme urobili veľa chýb v našom živote, áno, robíme ich každý deň, teda podľa toho vášho sveta. Ale jediná chyba, ktorú sme nikdy neurobili, je tá, že sme nikdy nezabudli žiť, že sme nestratili samých seba, že sme jednoducho takí akí sme.

Z balíčku vyťahujem posledný polgram a kúsok z neho odtrhnem a dám na ohnutú a deravú plechovku od piva.
„Máš oheň?" spýtam sa chalanov.
„Nie však ty si ho mal naposledy.", odpovie mi Majco a ja začnem šmátrať po vreckách.
„hm ja ho asi nemám"
„Jaj, tu ho mám ja, hehe", pozriem sa na Majcov dopálený výraz a najkrvavejšie oči, do akých by ste mohli hľadieť. On zapaľuje zapaľovač a prikladá ho k plechovke.
„skurvený vietor", komentujem počasie a chalani sa zoskupia okolo plechovky a zapaľovača aby ochránili oheň pred prírodou.
Sendo chytí do rúk fľašu vodky a leje to do seba, vidím výraz v jeho tvári, je plný bolesti a nechuti. „SSSSSSSSSSSSSSSSSSSSSSSSSS", natiahnem do seba horúci dym z plechovky, „chuuuuuuuuuuuuuuuu", po chvíľke vydýchnem a dám si ešte jeden náťah, plechovku posuniem ďalej.

Sedím medzi svojimi najlepšími priateľmi, bratmi, láskami a pozerám do každého tváre, sú prázdni ako ja. Sú úplne vyhasnutí ako ja, ale niečo majú v očiach, ten dar, pane kurva bože ten náš dar, sám život čo sa odráža v našich očiach, ktorého žiara tak napĺňa prázdne a čierno biele dni všedného diania. Rebelstvo, odhodlanie niečo zmeniť, nepočúvať pravidlá, vytvoriť niečo nové a lepšie. Áno, to máme v očiach, tiež v nich je sila, vďaka ktorej to naozaj dokážeme, všetko čo chceme. Najhoršie na tom však je, že nechceme nič. Čo nám priniesla veľká moc? Najväčšiu zodpovednosť, nechceme ju zneužiť ani využiť, radšej trpíme. Aj tak ale milujeme každý nádych. Paradox? Šialenstvo? Vesmírna pravda? Nie, nie. Nie je za tým nič vyššie ani nižšie, ani záhada alebo tajomstvo. Iba to celé chápeme. A tak naše krky oblievajú ďalšie hlty vodky a pľúca znečisťujú ďalšie nádychy THC dymu, lebo myslieť nás bolí, vidíme to všetko ako je, radšej to nevidieť.

„Poďme sa niekam previezť" navrhne opitý Majco, nikto nenamieta, iba sa potichu vyberieme k autu. Majco a Majco, Sendo a Mišo a Filco, piati magori, pripravení žiť rovnako ako zomrieť, šťastní, smutní. Majco sedí za volantom vedľa neho sedí Mišo a ja spolu s Filcom a Sendom sedíme vzadu a dopaľujeme z plechovky čo ostalo, Majco sa nikdy nebabre za volantom, šoféruje ako blázon, ale blázon ktorému verím, nič sa nám nemôže stať, sme opití a zhulení a šťastní. No a šťastným sa nemôže nikdy nič stať predsa nie? NO NIE? Pred nami sa objavuje ostrá zákruta, na ceste je trocha napršané a pneumatiky na našom aute sa nemenili už pár rokov. NAČO! Majco pridáva do zákruty, a dostávame sa do šmyku, rýchlosť nás vyhodí do proti smeru, auto sa začne otáčať a robiť hodiny, jedny, druhé, tretie... Počujem trúbenie a pred očami svetlo, niekto si po nás prišiel. KURVA.