Chodník

Vychádzam z dverí. Nie, vlastne ani nie sú staré. Zvláštne, v rodičovskom dome mi vždy prišlo všetko akosi prastaré. Majúce svoje miesto tak teraz, ako aj pre dvadsiatimi rokmi. Po pár krokoch mi vypadávajú slová o ničom a o všetkom s ľuďmi, ktorý tu boli od začiatku a budú až do konca. Môjho, ich alebo celej tejto modrozelenosti? Stúpam na chodník. Vedie celým našim dvorom až ku potoku. Mnou prestúpaný milión krát no duše, ktoré tu žili predo mnou, to tie doňho vtláčali svoju tvár. A tak z neho spravili nerovnomernú cestu plnú minimalistických priepastí a chrást. Asi v živote slová na definíciu ľudskej duše neposkladám presnejšie. 

Také chodníky sú určite aj inde. Cestou s Bratislavy som pozoroval ľudí možno posledný krát upravujúcich svoje políčka pred, dúfajme, dlhou zimou. Určite aj oni majú také chodníky. Presne také isté a zároveň iné. Pozeral som na nich a nevedel som prísť na to prečo to robia? Čo ich ženie v práci na niečom takom malom, bezvýznamnom ako je pár štvorcov zeme ? Stokrát denne ho vidia, tisíckrát pohladia rukami. A predsa ich to nenudí. No mňa by nudilo, ja som sofistikovanejší. Ako pekne znie to čo nie je slovom. Veď slovo udrie, pohladí alebo frkne srdce, nie len sa ozýva v ušiach. Ale späť ku mne. Musím denne vidieť stále nové veci, aby som necítil, že mi bytie preteká pomedzi prsty. Oni majú hlúpy, nudný, bezvýznamný život. Malý život. Ja sa ho snažím pochopiť a žiť ho tak ako sa má. Tak ako to bolo určené. Idioti. 

Zavriem oči a na smrť sa desím. Lebo podvedome cítim, že každému mužovi bol, ešte pred tým ako prvý krát svoju mamu za prst, určený kúsok zeme na tomto dlhom svete. Niečo čo je skutočne iba JEHO. Ja taký nie som. Zatiaľ ? Modlím sa, aby to bolo len to zatiaľ a nie niečo strašnejšie. Pokoj, jediná konštanta v živote ktorá je nudná a pritom božská. Hm. Vždy keď prídem domov ma zasype kopa spomienok o ktorých som bol dovtedy presvedčený, že už neexistujú. Je chladno. Dúfam, že veľmi chladno, lebo na ľavom oku sa mi zdokonaľuje slza.