Bláznivý život NEufónky - Kapitola piata, časť tretia

Spisovateľ/ka: Škatuľa | Vložené dňa: 14. októbra 2015
http://citanie.madness.sk/view-50102.php

 

Pokračovanie II. 

Mala som so sebou padák a celú horolezeckú výstroj, ktorú som si kúpila cez internet, asi päť minút pred odletom.
Keď pilot konečne zahlásil, že je čas vyskočiť, bezmyšlienkovite a bez akéhokoľvek pocitu strachu - čo by bol v tej chvíli príliš veľký luxus - som vyskočila z otvorených dverí malého bieleho lietadielka. Padala som vzduchom obklopená prázdnotou a akousi mágiou, ktorá na mňa v ten moment pôsobila, ako droga. Ani sa mi nechcelo otvoriť padák. Chcelo sa mi len padať a padať, ďalej a ďalej. Keby ma pískanie hodiniek, ktoré ma upozornilo, že je čas otvoriť to vrece, asi by som sa na zemi rozpleštila, ako jemné hrozienko plné šťavy, z ktorého by zostala iba šupka a vyvalené vnútornosti.
Na rušivé naliehanie hodiniek som padák predsa len otvorila. Ako keby mnou zaťahalo tisíc čertov! Ozrutné fialovo-biele vrece ma strihlo do výšky , z kadiaľ som sa ako úplný profesionál, ladne zniesla do hŕby ostrého kamenia. Či to bolelo? Áno. Bola som z toho v šoku? Mierne. Či som si uznala, že zoskok padákom bola totálne, ale úplne zbytočná vec, pretože som sa rovnako, len o dosť bezpečnejšie, mohla na Slovensko dostať aj iným, menej riskantným spôsobom a nezranila by som si ani jedno koleno, ani druhé koleno, ani členok, ani nos, ani rebrá, ani hlavu? Nie.
Po neskutočnom hlavolame, ktorý sa skrýval za nevinným zložením padáka som usúdila, že je to nemožné a tak som si rozopla utiahnuté "opraty", ktoré ma mali bezpečne spájať s padákom.
Po zdĺhavom dni, mala nastať zdĺhavá a chladná noc. Zdĺhavá možno, ale s mojím proti veterným stanom, s plne automaticky vyhrievaným spacákom a anatomicky tvarovaným vankúšom, chladná sotva. Noc som prechrápala, zimu tiež a nad ránom ma zobudil iba samočinný kávovar na solárnu energiu, ktorý mi odporným pískaním naznačil, že mám hotovú kávu a je čas vyliezť z bunkra a pred náročnou cestou doplniť palivo. Sadla som si na rozkladaciu stoličku a pri východe slnka, zababušená do bundy s ultravyhrievacími vankúšmi, som usrkávala z horúcej kávy so šľahačkou, cukrom, a škoricou. O pár minút neskôr, som si zbalila veci a vydala sa na cestu. Prešla som niekoľko sto kilometrov bez námahy, naliala si z neďalekého zurčiaceho potôčika trochu vody do fľaše a pokračovala som v ceste. Prešla som ďalších sto možno dvesto kilometrov. Nemožné? Ale čoby. S mojím extra odolným batohom s množstvom háčikov, úchytiek a vačkov som mala celý tento náklad v bezpečí, pretože na nohách, rukách a na chrbte som mala pripevnené rámy s odľahčenej ocele, s hydraulickými piestami poháňané energiou z vesmíru, ktorú im dodávali malé, nevinne pôsobiace anténky vytŕčajúce z rámu nad plecami. Vďaka tomu som zvládala bez najmenších problémov zdvíhať kamene z veľkosťou malého auta, preliezť aj tú najnepoddanejšiu horu bez pomoci lán, alebo vystúpiť na samotnú špic Gerlachovského štítu. Mala som so sebou aj vreckovú kyslíkovú masku, takže nadmorská výška nepredstavovala žiadne komplikácie.
Stan som si rozložila na prekrásnom mieste, aj keď ten kopec bol iba samá skala husto pokrytá sýtozelenou trávou. Nebolo to práve prítulné miesto z hľadiska komfortu, no na taký malý kemping to bohato stačilo. Podľa satelitnej navigácie som sa vyvalila na Nižnom bielovodskom žabom plese. Voda bola sfarbená do bledo - zelena a okolie bielych skál vyzdvihovalo jeho krásu.
Noc som prečkala v snovom svete ďaleko od skľučujúcej a osamelej reality. Kým som však zaspala, rozmýšľala som nad tým, kam ma osud za tých niekoľko rokov zavial a kam ešte môj život bude smerovať. Nemala som žiadnu predstavu o tom, ako stráviť život bez konca. Aktuálne som mala cestovateľskú náladu a niekde sa usadiť som rozhodne nemala v pláne, lenže celý život sa tak žiť predsa nedá. Vŕtalo mi hlavou, kam sa poberiem keď ma cestovanie prestane baviť, čo budem robiť? Po zvyšok života budem veštiť za peniaze a potulovať sa bezducho svetom? Zrejme áno, pomyslela som si, otočila sa nabok a zaspala.
Ráno, ešte za východu slnka, som sa šla vykúpať do priezračnej vody žabieho plesa, ktoré pohlcoval magický šat jemného ružového svetla z vychádzajúceho slnka.
Kým som svoje nahé telo ponárala v ľadovej vode jedného z tatranských kaluží a užívala si okolitú nádheru obrích hôr, mysľou mi prebehlo aká som šťastná. Nikde nikoho, ruch miest vzdialený na tisícky kilometrov a mám pokoj od všakovakých zvedavcov a ufológoch, ktorí z času na čas začnú po dávnej Neufónke znova pátrať, nakoľko sa moja prezývka stále šírila a šíri spomienkami môjho rodného mesta, ktoré mimochodom zarába na pradávnych udalostiach, ktoré sa tam prihodili a ryžujú na mojom mene a prezývke, vďaka ktorej som sa stala maskotom mesta a žiadanou atrakciou ešte aj dnes.
Nad domom, do ktorého vpálil meteorit, vystavali sklenenú pyramídu ako je v Parížskom Louvrei, aby sa návštevníci mohli kochať troskami a početnými fotografiami z miesta nehody. Na niektorým som bola aj ja v Evinom rúchu a sprievodkyne o mne a mojom živote návštevníkom oduševnene vykladajú a oni dychtivo počúvajú, akoby im snáď vyprávali príbeh o Johanke z Arku a jej podivných hlasoch v hlave, ktoré jej síce priniesli slávu, ale rovnako ju aj poslali na smrť. A pretože som z nenazdajky bez stopy zmizla, stala som sa legendou, ktorej tvár je na upomienkových predmetoch ako šálky, šiltovky, perá, obaly od žuvačiek, ktoré vyrába samo mesto a dokonca aj na toaletných papieroch.
Môj skvelý výstroj ma opäť nesklamal. Bez najmenšej námahy som preliezla každú skalnatú stenu, ktorá mi stála v ceste. Takýmto neskonane skvelým tempom som sa dostala až do zastrčenej horskej dedinky. Bolo už šero a na ulici nebolo jedinej živej duše. Prešla som cez krátky most a vykračovala si po strede cesty celou dedinou. Zo šera sa stávala tma a keď som to najmenej čakala, vyrútil sa zo zákruty cestný pirát na športovom BMW a rútil sa na starčeka prechádzajúceho popri kostole. Bol to zlomok sekundy medzi tým, ako sa mi mysľou prehnala deduškova veľmi krátka budúcnosť a tým, ako som sa rozbehla k nemu a uchránila ho pred nárazom, ktorý pohltil môj super odolný oblek, ktorý ako sa zadalo, dokáže viac ako si Günter vôbec myslel.
„Nehoda si nevyžiadala žiadnu obeť na živote, len veľmi šokovaných dvoch ľudí a jednu neidentifikovateľnú bytosť, ktorú v niektorých častiach sveta poznajú ako Neufónku". Toto som našla na titulke dedinských novín, ktoré si dali skutočne záležať na vyšetrovaní toho incidentu. Písali tam o mne, akoby som nebola človek! Šokovala ma drzosť toho, čo ten článok napísal. Vraj som „neidentifikovateľná bytosť"! Viem, že nie som tak celkom ako kedysi a môj oblek znemožnil očitým svedkom popísať ma inak než zmieňovanú „neidentifikovateľnú bytosť", ale aj tak. Aj Neufónka má city. Jediný kto si to všimol, bol starček, ktorému som zachránila život. Vzal ma k sebe domov a ponúkol mi teplý čaj. Aj keď sa ku mne choval trochu zvláštne, bol ku mne veľmi milý a nežiadal odo mňa žiadne vysvetlenie. Dokonca mi dal ako poďakovanie svoju vyrezávanú drevenú valašku. Dozvedela som sa od neho, príbeh toho mystického predmetu. Vraj takú podobnú mal kedysi známy zbojník menom Juraj Jánošík, ktorý bral chudobným a dával bohatým. Počkať, má to byť naopak. Bol to akýsi Slovenský ekvivalent Anglického Robina Hooda.
Rozlúčila som sa s deduškom, valašku som si zastrčila za jeden zo svojich kožených opaskov, ktoré som mala pozapínané okolo celej hornej časti tela, aby som zostala pokope v prípade náhleho poškodenia obleku a odkráčala naspäť do hôr, aby ma nik nenašiel. Lenže sa o mne dozvedelo celé Slovensko a dokonca sa to dostalo až von do šíro-šíreho sveta čo spôsobilo, že som sa znova musela vytratiť a nejaký čas žiť v úplnej anonymite.
Günterovi som povedala, aby mi kúpil malý zrub uprostred hôr. Začala sa honba po Neufónke a nemusím dodávať, že moje rodné mesto sa na tom znova nabalilo. Každopádne, ja som si žila v pokoji, pretože som bola sústavne informovaná a môj alarm okolo zrubu a jeho okolia fungoval bezchybne. Nažívala som si vo svojej chatke a pritom som spoznala úžasnú skupinku zvierat, ktoré mi robili spoločnosť. Bola som ako Maugli v horskej verzii. Často som sedela na verande svojej drevenice spolu s vlkom Vlkom a medvedicou Stelou a jej troma mláďatami. Pre mňa čas nikdy nehral veľkú rolu. Dokonca nedokážem ani povedať, aký dlhý čas som tam strávila. Nakoniec Vlk zomrel a Stela sa rozhodla nasledovať svoje pudy. Jej tri medvieďatá odišli už dávno, a ja som zostala sama. Nezostarla som ani o deň a nemala som ani potuchy aký je rok, mesiac či deň. V oblasti, v ktorej som žila sa ročné obdobia ani veľmi nemenili. Buď bol sneh po pás alebo po členky. Mohla som si zbaliť svojich pár slivák a odísť kedy som chcela. Bola som len pár kilometrov od poľských hraníc a tak som si povedala, prečo nie? Prejdem sa aj po Poľsku a uvidím čo ma tam postretne. Boli dve možnosti. Buď čosi nudné a nezaujímavé, alebo nebezpečné a totálne cool. Jedna možnosť to istotne bude a už som sa nevedela dočkať. Natiahla som na seba svoj oblek z odľahčenej ocele ala Robocop, batoh vybavený lahodnými pokrmami v konzerve a hor sa na cestu.
Počas chôdze som si uvedomila jednu dôležitú vec. Vo svojom mechanickom obleku som nápadná. Hoci sa budem všemožne vyhýbať ľuďom, bude to problém, pretože fámy okolo Neufónky sa stále šírili, aj keď už v značnom útlme. Vrátila som sa preto pár metrov do lesa, kde som zo seba zhodila všetku tú nápadnú mechaniku a aby to nikto nenašiel, poslala som Günterovi súradnice, aby prístroj vyzdvihol, a pokračovala som v ceste.
Günterovi som plne dôverovala, nie len preto, že sme sa už roky poznali, ale aj preto, že sme si toho spolu už dosť prežili. Bol pre mňa ako brat a milenec zároveň, čo našťastie v tomto prípade nebol zločin. Veľmi sme si rozumeli a často som uvažovala, že mu o sebe poviem pravdu, ale zľakla som sa toho, že by sa náš súrodenecký vzťah a pravidelný sex po telefóne narušil a tak som mlčala. Bolo to jedno, keďže sa to nejakým zázrakom dozvedel, ale na tom nezáleží. Nakoniec sa oženil a mal syna a dcéru, ktorí pre mňa začali pracovať, pretože zdedili po otcovi nadanie konštruovať technické vynálezy od výmyslu sveta.
Vo firme o mne tiež nik nevie, ale povedzme si úprimne, niečo istotne tušia, pretože sa moje meno spája so známou prezývkou a ak si dal niekto tú námahu zistil, že som trošku odlišná od ostatných. Na prvý pohľad aspoň tým, že nestarnem.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8