BIELE MRAKY Kapitola IV.

Spisovateľ/ka: Zuzana SiuSM | Vložené dňa: 14. októbra 2015
http://citanie.madness.sk/view-50111.php
Prebudil som sa so strašnou triaškou. Boleli ma žily na ruke a cítil som sa dehydrovaný. Vedľa mňa ležala nahá Erika oblečená v tangáčoch. Spala. Bolela ma hlava a strašne ma triaslo. Pozrel som sa na ruku, kde som si večer pichol injekciu a bola celá fialová. Ja som na počudovanie nebol nahý. Mal som na sebe tričko a aj mikinu. Len nohavice som mal trochu stiahnuté. Musel som sa presvedčiť, že som ok. Že aj môj vták je ok po tom, čo sa mi začalo vybavovať z noci s Erikou. Marek s Robom spali vyzlečení aj s Mirkou pod jednou dekou. Tomáša som nenašiel. Bolo mi hrozne zle. K tomu všetkému, čo mi bolo, a aký som bol zhrozený sám zo seba ma bolel ešte aj žalúdok. Bol som úplne na dne. Začal som sa tackať po miestnosti a hľadať svoj ruksak, ktorý som si niesol priamo zo školy. Nakoniec som ho našiel. A našiel som aj použitú injekčnú striekačku pohodenú vedľa Erikinej hlavy. A nebola jedna. Boli tam tri. Pomalým pohybom som ich vzal a hodil do malého koša blízko televízora. Ešte raz som sa porozhliadal po miestnosti a s nechuťou som sa pobral do PREČ.
„Ahoj Lukáš. Kam ideš?" stretol ma Tomáš na chodbe.
„No kam by som asi išiel? Domov."
„Prečo?"
„Akože prečo? Je mi zle. Nemôžem ani existovať. Čo to bolo za striekačku?" spýtal som sa ho medzi rečou.
„Taká špeciálna. Od jedného kamoša. Je to môj nový dodávateľ!"
„Pekné sračky ti predáva!"
„Počkaj, tebe sa to nepáčilo?"
„Čo už sa dá na perníku páčiť...a navyše, pozri..." dodal som a ukázal som mu svoju fialovú ruku.
„No do piče!" odvetil šokovane.
„Je mi nejako zle. A chce sa mi grcať. A navyše... tá Erika.. . Je mi z nej na tyčku!"
„Nehovor o nej tak. Je to moja baba!" odsekol Tomáš.
„Ako?" neveril som vlastným ušiam.
„Že je to moja..." nedokončil, keď som mu skočil do reči:
„Odkedy ty pako?"
„Týždeň!"
„To si mi nevedel včera povedať?"
„A načo?"
„Tebe nevadí, že ma fajčila?"
„Čo ťa?!!!!" zvýšil hlas Tomáš.
„Ty kokot, to si ju nevieš trochu ustriehnuť?"
„Veď si mi sám vždy hovoril, že to chceš z lásky, nie? Máš pocit, že to bolo ono????"
„No, ako vidíš, všetko môže ísť tak akurád do, vieš kam! Aj ja idem!"
„No počkaj! Musíš mi to celé vysvetliť!"
„Ja nemusím nič. Kde si vlastne bol?"
„Musel som na chvíľu odísť a potom, keď som prišiel si nič nepamätám. Zobudil som sa vedľa polonahej Eriky a teba. Myslel som, že som si s ňou v noci užíval!"
„Počuj Tomáš, nikdy som ti to takto nepovedal, ale ty si vážne debil! Fajčila ma, jasné? A nezostalo to len pri tom. S veľkou pravdepodobnosťou som ju dával do riti. Tak si to s ňou láskavo rozmysli. Že či je to teraz tvoja frajerka, alebo nie. Ja idem preč!"
„Počkaj!" zvolal na mňa medzi dverami Tomáš. Keď som sa otočil, pocítil som jeho päsť na mojej tvári. Nebolo to veľmi silné, trochu mi natrhol peru, ale väčšmi ako jeho rana ma vyhecovalo jeho sprosté chovanie. Nič tomu deň predtým nenasvedčovalo, že Erika a Tomáš sú spolu ako pár. Ale toto ma o tom presvedčilo. Pomerne neskoro.
Chytil som si zakrvavené ústa, hodil som ruksak na zem a pohol som sa k nemu.
Vylepil som mu takú päsťačku, že ho zamotalo a chvíľu nevedel, kde je.
Potom som ho chytil za tričko, až som si ho celkom pritiahol k sebe a povedal som mu:
„Takéto veci sa hovoria dopredu. Si debil, keď si myslíš, že ti tá frnda bude verná. Je to štetka, a tie sa nikdy nezmenia. Toto si na mňa skúsil posledný krát, je ti to jasné? Nevedel som sa brániť, lebo som bol pod vplyvom, v opačnom prípade by som sa jej na kilometer vyhol. Ľutujem, že som sem večer išiel. Je mi zle, nemám chuť sa tu s tebou doťahovať kvôli takej, ako je ona."
Vzal som si so sebou aj ruksak a tresol som za sebou dvere. Bolo mi zle, ale ešte väčšmi mi bolo zle zo seba samého. Z Eriky. Z toho, že som sa s ňou vyspal a ani som nevedel, ako sa to poriadne robí. A z toho, že som pri tom nebol pri zmysloch. Štvalo ma to veľmi. Tomáš bol posledný, kto ma trápil. Mohol si za to sám. Ale porušil som moje predsavzatie. Nechcel som to tak. Možno sa to zdá komické, že som si panictvo strážil ako dievča panenstvo, ale mne na tom veľmi záležalo. A toto bol vrchol všetkého. Veľmi som sa za seba hanbil.
Prišiel som domov, ľahol som si na gauč, vedľa seba položil pohár s vodou a na chvíľu som si zdriemol. V ten deň som sa zobudil na to, ako ma bolí žalúdok. Nevedel som z čoho, pretože som celý deň nič nejedol. Naplo ma na zvracanie, tak som utekal na záchod. V ten večer som sľúbil sám sebe, že musím s drogami skončiť. Vážne som začal premýšľať nad rizikom užívania pervitínu a marihuany. Dokonca som si o ňom po dvoch rokoch aktívneho užívania niečo našiel v knihách. A nič dobré to nebolo. Prišiel som na to, že keď s tým celým neseknem, môj život pôjde ešte vyše dolu vodou, ako šiel do tej doby.
To som však netušil, že skončiť s tým bude dlhá a vyčerpávajúca cesta, no veril som si.

Prvé mesiace som prežíval peklo na zemi. Snažil som sa byť čistý a chalani mi v tom vôbec nepomáhali. Ba práve naopak. Smiali sa mi, že som príliš mäkký a že je to hlúposť. Ponúkali mi striekačky, ale ja som ich s vypätím všetkých svojich síl odmietal. Moje telo to však chcelo inak. Mával som strašné stavy. Sedával som v kúte izby so strašnými depresiami. Čierne myšlienky ma sprevádzali na každom kroku. Navyše ma prepadala často triaška. Mával som horúčky, bolo mi zle, nič som nejedával. Eliška sa ma vždy pýtala čo mi je, tušila to, ale ja som jej povedal, že budem v poriadku. Že budem pripravený čeliť nášmu spoločnému nepriateľovi- otcovi. On totiž stratil prácu. Peniaze na chľast začal pýtať odo mňa. Ale ja som žiadne peniaze nemal. Musel som si preto nájsť brigádu u maliarov. Chodieval som s nimi na fušky a nosil domov malú kôpku ťažko vydretých peňazí. Tatkovi som platil chľast len preto, lebo som ho radšej videl v šenku, ako nervózneho doma. Keď bol doma, všetko rozbíjal a kričal, že nás s Eliškou zabije. Že sme nevďační fagani, ktorí si nič dobré nezaslúžia. Áno, nenávidel som ho za to. Ale bol to môj otec, nech som proti tomu akokoľvek protestoval. Eliška sa na to nemohla pozerať. Hodiny trávila s kamarátkami v meste, alebo u nich doma. A keď sme sa aj stretli, dal som jej nejaké peniaze, ktoré mi ešte zostali.
Asi po dvoch mesiacoch strašného zapierania si látky, ktorú si žiadalo moje telo som to nevydržal a zašiel som za Tomášom, nech mi zoženie jednu dávku.
„Lukáš, veď ty si už nejakú dobu čistý, nie?" pýtal sa ma na ulici.
„To aj som." Prikývol som mu so sklonenou hlavou.
„Tak potom?"
„Nedokážem tak žiť! Ubíja ma to! Trasiem sa, hľadám drogu doma po bundách v sleposti, že ju tam aspoň v malej dávke nájdem. Nevydržím to! Nevydržím to!"
Takmer som sa rozplakal. Cítil som svoju vlastnú prehru nad niečím, čo bolo vytvorené človekom pre to, aby na tom istí ľudia zarobili balík.
Je to ako s nikotínom. Je to ako s cukrom. Naše telo si na to tak zvykne, že už nie je schopné fungovať bez toho. Ale u drog je to oveľa horšie, pretože tie abstinenčné príznaky sú oveľa silnejšie. Človek nad nimi chvíľami úplne stráca kontrolu.
„Ja ti neviem. Veď vieš, akú infekciu si naposledy chytil!" krútil hlavou Tomáš akoby mal o mňa skutočne strach. Možno začal byť štipku citlivý po tom, ako načapal milovanú Eriku s Janom v posteli. Odvtedy sa tí dvaja, teda pardón- traja navzájom nerozprávajú. Ani Erika s Janom, ani Tomáš s Janom, ba ani Tomáš s Erikou. Zrejme si osvojil moje vtedajšie slová, že je to štetka a že mu nebude verná. A navyše- prišiel sa mi ospravedlniť za tú „vraj" šupu čo mi usušil asi tri dni na to. To bola totiž doba, ktorú potrebovala Erika na to, aby ho zasa podviedla. A zároveň ma vtedy viezol na pohotovosť, lebo mi tá ruka napuchla ako papuča. Lekári pri ošetrovaní na mňa hádzali nenávistné pohľady.
„Vy si niečo picháte?" skonštatoval jeden taký vysoký chudý. Nesympatický mi bol.
A ja mu na to že: „Nie, ale bolo mi zle, tak mi dali infúzie!"
„Kedy?" zaujímalo ho ďalej.
„Nedávno, pár dní dozadu!" zaklamal som podráždene. Ten lekár mi riadne začal liezť na nervy s tými jeho blbými otázkami.
„Aha!" Všetci v tej miestnosti vedeli, že to nie je pravda. Videli tie vpichy, niekoľko vedľa seba. A vedeli tiež, že to bola robota laika s neprofesionálnou špinavou striekačkou.
Ale museli ma ošetriť a viac sa už radšej na nič nepýtali. Predpísali mi antibiotiká, ktoré som si ale nemal za čo kúpiť.

„Choď domov a popremýšľaj o tom, či to naozaj chceš. Celkom som ti fandil!" odsekol mi krátko.
„Dobre, túto noc sa to pokúsim vydržať, ale nič nesľubujem!"
„Dohodnuté! Tak sa maj bratku. A zlom väz!" odsekol krátko a pozdravili sme sa krátkym stlačením zápästí rúk a poklepaním po ramene, ako sme to už v našej partii mali zaužívané. Bol som rád tomu, ako sa ku mne zachoval.
Vonku bol apríl. Zem bola ešte čerstvá po daždi, čo sa prehnal pár minút dozadu. Zavolal som Eliške, či je doma. Nebola. Vraj prespí u kamošky, nejakej Nadi. A tak som sa vybral za Petrom. Znova ma prepadali strašné stavy, aj po ceste k nemu. Srdce mi išlo vybuchnúť, také bolo natlakované. Bolo to viac, ako zlé. Otvorila mi Petrova mama.
„Niečo sa ti stalo?" zvískla už odo dverí.
„Nie, len mi nie je dobre. Dnes som nič nejedol!" V podstate som neklamal, pretože jedlo som mal naposledy v ústach predchádzajúci deň.
„Ale chúďa moje. Choď k Peťovi do izby, ja ti niečo prichystám!"
Bola to veľmi dobrá dáma. Starostlivá. Niečo také mi odmalička schádzalo. Chodieval som tam rád. Pokecať s kamošom a zároveň som si k nemu chodil dobíjať telefón, nakoľko u nás stále nefungovala elektrika. Nemohli sme pozerať televíziu, ba ani svietiť. A čo je horšie- v schránke som raz dostal výhražný list o tom, ako nám odpoja plyn. Bola tam vyrúbaná taká suma, že by som ju musel z môjho brigádnického platu splácať aspoň dva roky.
Desilo ma to. Ale mal som zviazané ruky. Načisto. Môj plat z brigády som minul na cestovné, na otcov chľast, na sestrine pomôcky do školy, na občasné nákupy potravín a na marihuanu. S pervitínom to bolo najťažšie. S ním som veľmi bojoval. Všetky peniaze ušetrené naň som dal radšej sestre. Vedel som, že ak sa mi to nepodarí vyhrať, nielenže ma vyhodia z práce, ale ma ani nikde nezamestnajú. Kto by už len chcel roztrasenú, vysmiatu trosku, ktorá sa nevie sústrediť?

V deň mojich osemnástich narodenín mi niekto volal, že si mám prísť do neďalekého baru po otca. Bol v dezolátnom stave. Pobil sa s nejakými chlapmi a nedokázal ani rozprávať. Hneď som volal Petrovi, či by mi ho nepomohol zaviesť do nemocnice. Nelenil a o pár minút nás tam na aute aj odviezol. Otca prijali s menším čakaním. Keď bol vo vnútri, sedel som na chodbe a pozeral som si na nohy. So sklonenou hlavou som rozmýšľal o tom, aký hlupák je môj otec, ale aký som rád, že ho nikto nezabil. Peter bol niekde vonku a čakal nás. Ako som tak dumal nad otcom, niekto si medzitým sadol oproti mne. Pozrel som sa nesmelo na tie dve osoby. Sedelo tam nádherné dievča s tvárou bohyne s hnedými dlhými vlasmi, dosť výrazne namaľované, asi v mojom veku oblečené v čiernej motorkárskej bunde a farebných legínach. Vedľa nej sedela asi sedemdesiat ročná stará žena, pravdepodobne jej stará mama. Najskôr sa to dievča tvárilo, že ma nevidí, asi ma naozaj nevidela, ale keď som z nej nespustil pohľad, nakoniec si ma všimla. Nedokázal som sa prestať na ňu pozerať. Z môjho uhla pohľadu bola dokonalá. Ale išlo z nej sebavedomie zmiešané s dobrosrdečnosťou. Netuším, či ide takáto kombinácia vlastností vôbec dokopy. Nerozmýšľal som v tom momente o ničom inom, len o tom, ako by sa s ňou asi milovalo. Viem, zvrátené. Hlavne preto, lebo sme boli v nemocnici, ale ja som si jednoducho nemohol pomôcť. Mala nádherné zelené oči. A krásne chudé stehná, ktoré mala prekrížené. Uhýbala mi pohľadom. Zopárkrát som ním, priznám sa uhol aj ja. Trochu som sa hanbil. Dievčatá, ktoré som stretával boli iné. Nemali pud sebazáchovy. A tie, ktoré ho mali som nedokázal počúvať ani desať minút. Ale ona bola úplne iná. A to ma, ako muža nesmierne dráždilo. Hlavne ten jej pohľad, ktorý vravel o tom, že jej nie som ľahostajný a že jej lichotí, keď ju nejaký chlap pozoruje. Ale naďalej udržiavala svoju vážnu tvár a to ju robilo v mojich očiach neodolateľnou. Mal som čo robiť, aby som sa udržal a neskočil po nej. Ktovie, či som sa jej tiež pozdával, alebo ma vopred označila nápisom CHUDÁK!

Na nemocničnej chodbe bolo ticho ako v hrobe. Pár ľudí zakašľalo, alebo otočilo stranu novín, a ja som sa pozeral na zjav pred sebou až dovtedy, kým sestrička neotvorila dvere ordinácie.
„No čo? Si v poriadku?" spýtal som sa otca, ktorý mal prelepené oko a previazanú ruku. Išiel som mu naproti, lebo s ním ešte mávalo.
„Som, nevidíš?" odvrkol a mykol sa, keď som ho chcel podoprieť. Spýtavo som sa pozrel na sestričku.
„Má zopár škrabancov, zo zápästia sme mu vytiahli kúsok skla, inak je celkom v poriadku. Len nie je celkom v triezvom stave!" upozornila ma sestrička.
„Ja viem. Ďakujem!" odvetil som a snažil som sa vziať otca pod pazuchu. No ten sa mi bránil.
„Nechaj ma tak!" zakričal na plné ústa. Tak strašne som nenávidel, keď na seba v opitosti musel za každú cenu upozorňovať! O to väčšmi som sa hanbil, keď sa na nás pozerala tá krásna neznáma. Celý som sa začervenal a od hanby som sa na ňu už viac nepozrel. Vzal som otca a trlil s ním domov.

Kamoši ma v ten večer vytiahli do mesta na flám. Našim zvyčajným miestom bol jeden klub blízko centra. Tomáš sa ma niekoľkokrát spýtal, či chcem dávku. Krútil som hlavou, že to svinstvo už nechcem a keď chce byť živý, nech mi to ani neukazuje. Pretože som po droge prahol už vyše troch mesiacov. A bolo to pre mňa čisté peklo. Stále.
V klube to svietilo svetlami rôznymi farebnými druhmi, hip hop sa otriasal celou sálou. Mal som rád hip hop. V celku som počúval všetko, ale pouličný hip hop nám v partii dodával autentickosť našich postojov k životu a kultu, ktorý sme zastávali. Aj hip- hoperi a raperi veľakrát vyrastali na ulici, preto vedeli, čo to je. Ich texty odzrkadľovali náš postoj k životu i k ľuďom.
Opil som sa. Nie veľmi, ale dosť na to, aby som sa odhodlal pristúpiť k jednému stolu s dievčatami, na ktorý som s chalanmi hľadel celý večer. Nemali pri sebe žiadnych mužov, boli to pekné baby, s chalanmi sme sa na ne nedokázali prestať pozerať a keď som bol dostatočne posilnený marihuanou a chľastom, rozhodol som sa, že nemám o čo prísť. Maximálne o česť, ale to ma trápilo najmenej.
Všetky boli mladé a krásne. Ale jedna z nich bola najkrajšia. Celý večer som si ju nevšimol za tým stolom, lebo bola pravdepodobne otočená celý čas chrbtom, nakoľko tie sedačky mali tvar u. Hneď, ako som ju však zavetril, spozornel som a srdce mi neskutočne rýchlo tĺklo. Znervóznel som. Bola to ona! To dievča z nemocnice! Mesto bolo obrovské, a ona sa v ten večer vybrala do rovnakého klubu, ako ja! Náhoda? Prestal som na ne už dávno veriť. Ale toto vypadalo ako veľmi veľká zhoda náhod.
„Prepáčte, vôbec Vás nechcem rušiť! Povedal som si, že Vás pozdravím a spýtam sa Vás, ktorá chce so mnou dnes večer tancovať, ale bál som sa odmietnutia. Tak som aj tak tu, ale s tým, že Vás aspoň pozdravím!" povedal som trochu v podnapitom stave. Dievčence sa na mňa usmiali. Nie však všetky. ONA ešte s jednou kamoškou prevrátili očami. Bol som všelijaký, len nie vtipný! Ale zvyšné dve sa zasmiali. Pre ne som aspoň nebol odporným vtieravým slizom. Postoj tej, ktorá sa mi najviac páčila, ma pomerne dosť sklamal. Ale ja som to nevzdal.
„Ja viem, vyzerám ako blb, ale čudujem sa, že Vás tu nikto nebalil. Ja som Vás nedokázal prehliadnuť, prepáčte! Som len chlap z mäsa a kostí!"
„Si tu sám?" spýtala sa ma jedna chudá blondínka na kraji sedačky.
„Nie, tamto sú moji kamaráti!" ukázal som ich smerom.
Baby sa za seba obzreli. Moji kamoši sa na ne len pousmiali, lebo ostražito pozorovali, čo vlastne stváram.
„To oni ťa poslali?" spýtala sa ma ďalšia z nich.
„Nie. Nevravím, že sme sa o vás nebavili, ale prišiel som z vlastnej iniciatívy. Vravel som si, že keď ma pošlete preč, pochopím to. Však o nič nejde."
Chvíľu zavládlo ticho. A to ma veľmi znervóznelo.
„Kľudne buďte úprimné. Ak Vám prekážam, pôjdem odkiaľ som prišiel!"
„Nie, si celkom vtipný. Prisadneš si?" spýtala sa ma tá blondína. Potešilo ma jej pozvanie k stolu. Skoro som okoktavel. Nečakal som to. Moja krásna neznáma na tú svoju kamošku len škaredo zazrela.
„Prezradíte mi, prečo tu dnes sedíte samé?" spýtal som sa nesmelo.
„Pretože sme na babskej jazde!" odvrkla tá krásna neznáma.
Bola na mňa tvrdá. Bolo mi jasné, že v odháňaní tupcov ako ja má už nejaké skúsenosti.
„To je fakt. Ale vraveli sme si, že je tu dnes nejaká nuda!" odvetila Andrea. Volala sa Andrea. Nebola veľmi pekná, mala pološtíhlu postavu a bola aj dosť opitá.
„Ste nezadáne? Alebo mám radšej utekať?"
„Dve z nás sú zadané, ale to nevadí!" odsekla Agnesa, to bola tá malá blondínka.
Súrne som sa chcel dozvedieť, ktoré dve to sú, ale nechcel som tlačiť na pílu. Noc sa ešte len rozbiehala, preto som bol presvedčený, že sa to dozviem časom.
„Zavolaj sem aj svojich kamošov, bude sranda!" povedala Andrea.
To už Neznáma nevydržala a šla s tou svojou kamoškou na toalety. Marek s Robom a Tomášom prišli na moje zavolanie. Tlačili sme sa aj s tými peknými babami. Chalani toho veľa nenarozprávali, oni neboli veľmi na reči a tak pozvali baby tancovať. A oni dve, teda Andrea s Agnesou neváhali a šli ešte skôr, ako sa neznáma stihla s kamoškou vrátiť späť. Ani neviem, čo ma to napadlo, ale mne sa s tými babami veľmi tancovať nechcelo, preto som zostal sedieť na mieste. Nezapieram, čakal som tam na ŇU


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8