AZRIELOVA KNIHA MŔTVYCH

Zišiel dole schodmi. Ledva však položil nohu na zem, z kuchyne sa objavila sestra Florentína. Hnedé milé oči sa jej leskli hnevom. V ruke žmolila obyčajný drevený krížik, ktorý dostala od miestnych detí. Robila to hlavne vtedy, keď bola nahnevaná. Stála pred ním. Spoza rohu kuchyne vykukla Katina hlava. Vlasy jej spadli do tváre, načo si ich rýchlo odhrnula a ukázala ľútostivý výraz.
„Môžeš sa rovno otočiť a odkráčať!" upozornila ju rehoľná sestra bez toho, aby ju počula alebo videla. Z tejto jej vlastnosti boli všetky deti vystrašené. Akoby mala nejaký šiesty zmysel, ktorý ju stále upozornil.
Kaťa hlasno vzdychla a vrátila sa. Potom už dvojica počula deti, ako sa s ňou hádajú o tom, prečo sa sestra hnevá na Ilariho. Zrazu sa začali smiať. To už na nich kričalo staršie dievča. Aj keď mala rešpekt, nepomáhalo to. Rehoľníčka zovrela v ruke krížik a prudko trhla druhou rukou. Jej ukazovák bol tesne pri Ilariho nose.
„Musíme sa porozprávať! Ale musí to počkať...Ostaň tu!" povedala rýchlo a odkráčala do kuchyne, ktorá náhle stíchla. Hneď vedel, čo bude nasledovať. Preto sa ani nepohol. Hoci bola sestra Florentína naozaj milá a priateľská, vedela sa aj pekne rozčúliť. A to už bol karambol.
Ilari sa oprel bokom o zábradlie a čakal. Momo bol hneď vedľa jeho ruky. Prechádzal po jeho starom a popraskanom povrchu.
„Ilari ide do práce?" spýtal sa a sadol si. Chlapec na neho otočil hlavou. Pozrel na neho zeleno sivými očami a počkal, pokiaľ sa neskončí kázeň rehoľníčky, ktorá sa šírila po celom dome. A keďže sa zdalo že to bude nadlho, prikývol.
„Ilari pôjde do reštaurácie?" spýtal sa znovu ale tentoraz mu vyskočil na rameno.
„Myslím, že tam už nie..." poznamenal. Nebol zmierený s tým, že bude pracovať pre nejakú ženskú. Ktorá navyše vyzerá tak nebezpečne. Čo však mohol robiť?
„Tak a teraz ty!" počul náhle hlas. Vôbec ju nepočul prísť. Poškrabal sa po hlave. Ako mal na to reagovať? „Takto sa mi netvár!" povedala sestra a napochodovala k nemu. Tvárila sa prísne.
„Vieš, že je to môj normálny výraz..." poznamenal Ilari a zišiel dolu. Keď takto stáli, boli si zarovno. Obaja si pozerali do očí, ale nakoniec chlapec uhol.
„Bol by si krajší, ak by sa usmial. Aj mŕtvola sa tvári živšie," povedala už viac pokojnejšie.
„Mŕtvoly mi radšej ani nespomínaj..." poznamenal a snažil sa ju obísť, aby sa mohol naraňajkovať.
„Ako to myslíš?" spýtala sa náhle a chytila ho za ruku, aby nikam nešiel. Znovu jej pozrel do očí. Videl v nich nejaké obavy?
„Vieš, to čo sa tu stalo nesmieš nikomu povedať!" To mu včera povedal ten chlap. Ako sa to volal? Boris? Vyzeral vážne presvedčivo! Ale na druhú stranu to určite nikde nebude rozhlasovať. Aj tak by si všetci mysleli, že sa zbláznil. Vlastne, ani on nič nevidel. Sebaklam bola skvelá vec!
„O nič nejde," povedal. Ani tak ho nepustila. Naďalej ho držala a sledovala. Sotva však z neho mohla niečo vyčítať.
„Ale čo je dôležitejšie, vraj ťa Olaf vyhodil!" zvolala s novou vlnou hnevu, keď si na to spomenula.
„Predtým ako sa obhájim poviem, aby si ma pustila. Ak ma budeš naďalej takto držať, odpadne mi ruka," poznamenal pokojne. Aj keď mal veľký rešpekt, nikdy sa sestry nebál. Hoci vedela soptiť akoby vyšla z pekla. Náhla úľava a jeho ruka bola voľná. Obe si ich potom vopchal do vreciek mikiny a otočil sa nabok. Momo mu stále sedel na ramene a všetko sledoval. Ale pre neho to boli ľudské táraniny.
„Tak? Čo mi nato povieš?"
„Ehm, je to síce pravda..." povedal pomaly. Sestra mu však chcela skočiť do reči, preto rýchlo dodal, „...ale našiel som si inú."
„Nedobrovoľne..." pomyslel si hneď za tým.
Florentína stíchla. Ruky si prekrížila na hrudi. Akosi mu neverila.
„Čo je to za prácu?"
„Upratovanie," povedal ihneď a otočil sa na odchod. Bol hladný a potreboval už ísť, ak chcel prísť na čas.
„Vážne?" počul jej otázku za sebou.
„Áno!" odvetil a pozrel na hodinky. Niečo pred pol ôsmou. Potom si spomenul. Včera mu povedali, že po neho prídu. A ako naschvál zazvonil zvonček pri dverách. Sestra sa otočila a nechala ho tak. Chcela ísť otvoriť, ale to už Ilari prefrčal okolo nej a zahatil jej cestu.
„Doriti! Toto je zlé!"
„Ešte sa nestalo, aby si takto letel k dverám..." poznamenala prekvapene sestra. Nato sa ozvalo nové zazvonenie.
„Čo nemôže vydržať?!"
Naďalej tam však stál. Dívala sa na neho a snažila sa ho obísť. Ilari ju však zastavil. Čo jej má povedať? Nechoď tam, lebo to je môj nový mafiánsky šéf, pre ktorého pracujem? To sotva. Náhle však jeho paniku zalial blažený pokoj, keď prehovoril Momo.
„Ilari sa bojí. Momo pomôže!"
Nato sa jeho malý spoločník vzniesol do vzduchu a prešiel k dverám. Zrazu sa jeho telo natiahlo a nalepilo na dvere. Jeho malá púštna líška mala skvelú schopnosť. Vedela reflektovať určitý predmet alebo dokonca osobu.
Preto sa Ilari náhle uhol a nechal ju, nech otvorí. A keďže sestra nemohla vidieť Moma ani to čo urobil, iba s podozrením obišla svojho zverenca a siahla na kľučku. Len čo však otvorila, ukázal sa pred ňou iba ich chodník, ktorý viedol k polorozpadnutej bráničke. Vôbec nevidela Borisa stojaceho oproti nej.
A ani on nevidel ju. Stále mal pred nosom zavreté dvere. Znovu siahol na zvonček, ktorý sa rozozvučal, ale nič sa nestalo. S netrpezlivosťou si prekrížil ruky na hrudi, zišiel dole schodmi a čakal. Sestra trochu zmätená zavrela vchodové dvere a obrátila sa na Ilariho, ktorý tam pokojne stál.
„Ten zvonček by sme mali nechať opraviť," prehodila a šla do kuchyne. Na pol ceste sa však obzrela.
„Kam ideš? Veď si nejedol?" spýtala sa. Videla, ako Ilari sa seba hádže vestu a chytá sa kľučky. Momo bol zase pri jeho ramene, ale toho vidieť aj tak nemohla.
„Ponáhľam sa. Najem sa cestou!" zvolal a vybehol von.
Tam na neho čakal Boris, ktorý vyčaril príjemný úsmev. To ho akosi povzbudilo. Prešiel rýchlejšie k nemu.
„Dal si si načas, borec!" povedal veselo a spolu prešli bráničkou. Vonku pri chodníku na nich čakalo auto. To auto. Ktoré bude splácať- no asi do konca svojho života. Zastal pri zadných dverách.
„Pokojne nastúp!" zvolal Boris. Pozdával sa mu. Hoci s ním prehovoril asi tak dokopy päť minút. Spočítane so včerajškom. Mal však v sebe akýsi šarm, ktorý Ilariho upokojoval.
Boris sa naposledy usmial a nastúpil na stranu vodiča. Ilari urobil to isté. No len čo si sadol a zatvoril dvere, otočila sa na neho nová šéfka. Nahodila pokrivený úsmev.
„Hoj!"
„Dobrý..." povedal neisto ale pokojne. Čo tu tá robí?!
„Čo si povedal?!" spýtala sa ho výhražne a zabodla do neho svoje oči.
„Normálne som odzdravil."
„Dobrý?" napodobnila ho. „Čo si myslíš, že som nejaká stará krava?!"
„Stará nie si, ale to druhé...dalo by sa uvažovať."
„Nie," povedal nakoniec a oprel sa pohodlne na sedadle. Stále na neho pozerala.
„No vidíš. Pokojne ma volaj Irina," povedala milo a so širokým úsmevom sa otočila dopredu.
„Tá má nálady...s ňou budem mať ešte veselo...."
Ilari pozrel von oknom. Cesta sa mihala pod ich kolesami. Videl ako sa svet rýchlo mení na šmuhy. Stále sa snažil zachytiť nejaký bod, ale čím išli rýchlejšie, bolo to ťažšie. Momo sedel na sedadle vedľa. Bol pokojný. Pokiaľ nič neohrozovalo jeho pána. Ani Boris ani Irina ho však nemohli vidieť. Ako všetci normálni ľudia. Iná skupina však boli Svätí a Nekromanti.
„Už si jedol, borec?" spýtal sa náhle Boris, čím upútal jeho pozornosť.
„Nie...a mohli, vlastne mohol by si ma volať menom? Borec znie trochu..." nedopovedal.
Boris dal smerovku doľava a zasmial sa. Pozrel do spätného zrkadla a potom hore. Tam mohol vidieť chlapca na sedadle.
„Je to trápne? Okej, tak ako ťa mám volať?"
„Stačí Ilari."
„Aké je tvoje celé meno?" spýtala sa náhle Irina. Ani nepohla hlavou. Z jej tónu by sa dalo vyčítať, že sa pýta z nudy.
„Ilarion," odpovedal pomaly. Čakal nejakú poznámku, ale neozvala sa. Namiesto nej prehovoril Boris.
„Dobre Ilari. Zastavíme niekde a niečo si kúpiš."
Ostal ticho. Čo na to mohol povedať? Trochu ho však zarážalo, že sa k nemu správajú tak dobre. Ale bol rád. Aspoň nemusel počúvať Olafa, ktorý teraz určite vrieska na niekoho iného. Musel sa usmiať. Počul ako sa Irina a Boris rozprávajú. Prvýkrát mal dobrý pocit. Možno to bude prvá práca, ktorú bude mať rád.
Náhle však zazvonil telefón. Irina zdvihla a ostala ticho. Chvíľu počúvala a potom zložila. Bola nahnevaná. Boris však videl, že je aj znepokojená.
„Čo sa deje?" spýtal sa a dával ďalej pozor na cestu.
„Našich zabili..." povedala to, akoby to bola bežná vec.
„Kto?"
„Neviem...Ideme tam!"
„Počkaj! Máme tu mladého!" protestoval. Irina pozrela dozadu. Chvíľu niečo zvažovala.
„To je jedno. Ostane v aute...Musíme tam byť čo najskôr!"
Ilari iba sedel a bol ticho. Vôbec nevedel, čo sa deje. Ale bolo mu to jedno. Nie je to jeho vec. Zacítil však ako auto zrýchlilo. Videl, ako sa ľudia mihajú na chodníkoch. Zazrel červenú šmuhu, keď sa prehnali pod semafórom. Očividne šoférovi dopravné predpisy nehovorili nič. Pozrel na svojho spolujazdca. Momo pokojne ležal schúlený do klbka.
Po pár minútach zastali pred akousi starou školou. Nikde nebolo nikoho. Každý sa dopočul, že sa tu zabíjalo. A každý to pripísal gangom. Preto nebolo vidieť ani nohu. Všetci sa skrývali. Dvojica sediaca vpredu vystúpila a zabuchla za sebou dvere. Boris vošiel do budovy ako prvý, Irina sa zvrtla a zaklopala na okno. So zvukom automatického spúšťania okien sa objavila Ilariho hlava.
„Ostaneš tu! Rozumieš?!" povedala vážne. Ten istý tón mala aj prvýkrát keď rozhodla, že bude pre ňu pracovať. Nešťastník len prikývol a okno sa znovu zdvihlo.
Otočila sa a z vrecka vytiahla malú gumičku. Ako si ňou zapínala vlasy, vošla dnu a stratila sa z dohľadu. Prešla veľkou chodbou až k dverám, ktoré viedli do riaditeľne. Obyčajná miestnosť vyzerala používane. Na stolíku normálne papiere a perá. Nič z toho si nevšímala a zamierila ku knižnici po jej ľavej ruke. Chytila niečo za knihami a potiahla. Knižnica sa otvorila a odhalila malé dvere. Prepchala cez ne.
Náhle sa ukázala veľká miestnosť s dvomi kovovými stolmi a mŕtvolami troch chlapov. Všetci ležali na zemi, tváre biele a pretiahnuté do hrozných výrazov. Boris stál pri jednom z nich a neprítomne si všetko obzeral. Na príchod šéfky nepovedal nič. Ďalší chlap, ktorý ich sem zavolal, stál v rohu. Bolo vidieť, že je nahnevaný.
Irina prešla do stredu miestnosti a všetko si obzerala.
„Najprv Bogdan a teraz my..." hútala si popod nos. Toto už náhoda byť nemohla.
„Určite to boli Azrevovi ľudia! Veď včera nás obvinili, že sme ich prepadli....toto bude pomsta!" rozhorčoval sa jej chlap. Pozrela na neho, ale nepovedala nič.
„Sotva by to Bogdan urobil...A ja keby, tak by to urobil inak," poznamenal Boris namiesto šéfky. Myslela si aj tak to isté.
Chlap nepovedal nič. Iba sa zaťal. Slovo pravej ruky bossa nenašlo ucho poslucháča. Ten si stále húdol svoje.
„Kde je tovar?" spýtala sa Irina. Chlap sa prebral z fantázie pomsty.
„Nie je tu. Pravdepodobne ho vzali oni..."
„Toto môže byť problém," poznamenal Boris a prešiel k Irine. „Čo chceš robiť?"
„Ešte neviem...do riti! Musíme to vyriešiť!" povedala a otočila sa. V tajných dverách stál Ilari. Prekvapene sa díval na mŕtvych chlapov. Teraz ľutoval, že sem prišiel. Ale keď Momo sa niekde stratil! A potom narazil na toto.
„Čo tu robíš?!" zavrčala Irina a blížila sa k nemu. „Mal si ostať v aute!"
Ilari ostal stáť, až pokiaľ nebola úplne pri ňom. Bola len o niečo vyššia. Napriek tomu mala niečo v očiach. Niečo, čoho sa báli aj jej chlapi. On však ostal pokojný. Čo jej má však povedať? Prepáčte, stratil sa mi duch, či čo to je.
Namiesto neho sa však ozval niekto iný.
„Vidím, že máš problémy s personálom," poznamenal Azrev a ukázal jemný nadradený úsmev.