AZRIELOVA KNIHA MŔTVYCH

 Kapitola 05/ Priateľ a nepriateľ

Nikto sa ani nepohol. Všetci boli prekvapení. Ticho prerušovalo len dýchanie. Chlap v rohu sotva urobil pohyb. Chlapec ho nezaujímal. Oči upieral na Azreva, ktorý stál za ním. Jediná myšlienka, ktorá mu behala po rozume bola, že to on nechal zabiť jeho priateľov. A ešte viac ho nahnevalo, keď vyslovil tú vetu. Nielenže si sem príde ako nič, ešte sa bude vysmievať aj šéfke. Rukou pomaly presunul za chrbát, kde mal zbraň. Stačí tak málo.
Azrev zrazu otočil hlavou a ich pohľady sa stretli. Zrazu sa mu zježili všetky chlpy na tele. Ten bastard vedel, že chce vytiahnuť zbraň. Tým svojim pohľadom ho nabádal, aby to urobil. Aby sa predviedol. Ukáže sa, kto bude mať na vrh.
Atmosféra zhustla. Akoby nestačilo, že sa tam váľajú tri mŕtvoly. Dokonca si to všimol aj Ilari. Bolo mu zle, ale bál sa pohnúť.
„Teba do toho nič! Láskavo sa staraj o seba!" povedala podráždene Irina a urobila dve kroky späť. Azrev presunul svoj pohľad bielych dúhoviek na ňu. Obišiel chlapca a vstúpil. Ruky si dal do vreciek obleku.
„Vieš, musel som sa spýtať. Tí tvoji psi začínajú ceriť tesáky. A čo nevidím?" položil rečnícku otázku a otočil sa na Ilariho a potom znovu na chlapa v rohu. „Deje sa to aj v tvojej blízkosti. Žeby si zmäkla?"
Irina si vzdychla.
„Ja? Môžem sa spýtať to isté. Kde máš Síria? Žeby konečne uznala, že si slabý?"
Azrev sa zasmial. Vážne od srdca. Irininho chlapa akoby pichli ihlou.
„To určite," povedal ironicky. „Nie, nemal som dôvod privolať ju."
„Fajn. Boris..."
„Idem," poznamenal a obišiel ju a aj hosťa. Schmatol Ilariho za vestu a vyviedol ho von. Bol to skvelý pocit ísť. Náhle ostali len traja.
„Môžeš ísť!" rozkázala a pozrela na chlapa. Azrev sa medzitým začal prechádzať po mieste činu a zdal sa veľmi sústredený.
„Nemôžem vás tu nechať len s týmto tu..." povedal chlap, akoby hovoril o nejakom odpade. Azrev pri tomto vzhliadol.
„Irina, nauč svojich potkanov, ako sa správať!" povedal výhražne.
„Buď ticho, Bogdan!" pokarhala ho. „Viem čo mám, a čo nemám robiť!"
„Šéfka! Mali by sme ho zabiť! To on za všetko môže!" kričal poslíček.
„Výnimočne nesúhlasím..." poznamenal Azrev. Irina ho sledovala kútikom oka. Preto sem prišiel?
„Sklapni!" kričal poslíček a vytiahol zbraň. Mieril rovno na hlavu Azreva. Tu sa náhle ochladilo a ukázala sa postava ženy. Stála rovno pred svojim pánom a strieborné oči sa jej leskli.
Chlap však nestačil urobiť nič. Padol výstrel. Irina zasunula svoju zbraň späť do puzdra na boku a postavila sa nad svojho chlapa, ktorý ležal na zemi s ranou v nohe.
„Povedala som, že môžeš ísť! Nabudúce ťa pošlem do pekla, ak sa mi postavíš!" povedala nahnevane a viac sa nestarala. Otočila sa na Azreva, ktorý sa pozeral na všetko spoza Síria. Medzitým sa chlap ako tak postavil a odkríval.
„Nič nehovor!" upozornila ho. Usmial sa a vyšiel spoza svojho familiára.
„Tak to by sme mali. Teraz niečo dôležitejšie. Toto ozaj nie je moja práca...Chcem povedať, že by som to urobil s veľkou radosťou, ale snažím sa dodržiavať dohodu."
„Je mi to jasné," poznamenala Irina.
„Na druhú stranu, včera som bol u teba a tvrdil som, že Svätí mi zabili ľudí. Dnes som tam bol znovu..." povedal a pritom sa prechádzal.
„Kvôli čomu si sa tam vracal?" spýtala sa Irina. Vážne ju to zaujímalo. Pozrel na ňu a zastal pár krokov od nej.
„Cítil som tam niečo a preto som to hneď pripísal im. Lenže Sírius ma upozornila, že je tam cítiť Nekromanta."
„Tak to je tvoj piesoček. Neviem prečo mi to hovoríš."
„Pretože to neboli pozostatky čiernej mágie človeka..."
„Čo mi tým chceš povedať?"
Azrevova tvár sa stiahla. Bol úplne sústredený.
„To, čo som povedal. Nebol to človek. A to, čo bolo s ním. Pár normálnych duší sa ukázalo samozrejme tiež, ale viac ma znepokojuje to niečo neznáme."
Irina ho počúvala. Kam mieril?
„Preto si sem prišiel?"
Prikývol. Potom pozrel na Síria. Jemne sklonila hlavou.
„Je to cítiť aj tu."
„A odo mňa chceš čo presne?"
Náhle sa pohol a prešiel k dverám. Tam zastal. Sírius bola s ním.
„Dávaj pozor. Neviem čo je to za vec, ale určite nepatrí k nám...A ešte niečo. Skús sa informovať u Svätých. Museli na niečo prísť." S týmito slovami odišiel.

Boris sa opieral chrbtom o umývadlo. Z kabínky bolo počuť Ilariho, ako dávi. Mal šťastie, že nič nejedol. Vonku išla len voda. Napriek tomu mu bolo sakramensky zle. Mal naozaj ostať v aute. Nemal sa starať o Moma, veď ten by sa vrátil. Tak ako stále. Teraz však nemalo zmysel ľutovať.
„Ako ti je?" počul Borisov hlas.
„Nechci vedieť..." zakričal Ilari a spláchol. Vyšiel von. Boris stále pred zrkadlom a prezeral si bradu. Keď zbadal svojho zverenca v odraze, otočil sa. Na tvári mu hral neistý úsmev.
„Poď, umy sa!" vyzval ho a odstúpil. Ilari ho sledoval a potom pustil vodu.
„Čo bude teraz?" spýtal sa. Nebolo mu zle z mŕtvol. Mal obavy, čo mu urobí Irina. Nechá ho zmiznúť? Rozsekajú ho niekde a zakopú? Alebo mu o nohy priviažu kameň a hodia ho do rieky?
„Neviem," priznal Boris a poškrabal sa po vyholenej hlave. Jediné vlasy ktoré mal, boli v malom uzlíku na temene.
„Akože to nevieš?" spýtal sa neveriacky Ilari a poriadne si opláchol tvár. Ostal nahnutý nad umývadlo, pokiaľ z neho nestiekla voda.
„Za prvé, nevidím Irine do hlavy. Za druhé, niečo podobné sa nám ešte nestalo..." povedal Boris a prekrížil si ruky na hrudi. „...chcem tým povedať, že s nami nerobil nikto z vonku."
Ilari na neho otočil pohľad.
„Ako to myslíš?"
„No vieš...Obyčajný človek."
„Aha," poznamenal a utrel si tvár rukávom mikiny. Narovnal sa a pozrel na svoj odraz. Bol dosť starý, aby prijal za svoje činy zodpovednosť. Naozaj to pokašľal. Lenže zomierať sa mu nechcelo! Prešiel si rukou po svojich tmavých vlasoch.
„Čo by si mi poradil?" spýtal sa náhle a otočil sa na staršieho muža. Ten ukázal nechápavý výraz.
„Ha?" bola jediná odpoveď.
„Mám utiecť, zmeniť si meno a modliť sa, aby ste ma nenašli?" spýtal sa ironicky, ale všetko mu jedno nebolo. Jeho utrápenú dušu upokojil Boris, ktorý sa začal smiať.
„Nie! Preboha, nie!" zvolal Boris medzi záchvatom smiechu. „Musíš si uvedomiť jedno..." povedal znovu a ukázal mu ukazovák. „...nie sme mafiáni. Irina má radšej označenie Obchodníci."
Ilari na neho upieral neveriacky pohľad. Počul dobre? Obchodníci? Ešte nepočul o žiadnych obchodníkoch, ktorí by zabíjali pre porušenie teritória, keď dobre vyrozumel. Boris si jeho mlčanie vysvetlil ako niečo, čo nepotrebuje komentár. Naďalej sa však neprestal smiať.
„Vypadnime odtiaľto!" povedal Boris a tľapol ho po ramene. Hrklo ním. Pozrel na muža ako stojí pri dverách. Čakal na neho. „No poď! Buď ťa zvozí pod čiernu zem teraz alebo neskôr. Môžem ti však povedať, že to urobí tak či tak."
To malo byť povzbudenie? Napriek zlým myšlienkam a obavám, ho Borisove vystupovanie ozaj upokojilo. Ak bol s ním on, nemusel sa báť ani Iriny. Veď on by sa ho určite zastal. S pevnejším krokom pristúpil k mužovi, ktorý im už otváral dvere. Len čo však vyšli von, narazili na toho chlapa so šošovkami.
Na Azrevovej tvári sa ukázal malý úsmev. Ten z tých, ktorý máte pre priateľa, s ktorým ste neboli v kontakte už dlho. Niečo medzi ľahostajným a trochu radostným. Ten typ, ktorým obdaríte niekoho, koho máte na háku ale predsa sa poznáte, tak sa patrí usmiať. Muž v obleku zastal.
„Tak tu si sa skrýval, Boris!"
„Bogdan? Už ste skončili?" spýtal sa oslovený a ignoroval jeho poznámku.
Prikývol.
„Prišiel som vás varovať...Ale Irina ti to všetko určite zopakuje. Veď si jej pravá ruka."
Boris ostal ticho. Ilari si všimol, že po jeho veselom vystupovaní neostalo nič. Bol napätý a nahnevaný. Hltal každé Bogdanovo slovo, ale nereagoval. Aká úžasná a rýchla zmena!
„No, asi pôjdem..." povedal, ale jeho pohľad upútal Ilari. Znovu ho prebodával pohľadom svojich bielych šošoviek. „...vidím, že Irina si hľadá nový personál. Len aby neľutovala. On sem nepatrí. Odkáž jej to!"
Pohol sa a jeho familiár bol hneď za ním. Ako Sírius prechádzala okolo dvojice, tiež sa pozrela na Ilariho. Sotva sa však z jej pohľadu dalo niečo vyčítať. Bola ako zrkadlo alebo kus ľadu. Bez emócie alebo života. Po ich odchode ostali sami.
„Kto to bol? A čo to bolo za vec s ním?" spýtal sa Ilari. Ten chlap sa mu nepáčil. Vlastne ani ona nie, ale pripomínala mu Moma.
Boris ostal ticho. Z tranzu ho vytiahol až chlapcov dotyk. Hľadel na neho svojimi sivo-zelenými očami. Mal v nich obavu, ktorú sa mu podarilo pred pár minútami odohnať. Musel sa spamätať. Napriek tomu nemohol ignorovať, že stuhol. Závidel Bogdanovi. Tak veľmi mu závidel!
„Pomaly, borec!" zvolal Boris a zdvihol ruky v obrannom geste. Na tvári mu hral krivý úsmev. Snažil sa byť veselý. Ilari však blbec nebol. Videl jeho pretvárku.
„Kto to bol?" zopakoval otázku. Boris sa na miesto odpovede pohol. Ilarimu neostávalo nič iné, iba ísť za ním.
„Zbytočná informácia pre teba. Čím toho budeš vedieť menej, tým lepšie," prehovoril náhle. To už stáli pri dverách riaditeľne. Tie sa otvorili a pred dvojicou stála Irina. Bolo na prvý pohľad jasné, že nemá najlepšiu náladu. Ani nepozrela na chlapca.
„Ideme!" zavelila a obišla ich.
„Počkaj!" zakričal za ňou Boris. Zastala a neochotne sa otočila. V tvári mala výraz, ktorý hovoril, že nemá veľkú trpezlivosť ani náladu. „On sem nepatrí!" zakričal znovu. Bolo jasné, o kom hovoria. Ilari sa zháčil. Veď stál na chodbe s nimi.
„To povedal?" Vedeli, na koho naráža. Boris prikývol. „Fajn."
Ilari nechápal, čo sa to deje. Rozprávajú o ňom, akoby tam vôbec nestál. Napriek tomu usúdil, že je lepšie mlčať. Nadnes si problémov narobil až-až. Spoločne potom vyšli von a nastúpili do auta. Stále boli ticho. A to si nahováral, že toto bude dobrá práca. To sotva! Nahnevane si prekrížil ruky na hrudi.
Momo sa po pár minútach objavil. Asi iba on mal dobrú náladu. Hoci jeho pán pochyboval, či vôbec nejakú môže mať.
Cesta prebehla hladko a hlavne ticho. Okrem zvuku motora a hluku áut, neprebiehal žiaden rozhovor. Boli ako pohádaná rodina. Každý mal svoj vlastný problém, o ktorom ostatní nevedeli. A nikto ani nechcel začať hovoriť. S napätou situáciou sa doviezli až pred malú firmu. Dospelí vystúpili. Ilari sa pozrel na nápis nad dverami.

Čo to malo byť? Nejaká zásterka? Sotva šéfovala nejakej upratovacej firme. Potom čo dnes videl, tomu už mohol sotva veriť. Ale aspoň dodržala sľub. Bude u nej pracovať ako čistič. Dúfal, že sa vyhne ďalším mŕtvym a čudným chlapom. Po zhodnotení situácie vystúpil aj on.
Boris čakal pred vchodom do budovy. Počkal pokiaľ zabuchol dvere a stisol gombík. Auto zašťukalo a zapískalo. Uzamklo sa pred zlodejom. Ten by však krádež určite neprežil. Vlastne, ak by ho potom našli jej ľudia. Počkal pokiaľ vedľa neho neprešiel a nakoniec vstúpil sám.
Miestnosť poznal. Bol tu...no včera. Bola priestranná. Asi tri kožené gauče čiernej farby, malé sklenené stolíky s pohármi a nápojmi. Pekné lustre a na zemi nové podlahy a luxusné koberce. Pár kvetov na ozdobu. Všade sa vznášal pach luxusu. Ilari ostal stáť uprostred. Všade okolo boli chlapi. Bavili sa spolu. Niektorí sedeli, iní stáli a ďalší hrali biliard. Áno, aj ten tam mali.
Videl, ako sa Boris zamiešal medzi svojich chlapov. Úplne splynul s masou. Aj keď z neho vyžarovalo, že je vyššie postavený ako ostatní. Bol priateľský a s každým sa dal do reči. Videl ako sa dobre baví. A hoci chcel byť ako on, sotva sa pohol. Pohľady najbližšie sediacich mužov, sa mu zarezávali do tela. Cítil ich ostré pohľady. Nevedeli si priradiť votrelca.
„No ták, borec!" zvolal známy hlas a mocná ruka mu pristála medzi lopatky. Borisov dotyk ho povzbudil. Až na toho borca. Stále s tým neprestal.
„Chlapi!" zavolal zrazu. Všetci stíchli a upreli pohľad na šéfa. „Toto je Ilarion. Bude s nami pracovať! Poriadne ho privítajte!" dokončil Boris a pustil ho. Chlapi sa zomkli okolo nového člena. Hoci ho to vyplašilo, ostal stáť a podával si s každým ruku. Mená išli mimo neho. Toľko si ich aj tak nezapamätá. Snažil sa pohľadom vyhľadať Borisa. Za toto mu zaplatí!
Medzitým sa Boris oddelil a vyšiel po schodoch hore. Do jej kancelárie. Nezaklopal. Rovno vstúpil. Bola otočená chrbtom a sledovala mesto. Boris prešiel miestnosť raz-dva a sadol si do jedného z kresiel.
„Sme tu už strašne dlho..." poznamenala. Nepatrilo to k ničomu. Bol to akýsi povzdych alebo rýchla myšlienka.
„Hmm..." pritakal neurčito. „Má pravdu."
„O čom hovoríš?" spýtala sa, ale neotočila sa.
„To, čo povedal Bogdan. Nepatrí sem...Už teraz na môj vkus, videl priveľa."
„A čo by som s tým mala robiť? Nemôžem ho zabiť...Je to ešte chlapec..." povzdychla si. Boris ostal ticho. „Kurva!" uľavila si a otočila sa na svoju pravú ruku. Jej tvár bola strhaná únavou.
„Vymyslíš niečo. Tak ako vždy," povedal s malým úsmevom.
„Keby sa to týkalo len jeho...Máme vážnejší problém."
„Súvisí to nejako s tým, čo povedal Bogdan?"
Prikývla.
„Tie vraždy. Podľa neho to má na svedomí Nekromant..." videla, ako sa nadychuje na nejakú odpoveď. „...viem. Aj ja som sa to pýtala. Prečo by nás to malo zaujímať? Lenže mi povedal, že nepatrí k nim. Vraj je to niečo iné...Niečo, s čím sa nestretol."
„Veríš mu?" spýtal sa trochu skepticky Boris. Bogdan bol dosť dobrý klamár. Mohol povedať hocičo, len aby sa vyhol nepríjemnostiam.
„Tu mi neostáva nič iné. Musím sa spojiť s Michaelom."
„Myslíš si, že ten arogantný bastard, bude niečo vedieť?"
„Nemám inú možnosť."
„Ako chceš," poznamenal Boris a postavil sa na odchod. Irina sa otočila späť k mestu.
„Som rada, že si stále so mnou. Aj po toľkých rokoch."
Boris zastal s rukou na kľučke. Táto veta mu vyčarila malý úsmev.
„Bez teba, by to nebola zábava," povedal a vyšiel.