Nič iné ako Boh

Jediná voľba, ktorá mi v živote ešte ostávala bola, či svoj život ukončím alebo ho nechám ďalej plynúť týmto tempom. Nie že by som nejak príliš trpel, alebo žil v podmienkach pre smútok. Či mal život, podľa ktorého by ma učebnice psychológie vykreslili ako samovraha. Avšak, nejak mi to nevyšlo. Zablúdil som na cestu, z ktorej sa mi už nechce odbáčať. Cestu na ktorej sa mi už ani nechce byť. Je mi v podstate všetko jedno. Viem sa rozhodovať, o tom niet pochýb. Avšak netuším nikdy či to je správne alebo nesprávne rozhodnutie. Nezaujíma ma či z toho budem cítiť nejaké výhody alebo nevýhody. Nejak mi v hlave stále znie „dobré je zlé a zlé je dobré a všetko je ničím a nič vytvorilo všetko", teda ako by som vám to lepšie vysvetlil.

Moje myšlienky sú tak vnorené do prítomných okamihov, že premýšľať nad budúcim šťastným ma robí nešťastným. Preto nato nemyslím, preto ma nezaujíma dôsledok môjho konania. Psychológ by mi povedal, že som šialený že mám poruchu, ktorá má určite nejaký odborný názov, ktorý by on vedel spamäti definovať, aj po latinsky. A predpísal mi nato nejaké silné lieky. Ja sa však cítim normálne. Pretože viem, že dýcham, viem že hýbem svojím telom. Viem že v mojom tele prúdi krv, ktorú pumpuje moje srdce a filtruje ju moja pečeň, aby mi zabezpečili živiny pre mozog. Mozog si toto všetko uvedomuje, samého seba. Nie som stroj. Ani vy ľudia nie ste stroje. Ale naučili ste sa tak žiť. Mať jasný cieľ, vedieť sa vždy „správne" rozhodnúť. A za svoje rozhodnutia a myšlienky ste schopní rozpútať aj vojnu. Zabiť život. Cítiť nenávisť či lásku.

Som chorý z myšlienky, že svet stále nepochopil, že nemať nič, necítiť nič, byť ničím. Znamená skutočný kľud, že všetko pozitívne vytvára niekde niečo negatívne, je jedno ako moc sa snažíš byť dobrý, alebo zlý. Všetko má svoj nekonečný opačný následok. Ako vojna čo prináša mier a mier, ktorý sa zbrojí na ďalšiu vojnu.

Sedím znova sám vo svojej prirodzenej polohe oproti klávesnici, píšem miliónte slovo, trocha zhrbený s prázdnou hlavou. Pretože slová z mojej hlavy plynú do riadkov tak ako mi prídu do hlavy, ako také nekonečné titulky, ktoré občas na konci dajú nejaký zmysel. Zmysel, vďaka ktorému by ma možno svet trocha pochopil. Vďaka ktorým by som možno aj ja sám seba pochopil, keď si ten sled zabudnuteľných myšlienok čítam spätne. Ale ako som už spomínal. Som nastavený trochu inak ako ľudská bytosť. Som jasná myseľ, nebojácny strach. Ten čo prestal používať svoju moc. Čo však neprestal učiť samého seba o bezvýznamnosti vecí a stvorení. Týmto nekonečným učením sa nakoniec rozplyniem do akéhosi stavu, nazvem ho stav ZSENN. Týmto stavom sa tak hlboko prehĺbim do vedomia, že sa stanem každou myšlienkou, či vecou alebo stvorením, ktoré je v existencii bezvýznamnosti vôbec predstaviteľné. Budem sám sebou, ale súčasťou všetkého. Zvláštna predstava do ktorej sa dokážem však zhmotniť len na zanedbateľný kúsok času v našej realite. A nepredstaviteľný čas vo svete ZSENN. Nepredstaviteľný čas znamená, že z jednej prítomnej chvíle nie je úniku. Iba expanzia, ktorá vytvorí čas a priestor ako pri veľkom tresku a ja sa vrátim do tela. Ale už v inej dekáde vesmíru.

Ach jaj, bezvýznamné vety s významom daným, len ak si ho tam vytvoríš. Ako BOH :)