Ako chcela Smrť uniesť ženícha

Kedysi dávno ľudia verili, že keď nadišiel ich čas odobrať sa na večný odpočinok, prišla po nich smrť v podobe ženy. Podľa toho , ako mal nebožtík zomrieť, ona menila svoju podobu. Raz to bola krásavica, čo spôsobila smrtelnú nehodu mladému človeku,inokedy chorá starena.

Jedného skorého rána sa smrť ako starena vracala domov s vrecom na chrbte, ktoré bolo plné čerstvo nazbieraných duší. Zbadala na čistínke dvoch zaľúbencov. Mladý muž sedel na pníku a v lone mu sedela mladá dievčina. Bol to mladý pekárov syn Martin. Spieval svojej snúbenici Alžbetke ľúbostnú pieseň. Spieval ju tak sladko, že aj Smrť po ňom zatúžila. Hodila vrece s dušami na zem a dva razy sa zatočila. Zadupkala nohami a vyriekla:

- Nech som mladá, nech som krásna, nech učarujem duši chlapca.

Smrť sa premenila na mladú krásnu dievčinu. V ruke držala veľkú ostrú kosu. Vyšla na lúku k mladému páru pod zámienkou, že ide trávu pokosiť. Keď ju Martin s Alžbetkou uvideli, vstali a pekne sa jej prihovorili. Predstavili sa mladej žene netušiac kto je. Ona im na to povedala, že sa veľmi hambí povedať svoje meno, ale že ho Martinovi pošepká. Mládenec sa teda naklonil k žene a tá mu vo chvíli ako šepla svoje meno, chcela švihnúť kosou rovno po krku. Našťastie stála pri ňom Alžbetka a tá šikovne kosu rukou zadržala. Smrť sa začala zlostiť a kričať. Martin jej kosu vytrhol a dolámal na dva kusy. Smrť zlostne zasyčala na mladý pár a vyskočila vysoko do koruny stromu, akoby mala miesto nôh struny.

-Aj tak budeš môj Martin, svadobnej noci sa nedožiješ.- zakričala Smrť a premenila sa na kŕdeľ čierných vrán, ktoré sa rozleteli na všetky strany.

Prestrašeného Martina utešovala Alžbetka:

-Neboj sa Martin, niečo vymyslíme. Smrť má tri tváre. Jedna je nehoda a tú sme obišli. Druhá je staroba, na tú si primladý a tá tretia je choroba. Na chorobu mám v pivničke taký liek, že Smrť naň do smrti nezabudne.

Martin objal Alžbetku a vybrali sa spolu domov. Dnes sa mali zosobášiť a bolo treba všetko pripraviť na svadbu.

Kým sa Alžbetka s Martinom do svadobných šiat obliekali, Smrť chodila močiari. Jej krásna tvár sa každým krokom menila na ohyzdnejšiu. Pohľadom nasávala do svojho tela z každej strany chorobu. Z čierneho bahna, zahnitých rastlín, uhynutých zvierat vysala všetky výrusy jedným nádychom. Ostala ubolená a zhrbená. Aby ju Martin nespoznal, obliekla si Smrť plášť a hlavu zakryla kapucňou.

Poobede toho dňa vyšla Alžbetka s Martinom z malého kostolíka. Ich láske požehnal Boh a im už nestálo nič v ceste k šťastnému manželskému životu. Zbehli sa kolo nich svadobčania a začali mladomanželov bozkávať a blahoželať im. Vtedy dokryvkala k Martinovi aj zamaskovaná smrť. Podala mu ruku a bozkala ho rovno na ústa. Pri bozku vdýchla Martinovi chorobu rovno do úst. Smrť sa chvíľu tešila, že Martina dostala. Ten len pokojne vydýchol a všetka choroba sa vrátila k Smrti. Martin mal cesnakový dych. Akonáhle to smrť zacítila spadla na zem ako vrece zemiakov. Začala sa skrúcať od bolesti. Jeden zo svadobných hostí vykríkol:

-Veď to je Smrť!

Akonáhle Smrť pochopila, že je odhalená, zmenila sa na malého netopiera a ušla preč.

Martin sa poďakoval svojej žene Alžbetke za záchranu života, lebo to ona mu poradila zjesť cesnak. Dobre vedela, že cesnak z tela chorobu vyháňa. Martin žil vďaka Alžbetke dlhých sto rokov,lebo Smrť ako nehoda a choroba bola naňho bola krátka.