Úsvit Civilizácie

  Aký bol svet predtým? Pred šedou oblohou, zelenou vodou a vyprahnutou pustinou bez života? Neviem...ale často o tom premýšľam. Toto však nie je jeden z tých dní. Dnes je treba konať a nie myslieť. Za právo na našu existenciu bojujeme už tri roky no dnes cítim vo vzduchu že sa niečo zmení. Zmena...zmena v tomto zbytočnom boji ktorý započala obmedzenosť, nenávisť a strach. Ľudia si nás radi predstavujú ako niečo zlé, zvrátené a neprirodzené. Opak je pravdou.
  Pred tým čo oni nazývajú „Dobou plameňa" sme boli rovnakí ako oni. Radiácia ich zbraní nás však zmenila a tak bolo len na mieste aby sme sa prispôsobili novému svetu ktorí stvorili. Sme vyšší, rýchlejší s bledou kožou bez pigmentu. Chitín nechtov nabral podobu pazúrov, zuby tesákov. V noci vidíme dokonale, za dňa však máme problémy, tie nám však náš sluch kompenzuje dokonale. Zmenili sme sa...zmutovali.
  Aký bol svet predtým? Pred nami, pred vojnou, pred smrťou a beznádejou? Verím že lepší...
  Prečo nad tým uvažujem v tomto mizernom zákope kde len čakám na smrť? Už viem. Nemám tu už čo robiť, revolver som vyčistil, nabil a skontroloval asi sto krát a radar bol doteraz mŕtvy.
Zmena...prenikavé pípanie ma prinútilo pozrieť na obrazovku príručného počítača na zápästí. Prvá bodka, druhá, už sú ich desiatky...stovky.
  Zlovestné ticho prerušil ženský hlas znejúci z reproduktora náramku. „Crawley, ako to tam u teba vyzerá?"
  „Mám ich na obrazovke. Budú tu tak do troch minút, možno štyroch."
  „Si si istý že tam nechceš niekoho na pomoc? Môžem ti tam niekoho poslať." Nedalo mi to a musel som sa usmiať nad ustaranosťou v jej hlase.
  „To skôr vy by ste mali chcieť moju pomoc. Tadiaľto neprejde ani jeden z nich ale vy tam máte samých nováčikov. Nerád to vravím ale asi budete mať ťažké straty.
  „Prestaň s tými žartmi na ich účet! Bojujú za prežitie našej rasy rovnako ako ty alebo ja tak prejav trochu rešpektu. To chcem toho tak veľa?" Byť to ktokoľvek iný, tak sa samozrejme neobťažujem ani len počúvať ale u sestry robí výnimku i mutant ako ja.
  „Uh...prepáč, Karla. Nemyslel som to tak."
  „ Nevadí, to je v poriadku. Len byť trochu zodp..." Vetu uťal v polovici výbuch nasledovaný len statickým šumom rádiového signálu.
  „Karla, si tam? Karla? Karla!" Môj krátky a neúspešný pokus o obnovenie spoja som musel prerušiť aby mi mozog neprevŕtala jedna zo striel ktoré už začali padať.
  Zamieriť, vystreliť, nabiť. Zamieriť, vystreliť, nabiť. Nesmiem minúť, každé zaváhanie ma môže stáť život. Dochádza munícia a oni stále pokračujú. Cvakanie prázdneho zásobníka mi vraví že prišiel čas na rezničinu ktorú tak nenávidím.
  Niekto skočil do zákopu. Mladé dievča, nevyzerá staršia ako pätnásť rokov. V tých roztrhaných handrách pôsobí ešte žalostnejšie ako iní ľudia ktorých som za posledných sto rokov videl. Mieri na mňa brokovnicou, ako ju dokáže uniesť? Stačí pohľad do jej očí. To nenávisť voči nám jej dáva tú silu. Stláča spúšť, z tejto vzdialenosti ma zasiahne do oboch sŕdc a také zranenie nedokážem zregenerovať ani ja. Musí zomrieť aby som ja prežil, inú možnosť nemám. Ale tá tvár...je to lien dieťa...toto si nezaslúži. Skrsla mi myšlienka. Tasím meč, sek vediem zospodu. Cítim len krátky odpor ktorý nasleduje tupý zvuk nárazu hlavne zbrane o zem. Prekvapené dievča nemá čas reagovať, presný úder do spánku ju posiela do milosrdného bezvedomia.
  Je tu ďalší, starší muž bez ľavej ruky v koženej zbroji. Padlú si nevšíma, vyráža proti mne snažiac sa ma dostať primitívnym sekom polo hrdzavej sekery do brucha. Je príliš pomalý, na vyhnutie sa úderu mi stačí jednoduchú úkrok doprava ktorý nasleduje bodnutie do hrudníku. Jeho nešťastný pokus o únik sprevádza zvuk roztriešteného rebra a tryskajúca krv.
Kroky za mojím chrbtom neomylne prezradzujú niekoho kto ho chce pomstiť. Netuší že mi stačí vytrhnúť meč z mŕtveho, urobiť pól obrat a rozseknúť ho na dve polovice. Je to tak jednoduché a zábavné...kým sa mu nepozriem do očí. Ďalší mladý život zmarený mojimi rukami. Ďalšie potvrdenie pre ľudí že som obyčajná obluda.
  Hluk trysiek ktorý mi trhá moje citlivé uši. Približuje sa, musím sa pripraviť. Už ho vidím, muž v kovovom brnení s ťažkým letovým modulom na chrbte. Okolo fúznych motorov sa chveje modrý plameň. Cez leteckú prilbu s čiernymi okuliarmi sa mu nedokážem pozrieť do tváre, no dokážem si predstaviť jeho uspokojenie nad predstavou ako ma tou plazmovou puškou roztrhá na kusy. Nedokážem uniknúť...môj život tu končí.
  Mýlim sa, šťastie je znovu pri mne. Krátky zvuk škrípajúceho kovu nasledovaný vykašliavanou krvou mi znovu vracia nádej. Telo padá strmhlav k zemi avšak teraz je to posledné čo ma zaujíma. Jediné čo dokážem vnímať je osoba, ktorá ma zachránila.
V čiernom kabáte ktorý je pre nás typický, vznášajúc sa nad bojiskom na svojich čiernych krídlach netopiera by mohla ľudí presvedčiť že vidia stelesnenú bohyňu smrti. Tak sa na mňa podobá...vysoká a štíhla so šlachovytou postavou. Celému výzoru dodáva nádych vznešenosti ostro rezaná tvár orámovaná havraními vlasmi dlhými po ramená. Samozrejme nechýbajú úzke hadie oči s úzkou štrbinou namiesto zornice.
  Karla zrejme výbuch prežila a podľa krvi na pazúroch je zrejme stále schopná trhať ľudí na kusy holými rukami. Stačí zabehnúť pohľadom k jej nohám a vidím dôvod prečo zvolila tak drastický spôsob boja. Pod pravým kolenom zrejme explózia odtrhla všetko tkanivo. Na jej šťastie sa už stihla rana stihla zaceliť a tak sa nemusela obávať vykrvácania. Byť obludou má proste svoje výhody...
  „Už by si ležal s dierou v hlave keby som nestihla prísť!" Prečo na mňa musí takto kričať ešte vždy keď pristáva?
  „Predstav si že nie každý zmutoval tak, že mu narástli krídla." Ako vždy, snaha o ukončenie hádky úsečnou vetou sa nepodarilo a ja som si znovu musel vypočuť prednášku mojej „dospelejšej" sestry.
  „Tak si si mal do čerta vziať tie posily ako som ti vravela. Prečo si sa tu vôbec hral na hrdinu?!"
  „To si sem prišla len preto aby si sa so mnou mohla znovu hádať?"
  „Nie, neprišla. Na našom stanovisku sa nám podarilo zatlačiť ľudí späť a mne napadlo že by bolo dobré skontrolovať ťa tu. A zrejme som prišla včas...počúvaš ma vôbec? Čo tam robíš s tou mŕtvolou? Počkaj...ty si nechal nejakého človeka nažive?! To ti zmutoval už aj mozog?!" Ten prekliaty krik ma tak rozptyľoval že som chvíľu nemohol nahmatať pulz. A to je to povedať pri tej rýchlosti ktorou bije srdce ľuďom.
  „Čo keby si prestala konečne s tým poučovaním a namiesto toho mi s ňou pomohla?" Dosť neochotne mi pomohla ale samozrejme že sa to neobišlo bez hundrania a protestov.
Po chvíli hádok sme sa dostali k padacím dverám ktoré otvorila. Viedol do našich tunelov kde žijeme. Pozrel som do tváre dieťaťa.      Vitaj v novom domove, maličká. Vitaj v Pekle...