Tu a tam

Sme v podstate takí divní bastardi. Nevieme čo za to môže, či naša potreba byť jednoducho iní teda ego. Alebo naša prirodzenosť, že sme iní. Ako to je? Klameme samých seba? Alebo to takto má byť. Ale ego to asi nebude. Moc ma nezaujíma tlak celého sveta na moje bytie. Nikoho z nás to nezaujíma. Sme takí, samí sebou. Nevieme čo by sme mohli stratiť, keďže nemáme nič. Vlastne ani nič nechceme. Jednoducho ideme, tam a tam. Za svojím snom, ktorý sa môže každý deň zmeniť na niečo úplne iné. Nemáme zdá sa ani sen. Len cítime tú radosť z vecí, ktoré spolu robíme. Lebo keď sme spolu horíme. No a tento svet je celý zamrznutý. Nevravím, že roztopiť toto všetko je nejaký náš údel, účel alebo nejaké poslanie. Neviem či je to krásne, sväté alebo sme istý druh vírusu. Necítime sa ani na jednej strane rieky. My si plávame ako také ryby s 5 sekundovou pamäťou v strede rieky. Sme crazy. Toľko vecí a myšlienok sme už stratili, že ak by ste to mohli vidieť, počuť a cítiť asi by sa z vás stali naši fanúšikovia, naši našinci. Honili by ste nám naše vami vytvorené ego. Ktoré by bolo vo vzduchu nie v nás, nie vo vás. Ale všade okolo. Možno by ste nás po čase začali nenávidieť. Možno hneď, možno nás už nenávidíte dávno. S tým nemôžeme nikdy nič urobiť. Moc nás to nedokáže vykoľajiť. Aj keby sme ostali už len samí proti všetkým, zrejme by sme vyhrali. Nemyslím súboj kde si ľudia ubližujú a zabíjajú sa navzájom. Myslím súboj medzi hĺbkami našich myšlienok. Naše nepoznajú breh, dve strany. Nie, nie. Sme ryby ako som už povedal. A naše myšlienky sú temné ako čierna diera. No sú aj poriadne hlboké, tak hlboké a temné, že sa v nich rodia tak krásne obrazy, že sám Boh by nám našu hlavu mohol závidieť. A tiež aj nasávame všetko ako čierna diera, meníme to na niečo mimo čas a priestor. Ale v podstate je aj tak jedno, akí sme, kým chceme byť. Pozrite na nás. Zapichnutý v gauči a Filco rolí ďalšie až primoc úhľadné brko „niečo vám zarepujem" povie Sendo a plný energie vstane z pohlcujúceho gauču. Som zvedavý čo ten blázon zase vytvoril. Je skutočný umelec, eminem je menší poet ako on. Možno to len skrášľujem kvôli tomu, že Sendo je moja krv, môj syn. Ale klamať sám seba a svoju krv to fakt nemám v povahe. Nikdy som taký nebol. Najradšej by som tu dal všetky jeho texty. Ale to už by neoblo ono. Tak možno len kúsok z kúsku, ktorý som si hneď obľúbil.

squint - emotikon
„... zničil som všetky city ZO strachu,
ostali po nich len spomienky v kope prachu
často sa kúpavam
v krvavom pachu
, narodený v krachu nejak nedokážem tomuto životu prísť na chuť
, neviem sa brániť ani tomu príznaku
že som nahnevaný vrah
rozzúrený duch
roztrieštený zrak
otupený sluch
potrebuje stáť
potrebujem ujsť
z úst
mi padajú slová ktoré sú
maximálne cooll...."
squint - emotikon

Nemôžem si pomôcť, ale z takýchto rapov, sa mi stavajú chlpy po celom tele, cítim umenie vo vzduchu, teda symfóniu v nekonečnom hluku. A nie len ja, ale všetci sme z toho nadšení. Drogy a zúfalstvo, nie vždy vytvoria len faťákov. Občas sa stane že zúfalstvo a drogy sa dostanú do kombinácie so správnymi ľuďmi a svetu to prinesie niečo viac. Nie zúfalstvo, ale nádherný sen, ktorý mi však žiť nechceme. Toto je náš údel nemať nič, trpieť na ceste životom. Darovať vám však našu nádej, naše umenie, našu krásnu múzu. Áno dnes je tá defka naša. Ale rozdávame ju celému svetu tak je veľká. Nakoniec ostaneme sami, bez múzy, bez prachov, bez priateľov, bez rodiny, bez psa či mačky. Budeme stáť nad priepasťou a usmievať sa s posledným vínom a jointom v ruke. Len tak kvôli životu, potom už len skočíme dole. Brko zanecháva za naším pádom dymovú čiaru. Tam dole sa rozbijeme ako tá fľaša od vína. Víno sa zmieša s našou krvou, zmes sa pomaly rozteká kamsi za svojím cieľom. Dymiace brko zasyčí v našej krvi. Posledné tiky nášho tela naznačujú, že sme skutočne žili v tomto tele. Ďalej už budeme len ako myšlienky, nehmatateľný ako naše slová. Vo svete odkiaľ došla naša múza. Teraz mi budeme robiť múzu iným.

Ale vráťme sa na chvíľu späť medzi panelové steny, medzi ktorými sa pokojne vznáša marihuanový dym, ktorého spontánnosť narúšajú iba naše pohyby, ktoré ho zvíria.
„Tak čo ideme dneska?" opýtam sa chalanov, ktorý vyzerajú, že dnes v pláne okrem tohto gauča nič iné nemajú. Ani ja nemám. Ale rád by som sa išiel prejsť. Chytiť paranoje zo sveta. Sú poučné tieto paranoje, so Sendom ich radi prehlbujeme ďalším a ďalším brkom. Sendo ma nikdy nesklame, vždy ma podrží a ide so mnou. Nenechá ma nikdy v ničom samého.
„Nejaké vodky? A freše?"
„c aaaaaaouoaoa, nieee, Majco nie!", hlasujú všetci proti mne. Moc nemajú radi chľast. Ani ja ho moc neobľubujem ale som tak trochu alkoholik. A ráno mám tak čisté myšlienky. Ako novorodenec. Sláva promile, sláva.
„okej vy bastardi, tak ja idem sám", Sendo sa postavil zoberie do rúk mikunu a nasleduje moje kroky. Zas v tom ostaneme dvaja v našej samote a v našej opitosti. Vybehneme z teplého interiéru do jesenného chladného ale príjemného vzduchu. Čerstvosť ovzdušia narúša jemný tón síry z tej továrne na papier.
„Poďme si tuna po bírco na cestu"
„okeej"
Konverzácia keď sme spolu iba my dvaja sa mení divným spôsobom na neumlčané umenie. Nerozprávame sa o normálnych veciach a normálnym spôsobom. Tvoríme príbehy za chodu, absolútne spontánne. Všetky slová sú však po vyslovení zabudnuté ako keby ostali za nami, ako oblak vyfúknutého dymu, čo pomaly stúpa z toho miesta hore. Takže sorry, nedozviete sa o tom nič. Raz to však ucítite a pochopíte o čo išlo.

Cesta s pivom v ruke je vždy inšia ako len keď sa tak prechádzate. Proste máte pivo v ruke a pijete, za chodu. Pivo sa míňa rýchlejšie a cesta plynie tiež zdá sa rýchlejšie, akoby nechodili vaše nohy, ale zem chodila po vašich nohách. Pomaly prázdne plechovky nás nasmerujú priamo do toho nášho „oblúbeného" baru. V ktorom si dáme ďalšie dva pivá. Paranoje a únava z marihuany nahrádza sebavedomie a sprosté nápady ako podpáliť svet. Musíme sa ísť ukľudniť ďalším brkom, nie je dobré keď až primoc horíme. Ako nás naučil spider-man s veľkou mocou prichádza aj veľká zodpovednosť. Tak na úkor zákona odpaľujeme ďalšie brko aby sme zachránili svet plný zákonov, ktoré v podstate neznášame. Ale títo ľudia nevedia inak žiť. A my sa musíme postarať aby mohli žiť, šťastne aj v tomto svete. Ach. Primoc dobrí. Sme až príliš veľkí dobráci, preto sa často môže zdať, že stojíme proti všetkým a sme vlastne démoni. To nemôže nikto pochopiť. Len títo dvaja. Auru akú má naša farba, tá sa zjaví na zemi len málokedy. Vidno ju ako žiariace hviezdy vo vesmíre tam z diaľky.

Sedím oproti Sendovi pred nami sú postavené dva panáky, je v nich vodka. Nikomu sa do nich nechce, ale keď už to v sebe budeme mať, pôjdeme si po ďalšie. Paradox, prekliata závislosť. Ale máme ju radi. Kopneme to do seba. Pri tom ako to prehĺtam všetko okolo mňa zastane a zmení farebnosť na čierno bielu farbu. Pred očami sa mi zahmli a spomienkami sa vrátim o dva roky späť na toto isté miesto. Ocitnem sa v čiernobielom svete plnom rozplynutých viet, slová ktoré neznejú až tak jasne, ľudia, ktorí nemajú až tak výrazné tváre. Vidím pred sebou iba ju. Timea sa na mňa pozerá jej zelenými, očami, ktoré tu jediné žiaria. Usmieva sa jej prirodzene krásnym úsmevom. Vyzeráme ako takmer dospelé deti. Mladí, až príliš mladí. Neuvedomujeme si starosti sveta, nemáme starosti. Jediná vec čo nás trápi je odkiaľ si zoženie ospravedlnenku. A ak aj nezoženieme, nevadí. Veď svet je tak jednoduchý. Stále bude. Aj keď sa tých jednoduchostí trocha nakopí. Pijem s Timeou vodku, už asi ôsmu. Keď chľastáme spolu vychľastáme za hodinu aj celú fľašku a stále nie sme opitý. Sme príliš opitý sebou. Nepotrebujeme nič iné, iba piť, alebo skôr byť! Spolu. Najlepšie to, je keď to skombinujeme. Čierno biely svet sa začína pomaly triasť a jej tváre sa roztekajú ako smola, ktorá steká zo stromu. Spomínam si na ten pocit, čo som s ňou cítil. Miloval som ju. Čierno biely svet sa postupne rozpadá ako keby ste rozkladali puzzle, až sa celý rozbije. Objavím sa späť v prítomnosti „Čo je brácho? Čo robíš?", spýta sa ma Sendo, ktorého si pomaly začnem uvedomovať. Začnem si uvedomovať všetko okolo, vety začnú chytať význam, slová znejú presne a trefne. Tváre ľudí sa mi tak prirodzene hnusia, hlavne tie slizké. Je ich tu mnoho.
„Ale nič, nič len som si spomenul na jednu kundu"
„Aha, dáme ešte jednu vodku? A pôjdeme na brko?" odpovedá si otázkou
„hm", prikývnem mu a vážne sa naňho pozriem, rukami sa opriem o kolená a vyrazím k baru.
„Ešte raz", usmejem sa na tú krásnu blondínu. Je skutočne krásna ako kvet, najmä keď okolo baru sedia samí nadržaní bastardi, čo sa ju snažia ohurovať kecaním a chľastaním. Usmeje sa na mňa na znak toho, že prijala moju objednávku.
Prinesiem nám to k stolu. „Ale ešte chvíľku počkajme.", hovorím mu s funky výrazom v tvári. On samozrejme nečakal, nemá to rád, čakať na vodku. Jednoducho ju do seba prevráti. Opakujem po ňom. Nenechám ho v tom samého. Nemal by som. Nemôžem. Zapijeme tú pachuť v ústach redbullom.
Chvíľu sedíme a rozmýšľame. Alebo skôr nerozmýšľame, nemáme o čom. Vždy všetko vieme ako a kedy treba urobiť.
„Tak pome na to brko", utrúsi Sendo, berie brko zo stola a odkráča vonka. Ja ho nasledujem. Je to zvláštne, weed sa nám míňa až príliš rýchlo. „budúcu jar si zasadíme vlastné rastliny", hovoríme si miliónty krát, keď dávame stovku za 13 gramov, ktoré sfajčíme za jeden deň. Je jasné že si nič nezasadíme. Nevieme sa poriadne postarať ani o seba. A nechceme moc týrať tie chúďatká rastlinky. Nezaslúžia si to.

Všetci tí ľudia čo prechádzajú ulicou okolo nás, pritom ako fajčíme zakázanú látku vyzerajú ako nejakí duchovia. Akoby v podstate ani neexistovali. Žijú vo svojich stereotypných životoch, idú kamsi za svojím cieľom. Nemajú čas sa starať o nás, o to, že porušujeme zákon. Sú však aj výnimky. Skurvení honiči ega, tí čo potrebujú znepríjemňovať život druhým, pretože ten ich je nepríjemný až príliš, aby to dokázali prežívať sami. Nemám im to za zlé, ale mohli by si uvedomiť, že kľudne nemusia žiť. Bez nich by nebolo nepríjemností. No ako by bolo krásne na tomto svete. Avšak neberte ma zle. Ja to myslím iba v dobrom, veď to poznáte no NIE!? Vdýchnem do seba šťastie. „Minule sa mi sníval sen, bol si v ňom aj ty.." vydýchnem potiahnem ešte raz a podám mu paličku „...stáli sme na obrovskom pódiu asi tak 10 metrov vysokom." Vydýchnem dym," Pod nami bol dav ľudí, minimálne sto tisíc. Skandovali tvoje meno -SENDO,SENDO,SENDO"
„no, no to sa isto stane", sníva so mnou zamyslený Sendo.
„Tomu ver že sato stane, o to sa postaráme"
„JJ, musíme sa, kto iný to dokáže, musíme to vziať do svojich rúk"
„To teda, musíme to vziať, vytvoriť umelecké dielo a rozdať ho celému svetu"
„hh"
„Mám v sebe taký pocit, že za pár rokov ťa bude poznať viac ľudí ako si môžeš predstaviť, ja viem, že ti o to nejde, ale čo sa má stať sa stane. A ja kurva tvorím budúcnosť spolu s tebou."
„No a ako to pokračovalo ty magor?", brko stále horí a strieda objatie našich prstov. Svet je stále plný duchov, plný prázdnoty.
„Už presne neviem, ale dôležité je to, že sme tam stáli. Tak ako je dôležité, že stojíme teraz tu. A Čo sa stane ďalej, to sa dozvieme neskôr, keď sa to bude diať."